2007, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné reportáže, Považské reportáže, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské reportáže

Marhát

Hits: 11866

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápisBože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V  roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na „vrch“ kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky …. Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Odkazy

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2007, Časová línia, Dolné Považie, Kostoly, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Jurko, lokalita slovanskej histórie

Hits: 2965

Jurko je lokalita v Považskom Inovci, kde dýcha história. Neďaleko od Nitrianskej Blatnice, pod vrchom Marhát. Na Jurkovi som bol vždy, keď som šiel z Nitrianskej Blatnice na Marhát. Najmä na Silvestra. Slovania tu mali kedysi svoju kultúru. Nachádza sa tu kostolík – Kaplnka svätého Juraja, ktorá je barokovou prestavbou staršej Rotundy Jurko. Rotunda je datovaná ešte pred obdobie Veľkej Moravy (Krupa, Galo, 2009), do 1. tretiny 9. storočia. V 11. – 13. storočí a v roku 1530 došlo k stavebným úpravám na lokalite. V roku 1655 bola pristavená veža, pustovňa a škola (rotundajurko.sk). Okrem iného sa tu konajú Svätojurajské púte a tzv. turistické sväté omše (Krupa, Galo, 2009). Pútnici sa tu schádzajú už od roku 1530, vždy po sviatku svätého Juraja, 24. apríla (rotundajurko.sk). Archeologické nálezy dokladajú, že v okolí kostolíka bol cintorín datovaný do polovice 11. storočia (Krupa, Galo, 2009). K Jurkovi vedie viacero ciest, kto sa po nich vydá, ocitne sa na veľmi starej historickej ceste, ktorá v minulosti spájala Ponitrie s Považím, pokračujúc na Moravu. Architektonicko-historický a archeologický výskum v rokoch 1973-75 ukázal zhodu rozmerov so základmi rotundy na veľkomoravskom dvorci Kostelec – Ducové, ktorý je vzdialený 7 km. Rozdiel je len pár centimetrov (Dorica, 2013). Rozmery sú odvodené od longobardskej stopy, ktorá má 36.5 cm. Vnútorné priemery oboch rotúnd sú 730 cm, hrúbka ich múrov je 73 cm. Rovnaké rozmery má aj dvojapsidová rotunda v Mikulčiciach. Najstaršie časti stavby sú kruhová rotunda a podkovovitá apsida. Mala neobyčajne plytké základy, 20 – 30 cm hlboké, ale miestami opreté o skalné podložie (slovanske-hradiska.blogspot.com).

Archeologický výskum viedol Alexander Ruttkay, ktorý skúmal aj bližšie okolie. V lokalite Púsť vykopal dva veľkomoravské veľmožské dvorce z obdobia 9 – 10. storočia a osadu, ktorá v priebehu 13. storočia zanikla (Dorica, 2013), Obyvatelia sa presunuli do nižších polôh. Sídlisko dvorcového typu bolo obohnané palisádou (wikipedia.sk). Boli objavené dva palisádové dvorce, v ktorých sa našlo asi 150 kostrových hrobov, niektoré so striebornými šperkami (rotundajurko.sk). Starší, väčší dvore bol neskôr nahradený menším útvarom. V 11. storočí so sídliska vznikla neopevnená osada s príbytkami (wikipedia.sk). Veľa artefaktov dokladuje ťažbu a spracovanie železnej rudy (rotundajurko.sk) so svahov Marhátu (wikipedia.sk). Našli sa tu haldy hlušiny a limonit (nitrianskablatnica.sk). 

Brázdy svedčia o poľnohospodárstve (wikipedia.sk). Odkryté okno na juhozápadnej strane rotundy je staršie ako podobne okno na Kostole svätej Margity v Kopčanoch. Možno ho zaradiť do predrománskeho obdobia (rotundajurko.sk). Po zániku osady v 13. storočí sa rotunda pozvoľne menila na ruiny. Majiteľka tunajších lesov Mária Turzová dala kostolík upraviť, resp. vztýčiť. Avšak aj po tejto renovácii začal kostolík pustnúť. V roku 1655 kostolík upravili do dnešnej barokovej podoby. V pustovni bývali pustovníci až do prvej polovice 19. storočia ako školskí bratia v tunajšej škole. Škola sa asi od roku 1850 využívala ako poľovnícka stanica, neskôr ako horáreň, ktorú asanovali v roku 1962 (wikipedia.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Obce, Považské obce, Slovenská krajina, Slovenské obce

Lúka – obec pod Tematínskym hradom

Hits: 3446

Obec je písomne známa od roku 1246, v obci sa nachádza kaštieľ Platan (Zdroj: Informačná tabuľa). Kaštieľ nad obcou bol postavený v roku 1676, pri ňom je kaplnka svätej Márie Magdalény upravená koncom 18. storočia (wikipedia). Leží na styku západného úpätia strednej časti Považského Inovca s považským výbežkom Podunajskej roviny (obecluka.sk). V roku 1246 sa spomína ako Rethy, z roku 1263 je doložená ako Lúka (obecluka.sk). Na začiatku 16. storočia bolo v obci okolo 30 domov (obecluka.sk). V roku 1828 v nej žilo 99 domov a 693 obyvateľov (obecluka.sk). Obyvatelia sa okrem poľnohospodárstva zaoberali ovocinárstvo a pestovaním vinnej révy. Vinice sa spomínajú už od roku 1551. V obci pracovali aj hrnčiari. Výrobňa pálených hrncov bola pod Babou horou, hlinu pochádzala z brala Lovičnej doliny (obecluka.sk).

Lúka leží na starej ceste popri Váhu, ktorá vedie z Piešťan, cez Moravany, Ducové, Modrovku, Lúku, Hrádok, Hôrku, Novú Ves nad Váhom, Kočovce, Rakoľuby až do Beckova (Igor Paulech). Od Piešťan je vzdialená 10 km, od Nového Mesta nad Váhom 14 km (obecluka.sk). Lúka je známa svojou pramenistou vodou, predovšetkým Luckou – známou dojčenskou vodou. Z prameňa Šáchor vyúžíva Coca-Cola a vodovody v Lúke a Modrovke (Igor Paulech), v hornej časti obce vyviera spopod vápencových skál (wikipedia). V katastri obce sa nachádza národná prírodná rezervácia Tematínska lestostep, časť národnej prírodnej rezervácie Javorníček, časť prírodnej rezervácia Kňaží vrch a časť územia európskeho významu Natura 2000 – Tematínske vrchy (wikipedia). Na západ od Lúky sa nachádza Horná Streda a pre obyvateľov regiónu známe hornostredské bagroviská, kam sa chodí v lete kúpať množstvo ľudí. Z Lúky vedie turistická cesta na hrad Tematín.

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 6437

Tematín je zrúcanina hradu na západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Táto národná kultúrna pamiatka je súčasťou Tematínskych vrchov, ktoré sú chráneným územím a od roku 2004 patria medzi územia Európskeho významu Natura 2000 (Regina Hulmanová). Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené hrady Slovenska. Patrí do katastra obce Lúka (Wikipedia).

Vznikol pravdepodobne bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov „temä„, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta „týn“ (Wikipedia). V zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia ja zachytený názov Temetyn (webgarden.cz).

Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270 (Dušan Jurčacko). Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453 (Wikipedia). Bol vybudovaný ako kráľovský hrad, slúžiaci na doplnenie hraničných opevnení (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Spomínané hrady boli pomocou ohňových signálov a vlajok vizuálne dostupné (tematin.org).

V 13. storočí sa hradu násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Začiatkom 17. storočia sa hrad dostal do rúk Stanislavovi Turzovi. Turzo sa postaral o zdokonalenie obrany predhradia. Prizval benátskeho zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. V polovici 17. storočia sa stali spolumajiteľmi Tematína Berčéniovci. Zaujímavosťou je, že na hrade sa narodil v roku 1665 Mikuláš Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákocziho. Viaceré zariadenia z Tematínskeho hradu skončili v kaštieli v Brunovciach, vzhľadom na fakt, že Berčéniovci stavali už dlhšiu dobu tento kaštieľ. Počas povstaní Františka II. Rákocziho dal Mikuláš Berčéni hrad opraviť, dokonca zriadil na ňom stálu vojenskú posádku (tematin.org).

Hrad tvoril: horný hrad – nádvorie, gotická hranolová veža, gotická útočisková veža – bergfrit, vstupná brána, vrcholnogotický palác, renesančný palác, juhozápadný rondel, juhovýchodný bastión, kaplnka, hospodárske budovy, prvé predbránie, východná bašta, tretia brána, severné predhradie, severovýchodná a západná bašta, druhá brána s priekopou, predsunuté opevnenie, druhé predhradie (Zdroj: Informačná tabuľa). Vojsko Mikuláša Berčéniho 22.1.1710 utrpelo v protihabsburgských vojnových ťaženiach porážku. On sám sa ukryl na hrade, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ale cisárske vojská Tematín krátko na to zničili. Odvtedy hrad chátra (tematin.org).

O záchranu Tematínu sa snažia dve občianske združenia: Občianske združenie „Hrad Tematín“ a Združenie na záchranu hradu Tematín. Pri prácach používajú ako stavebný materiál vypadané kamene a do malty sa nepridáva cement, ale len vápno. Klasický betón by pil vodu, rozpínal sa a tlačil na pôvodné kamene (Zdroj: Piešťanský týždeň). V minulosti sa hrad čistil len od náletovej zelene, k samotnej sanácií murív vo väčšom rozmere nedošlo. Združenie OZ Hrad Tematín používa ako materiál prechodnú fázu medzi vápencom a dolomitom, ktorý väčšinou pochádza z miestnych zdrojov. Zrúcanina trpí statickými poruchami kavernóznym vypadaním muriva, ale aj líniovými poruchami – trhlinami. K tomuto stavu prispeli aj návštevníci hradu, keď skúšali svoje lezecké schopnosti, alebo zhadzovali uvoľnené murivo, čo sa niektorým aj stalo osudným. Geologické podložie hradu je narúšané aj krasovými javmi. Pred murovaním prebieha proces historicko – architektonického výskumu a schvaľovanie postupu na pamiatkovom úrade (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená v roku 1976. Zaraďuje sa medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín (obecluka.sk), na ploche 2471 hektárov. Na tejto pozoruhodnej geobotanickej oblasti na južných svahov Považského Inovca s vápencovo – dolomitovým podložím sa dobre darí západokarpatskej vegetácii. Prevažuje teplomilná flóra a fauna. Už od skorých jarných dní sa v svetlých bučinách rastú kobercovito snežienky, neskôr chochlačky. Na skalách chlpaté poniklece veľkokveté a prostredné. Veľmi rozšíreným je aj hlaváčik jarný, ktorý tu nazývali čiernym korením a jeho čerstvý koreň sa používal na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec (obecluka.sk).

Na formovaní xerotermných spoločenstiev Tematínskych vrchov sa okrem pôdnoklimatických pomerov výrazne podieľa aj orientácia svahov – najextrémnejšie biotopy sa vyvinuli na južných svahoch tvorených drobivým dolomitom. Z historického hľadiska sa na procese aridizácie a expanzii teplo a suchomilných spoločenstiev významne podieľal človek – podstatná časť lesov tu bola odstránená v období tureckých vojen. Vo vyšších polohách a na severne orientovaných svahoch sa tu zachovali aj pôvodné horské karpatské spoločenstvá – napr. dubovo-hrabové lesy karpatské s ostrovčekmi dubovo-cerových lesov a dubových xerotermofilných lesov. Vo vyšších polohách bukové lesy vápnomilné a podhorské bukové lesy, na malých plochách – skalnatých hrebeňoch sa vyvinuli sutinové lipovo-javorové lesy (sopsr.sk). Rastie tu napr. Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, Lunaria rediviva. Z orchidejí napr. Anacamptis pyramidalis, Limodorum abortivum. Jedinú izolovanú lokalitu v rámci Slovenska tu má ostrica alpínska – Carex haleriana.

Tematín je dominantou prírodnej rezervácie Tematínske kopce, ktorá je jedinečná prelínaním karpatskej a panónskej flóry. Rastie tu na južných svahoch dub plstnatý Quercus pubescens, endemická jarabina Dominova Sorbus dominii, jaseň mannový Fraxinus ornus, introdukovaná borovica čierna Pinus nigra. Na severných svahoch prevláda buk Fagus sylvatica a hrab Carpinus betulus. Suchú a teplomilnú flóru zastupuje poniklec veľkokvetý Pulsatila grandis, chudôbka Draba lasiocarpa, rod kavyľ Stipa, zvonček sibírsky Campanula sibirica, lykovec voňavý Daphne cneourum, viaceré orchidei ako Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, D. sambucina. Endemitom je nevädzník bádenský var. tematínsky Colymbada badensis var. tematinensis. Zo živočíchov tu žijú dva zriedkavé fúzače, fúzač alpský Rosalia alpina, a fúzač dubový Plagionotus arcuatus. Z iných je to napr. svižník Cicindela campestris, bystruška Carabus coriaceus, jašterica zelená Lacerta viridis, orol kráľovský Aquila heliaca (piestany.sk). Dva kriticky ohrozené druhy slimákov Vertigo moulinsiana a Trichina filicina. Vzácna je sága stepná – Saga pedo a cikády Tibicen plebejus a Cicada orni. Žije tu roháč veľký – Lucanus cervus, slovenský endemit Brachysomus slovacicus, užovka stromová – Zamenis longissimus, Coronella austriaca, výr skalný Bubo bubo, lelek lesný Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, jazvec lesný Meles meles, obojživelníky Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, netopiere Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, Eptesicus serotinus.

V Tematínskych vrchoch a v priľahlej nive Váhu bolo zistených okolo dvoch tisíc druhov motýľov – najviac na Slovensku. Vidlochvosty, perlovce, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus – modráčik slovenský, Euplagia quadripunctaria.

Odkazy:

Videozáznamy:

Use Facebook to Comment on this Post