Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 3916

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Južná Morava, Krajina, Mlyny, Moravské, Neživé, Obce, Polia, Stavby, Typ krajiny, Zahraničie

Kunkovice

Hits: 288

Kun­ko­vi­ce sa nachá­dza­jú v okre­se Kro­měříž. Pôso­bia ako časo­vá kap­su­la, kde sa pre­plie­ta tra­dič­ná archi­tek­tú­ra s moder­nou. Sta­ro­by­lé budo­vy, his­to­ric­ké pamiat­ky, miest­na rad­ni­ca a kos­tol nesú prí­be­hy sta­rých čias. Vôkol sa nachá­dza krás­na roz­ma­ni­tá prí­ro­da. Kun­ko­vi­ce udr­žia­va­jú tra­dí­cie a folk­lór v živo­ta­schop­nom sta­ve. Kona­jú sa rôz­ne podu­ja­tia, fes­ti­va­ly, kde sa pre­zen­tu­je ľudo­vý tanec, pies­ne, remes­lá. Tkáč­stvo, kera­mi­kár­stvo, dre­vo­rez­ba tvo­rí cha­rak­ter obce. Miest­ni oby­va­te­lia sú hrdí na svo­je kore­ne a radi ich zdie­ľa­jú. Miest­ne kuli­nár­ske špe­cia­li­ty odrá­ža­jú pre­fe­ren­cie miest­nych obyvateľov.

V Kun­ko­vi­ciach žije na plo­che 7 km2 83 oby­va­te­ľov. Ležia v nad­mor­skej výš­ke 309 met­rov nad morom. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1141. Nachá­dza sa tu veter­ný mlyn holand­ské­ho typu (Wiki­pe­dia). Asi 300 met­rov seve­ro­vý­chod­ne od obce na náve­ter­nej vyvý­še­ni­ne sto­jí muro­va­ný veter­ný mlyn holand­ské­ho typu. Je v súkrom­ných rukách a jeho maji­teľ sa sna­ží vylep­šiť jeho zlý stav. Mlyn posta­vi­li v 19. sto­ro­čí, pôvod­ne dis­po­no­val otá­ča­cou stre­chou a šind­ľo­vou kry­ti­nou. Nie­koľ­ko­krát ho pos­ti­hol požiar, v roku 1890 bol dôklad­ne opra­ve­ný. Svo­ju fun­kciu vyko­ná­val do roku 1944, vte­dy ho vlast­nil Edmund Molí­nek. Po voj­ne postup­ne chát­ral až do hava­rij­né­ho sta­vu. Dnes sa má už lep­šie, mlyn je dokon­ca zatep­le­ný (kun​ko​vi​ce​.cz).


Kun­ko­vi­ce is loca­ted in the Kro­měříž dis­trict. It acts as a time cap­su­le whe­re tra­di­ti­onal archi­tec­tu­re intert­wi­nes with moder­ni­ty. Ancient buil­dings, his­to­ri­cal land­marks, the local town hall, and church car­ry sto­ries from old times. Beau­ti­ful and diver­se natu­re sur­rounds the area. Kun­ko­vi­ce pre­ser­ve tra­di­ti­ons and folk­lo­re in a vib­rant sta­te. Vari­ous events and fes­ti­vals take pla­ce, sho­wca­sing folk dan­ces, songs, and crafts. Wea­ving, potte­ry, and wood car­ving con­tri­bu­te to the vil­la­ge­’s cha­rac­ter. Local resi­dents take pri­de in the­ir roots and wil­lin­gly sha­re them. Local culi­na­ry spe­cial­ties ref­lect the pre­fe­ren­ces of the inhabitants.

In Kun­ko­vi­ce, 83 inha­bi­tants live on an area of 7 km². The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 309 meters abo­ve sea level. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1141. A Dutch-​type wind­mill stands about 300 meters nort­he­ast of the vil­la­ge on a win­dward ele­va­ti­on. It is pri­va­te­ly owned, and the owner is wor­king to impro­ve its poor con­di­ti­on. The mill was built in the 19th cen­tu­ry, ori­gi­nal­ly fea­tu­ring a rota­ting roof and shin­gle cove­ring. It suf­fe­red seve­ral fires and under­went tho­rough reno­va­ti­on in 1890. It func­ti­oned until 1944, owned by Edmund Molí­nek. After the war, it gra­du­al­ly dete­ri­ora­ted to a sta­te of dis­re­pair. Today, it is in bet­ter con­di­ti­on, even insu­la­ted (kun​ko​vi​ce​.cz).


Kun­ko­vi­ce se nachá­ze­jí v okre­se Kro­měříž. Půso­bí jako časo­vá kaps­le, kde se pro­lí­ná tra­dič­ní archi­tek­tu­ra s moder­nou. Sta­ro­by­lé budo­vy, his­to­ric­ké památ­ky, míst­ní rad­ni­ce a kos­tel nesou pří­běhy sta­rých časů. Oko­lo se rozk­lá­dá krás­ná a roz­ma­ni­tá pří­ro­da. Kun­ko­vi­ce udr­žu­jí tra­di­ce a folk­lór v živo­ta­schop­ném sta­vu. Kona­jí se zde růz­né udá­los­ti, fes­ti­va­ly, kde se pre­zen­tu­je lido­vý tanec, pís­ně, řemes­la. Tkáč­ství, kera­mi­ka, dře­vo­řez­ba tvo­ří cha­rak­ter obce. Míst­ní oby­va­te­lé jsou hrdí na své koře­ny a rádi je sdí­le­jí. Míst­ní kuli­ná­řs­ké spe­cia­li­ty odrá­že­jí pre­fe­ren­ce míst­ních obyvatel.

V Kun­ko­vi­cích žije na plo­še 7 km² 83 oby­va­tel. Leží v nad­mo­řs­ké výš­ce 309 met­rů nad mořem. Prv­ní písem­ná zmín­ka je z roku 1141. Nachá­zí se zde větr­ný mlýn holand­ské­ho typu (Wiki­pe­dia). Asi 300 met­rů seve­ro­vý­chod­ně od obce na návě­tr­né vyvý­še­ni­ně sto­jí zděný větr­ný mlýn holand­ské­ho typu. Je v souk­ro­mých rukách a jeho maji­tel se sna­ží vylep­šit jeho zlý stav. Mlýn posta­vi­li v 19. sto­le­tí, původ­ně dis­po­no­val otá­či­vou stře­chou a šin­de­lem kry­ti­nou. Něko­li­krát ho pos­tihl požár, v roce 1890 byl důklad­ně opra­ven. Svo­ji fun­kci vyko­ná­val do roku 1944, teh­dy ho vlast­nil Edmund Molí­nek. Po vál­ce postup­ně chát­ral až do hava­rij­ní­ho sta­vu. Dnes se má už lépe, mlýn je dokon­ce zatep­le­ný (kun​ko​vi​ce​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Kostoly, Krajina, Liptov, Liptovské, Neživé, Obce, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Typ krajiny

Žehra – lokalita UNESCO a zároveň cesta do minulosti

Hits: 545

Žeh­ra je zlo­že­ná z troch loka­lít: vlast­nej obce Žeh­ra, Síd­lis­ka Dre­ve­ník a miest­nej čas­ti Hod­kov­ce. V roku 1869 v Žeh­re žilo 408 oby­va­te­ľov. V roku 1991 1126, v roku 2021 2616 oby­va­te­ľov (obec​zeh​ra​.sk). Inte­ri­é­ry kos­to­la svä­té­ho Ducha tvo­ria vzác­ne gotic­ké fres­ky sve­to­vé­ho význa­mu. On samot­ný už z diaľ­ky púta pozor­nosť bie­lou far­bou kos­to­la a cha­rak­te­ris­tic­kým dre­ve­ným cibu­ľo­vi­tým zakon­če­ním veže. Navy­še sa vypí­na nad obcou na návrší. Kos­tol bol dokon­če­ný v roku 1275, v prie­be­hu sto­ro­čí bol viac­krát upra­vo­va­ný. Od roku 1985 je národ­nou kul­tú­rou pamiat­kou a od roku 1993 je zapí­sa­ný aj do Zozna­mu sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva UNESCO (obec​zeh​ra​.sk).

Žeh­ra leží v regi­ó­ne Slo­ven­ské­ho raja. Spá­ja his­to­ric­ký pôvab s prí­rod­nou krá­sou. Jedi­neč­ný exkurz do minu­los­ti. Žeh­ra sa pýši boha­tou his­tó­ri­ou, kto­rá sa odrá­ža v zacho­va­lých pamiat­kach. V román­skom kos­to­le svä­té­ho Šte­fa­na sa nachá­dza uni­kát­na fres­ko­vá výzdo­ba. Žeh­ra si ucho­vá­va ľudo­vý cha­rak­ter, kona­jú sa tu tra­dič­né podu­ja­tia zacho­vá­va­jú sa miest­ne folk­lór­ne akti­vi­ty. Ponú­ka zažiť atmo­sfé­ru miest­nych sviat­kov, kde sa stre­tá­va­jú tra­dí­cie, hud­ba a chu­te domá­cej kuchy­ne. Žeh­ra je mies­tom, kde sa spá­ja kul­tú­ra s neza­bud­nu­teľ­nou prí­ro­dou. Náv­šte­va tej­to maleb­nej dedi­ny je ako ces­ta do minu­los­ti. Národ­ný park Slo­ven­ský raj je na dosah ruky. Chod­ník Kysel pre­chá­dza cez čaro­vný kaňon s množ­stvom dre­ve­ných mos­tov, ponú­ka­jú­ce neza­bud­nu­teľ­ný zážitok.


Žeh­ra is com­po­sed of three loca­ti­ons: the vil­la­ge of Žeh­ra itself, the Dre­ve­ník Hou­sing Esta­te, and the local part of Hod­kov­ce. In 1869, Žeh­ra had 408 inha­bi­tants. In 1991, it had 1,126, and in 2021, it had 2,616 inha­bi­tants (obec​zeh​ra​.sk). The inte­ri­ors of the Church of the Holy Spi­rit fea­tu­re rare Got­hic fres­co­es of glo­bal sig­ni­fi­can­ce. The church itself stands out from a dis­tan­ce with its whi­te color and cha­rac­te­ris­tic wooden onion-​shaped tower. More­over, it towers over the vil­la­ge on a hill. The church was com­ple­ted in 1275 and has been modi­fied seve­ral times over the cen­tu­ries. Sin­ce 1985, it has been a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, and sin­ce 1993, it has been lis­ted in the UNESCO World Cul­tu­ral Heri­ta­ge List (obec​zeh​ra​.sk).

Žeh­ra is loca­ted in the Slo­vak Para­di­se regi­on. It com­bi­nes his­to­ri­cal charm with natu­ral beau­ty, offe­ring a uni­que excur­si­on into the past. Žeh­ra boasts a rich his­to­ry ref­lec­ted in its pre­ser­ved land­marks. The Roma­ne­sque Church of St. Step­hen fea­tu­res uni­que fres­co deco­ra­ti­on. Žeh­ra main­tains its folk cha­rac­ter, hos­ting tra­di­ti­onal events and pre­ser­ving local folk­lo­re acti­vi­ties. It offers the chan­ce to expe­rien­ce the atmo­sp­he­re of local fes­ti­vals, whe­re tra­di­ti­ons, music, and the fla­vors of home­ma­de cuisi­ne come toget­her. Žeh­ra is a pla­ce whe­re cul­tu­re mer­ges with unfor­get­tab­le natu­re. A visit to this pic­tu­re­sque vil­la­ge is like a jour­ney into the past. The Slo­vak Para­di­se Nati­onal Park is wit­hin easy reach. The Kysel Trail pas­ses through a magi­cal cany­on with nume­rous wooden brid­ges, offe­ring an unfor­get­tab­le experience.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Južná Morava, Krajina, Moravské, Obce, Polia, Typ krajiny, Zahraničie

Strážovice, miesto kde som si neraz zadovážil víno, mušt

Hits: 378

Strá­žo­vi­ce ležia v nad­mor­skej výš­ke 417 met­rov nad morom iba 7 km od Kyjo­va. Jej čas­ti sú: Hor­ní kopec, Dol­ní kopec, Jamy, Kamen­ce, Pod ulič­kou. V Strá­žo­vi­ciach žije 609 oby­va­te­ľov (stra​zo​vi​ce​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1131. Od roku 1753 je v Strá­žo­vi­ciach malý zámok (stra​zo​vi​ce​.sk). V pia­tom sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom tu žili Kel­ti. V pia­tom sto­ro­čí tu mali Slo­va­nia pod strá­žov­ským kop­com veľ­kú osa­du, nazý­va­la sa Chrás­to­vi­ce a exis­to­va­la až do roku 1470 (stra​zo​vi​ce​.sk).


Strá­žo­vi­ce are situ­ated at an alti­tu­de of 417 meters abo­ve sea level, just 7 km from Kyjov. Its parts inc­lu­de: Hor­ní kopec, Dol­ní kopec, Jamy, Kamen­ce, and Pod ulič­kou. Strá­žo­vi­ce is home to 609 inha­bi­tants (stra​zo​vi​ce​.sk). The first writ­ten men­ti­on dates back to the year 1131. Sin­ce 1753, the­re has been a small cast­le in Strá­žo­vi­ce (stra​zo​vi​ce​.sk). In the 5th cen­tu­ry BC, Celts inha­bi­ted the area. In the 5th cen­tu­ry AD, Slavs had a lar­ge sett­le­ment under the Strá­žov­ský hill, cal­led Chrás­to­vi­ce, which exis­ted until 1470 (stra​zo​vi​ce​.sk).


Strá­žo­vi­ce leží v nad­mo­řs­ké výš­ce 417 met­rů nad mořem jen 7 km od Kyjo­va. Jej čás­ti jsou: Hor­ní kopec, Dol­ní kopec, Jamy, Kamen­ce, Pod ulič­kou. V Strá­žo­vi­cích žije 609 oby­va­tel (stra​zo​vi​ce​.sk). Prv­ní písem­ná zmín­ka je z roku 1131. Od roku 1753 je v Strá­žo­vi­cich malý zámek (stra​zo​vi​ce​.sk). V pátém sto­le­tí před naším leto­poč­tem zde žili Kel­to­vé. Ve 5. sto­le­tí zde měli Slo­va­né pod strá­žov­ským kop­cem vel­kou osa­du, nazý­va­la se Chrás­to­vi­ce a exis­to­va­la až do roku 1470 (stra​zo​vi​ce​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Južná Morava, Krajina, Moravské, Obce, Polia, Typ krajiny, Zahraničie

Litenčice – obec s veľkomoravským osídlením

Hits: 939

Liten­či­ce ležia na Liten­čic­kej pahor­ka­ti­ne, 21 km juho­zá­pad­ne od Kro­me­ří­žu. Majú cha­rak­ter mes­ty­su, kto­ré­ho súčas­ťou je aj obec Stra­be­ni­ce. Na výme­re 10,51 km2 tu žije 484 oby­va­te­ľov (liten​ci​ce​.com). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1141. Na návrší Obec­ni­ce bolo z obdo­bia Veľ­ko­mo­rav­skej ríše náj­de­ných 153 hro­bov (liten​ci​ce​.com). Tvrz v Liten­či­ciach exis­to­va­la v dru­hej polo­vi­ci 14. sto­ro­čia. Z nej sa stav­ba pre­bu­do­va­la na zámok, kto­rý v roku 1948 pre­šiel do rúk štá­tu a bol znač­ne devas­to­va­ný. Po roku 1993 bol rešti­tu­ova­ný a momen­tál­ne je rekon­štru­ova­ný (zamek​li​ten​ci​ce​.cz). Zámok je z roku 1437, v mes­ty­se sa nachá­dza kos­tol svä­té­ho Pet­ra a Pav­la (liten​ci​ce​.com). Názov mes­ty­su je odvo­de­ný od rod­né­ho ména Lute­nek. Koreň slo­va lut zná­me­ná líty, zúri­vý (Hosák, Šrá­mek). Poria­da­jú sa tu poľov­níc­ke ple­sy, sokol­ské kar­ne­va­ly a hody (zamek​li​ten​ci​ce​.cz).


Liten­či­ce are situ­ated on the Liten­či­ce Uplands, 21 kilo­me­ters sout­hwest of Kro­měříž. They have the cha­rac­ter of a town, which also inc­lu­des the vil­la­ge of Stra­be­ni­ce. With an area of 10.51 squ­are kilo­me­ters, the popu­la­ti­on here is 484 inha­bi­tants (liten​ci​ce​.com). The first writ­ten men­ti­on dates back to 1141. On the hill of Obec­ni­ce, 153 gra­ves from the Gre­at Mora­vian Empi­re peri­od were found (liten​ci​ce​.com). A for­tress in Liten­či­ce exis­ted in the second half of the 14th cen­tu­ry. From it, the struc­tu­re was rebu­ilt into a cast­le, which in 1948 pas­sed into the hands of the sta­te and was sig­ni­fi­can­tly devas­ta­ted. After 1993, it was res­ti­tu­ted and is cur­ren­tly under recons­truc­ti­on (zamek​li​ten​ci​ce​.cz). The cast­le dates back to 1437, and in the town, the­re is the Church of St. Peter and Paul (liten​ci​ce​.com). The name of the town is deri­ved from the nati­ve name Lute­nek. The root of the word lut” means fier­ce, raging (Hosák, Šrá­mek). Hun­ting balls, Sokol car­ni­vals, and fes­ti­vals are held here (zamek​li​ten​ci​ce​.cz).


Liten­či­ce leží na Liten­čic­ké pahor­ka­ti­ně, 21 km jiho­zá­pad­ně od Kro­měří­že. Mají cha­rak­ter měs­ty­se, jehož sou­čás­tí je i obec Stra­be­ni­ce. Na výměře 10,51 km² zde žije 484 oby­va­tel (liten​ci​ce​.com). Prv­ní písem­ná zmín­ka je z roku 1141. Na návrší Obec­ni­ce bylo z obdo­bí Vel­ko­mo­rav­ské říše nale­ze­no 153 hro­bů (liten​ci​ce​.com). Tvrz v Liten­či­cích exis­to­va­la v dru­hé polo­vi­ně 14. sto­le­tí. Z ní se stav­ba pře­bu­do­va­la na zámek, kte­rý v roce 1948 pře­šel do rukou stá­tu a byl znač­ně devas­to­ván. Po roce 1993 byl res­ti­tu­ován a momen­tál­ně je rekons­tru­ován (zamek​li​ten​ci​ce​.cz). Zámek je z roku 1437, v měs­ty­se se nachá­zí kos­tel sva­té­ho Pet­ra a Pav­la (liten​ci​ce​.com). Název měs­ty­se je odvo­zen od rod­né­ho jmé­na Lute­nek. Kořen slo­va lut zna­me­ná zuři­vý (Hosák, Šrá­mek). Pořá­da­jí se zde lovec­ké ple­sy, sokol­ské kar­ne­va­ly a hody (zamek​li​ten​ci​ce​.cz).


Odka­zy

Lite­ra­tú­ra

Hosák, Šrá­mek: Míst­ní jmé­na na Mora­vě a ve Slez­sku I, Pra­ha 1970, str. 540.


Use Facebook to Comment on this Post