2009, Časová línia, Hont, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Kalvária v Banskej Štiavnici

skala
Hits: 2938

Ban­skoš­tiav­nic­ká Kal­vá­ria je najim­po­zan­tnej­šou baro­ko­vou kal­vá­ri­ou v stred­nej Euró­pe. Jed­nou z naj­star­ších kal­vá­rií na Slo­ven­sku. Od roku 1993 je súčas­ťou úze­mia, kto­ré spo­lu s his­to­ric­kým mes­tom Ban­ská Štiav­ni­ca boli zara­de­né na Zoznam sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO. Od júna 2007 je na zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta. Kapl­n­ky a kos­to­ly Kal­vá­rie: Ježiš sa lúči so svo­jou Mat­kou, Dia­bol pokú­ša Ježi­ša, Ježiš umý­va apoš­to­lom nohy, Kapl­n­ka Bož­ské­ho Srd­ca, Posled­ná veče­ra, Bolest­né srd­ce Pan­ny Márie, Ježiš na hore Oli­vo­vej, Kapl­n­ka svä­tých scho­dov, Judá­šo­va zra­da, Odsú­de­nie Ježi­ša, Ježiš pred Hero­de­som, Ježi­ša biču­jú, Kapl­n­ka Ecce Homo, Ježiš berie svoj kríž, Ježi­ša pri­bí­ja­jú na kríž, Hor­ný kos­tol – Kris­tus na krí­ži, Boží hrob, Obre­za­nie Pána, Útek do Egyp­ta, Dva­násť­roč­ný Ježiš v chrá­me, Ježiš sa stre­tá so svo­jou Mat­kou, Pan­na Mária pod krí­žom, Ježi­šo­vo telo v lone Mat­ky, Ježi­ša pocho­vá­va­jú (kal​va​ria​.org). Pred­po­kla­dá sa, že tvor­com archi­tek­to­nic­ké­ho návrhu bol Samu­el Miko­ví­ny (nomad​.sk).

Kal­vá­ria sa nachá­dza seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra mes­ta. Z infor­mač­nej tabu­le som sa dočí­tal, že kal­vá­ria pred­sta­vu­je baro­ko­vú sak­rál­nu archi­tek­tú­ru, sochár­stvo, výtvar­né ume­nie a ume­lec­ké remes­lá. Ini­ciá­to­rom vybu­do­va­nia bol páter Fran­ti­šek Per­ger v 18. sto­ro­čí z miest­nej komu­ni­ty Spo­loč­nos­ti Ježi­šo­vej, kto­rý na kop­ci Scharf­fen­berg (Ostrý vrch) vybu­do­val Krí­žo­vú ces­tu. Základ­ný kameň polo­ži­li 14.9.1744. Kom­plex tvo­rí 17 kapl­niek, tri kos­to­ly, Žalár, a Boží hrob (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria je oso­bi­tá aj svo­jou litur­gic­kou kon­cep­ci­ou. Neko­pí­ru­je tra­dič­ný model 14-​ich zasta­ve­ní krí­žo­vej ces­ty, ale kom­bi­nu­je výja­vy zo živo­ta Ježi­ša a Pan­ny Márie. Hore sva­hom obrá­te­ným k mes­tu ply­nu­lo stú­pa symet­ric­ky roz­lo­že­ná zosta­va hlav­ných objek­tov. Kapl­n­ky sú vzá­jom­ne pospá­ja­né ser­pen­tí­na­mi chod­níč­kov. V nich sú dre­ve­né reli­é­fy, inte­ri­é­ry kos­to­lov sú deko­ro­va­né násten­ný­mi maľ­ba­mi, kto­rá sa pri­pi­su­je rakús­ke­mu malia­ro­vi Anto­no­vi Sch­mid­to­vi (Buj­no­vá et all, 2003).

Časť výtvar­nej výzdo­by a mobi­liá­ru jed­nej z najv­zác­nej­ších baro­ko­vých pamia­tok na Slo­ven­sku bola vykrad­nu­tá, časť sa sta­la ter­čom van­da­lov. Miest­ni akti­vis­ti sa zaslú­ži­li o to, že Kal­vá­ria je zapí­sa­ná v zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria bola obno­ve­ná na pre­lo­me 70-​tych a 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia (Buj­no­vá et all, 2003). Štiav­nic­ká kal­vá­ria vznik­la tak, že páter Fran­ti­šek Per­ger z jezu­it­ské­ho kláš­to­ra v Ban­skej Štiav­ni­ci chcel od boha­té­ho ťažia­ra Leopol­da Ondre­ja Frit­za z Frie­den­lie­bu kúpiť Scharf­fen­berg. Páno­vi Frit­zo­vi bolo čud­né, načo chce takú ničo­tu. Kria­ky a bod­ľa­čie. Páter až na tre­tie nalie­ha­nie nave­ľa pre­zra­dil svoj úmy­sel vybu­do­vať na vrchu Kal­vá­riu. Fritz sa roz­ho­dol, že na taký­to účel Scharf­fen­berg nepre­dá, ale daru­je, “kým bude slú­žiť na úctu k Bohu” (pod­ľa Hid­vég­hy).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

skala
Hits: 8271

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 3 – 2 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 1710 – 1711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 1759 – 1764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­ta a strieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 1237 – 38 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 1488 – 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690 – 605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). 

V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 1744 – 1751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).

Neskôr pri­bu­dol múr až “vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 1564 – 1571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).

Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­mu a Mate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).

Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund z 18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 1782 – 1878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí “mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk). 

Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy:

Pano­rá­my

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Hontianske obce, Kaštiely, Krajina, Neživé, Obce, Parky, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské obce, Stavby

Svätý Anton

skala
Hits: 5377

Svä­tý Anton, pred­tým Antol, sa nachá­dza len kúsok od Ban­skej Štiav­ni­ce. Súčas­ťou je kaš­tieľ s krás­nym parkom.

K obci pat­ria usad­los­ti Rov­ne, Baža­nia a Mac­ko. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1266. Názov obce vychá­dza z náz­vu pôvod­né­ho kos­to­la zasvä­te­né­ho svä­té­mu Anto­no­vi Pus­tov­ní­ko­vi. His­to­ric­ké náz­vy obce: Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. Maďar­ský názov je Sze­nan­tal. Oby­va­te­lia sa živi­li pre­važ­ne baníc­tvom, hut­níc­tvom, les­níc­tvom, v kame­ňo­lo­me a v prie­my­sel­ných pod­ni­koch v Ban­skej Štiav­ni­ci. V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia je zná­ma výro­ba vyre­zá­va­ných a maľo­va­ných bet­le­he­mov. V 17. sto­ro­čí zís­kal pan­stvo Peter Kohá­ry. Rodi­na Kohá­ry­ov­cov sa zaslú­ži­la o roz­voj Svä­té­ho Anto­na. Od roku 1826 pat­ri­la obec Cobur­gov­com. Fer­di­nand Coburg, brat posled­né­ho vlast­ní­ka kaš­tie­ľa, nav­šte­vo­val obec až do roku 1944. Zná­mym rodá­kom bol slo­ven­ský herec, diva­del­ný reži­sér a scé­nic­ký výtvar­ník Karol Zachar, vlast­ným menom Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Vo Svä­tom Anto­ne sa nachá­dza kaš­tieľ s par­kom. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Šty­ri kríd­la budo­vy sym­bo­li­zu­jú šty­ri roč­né obdo­bia, 12 komí­nov mesia­ce, 52 izieb týžd­ne a 365 okien, dni v roku. Dnes je síd­lom Les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľ­no­hos­po­dár­ske­ho múzea s mno­hý­mi zbra­ňa­mi a tro­fe­ja­mi. Kaž­do­roč­ne začiat­kom sep­tem­bra sa v kaš­tie­li uspo­ra­dú­va­jú atrak­tív­ne poľov­níc­ke sláv­nos­ti – Dni sv. Huber­ta (SACR). Baro­ko­vý kaš­tieľ je posta­ve­ný na mies­te býva­lé­ho hra­du, začiat­kom 19. sto­ro­čia je kla­si­cis­tic­ky upra­ve­ný (wiki​pe​dia​.sk).

Poľov­níc­ka expo­zí­cia je jedi­nou špe­cia­li­zo­va­nou s celo­slo­ven­skou pôsob­nos­ťou. V roku 1808 sa v Ban­skej Štiav­ni­ci začal vyučo­vať pred­met poľov­níc­tvo (geopark​.sk). Je naj­väč­šou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Chod­by kaš­tie­ľa pre­zen­tu­jú viac ako tisíc tro­fe­jí zve­ri (msa​.sk). Baro­ko­vo – kla­si­cis­tic­ké­mu kaš­tie­ľu v Svä­tom Anto­ne pred­chá­dzal men­ší opev­ne­ný hrá­dok, kto­rý je spo­mí­na­ný už v 15. sto­ro­čí. V 16. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný a mal chrá­niť Ban­skú Štiav­ni­cu pred turec­ký­mi nájaz­da­mi (geopark​.sk). Kaš­tieľ býva ozna­čo­va­ný aj ako kaš­tieľ Antol, ale­bo Kohá­ry­ov­ský kaš­tieľ. Je síd­lom les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľov­níc­ke­ho múzea (Wiki­pe­dia). Dali ho posta­viť na začiat­ku 18. sto­ro­čia vlast­ní­ci pan­stva Sit­no, Kohá­ry­ov­ci (Buj­no­vá et all, 2003). Svo­je let­né síd­lo tu mal bul­har­ský cár Fer­di­nand Coburg, pat­ril do Sit­nian­ske­ho pan­stva Kohá­ry­ov­cov (Terem). V roku 1826 sa jedi­ná dcé­ra posled­né­ho z muž­ských potom­kov rodu Kohá­ry­ov­cov vyda­la za Fer­di­nan­da Jura­ja Cobur­ga zo Sas­ka. Posled­ným z Cobur­gov­cov, kto­rý žil v kaš­tie­li, bol vše­stran­ne nada­ný Fer­di­nand Coburg, v rokoch 1908 – 1918 bul­har­ský cár. Dovŕ­šil šťast­nú tra­dí­ciu osvie­te­ných, roz­hľa­de­ných a cti­žia­dos­ti­vých maji­te­ľov, kto­rí zve­ľa­ďo­va­li majet­ky a zaria­di­li ich vkus­ne (Buj­no­vá et all, 2003).

V par­ku bol do roku 1995 vysa­de­ný, Fili­pom Cobur­gom v roku 1878, sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um. V roku 1996 po vysc­hnu­tí bola vysa­de­ná iná sek­vo­ja. Oko­lie je boha­té na chrá­ne­né dru­hy, mno­hé ende­mi­ty. V par­ku a pri­ľah­lom leso­par­ku sa nachá­dza napr. Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sies­si, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus. V oko­lí je vzác­ny výskyt prí­rod­ných ruží, kto­ré v 19. sto­ro­čí tu pôso­bia­ci Andrej Kmeť popí­sal tak­mer 300 kul­ti­va­rov (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Súčas­ťou are­álu je his­to­ric­ký park (5 ha) a leso­park (25 ha). Hor­né a dol­né jazier­ko je spo­je­né kas­ká­da­mi a vodo­pád­mi je napá­ja­né nie­koľ­ko kilo­met­rov dlhým náho­nom z Kop­laš­ské­ho poto­ka s uni­kát­ny­mi akva­duk­ta­mi. V par­ku sa okrem toho nachá­dza grot­ta – ume­lo navŕ­še­ná jas­ky­ňa, stud­nič­ka s kamen­ný­mi lavič­ka­mi, dre­ve­né mos­tí­ky, altá­ny, kapl­n­ka Svä­té­ho Huber­ta (geopark​.sk).

Celo­slo­ven­ské poľov­níc­ke sláv­nos­ti Dni svä­té­ho Huber­ta uspo­ra­dú­va múze­um vo Svä­tom Anto­ne zvy­čaj­ne začiat­kom sep­tem­bra cez víkend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post