Farebné, Fauna, Ryby, Stavovce, Taxonomicky, Živorodky

Poecilia reticulata – pávie očko

Hits: 29703

Poecila reticulata Peters, 1859 patrí do podčeľade Poecilinae, do čeľade Poecillidae, radu Cyprinodontiformes, triedy Actinopterigii. Synonymá: Poecilia reticulata Peters, 1859; Lebistes poecilioides De Filippi, 1861; Girardinus reticulatus Günther, 1866; Girardinus guppii Günther, 1866; Poecilioides reticulatus Jordan et Gilbert, 1883; Heterandria guppyi Jordan, 1887; Acanthophacelus reticulatus Eigenmann, 1907; Acanthophacelus guppii Eigenmann, 1910; Girardinus poeciloides Boulenger, 1912; Girardinus petersi Boulenger, 1912; Poecilia poeciloides Langer, 1913; Lebistes reticulatus Regan, 1913; Glaridichthys reticulatus Milewski, 1920. Slovenský názov je živorodka dúhová. Používa sa aj pomenovanie je gupka dúhová. Patrí medzi živorodky. Je to všeobecne známy druh akváriových rýb. Aj u nás sa zrejme s národným názvom gupky stretol asi každý dospelý človek. Často sa im komolí meno na gubky, guby a podobne, a to aj medzi odborníkmi – čo len naznačuje ich veľkú popularitu. Iným častým názvom pre gupky je pávie očko. Toto krásne pomenovanie má pôvod v prírodnej forme P. reticulata, ktorá má na tele farebne obrúbenú tmavú škvrnu, orientovanú zväčša k hornému okraju chvostovej plutvy. Pôvodné rozšírenie je vo Venezuele, dnes jej areál zasahuje východnú Amazóniu, Venezuelu, Trinidad a Tobago, Barbados, severnú Brazíliu a Guayanu – povodie Orinoka a takisto dnes gupky nájdeme napr. v Austrálii, na Kube, na Havaji, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej a južnej Afrike, v Južnej Amerike až po USA na severe, v Rusku, v južnom Španielsku, Grécku, Taliansku, Česku a Slovensko nevynímajúc. Kompletnejší zoznam eviduje FishBase. [1] Druh P. reticulata sa prispôsobil svojmu prostrediu a začína stále viac prejavovať pôvodná prírodná forma. Keď porovnám divoké gupky z Venezuely a gupky chytené v Brazílii, tak vidím jasné presadzovanie pôvodnej genetickej výbavy. Divoká príroda zase raz víťazí. Gupky sa nachádzajú tam kde je teplá voda, obyčajne v termálnych prameňoch. Viem, že sa nachádzajú v areáli Slovnaftu, počul som o viacerých iných výskytoch a viem, že sú v termálnych jazierkach v Piešťanoch.

Samček v prírode dosahuje 3,5 cm, samička 6 cm [2]. Žijú priemerne 8 – 12 mesiacov. P. reticulata sa vyznačuje veľkým pohlavným dimorfizmom. Samček je oveľa farebnejší, vzrastom menší, štíhlejší a má gonopódium. Gonopódium je pohlavným orgánom a je modifikáciou 3 až 5 lúča ritnej plutvy. Samička je oválnejšia, v dospelosti väčšia, ritnú plutvu má normálnu a má škvrnu gravidity v brušnej časti tela. Základná farba oboch pohlaví je sivá. Gupka je veľmi priateľská ryba zväčša plávajúca v strednej a dolnej časti akvária. Ak chováte veľké množstvo gupiek v jednej nádrži, tak sa gupky združujú v celom vodnom stĺpci. V prípade, že kŕmite tak, že ruku máte v akváriu, gupky vám zvedavo a nebojácne oblizujú prsty. Zaujímavé je aj chytanie gupiek do sieťky, pretože ony sa chytajú často až príliš ľahko – ak chcete chytiť jednu jedinú, ľahko sa stane, že ich máte v sieťke aj 20. Chytiť jednoducho do sieťky gupku medzi sto inými je problém. Čím je vyššia početnosť, tým sú zvedavejšie a nebojácnejšie.

Chov gupiek je celosvetovo rozšírený, čo je spôsobené asi aj tým, že ide snáď o najvariabilnejší druh ryby, chovaný v sladkovodných akváriách a to nielen čo sa týka sfarbenia, ale aj tvaru. Existuje množstvo tvarových a farebných foriem P. reticulata. Keďže gupka predstavuje a predstavovala vždy pre akvaristov výzvu, došlo k veľkým zmenám nielen v jej vzhľade, ale aj v nárokoch chovu. Chov gupiek bol kedysi bezproblémový. Asi ste aj vy počuli akvaristov a známych, ktorí vraveli, že gupky chovať nebol nikdy problém, a že to nemôže byť problém ani dnes. Dnešné gupky, ktoré dostanete kúpiť v akvaristike, prípadne od chovateľa, sa dajú opísať ako chúlostivé ryby. Svojim nárokmi sa dosť odlišujú od svojich príbuzných z minulosti. Dnes sú gupky silne prešlachtené a stali aj menej odolnými. V minulosti gupky neboli vôbec chúlostivé, ale dnes je to inak. Často sa chovateľovi stane, že si zakúpi nejaké gupky, pridá ich ku svojim a najprv zahynú tie nové a neskôr aj jeho staré. Ak chcete chovať gupky, ideálne je nájsť si cestu k chovateľovi, ktorý si udržuje čistú líniu. Pomer pohlaví odporúčam 3:1 a viac v prospech samičiek. Samce často nedožičia pokoj samičkám, preto je vhodné chovať viac samičiek ako samcov. Gupky tolerujú široké pásmo parametrov vody. Za ideálne hodnoty chovu považujem teplotu 22 – 27°C, 10 – 20°dGH, ph 7.5. Sú schopné, najmä v dospelosti, pokiaľ nepatria ku chúlostivým typom, znášať aj veľké zasolenie. Profitovanie gupiek v piešťanských jazierkach je toho dôkazom. Piešťanské jazierka sú totiž napájané vodou, ktorá je veľmi bohatá na síru a iné minerály. Do jazierok ľudia púšťajú čas od času rôzne ryby, ale prežívajú len Poecilia sphenops a Poecilia reticulata. Sú to druhy, ktoré sú voči tomuto faktoru rezistentné. Niektorí chovatelia dokázali aklimatizovať gupky postupným privykaním dokonca na morskú vodu. Chovajú tak gupky v morskej vode ako krmivo. V prípade, že máte ambície zúčastniť sa súťaží, je vhodné gupky chovať v akváriách s rastlinami, pretože v nich sa gupky cítia lepšie a lepšie aj vyzerajú. Chov gupiek si teda vyžaduje viac akvárií, ideálne je, ak každá forma má svoje akvárium. Zvlášť pre dospelé ryby, mlaď, dospievajúce jedince. Ku gupkám sa do spoločenského akvária hodia iné živorodky ako napr. platy, mečovky, molinézie, ďalej tetry, pancierničky rodu Corydoras. Nehodia sa k nim väčšie druhy cichlíd – napr. skaláre, labyrintky – napr. bojovnice, kaprovité ryby – napr. Puntius partipentazona.

Niektorí chovatelia pridávajú do akvárií, kde chovajú gupky soľ. Najmä tí, ktorí chovajú gupky bez dna a bez rastlín. V každom prípade sa gupka cíti v slanej vode dobre a lepšie odoláva nástrahám chorôb. Odporúčaná dávka soli pre ne sú dve polievkové lyžice na 40 litrov vody. Na soľ je treba rybičky privyknúť postupne a použiť len vtedy, ak to iným rybám nevadí. Gupky majú relatívne dlhé chvosty a často preto viac trpia rôznymi chorobami. A keďže gupky veľa zožerú a veľa odpadu aj vyprodukujú, treba dbať na čistotu vody, aj dna. Jeden môj kamarát nazýva gupky a mečovky vďaka tejto vlastnosti kombajn :-). Gupky v noci oddychujú ležiac na dne, chvosty sa dotýkajú dna a vtedy im hrozí nákaza. Dno nesmie obsahovať veľa detritu, účinná filtrácia je dobrým predpokladom vašich zdravých rýb. Gupky doslova milujú čerstvú vodu a ak sa im veľmi často mení voda, rastú veľmi rýchlo a sú vo výbornej kondícii. Ideálna je kontinuálna výmena vody.

Gupky sú všežravé. Vhodnou potravou sú nitenky, patentky, cyklop, moina, artémia, ideálne v živom stave. Mrazené krmivo tohto typu stačí namočiť do akvária a párkrát s ním rozvíriť hladinu a ryby nakŕmite. Ak chcete aby samičky gupiek kvalitne rodili, poskytnite im larvy čierneho komára, práve toho, ktorý nám ľuďom vie niekedy tak veľmi znepríjemniť život – komára piskľavého – Culex pipiens. Gupky sú riasožravé, vhodnou potravou je spirulina, sparený špenát, šalát apod. Pre dorastajúce mladé gupky sa hodí nálevník. S radosťou prijmú napr. nelietavé octové mušky Drosophila melanogaster a je to práve hmyz, na ktorý sa pri kŕmení rýb všeobecne najviac zabúda. Vhodné sú samozrejme mikry, alebo grindal, menej už vločkové suché krmivá, ktoré sú ponúkané v akvaristických obchodoch.

Rozmnožovanie gupiek je jednoduché, častokrát sa môže v nádržiach akvaristov diať aj proti ich vôli. Samčekovia, nezriedka aj traja naraz naháňajú vytrvalo samičku, ktorá ale zvyčajne zo začiatku ignoruje ich aktivitu. Keď ale samička privolí, samček pomocou pohlavného orgánu, gonopódia, kopuluje. Samička je schopná držať si spermie v zásobe a rodiť aj v ďalších 3 – 4 nasledujúcich vrhoch. Aj preto je nevyhnutné, ak chcete zachovať líniu – tvar a farebnosť rodičov, zamedziť miešaniu genetického materiálu. Gravidné samičky je možné izolovať v pôrodničkách, napr. v takých, ktoré dostanete v obchode, alebo si zostrojíte napr. zo záhradníckeho pletiva kôš. Pletivo stačí zošiť a kôš upevniť na akvárium. Alebo sa môžete inšpirovať a spraviť si pôrodničku pomocou PET fľaše a pletiva. Samozrejme môžete nechať samičku odrodiť v spoločnom akváriu a neskôr mladé vychytať. Gupky si niekedy svoje potomstvo žerú niekedy, ale ak chcete mať potomstvo, je dobré mať akvárium dobre zarastené rastlinami. Gupky sú schopné rodiť mladé každý mesiac – perióda trvá zhruba 28 dní. Priemerný počet mladých je 40 jedincov – pohybuje sa od 30 do 70, niekedy aj viac ako 100 mladých. Niekedy sa stane, že samička vrhne len zopár mladých. Dbajte na to, aby ste, ak prekladáte samičku pred pôrodom, nemenili drasticky parametre vody, najmä aby ste nezvýšili teplotu. Zvýšená teplota by mohla mať za následok predčasný pôrod – nedostatočne vyvinuté jedince až mŕtve jedince. Samička je po pôrode vyčerpaná, je bežné, že sa jej v tomto čase zhorší zdravotný stav.

Čo je oveľa väčší problém, je mladé odchovať. Ako hovorí Ivan Vyslúžil: „Gupku rozmnoží aj žiačik, ale odchová iba chovateľ.“ Narodené mladé gupky sú relatívne veľkým rybím plôdikom – dosahujú okolo 1 cm. Najprv rastú pomalšie, po dvoch týždňoch sa ich rast pri dobrom kŕmení rozbehne. Tak ako aj pri iných rybách, gupky do veľkosti dvoch centimetrov je vhodné kŕmiť čo najdôslednejšie. Najlepšou možnosťou ako podávať potravu takýmto mladým gupkám, je čo najčastejšie a po malých dávkach. Samozrejme ideálne je živé krmivo, ktoré sa pohybuje v celom vodnom stĺpci akvária. Takýmto požiadavkám vyhovie žiabronôžka soľná Artemia salina, a nálevník Paramecium caudatum. Akonáhle sa dá rozlíšiť pohlavie, mlaď rozdeľte podľa pohlavia. Samčekovia pohlavne dospievajú vo veku dvoch mesiacov, samičky o mesiac neskôr. Samičky so samcami dajte dokopy vtedy, ak chcete, aby sa spolu párili. Pokiaľ to nie je nevyhnutné, vyhýbajte sa predovšetkým súrodeneckému páreniu.

Gupky trpia často chorobami, ktoré nevieme diagnostifikovať – často hynú bez zjavnej príčiny a veľmi rýchlo. Jednou zo závažných chorôb, postihujúcich tieto ryby je bakteriálny rozpad plutiev spôsobený baktériami Pseudomonas, Aeromonas a inými. Inou chorobou je mykobakterióza, ktorá je len veľmi ťažko liečiteľná. Ichtioftirióza – známa medzi akvaristami ako krupička je menej vážna choroba.

P. reticulata si istotne svoje významné miesto v akvaristike zaslúži a zastane, veď napokon sú to práve gupky, pre ktoré sa konajú Majstrovstvá Európy, aj Majstrovstvá sveta, a iné medzinárodné a národné súťaže a výstavy. Existuje medzinárodná organizácia IKGH (Internationale Kuratorium Guppy-Hochzucht), ktorá jednotlivé organizácie zaoberajúce sa chovom P. reticulata združuje a koordinuje [4]. Súťaží sa podľa vypracovaného štandardu IHS. [5] Zväčša súťažia triá samčekov, ale čoraz viac sa presadzujú aj páry. Kategórie sú určené podľa tvaru chvostovej plutvy: triangel, kruh, dvojmečík, dolný mečík, horný mečík, lýra, vejár, vlajka, rýľ, plamienok, ihla, šerpa

Literatúra:

[1] http://www.fishbase.org/

[2] http://64.95.130.5/

[4] http://www.ikgh.nl/

[5] IHS

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Prax, Technika, Údržba

Chemické procesy v akváriu

Hits: 19908

Chémie sa netreba báť, má svoje pevné zákonitosti, ale bez jej aspoň malých vedomostí sa dá len veľmi ťažko zaobísť pri úspešnom chove, alebo pestovaní rastlín. Biologické procesy úzko súvisia aj s fyzikálnymi zákonmi. V prírode sa len veľmi málo látok v kvapalnom alebo plynnom stave nachádza v stálom, neutrálnom stave. Drvivá väčšina látok je disociovaná na ióny. Schopnosť viazať sa na látky, prvky je špecifická, závisí od množstva chemických, ale aj fyzikálnych faktorov. Aj samotná voda sa vyznačuje ionizáciou – veď každý z nás vie, že je vodičom elektrického prúdu. O pH počul asi každý akvarista. Čo popisuje pH? Rozdielnu koncentráciu chemicky čistých zložiek vody – jednotlivých „zložiek“ tvoriacich vodu. Voda poskytuje možnosti pre množstvo chemických reakcií. Pre tieto reakcie je možné opísať rovnovážne konštanty. Nie je to nič nenormálne, nič ťažko pochopiteľné. Keď použijem analógiu, je to presne ako medzi ľuďmi, aj tam existuje medzi nami určitá rovnováha, určité napätie (tlak), ktoré sa raz prikloní na jednu stranu, inokedy na opačnú. A k podmienkam, ktoré určujú tento stav rovnako patrí aj taká maličkosť, ako „odkiaľ fúka vietor„. Spomeňme si na osmózu, ale aj na to, čo sa stane, keď uvoľníme ventil na pneumatike – časom sa vyrovná tlak. Chemická väzba je krehká vec, podobne ako vzťahy medzi ľuďmi. Aj medzi nami existujú katalyzátory, enzýmy podobne ako sa popisujú v chémii a biológii, ktoré dovoľujú uskutočniť nejaký proces, nejakú reakciu. Samozrejme aj spomaľovače – inhibítory.

Príroda má jednotný základ, Aristoteles ju chápe ako vznik, podstatu a vývoj vecí, a ja to vidím rovnako. Ak sa k tomu postavíme spoločne, máme väčšiu šancu porozumieť aj akvaristike. Pochopenie súvislostí rôznych vedných odborov popisuje termín konziliencia. Základným stavebným prvkov živých sústav je uhlík. Uhlík patrí spolu s vodíkom, kyslíkom, dusíkom, fosforom, sírou ku biogénnym prvkom. Chémia uhlíka tvorí samostatne stojacu disciplínu – organickú chémiu (nezaoberá sa len oxidmi uhlíka). Uhlík tvorí najväčšiu časť sušiny rýb, rastlín, aj mikroorganizmov. Asi každý z vás sa v živote stretol s pojmom fotosyntéza. Aj táto reakcia, ktorá aj nám, ľuďom dovoľuje existovať, sa točí okolo uhlíka. V akváriu sa uhlík vyskytuje najmä vo forme oxidu uhličitého, uhličitanov, hydrogenuhličitanov a kyseliny uhličitej. V akom pomere závisí najmä od pH. Uhlík sa nachádza aj vo forme bielkovín v potrave, v dreve kde postupným rozkladom dochádza ku štiepeniu bielkovín na aminokyseliny a následne ku nitrifikácii a denitrifikácii, čo posúva pH smerom dole – prostredie sa okysľuje. V denitrifikácii a nitrifikácii hrá najdôležitejšiu úlohu dusík. V akváriu dochádza najprv ku nitrifikácii. Najprv oxiduje amoniak na dusitany a dusičnany pôsobením nitrifikačných baktérií Nitrosomonas. Ako nám už nahovára predchádzajúca veta, tento proces je aeróbny (za prístupu vzduchu). V anaeróbnych podmienkach dochádza k opačnému procesu (redukčnému) – ku denitrifikácii. Dochádza ku redukcii zlúčenín dusíka na oxidy dusíka – N2O, NO, prípadne na až N2 pri pH vyššom ako 6 pôsobením baktérií Nitrobacter. Keďže ide o plyny, denitrifikácia dokáže odstrániť z vody (akvária) zlúčeniny dusíka. Tieto procesy sú pre akvaristiku veľmi dôležité a v zásade pozitívne naklonené. Toxicita produktov látok cyklu dusíka klesá v tomto rade: NH3 – NO2 – NO3. Vyšší obsah dusičnanov neznášajú niektoré citlivejšie druhy – napr. americké Apistogrammy. Toxicita amoniaku je vyššia pri vyššom pH. Viac amoniaku sa nachádza vo vode s vyšším pH a vyššou teplotou. Dusík pochádza zo štiepenia bielkovín, ktoré dodávame potravou. Najprv sa tvoria aminokyseliny, neskôr amoniak. Dusičnany je možné účinne eliminovať rastlinami, prípadne reverznou osmózou v zdrojovej vode , alebo selektívnymi iontomeničmi. Fosforečnany ( PO4) a ťažké kovy ako napr. olovo, zinok sú takisto toxické. Niektoré kovy sú v stopovom množstve žiaduce, ale vo vyššej koncentrácií pôsobia ako jedy. V prípade, že pri rozklade hmoty je kyslíkový deficit, produkty hnitia sú metán ( CH4), amoniak, sulfán ( H2S), kyselina mliečna. Druhy neznášajúce príliš mäkkú vodu často trpia na vodnateľnosť. To je spôsobené osmotickým tlakom – z ich tela sa soli vyplavujú a viac čistej vody preniká do ich tela ako je únosné. Oxid uhličitý je nevyhnutná anorganická látka, ktorá však pri vysokej koncentrácii pôsobí ako narkotikum a ryby dusí. Niekedy sa tieto účinky dajú využiť. Ak chceme napr. ryby humánne usmrtiť, stačí na to minerálka – tá by mala obsahovať viac ako 5% rozpusteného CO2. Medzi uhličitanovou tvrdosťou, pH a oxidom uhličitým je závislosť. Obsah CO2 je nepriamo úmerný ku pH a teplote a priamo úmerný ku uhličitanovej tvrdosti.

Hemianthus micranthemoides, Glossostigma elatinoides, Pogostemom stellata, Rotala wallichii, Eleocharis acicularis

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Flóra, Rastliny

Vodné rastliny

Hits: 49259

Vodné rastliny sa líšia od suchozemských rastlín, sú adaptované na prostredie pod vodou. Listy vodných rastlín majú prieduchy aj na vrchnej, aj na spodnej strane – takpovediac dýchajú oboma „stranami“ na rozdiel od suchozemských rastlín. Povrch suchozemských rastlín tvorí kutikula, u rastlín vodných takmer u všetkých druhov chýba. Pravdepodobne by najmä bránila difúzii plynov. Plávajúce rastliny obyčajne nezakoreňujú, ani tie, ktoré žijú na hladine. Korene sú čo do tvaru obdobné ako pri suchozemských druhoch. Do dôsledkov nemožno brať za každých okolností vodu ako bariéru, pretože sú vodné rastliny, ktoré aj v prirodzených podmienkach vyrastajú nad hladinu, resp. rastú v močarinách s nízkou hladinou vody vo veľkom vlhku. Aj v akvaristike sa zaužíval pojem submerzná forma a emerzná forma rastliny. Submerzná forma rastie pod hladinou vody, emerzná forma nad hladinou. Jednotlivé formy sa často líšia, okrem iného tvarom, aj farbou. V praxi je v drvivej väčšine používané nepohlavné rozmnožovanie rastlín – odrezkami, poplazmi, výhonkami apod. Submerzná forma môže aj v akváriu vyrásť do emerznej formy – často napr. Echinodorus. Ak je nádrž pre rastlinu príliš nízka, často si nájde cestu von. Avšak aj vodná rastlina kvitne a často veľmi podobne ako suchozemské druhy. Kvet tvorí niekedy pod hladinou, častejšie nad jej povrchom. Pohlavné množenie rastlín nie je vylúčené, ale je problematické a je skôr prácou pre špecialistu. Vodné rastliny sú väčšinou zelené, niekedy červené, fialové, hnedočervené. Existuje množstvo druhov vodných rastlín.

Svetlo je dôležitým faktorom pre rastliny – sú druhy tieňomilné, napr. Microsorium, Vesicularia, druhy svetlomilné, napr. Salvinia, Pistia. Rozdiely sú aj v otázke optimálnej teploty. Sú druhy, ktoré pri relatívne malom rozdiely teploty rastú evidentne inak. Listy sú hustejšie pri sebe v chladnejšej vode, farba listov je tmavšia apod. Väčšina vodných akváriových rastlín má pomerne úzky rozsah teploty, v ktorej žijú. Niektoré akváriové druhy znesú naozaj veľmi nízke teploty, podobné už aj našim studenovodným prírodným podmienkam mierneho pásma. Na rastliny takisto vplýva prúdenie vody. Niektoré druhy sú stavané na stojaté vody, niektoré na rýchlo tečúce toky. V akváriu je zdrojom prúdov vody najmä filter a vzduchovanie. Prúdenie vody značne ovplyvňuje dekorácia, svoju úlohu zohráva aj sklon, reliéf dna. Rovné dno dáva vznik silnejšiemu prúdeniu. Na rastliny veľmi neblaho vplývajú liečivá používané v akvaristike. Ich negatívny účinok je bohužiaľ dlhodobý. Ak máme možnosť, presaďme aspoň časť rastlín do inej nádrže počas liečby. Aj to je dôvod na zriadenie samostatnej karanténnej nádrže. Po použití liečiv je možné použiť aktívne uhlie. Rastliny akvaristi presádzajú. najčastejšie k tomu dochádza pri vegetatívnom rozmnožovaní. Väčšie materské rastliny neodporúčam často presádzať. Rastliny môžu byť aj zdrojom potravy pre ryby, slimáky apod., čo je však väčšinou nežiaduce. Často sa na elimináciu rias používajú mladé prísavníky. Pokiaľ sú malé svoju úlohu plnia poctivo, no väčšie sa radšej pustia do rastlín. Slimáky dokážu takisto požierať riasy, najmä ak majú nedostatok inej potravy, vedia sa však pustiť aj do rastlín. Najrozšírenejšie ampulárie rastliny nežerú. V akváriu svietime umelým svetlom, dĺžka osvetlenia by mala byť taká ako v ich domovine. Dôležité rovnako je dodržiavať pravidelnosť, 12-14 hodinový interval je nutný. Závisí od umiestnenia, od toho či sme v tmavej miestnosti, aká je dĺžka denného svetla a koľko ho slnko poskytuje. Denné svetlo má inú kvalitu ako umelé svetlo, dá sa mu iba prispôsobiť. Druhy sú prispôsobené rôznemu prostrediu. Vodné rastliny, napokon rovnako ako aj ich suchozemské príbuzné menia svoj metabolizmus v závislosti od striedania dňa a noci. Je to ich vlastný prirodzený biorytmus. Rastliny cez deň prijímajú svetlo, CO2, tvoria organickú hmotu a ako vedľajší produkt tvoria kyslík. Tejto reakcii vravíme fotosyntéza.

V noci naopak rastliny kyslík prijímajú – rastliny dýchajú a vylučujú do vody CO2. Rastliny však dýchajú aj cez deň, prevláda však príjem CO2. Vplyvom dýchania rastlín v noci – produkcie CO2 sa pH v akváriu zvyšuje. Koncentrácia CO2 stúpa s tvrdosťou vody, teplotou vody a klesá s pH. Medzi základné funkcie rastlín patrí mineralizácia hmoty. Detrit je usadená vrstva odpadu, výkalov rýb, slimákov apod., ktoré je nutné rozložiť. Tento proces, ktorý uskutočňujú mikroorganizmy, najmä baktérie. Rastliny hrajú pritom dôležitú úlohu, pretože niektoré látky dokážu odbúravať aj ony, ale v každom prípade už mineralizované látky sú zdrojom výživy pre ne. Niektoré korene tvoria podobne ako listy (zelené časti rastlín) kyslík, no za normálnych podmienok každá rastlina tvorí malé množstvo kyslíka, ktoré napomáha aeróbnej redukcii hmoty okolo nich. Niektoré druhy dokážu obzvlášť dobre odčerpávať z vody živiny, ktoré sú pre akvaristu žiadané, napr. Riccia fluitans je ideálnym biologickým prostriedkom na zníženie hladiny dusičnanov. Podobnými schopnosťami oplýva Ceratophyllum demersum. Obdobne Anacharis densa efektívne odčerpáva z vody vápnik. Tieto látky rastliny viažu do svojich pletív a začleňujú sa do ich fyziologických pochodov. Vzhľadom na to, že často ide o látky pre nás akvaristov nie príliš vítané, je táto schopnosť cenná. Vplyv filtrovania a najmä vzduchovania na rast rastlín je viac-menej negatívny. Nedá sa to jednoznačne povedať, ale filtrovanie, ktoré čerí hladinu, a teda aj vzduchovanie je pre rast rastlín nežiaduce, preto to nepreháňajme. Udržiavať akvárium celkom bez filtrácie nechajme radšej na špecialistov, ja sám mám niekoľko takých akvárií. Rastliny však môžu meniť aj farbu. Vodné rastliny, ostatne podobne ako ich suchozemské príbuzné, oplývajú vďaka chlorofylu predovšetkým zeleným sfarbením. Avšak aj jeden jedinec môže vykazovať v priebehu ontogenézy zmeny. Fialová farba inak zelených rastlín má príčinu vo veľkom množstve svetla, žívín.

Sadenie rastlín

V prvom rade by sme mali dodržať, že veľké jedince (druhy) sadíme dozadu a menšie dopredu. Vyvarujme sa tiež sadeniu presne do stredu nádrže. Rovnako s citom narábajme so symetriou. Korene skrátime ostrými nožničkami na 1 – 2 cm (nie u rodu Anubias, Cryptocoryne) a pri sadení sa vyvarujme ich poškodeniu. Všetky korene by mali byť v dne, žiadne trčiace korene nie sú žiaduce. Pri niektorý rastlinách, ktoré majú koreňový systém dobre vyvinutý, napr. Echinodorus, zasadenú rastlinu po zasadení mierne povytiahneme – koreňový krčok by mal trošku vyčnievať. V prípade odrezkov je vhodné, aby sme zasadili rastlinu tak, aby sme nesadili holú stonku, ale aby doslova spodné listy boli zafixované do dna. Vodná rastliny tak získa oporu, bude mať oveľa lepšiu stavbu. Plávajúce rastliny hladiny Limnobium, Pistia, Riccia, Salvinia voľne pokladáme na hladinu, iné plávajúce rastliny voľne hodíme do vody. Niektoré z nich sú schopné zakoreniť, avšak nie dlhodobo. Riccia napr. sa dá celkom efektne použiť ako koberec na dno. Keďže sama ma tendenciu vyplávať na hladinu, je nutné ju nejako zachytiť – napr. o ploché kamene. Microsorium, Anubias sa pripevňujú ku drevu, na filter. Najvhodnejšia na to je spletaná šnúra z rybárskeho obchodu. Ak kúpime rastliny v obchode, pravdepodobne budú zasadené v košíkoch a v minerálnej vate. Tieto sa do akvária nehodia, najmä nie skalná vata, preto vodné rastliny vyberieme z košíkov a zbavíme ich predovšetkým minerálnej vaty. Výživa rastlín, hnojenie Rastliny sa získavajú energiu viacerými spôsobmi. Ich prirodzeným zdrojom energie je CO2 – oxid uhličitý a svetlo. Stačí si spomenúť na fotosyntézu zo školy. Ak majú rastliny dostatok CO2, nedokážu ho zužitkovať pri nedostatku svetla. Ak rastliny majú dostatok svetla, pri deficite CO2 ho nedokážu dostatočne využiť. Ak však sú obe hodnoty optimálne, je to veľký predpoklad pre veľmi úspešný rast našich rastlín. V poradí dôležitosti by som svetlo postavil pred CO2. Pre úspešný rast rastlín treba kvalitné osvetlenie.

V prípade, že vidíme produkciu kyslíka rastlinami – tvoriace sa bublinky čerstvého kyslíka, koncentrácia kyslíka v bunke stúpla nad 40 mg/l. Pre úspešnejší rast rastlín je veľa krát vhodné siahnuť po doplnení výživy. Ku zvýšenému prijímaniu živín – energie prispieva aj prúdenie vody. Výživu rastliny dostávajú aj vo forme odpadných látok – výkalov rýb. Aj nádrže tzv. holandského typu (rastlinné) často krát obsahujú nejaké ryby, ktoré slúžia práve na neustále obohacovanie živinami. V tomto prípade skôr tými stopovými. V prípade, že sa vo vode nachádza nedostatok CO2 a rastliny dokážu z hydrogenuhličitanov tento získať, môže dôjsť ku biogénnemu odvápneniu – vyzrážanie nerozpustného uhličitanu vápenatého na povrchu listov. Prijímanie hydrogenuhličitanov je však energeticky náročnejšie. Akvárium má často dostatok živín vo forme exkrementov rýb. Humínové kyseliny sú látky, ktoré sa najmä v prírode bežne nachádzajú vo vode. Sú to produkty látkovej premeny dreva, pôdy, listov, častí rastlín. Z hľadiska využitia pre akvaristiku je zaujímavé použitie dreva a listov, prípadne šišiek, škrupín orechov apod. Sú nesmierne dôležité pre rastliny, pretože dokážu byť energetickým mostom medzi zdrojom výživy a rastlinou. Vďaka týmto organickým komplexom dokáže rastlina získať to, čo je príroda ponúka. Je to podobná funkcia ako majú bioflavonoidy pre vitamín C. Darmo budeme prijímať megadávky vitamínov ak ich telo nedokáže zužitkovať. Humínové kyseliny sa tvoria v prírode v pôde. Železo vo vode za normálnych podmienok veľmi rýchlo oxiduje na formu nevyužiteľnú pre rastliny.

Filter je doslova požierač železa. Ak sa však viaže v chelátoch, v organických komplexoch, je prístupné rastlinám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a práve humínové kyseliny sú substrátom, v ktorom sa môže železo uplatniť pre rastliny. Nedostatok železa spôsobuje chlorózu, ktorá sa prejavuje slabým pletivom – sklovitými listami, žltnutím najmä od okrajov podobne ako aj u suchozemských rastlín. Minerály a stopové látky sú získavané prirodzenou cestou z vody a z detritu. Stopové látky sú látky, prvky, ktoré nie sú nevyhnutné vo veľkom množstve, ale iba v nízkych (stopových) koncentráciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Niektoré z týchto prvkov sú vo vyšších koncentráciách škodlivé až jedovaté. Detrit je hmota, tvorená mikroorganizmami organickou hmotou odumretých rastlín, výkalov rýb apod. V prípade rastlinného akvária je často kameňom úrazu práve obsah minerálnych látok. Najlepší spôsob ako toho dosiahnuť sú ryby. Mikroorganizmy – najmä nitrifikačné a denitrifikačné baktérie rozkladajú hmotu na látky využiteľné rastlinami. Rastliny tento zdroj energie využívajú najmä pomocou koreňov. Niektoré sú schopné viazať viac NO3 – dusičnanov napr. Ceratophyllum demersum, Riccia fluitans. Veľa z nás má zdrojovú vodu obsahujúcu vysoké množstvo dusičnanov. Norma pitnej vody o maximálnej hodnote je dosť vysoká pre akvaristiku, nevhodné najmä pre nové akvárium. Vďaka pomerne vysokému obsahu dusíka potom môže ľahšie dôjsť ku tvorbe toxického amoniaku.

Cyklus dusíka trvá niečo vyše mesiaca, takže dusičnanový anión pridaný dnes putuje ekosystémom akvária viac ako mesiac, kým ho opustí. Denitrifikačné a nitrifikačné procesy sú pomerne zložité, zaujímavé aj pre laika je snáď fakt, že sa ako produkt týchto reakcií tvorí aj plynný dusík N2. Ten samozrejme uniká do atmosféry – von z nádrže. Denitrifikačné baktérie sa nachádzajú vo filtri. Tak ako píšem v článku o filtrovaní, je nevhodné filtračné vložky podrobovať tečúcej vode z bežného vodovodu. Preto, aby sme nezabili naše rozvinuté baktérie je vhodnejšie umývať molitan vo vode neobsahujúcej chlór a ostatné plyny používané vo vodovodnej sieti. Na trhu existujúce produkty, ktoré obsahujú baktérie, ktoré sa pridávajú do filtra. Na trhu sú dostupné rôzne produkty hnojív a výživových doplnkov pre rastliny. Neodporúča sa kombinovať hnojivá ani rôznych firiem ani výrobkov jednej firmy. Mechanicky zachytené časti z filtra používam ako hnojivo aj do kvetináčov suchozemských rastlín. Filter ako oxidant obyčajne obsahuje množstvo látok, hodnotné je najmä železo, ktoré je balzamom pre často chudobné pôdy v črepníkoch. Táto hmota, je okrem toho takpovediac natrávená, takže sa v pôde pomerne rýchlo rozkladá. 

Rašelina znižuje pH aj tvrdosť vody, vode poskytuje humínové kyseliny a iné organické látky. PMDD je svetovo veľmi rozšírené takpovediac nekomerčné hnojivo. Mieša sa zo síranu draselného, heptahydrátu síranu horečnatého, dusičnanu draselného a stopových látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, ktoré sú vo forme organického komplexu. Je to vhodná kombinácia, v ktorej sú stopové látky asi najdôležitejšie. CO2 ne pridávam pomocou známeho procesu kvasenia. Stačí však na to fľaša, do ktorej nalejeme takmer po vrch vodu, pridáme droždie (kvasnice) a cukor. Vodu na začiatok odporúčam teplejšiu (okolo 35°C). Fľašu uzatvorím vrchnákom, v ktorom mám otvor pre hadičku, ktorá na druhom konci končí v akváriu, kde je zakončená vzduchovacím kameňom, alebo lipovým drievkom. Použiť sa dá úspešne aj cigaretový filter. Prípadne hadička končí v akváriovom filtri, cez ktorý sa rozstrekuje do vody. Takýto dávkovač CO2 dokáže produkovať 3 – 5 týždňov oxid uhličitý. Má to však chybu v tom, že nie je ošetrený proti náhlemu vzostupu produkcie CO2. V noci je lepšie CO2 takto do nádrže nepumpovať. Na produkciu CO2 sa hodia aj bombičky z fľaše na výrobu sódy. Na trhu existujú rôzne difúzery CO2. Ja používam CO2 fľašu, na ktorej je redukčný ventil a „ihlový“ (bicyklový) ventil, z ktorého ide hadička do kanistra v akváriu. Funguje to tak, voda si „vypýta“ toľko CO2, koľko „potrebuje“. Tak dosiahnem maximálne rozumné nasýtenie akvária oxidom uhličitým. Redukčný ventil je nato, aby znížil tlak na 5 atmosfér. Ihlový ventil vo všeobecnosti je na to, aby tlak znížil na mieru vhodnú do obyčajnej tenkej akvaristickej hadičky. Existujú aj normálne ihlové ventily, ja však používam ventil, ktorý používajú cyklisti na hustenie pneumatík. Nestojí ani 10 €. Redukčné ventily existujú rôzne, sú aj také, ktoré na výstupe ponúkajú tlak CO2, ktorý môže ísť rovno do nádrže. Kombinovať sa dá pomocou elektromagnetických ventilov, ktoré by sa otvoril podľa spínača. Ja si to riadim tak, že CO2 napustím vždy ráno. Neodporúčam sýtiť akvárium sústavne, tlačiť do vody oxid uhličitý cez otvorené ventily napr. cez rozstrekovanie pomocou filtra. V každom prípade, či už pri zakúpení komerčného produktu, alebo vlastného riešenia, treba mať na zreteli, že difúzia plynov vo vode je rádovo 4 krát nižšia ako vo vzduchu. Čiže podobne ako kyslík, aj CO2 je prijaté vo vyššom množstve za predpokladu tvorby menších bubliniek. Henryho zákon hovorí, že koncentrácia rozpusteného plynu je priamo úmerná parciálnemu tlaku plynu nad jej hladinou – je to v podstate analógia ku osmotickým javom.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Prax, Technika, Údržba

Parametre vody

Hits: 31321

Voda – H2O je spolu zo slnkom asi najdôležitejšia podmienka života. Je to zlúčenina vodíka a kyslíka. Ak v chémii povieme roztoky bez ďalšieho prívlastku, je jasné že ide o roztok vo vode. Voda sa nachádza v živých sústavách, v tkanivách živočíchov, pletivách rastlín, v prokaryotických organizmoch, v baktériách, v organelách buniek. Vo vode vznikol aj život, voda dáva priestor vzniku. Medzi vodíkom a kyslíkom je špecifická väzba, takzvaná vodíková väzba, pretože inak by bola voda za normálnych fyzikálnych podmienok pri izbovej teplote plyn. Navyše voda má tú vlastnosť, že je „najťažšia“ pre teplote 4°C. Vďaka tomu, rieky, jazerá, potoky v zime nazamŕzajú od dna, čo by malo fatálne dôsledky. Vodíková väzba spôsobuje aj ďalšiu anomáliu – pevné skupenstvo vody je redšie ako v stave kvapaliny. To zapríčiňuje trhanie fliaš, narúšanie väzieb v bunkách organizmov pri teplotách pod bodom mrazu. Voda v prírode však nie je nikdy čistá. Vždy obsahuje čosi v sebe. V nej sa rozpúšťa mnoho látok ako som už naznačil vyššie. More zamŕza pri nižšej teplote ako sladká voda, pretože obsahuje relatívne vyššie percento prímesí, najmä solí. Priemerne 3.5%. Bod mrazu morskej vode je okolo -1.7 °C. Chemicky čistá voda je voda sterilná. Skupenstvá vody takisto vie snáď každý pomenovať – ľad, voda, vodná para. Voda sa vyznačuje pufračnou schopnosťou v závislosti od rozpustených látok v nej. To znamená, že dokáže pomerne účinne tlmiť rôzne vplyvy. Pre akvaristu je táto vlastnosť takmer vždy výhodou. Voda má vyššiu pufračnú schopnosť ak je bohatá na minerály. Látky v prírode sa skoro vždy vyskytujú vo forme iónov – sú teda disociované. Vo vode obzvlášť. V akej podobe, závisí od veľkého množstva faktorov. Voda je jednoducho poklad. My ako akvaristi používame obyčajne vodu pitnú z vodovodnej siete. Táto voda je pre akvaristiku vhodná, ale zďaleka nie ideálna. Úpravy, ktoré vodu zasiahli počas jej transportu k nám sú naklonené nezávadnosti pre nás ľudí, ako zdroj základnej tekutiny na požívanie, ale nie pre život v akváriu. Dnes sa už v oveľa menšej miere v čističkách používa na dezinfekciu chlór, ale každopádne čerstvá voda obsahuje mnoho plynov, ktoré nie sú žiaduce pre naše ryby. Máme dve možnosti ako sa toho zbaviť – buď prípravkami na to určenými z obchodu, alebo odstátím. Chlór vyprchá behom 2 hodín – záleží od toho aká veľká je plocha hladiny a či je umožnený jej voľný priechod. Ostatné plyny vyprchajú do 2 až 4 dní. Niektoré druhy sú chúlostivejšie viac, iné menej, alebo prakticky vôbec. Správanie rýb nám často napovie. Čiastočne pomôže napúšťanie vody pomalým tokom v dlhej hadici. To má napokon aj súvis so zvýšením teploty napúšťanej vody. Vhodnejšia je voda studená ako teplá. Ak nemáme vodu ohrievanú bojlerom. Voda vo vodovodnej sieti sa jednoznačne používa najčastejšie. Keďže sa táto voda používa ako voda pitná, mohli by sme predpokladať, že jej parametre by mali zodpovedať požiadavkám akvaristiky. Veď predsa pitná voda dodržiava normu, hygienické požiadavky. Nie je tomu celkom tak, to čo vyhovuje nám, nie vždy je ideálne pre ryby. Vodovodná voda obsahuje najčastejšie tieto nežiaduce zložky:

  • chlór (obyčajne 0.1 – 0.2 mg/l) – zabíja (dezinfikuje) mikroorganizmy ktoré tvoria dôležitú časť spoločenstva v akváriu,
  • dusičnany – norma dovoľuje veľmi vysoký obsah z hľadiska chovu niektorých druhov rýb ako sú napr. Tropheus, Apistogramma, plôdik Corydoras sterbai,
  • fosforečnany – spôsobujú napr. rozmach siníc,
  • ťažké kovy – najmä z potrubia, v morskej akvaristike je tento problém veľmi vypuklý,
  • fluoridy,
  • ochranné prostriedky voči hmyzu, škodcom atď. Tieto zložky je možné eliminovať napr. selektívnymi iontomeničmi, pomocou reverznej osmózy..

Voda z vodovodu ma zvyčajne pH vyššie ako 7.5. Je to kvôli tomu, aby nerozpúšťala a nenaleptávala potrubie. Má rôznu tvrdosť. Jej presné hodnoty vám oznámi príslušná vodáreň (vplyvom potrubia, jej prenosu na ceste do vašej domácnosti vy sa nemala príliš meniť), alebo si ju môžete zmerať. V akvaristických obchodoch je pre tento účel dostať kúpiť rôzne produkty. Ryby jednotlivých oblastí sú prispôsobené na určitú tvrdosť. Dokážu existovať aj v inej vode, ale mali by sme sa im snažiť prispôsobiť. Napr. oblasť Amazonu vykazuje veľmi nízku tvrdosť, oblasť Mexika naopak pomerne vysokú tvrdosť. India, Sumatra poskytuje obyčajne vodu mäkkú až stredne tvrdú, naopak africká Tanganika vodu tvrdšiu. Je to analógiu ku moriam. Aj v nich existuje diverzita v obsahu solí. Baltské more obsahuje iné množstvo ako Atlantik, a úplne inú ako Mŕtve more. Voda horských oblastí je obyčajne mäkká – žulový podklad jadrových pohorí, nížinných oblastí naopak tvrdšia – vyšší obsah vápencu blízkych hornín a pôd – sadrovca, travertínu. Úzko to súvisí z geologickým podložím a pedologickými pomermi. Tvrdosť u nás na Slovensku sa pohybuje od zvyčajne od 5°N po 35°N. Niekto však má vlastnú studňu. Táto voda môže byť veľmi dobrá, avšak nechajte si radšej urobiť rozbor.. V prípade, že nie je pitná, zrejme nebude vhodná ani pre akvaristiku. Ideálna je voda z artézskej studne – takých je naozaj málo, poskytujú mäkkú vodu vysokej kvality. Nemusím zdôrazňovať, že studničná voda je voda bez úprav, takže nie je nutné vodu nechať odstáť, snáď len v prípade vyššieho obsahu CO2. Ak sa nebojíte experimentovať, skôr by som použil vodu pochádzajúcu z prameňov, resp. z horných oblastí horských oblastí, ale každopádne blízko pri prameni, a tam kde ešte nežijú ryby. Táto voda je v zásade veľmi vhodná, najmä v oblastiach, kde sú rašeliniská. Dažďová voda je teoreticky najvhodnejší, prakticky v dnešnej dobe v strednej Európe by som neodporúčal používať dažďovú vodu. Znečisťovanie je takých rozmerov, že to čo na nás padá častokrát chutí skôr ako citrón, nie ako voda. V atmosfére akumuluje voda, obsahujú mnoho nežiaducich, až toxických prímesí. Nezabúdajte, že príroda hranice nepozná, to že nejaký podnik je vzdialený od vás 100 km neznamená, že spád smogu odtiaľ vás minie. V nijakom prípade, ak nechováte jazierkové druhy, alebo studenovodné, neodporúčam používať vodu z rybníkov, potokov, riek. Jeden zo základných parametrov vody zaujímavých a dôležitých pre akvaristov je jej tvrdosť. Determinuje možnosti, ktoré nám poskytuje pri úspešnom chove, a odchove rýb a pestovaní rastlín. Tvrdosť určuje obsah vápenatých a horečnatých solí (Ca + Mg). Definícia stálej tvrdosti je určená predovšetkým síranmi – SO42-, chloridmi – Cl dusičnanmi – NO32-. Uhličitanovú tvrdosť (označovanej niekedy aj prechodnej) obsahom uhličitanov – CO32- a hydrogénuhličitanov – HCO3. Tieto však môžu byť naviazané aj na iné katióny ako vápnik resp. horčík – najčastejšie na sodík – Na. Celková tvrdosť je súčtom uhličitanovej a stálej tvrdosti. V praxi, aj merania merajú zvyčajne celkovú tvrdosť a uhličitanovú tvrdosť. Vďaka tomu, že hydrogénuhličitany sa môžu nachádzať aj v inej väzbe ako s Ca, Mg, ako to uvádzam v predchádzajúcom odstavci, súčet uhličitanovej a stálej tvrdosti nemusí dávať rovnakú hodnotu ako je celková tvrdosť. Aj z tohto dôvodu sa často uvádza iba tvrdosť uhličitanová, alebo ako parameter vody sa uvádza jej vodivosť. Jednotkou tvrdosti je mg.l-1 – čo sa však takmer vždy prerátava priamoúmerne na dKH a dGH, alebo na stupne nemecké – °N. Akvaristi merajú tvrdosť zväčša pomocou komerčne predávaných produktov, ktoré sú založené na titrácii. Dochádza pritom ku zmene farby roztoku pomocou organického farbiva, napr. metyloranže, metylčervene. Meria sa pomocou kvapiek – ktoré predstavujú napr. 1 °N. Osobitne uhličitanová a celková tvrdosť. Prepočty tvrdosti:

  • dKH – uhličitanová tvrdosť
  • dNKH – stála tvrdosť
  • dGH – celková tvrdosť; 1°dGH = 10 mg/l CaO alebo 14 mg MgO = 7.143 mg/l Ca = 17.8575 mg/l CaCO3 = 0.179 mol/l CaCO3, inak 1 mmol/l = 56.08 mg CaO/l

Ionizácia – vodivosť – mineralizácia Na diverzifikovanejšiu kvalitu jednotlivých prvkov by som chcel nadviazať v tejto časti. Tvrdosť totiž vyjadruje len to čo jej poskytuje definícia. Avšak realita nie je taká čiernobiela. Voda v prírode, a aj vo vašom akváriu obsahuje aj iné prvky, ktoré sú hodné pozornosti. Nejde len o Ca a Mg. Je tu aj P, Na, K, Fe, S, organické cheláty, humínové kyseliny, atď. Niektoré z nich sa dajú merať – špecifikovať vodivosťou. Je to komplexnejšie vyjadrenie reality ako v prípade merania tvrdosti. Názorným príkladom rozdielom medzi tvrdosťou a vodivosťou je voda rieky Amazon. Táto obsahuje len stopové množstvá Ca a Mg, pričom obsahuje pomerne veľa iónov. Čiže aj keď je to voda prakticky nulovej tvrdosti, nejde ani zďaleka o vodu demineralizovanú. Preto je chyba ak pre určitý druh pripravíme vodu nulovej tvrdosti, ktorá neobsahuje žiadne ióny – napr. destiláciou. Takáto voda je prakticky sterilná. Aj ionizáciu vieme upraviť. Naše ryby sú niekedy vystavené šoku, ktorý by sa dal popísať aj zmenou vodivosti. Ak napr. vymieňame väčšie množstvo vody – vtedy môže dôjsť za určitých okolností dôjsť ku výraznejšiemu poklesu alebo k nárastu koncentrácie látok vo forme iónov. Alebo ak napr. aplikujeme NaCl – môže dôjsť až ku leptaniu pokožky rýb – narušeniu slizovitého ochranného povlaku rýb. Niekedy je to žiaduce, napr. je na tom založený liečebný postup tzv. soľného kúpeľu. Vodivosť je udávaná v µS – mikrosiemensoch, je merateľná konduktomerom. Slovo vodivosť nám hovorí že ide o vyjadrenie obsahu iónov. Synonymom je v tejto súvislosti aj slovo mineralizácia, aj keď do dôsledkov vyjadrujú tieto tri termíny rôzne veci. Voda sama o sebe vykazuje disociáciu na ióny – H3O+ a OH, opisuje to disociačná konštanta – jav sa nazýva protolýza vody – vďaka nemu je chemicky čistá voda elektrickým vodičom. Avšak voda v prírode obsahuje množstvo iónov, čím sa jej elektrické vlastnosti dosť zmenia. Na to sú mimochodom citlivé najmä organizmy žijúce vo vode, teda aj ryby. Rozdiel medzi obsahom minerálov a iónov sa dá vysvetliť elektrickými vlastnosťami súčastí. Minerály sú totiž aj vo forme neutrálnej rozpustené vo vode, síce menšie množstvo, ale predsa. Väčšina zložiek živých sústav vôbec a často aj v prírodných substrátoch disociovaná na ióny. pH – pondus hydrogenii pH je parameter, ktorý je definovaný ako záporný dekadický logaritmus koncentrácie vodíkovej H3O+. Pohybuje sa v intervale 0 – 14. Jeho vyjadrenie je logaritmické, na čo je treba brať zreteľ – voda s pH 6 a pH 8 je voda diametrálne rozdielna. Koncentrácia zásaditej skupiny OH je v logaritmickom vyjadrení doplnkom do čísla 14, čiže ak má voda pH 6, koncentrácia H3O+ je 10-6 mol.dm-3 a OH ja 10-8 mol.m-3. Ak má voda pH 7 hovoríme, že je to voda neutrálna, pH pod 7 je voda kyslá, nad 7 je voda zásaditá (alkalická). pH 8 napr. znamená, že voda o teplote 25 °C má koncentráciu H3O+ 10-8 mol.dm-3 a OH 10-6 mol.m-3. Väčšina rýb potrebuje vodu kyslú, pH sa pohybuje v intervale od 6.2 do 6.8. No sú druhy, ktorým sa darí a normálne sa rozmnožujú pri pH 5, alebo naopak nad pH 8. Z pH úzko súvisí aj koncentrácia amoniaku, cyklus dusíka. Pri vysokom ph je amoniak vo vode vo forme oveľa nebezpečnejšej ako v kyslom prostredí. pH stúpa v noci vplyvom dýchania rastlín. pH kolíše najmä v mäkkých vodách, kde je pufračná schopnosť vody nižšia. Hodnota pH úzko súvisí aj s fotosyntézou a dýchaním vodných rastlín. To má na svedomí kolísanie hladiny CO2 vo vode – rastliny viažu CO2 a tieto zmeny majú za následok kolísanie pH počas dňa, resp. kolísanie v závislosti od dostupného svetla, keďže máme na mysli podmienky v akváriu a nie v prírode. Oxid uhličitý vplýva na pH – pri reakcii s H2O vzniká slabá kyselina uhličitá – H2CO3, alebo naopak sa kyselina disociuje v zásaditom prostredí. Cyklus kyseliny uhličitej je veľmi známy v biológii a patrí ku základným procesom života. Je to ukážka pufračnej schopnosti. Toto kolísanie sa vyznačuje pomerne veľkou amplitúdou, zmena závisí od pufračnej schopnosti vody – prakticky čím je vode viac minerálov a látok schopných viazať CO2 – čím je vyššia vodivosť, tým menšie kolísanie. Hladina CO2 je počas dňa (dostatku svetla) nižšia ako počas noci (nedostatku svetla) – pH je v cez deň vyššie (alkalická fáza) ako v noci (kyslejšia fáza). Podobné cykly sú aj počas ročných období – v lete dochádza pri intenzívnom raste ku nedostatku CO2 a tým ku zvýšeniu hladiny pH – tieto zmeny sú však pozorovateľné skôr v prírode. pH sa meria buď elektronicky, alebo pomocou reakcie vo farebnej škále, čo je samozrejme oveľa lacnejší, avšak nepresnejší nástroj – titráciou Obsah CO2 – oxidu uhličitého je závislý najmä od obsahu Ca a Mg – od tvrdosti vody a od pH vody, od kyseliny uhličitej a teda aj od pufračnej schopnosti vody. Súhrnne môžem povedať, že závisí od biochemických vlastností vody. Obsah CO2 je najmä pre rast rastlín. Za normálnych okolností totiž obsah oxidu uhličitého nie je tak vysoký, aby ohrozoval život rýb. Výnimkou môže byť použitie vody z minerálnych prameňov prípadne z neoverenej studne, z minerálky, alebo aplikácia CO2. Hladina CO2 stúpa s množstvom uhličitanov – s alkalitou vody a klesá s teplotou vody. V prírode – kde samozrejme nie je chemicky čistá voda – dochádza najmä v hlbokých jazerách a v stojatých vodách so slabým prúdením k javu, kedy od určitej hĺbky je vode voľný kyslík (O2) vo veľkom deficite – to je pre ryby a pre vyššie rastliny mŕtva zóna. Ak sa obmedzím na obsah kyslíka v čistej vode, tak jeho koncentrácia je závislá od tlaku a teploty. Keďže predpokladám, že tlak sa v akvaristickej praxi veľmi nemení, ostane pre nás zaujímavá len teplota. V závislosti od teploty je koncentrácia kyslíka vo vode v nepriamej úmere. Čím je voda teplejšia, tým menej je v nej obsiahnutý aj voľný kyslík. Možno ste si to už aj niekedy všimli, že ryby vám počas horúcich letných dní najmä v menších nádržiach začali pri zvýšených teplotách stúpať vyššie k hladine a rýchlejšie dýchať. Nemožno to však zjednodušovať, pretože ak naozaj je v akváriu deficit kyslíka, príčinou nemusí a často ani nie je len zvýšená teplota – príčinu treba hľadať inde. Skôr vo zvýšenom metabolizme. Dochádza ku vyššej spotrebe kyslíka rozkladnými procesmi. Ale aj vďaka slabej, resp. neúčinnou filtrácii. Čistá voda o teplote 0°C obsahuje 14.16 mg kyslíka, pri teplote 30°C takmer iba polovičku – 7.53 mg. Z hľadiska metabolizmu najmä rastlín je železo – Fe veľmi potrebné. Jeho obsah závisí od oxidačnej schopnosti, od redoxného potenciálu. Fe veľmi rýchlo dokáže oxidovať na rastlinám neprístupnú formu. Platí to, čo som spomínal v úvode. Železo je v akvária, ale v akej forme závisí od toho, či a kde je viazané. Existujú aj pre potreby akvaristu testy obsahu Fe založené na podobnom princípe ako testy na pH. Odkazy:

  • Parametre vody Bratislavy a okolia

Use Facebook to Comment on this Post