2014, Botanické záhrady, Flóra, Reportáže

Botanická záhrada v Bratislave

Hits: 397

Botanická záhrada bola založená v roku 1942. Pre výstavbu bol vybratý pozemok okolo vily Lafranconi o rozlohe 6.6 ha, ktorý mal vďaka Vydrici zdroj vody. Skleníky a zavlažovací systém boli postavené po roku 1945. Záhrada je pracoviskom Univerzity Komenského, ktorého poslaním je aj udržovať a rozširovať zbierky živých rastlín. V spolupráci s inými organizáciami poriada výstavy. Pokusne sa v Botanickej záhrade aklimatizujú rôzne druhy rastlín. Teplomilná vegetácia pestovaná v skleníkoch vzbudzuje najväčší záujem verejnosti (uniba.sk). Botanická záhrada je otvorená pre verejnosť od 1. apríla do 31. októbra, od 9-tej do 18-tej. Nachádza sa na Botanickej ulici 3 v Bratislave. (uniba.sk). Nájsť v nej možno tieto expozície skleníkové: austrálsky skleník, palmový skleník, kaktusový skleník, skleník úžitkových rastlín, Viktóriový skleník s vlhkomilnou a teplomilnou tropickou a subtropickou flórou. A vonkajšie: rozárium, andezitová skalka, vápencová skalka, travertínovo – penovcová skalka, troskovo – lávová skalka, bridlicová skalka, čadičová skalka, žulová skalka, rašelinisko, letničkové a trvalkové záhony, cudzokrajné a domáce dreviny, rododendrony a azalky, zimuvzdorné a mrazuvzdorné kaktusy, stredomorie, japonská záhrada (uniba.sk). Rozloha areálu bola zmenšená v dôsledku výstavby mosta Lafranconi v 80 tých rokoch 20. storočia (Wikipedia).

Vzhľadom na to, že som vyštudovaný environmentalista na fakulte, ktorá je na kopci oproti a celých päť rokov štúdia som býval neďaleko, do Botanickej záhrady som chodil často. Dokonca na index sme tam mali prístup zdarma a párkrát som bol v nej aj mimo obdobia prístupu pre verejnosť. Občas som sa tam chodil učiť. V zadnej časti, pri moste Lafranconi sa nachádza celkom romantické jazierko a kúsok od neho je priestor s húpačkami a podobnými zariadeniami pre deti. Za celý čas môjho poznania, a je to od roku 1991 už poriadne dlhá doba, môžem zodpovedne povedať, že marketing Botanickej záhrady sa blíži k nule. Nerozumiem tomu, pretože tento areál síce nie je v milosti mocných, ale určite sa dá lepšie propagovať. Občas sa tu určite investuje, veci sa udržiavajú. Keďže sem tiež chodím často fotografovať, narazil som už aj ja na to upozornenie, aby som nezarábal na fotografovaní v areáli Botanickej záhrady. Nuž, ono to ani veľmi nejde. Ledaže by som sa zameral na svadby, čo je neskutočná drina. Nie, môžete byť radi za promo, za to, že si niekto cení vašu prácu a prácu vašich predchodcov a dokáže a chce ju propagovať aspoň týmto spôsobom. Želám Botanickej záhrade, aby kompetetní radikálne zmenili prístup k tejto potenciálne skvelej inštitúcii aj z hľadiska cestovného ruchu.

Odkazy:

Druhy: Acer palmatum, Aquilegia vulgaris, Allium schoenoprasum, Aster alpinus, Cerastium tomentosum, Cotoneaster dammeri, Dryopteris filix-mas, Iris germanica, Iris sibirica, Lysimachia nummularia, Trollius europaeus, 

Čiernobielo

Rododendrony

Ruže

Kosatce

Klinčeky

Floxy

Rôzne kvitnúce

Kobercové rastliny vhodné do skalky

Skalničky

Nekvitnúce

Skleník

Iné

Popínavé dreviny

Kríky

Listnaté dreviny

Ihličnaté dreviny

Stromy

Fauna

Use Facebook to Comment on this Post

Farebné, Fauna, Ryby, Stavovce, Taxonomicky, Živorodky

Poecilia reticulata – pávie očko

Hits: 28515

Poecila reticulata Peters, 1859 patrí do podčeľade Poecilinae, do čeľade Poecillidae, radu Cyprinodontiformes, triedy Actinopterigii. Synonymá: Poecilia reticulata Peters, 1859; Lebistes poecilioides De Filippi, 1861; Girardinus reticulatus Günther, 1866; Girardinus guppii Günther, 1866; Poecilioides reticulatus Jordan et Gilbert, 1883; Heterandria guppyi Jordan, 1887; Acanthophacelus reticulatus Eigenmann, 1907; Acanthophacelus guppii Eigenmann, 1910; Girardinus poeciloides Boulenger, 1912; Girardinus petersi Boulenger, 1912; Poecilia poeciloides Langer, 1913; Lebistes reticulatus Regan, 1913; Glaridichthys reticulatus Milewski, 1920. Slovenský názov je živorodka dúhová. Používa sa aj pomenovanie je gupka dúhová. Patrí medzi živorodky. Je to všeobecne známy druh akváriových rýb. Aj u nás sa zrejme s národným názvom gupky stretol asi každý dospelý človek. Často sa im komolí meno na gubky, guby a podobne, a to aj medzi odborníkmi – čo len naznačuje ich veľkú popularitu. Iným častým názvom pre gupky je pávie očko. Toto krásne pomenovanie má pôvod v prírodnej forme P. reticulata, ktorá má na tele farebne obrúbenú tmavú škvrnu, orientovanú zväčša k hornému okraju chvostovej plutvy. Pôvodné rozšírenie je vo Venezuele, dnes jej areál zasahuje východnú Amazóniu, Venezuelu, Trinidad a Tobago, Barbados, severnú Brazíliu a Guayanu – povodie Orinoka a takisto dnes gupky nájdeme napr. v Austrálii, na Kube, na Havaji, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej a južnej Afrike, v Južnej Amerike až po USA na severe, v Rusku, v južnom Španielsku, Grécku, Taliansku, Česku a Slovensko nevynímajúc. Kompletnejší zoznam eviduje FishBase. [1] Druh P. reticulata sa prispôsobil svojmu prostrediu a začína stále viac prejavovať pôvodná prírodná forma. Keď porovnám divoké gupky z Venezuely a gupky chytené v Brazílii, tak vidím jasné presadzovanie pôvodnej genetickej výbavy. Divoká príroda zase raz víťazí. Gupky sa nachádzajú tam kde je teplá voda, obyčajne v termálnych prameňoch. Viem, že sa nachádzajú v areáli Slovnaftu, počul som o viacerých iných výskytoch a viem, že sú v termálnych jazierkach v Piešťanoch.

Samček v prírode dosahuje 3,5 cm, samička 6 cm [2]. Žijú priemerne 8 – 12 mesiacov. P. reticulata sa vyznačuje veľkým pohlavným dimorfizmom. Samček je oveľa farebnejší, vzrastom menší, štíhlejší a má gonopódium. Gonopódium je pohlavným orgánom a je modifikáciou 3 až 5 lúča ritnej plutvy. Samička je oválnejšia, v dospelosti väčšia, ritnú plutvu má normálnu a má škvrnu gravidity v brušnej časti tela. Základná farba oboch pohlaví je sivá. Gupka je veľmi priateľská ryba zväčša plávajúca v strednej a dolnej časti akvária. Ak chováte veľké množstvo gupiek v jednej nádrži, tak sa gupky združujú v celom vodnom stĺpci. V prípade, že kŕmite tak, že ruku máte v akváriu, gupky vám zvedavo a nebojácne oblizujú prsty. Zaujímavé je aj chytanie gupiek do sieťky, pretože ony sa chytajú často až príliš ľahko – ak chcete chytiť jednu jedinú, ľahko sa stane, že ich máte v sieťke aj 20. Chytiť jednoducho do sieťky gupku medzi sto inými je problém. Čím je vyššia početnosť, tým sú zvedavejšie a nebojácnejšie.

Chov gupiek je celosvetovo rozšírený, čo je spôsobené asi aj tým, že ide snáď o najvariabilnejší druh ryby, chovaný v sladkovodných akváriách a to nielen čo sa týka sfarbenia, ale aj tvaru. Existuje množstvo tvarových a farebných foriem P. reticulata. Keďže gupka predstavuje a predstavovala vždy pre akvaristov výzvu, došlo k veľkým zmenám nielen v jej vzhľade, ale aj v nárokoch chovu. Chov gupiek bol kedysi bezproblémový. Asi ste aj vy počuli akvaristov a známych, ktorí vraveli, že gupky chovať nebol nikdy problém, a že to nemôže byť problém ani dnes. Dnešné gupky, ktoré dostanete kúpiť v akvaristike, prípadne od chovateľa, sa dajú opísať ako chúlostivé ryby. Svojim nárokmi sa dosť odlišujú od svojich príbuzných z minulosti. Dnes sú gupky silne prešlachtené a stali aj menej odolnými. V minulosti gupky neboli vôbec chúlostivé, ale dnes je to inak. Často sa chovateľovi stane, že si zakúpi nejaké gupky, pridá ich ku svojim a najprv zahynú tie nové a neskôr aj jeho staré. Ak chcete chovať gupky, ideálne je nájsť si cestu k chovateľovi, ktorý si udržuje čistú líniu. Pomer pohlaví odporúčam 3:1 a viac v prospech samičiek. Samce často nedožičia pokoj samičkám, preto je vhodné chovať viac samičiek ako samcov. Gupky tolerujú široké pásmo parametrov vody. Za ideálne hodnoty chovu považujem teplotu 22 – 27°C, 10 – 20°dGH, ph 7.5. Sú schopné, najmä v dospelosti, pokiaľ nepatria ku chúlostivým typom, znášať aj veľké zasolenie. Profitovanie gupiek v piešťanských jazierkach je toho dôkazom. Piešťanské jazierka sú totiž napájané vodou, ktorá je veľmi bohatá na síru a iné minerály. Do jazierok ľudia púšťajú čas od času rôzne ryby, ale prežívajú len Poecilia sphenops a Poecilia reticulata. Sú to druhy, ktoré sú voči tomuto faktoru rezistentné. Niektorí chovatelia dokázali aklimatizovať gupky postupným privykaním dokonca na morskú vodu. Chovajú tak gupky v morskej vode ako krmivo. V prípade, že máte ambície zúčastniť sa súťaží, je vhodné gupky chovať v akváriách s rastlinami, pretože v nich sa gupky cítia lepšie a lepšie aj vyzerajú. Chov gupiek si teda vyžaduje viac akvárií, ideálne je, ak každá forma má svoje akvárium. Zvlášť pre dospelé ryby, mlaď, dospievajúce jedince. Ku gupkám sa do spoločenského akvária hodia iné živorodky ako napr. platy, mečovky, molinézie, ďalej tetry, pancierničky rodu Corydoras. Nehodia sa k nim väčšie druhy cichlíd – napr. skaláre, labyrintky – napr. bojovnice, kaprovité ryby – napr. Puntius partipentazona.

Niektorí chovatelia pridávajú do akvárií, kde chovajú gupky soľ. Najmä tí, ktorí chovajú gupky bez dna a bez rastlín. V každom prípade sa gupka cíti v slanej vode dobre a lepšie odoláva nástrahám chorôb. Odporúčaná dávka soli pre ne sú dve polievkové lyžice na 40 litrov vody. Na soľ je treba rybičky privyknúť postupne a použiť len vtedy, ak to iným rybám nevadí. Gupky majú relatívne dlhé chvosty a často preto viac trpia rôznymi chorobami. A keďže gupky veľa zožerú a veľa odpadu aj vyprodukujú, treba dbať na čistotu vody, aj dna. Jeden môj kamarát nazýva gupky a mečovky vďaka tejto vlastnosti kombajn :-). Gupky v noci oddychujú ležiac na dne, chvosty sa dotýkajú dna a vtedy im hrozí nákaza. Dno nesmie obsahovať veľa detritu, účinná filtrácia je dobrým predpokladom vašich zdravých rýb. Gupky doslova milujú čerstvú vodu a ak sa im veľmi často mení voda, rastú veľmi rýchlo a sú vo výbornej kondícii. Ideálna je kontinuálna výmena vody.

Gupky sú všežravé. Vhodnou potravou sú nitenky, patentky, cyklop, moina, artémia, ideálne v živom stave. Mrazené krmivo tohto typu stačí namočiť do akvária a párkrát s ním rozvíriť hladinu a ryby nakŕmite. Ak chcete aby samičky gupiek kvalitne rodili, poskytnite im larvy čierneho komára, práve toho, ktorý nám ľuďom vie niekedy tak veľmi znepríjemniť život – komára piskľavého – Culex pipiens. Gupky sú riasožravé, vhodnou potravou je spirulina, sparený špenát, šalát apod. Pre dorastajúce mladé gupky sa hodí nálevník. S radosťou prijmú napr. nelietavé octové mušky Drosophila melanogaster a je to práve hmyz, na ktorý sa pri kŕmení rýb všeobecne najviac zabúda. Vhodné sú samozrejme mikry, alebo grindal, menej už vločkové suché krmivá, ktoré sú ponúkané v akvaristických obchodoch.

Rozmnožovanie gupiek je jednoduché, častokrát sa môže v nádržiach akvaristov diať aj proti ich vôli. Samčekovia, nezriedka aj traja naraz naháňajú vytrvalo samičku, ktorá ale zvyčajne zo začiatku ignoruje ich aktivitu. Keď ale samička privolí, samček pomocou pohlavného orgánu, gonopódia, kopuluje. Samička je schopná držať si spermie v zásobe a rodiť aj v ďalších 3 – 4 nasledujúcich vrhoch. Aj preto je nevyhnutné, ak chcete zachovať líniu – tvar a farebnosť rodičov, zamedziť miešaniu genetického materiálu. Gravidné samičky je možné izolovať v pôrodničkách, napr. v takých, ktoré dostanete v obchode, alebo si zostrojíte napr. zo záhradníckeho pletiva kôš. Pletivo stačí zošiť a kôš upevniť na akvárium. Alebo sa môžete inšpirovať a spraviť si pôrodničku pomocou PET fľaše a pletiva. Samozrejme môžete nechať samičku odrodiť v spoločnom akváriu a neskôr mladé vychytať. Gupky si niekedy svoje potomstvo žerú niekedy, ale ak chcete mať potomstvo, je dobré mať akvárium dobre zarastené rastlinami. Gupky sú schopné rodiť mladé každý mesiac – perióda trvá zhruba 28 dní. Priemerný počet mladých je 40 jedincov – pohybuje sa od 30 do 70, niekedy aj viac ako 100 mladých. Niekedy sa stane, že samička vrhne len zopár mladých. Dbajte na to, aby ste, ak prekladáte samičku pred pôrodom, nemenili drasticky parametre vody, najmä aby ste nezvýšili teplotu. Zvýšená teplota by mohla mať za následok predčasný pôrod – nedostatočne vyvinuté jedince až mŕtve jedince. Samička je po pôrode vyčerpaná, je bežné, že sa jej v tomto čase zhorší zdravotný stav.

Čo je oveľa väčší problém, je mladé odchovať. Ako hovorí Ivan Vyslúžil: „Gupku rozmnoží aj žiačik, ale odchová iba chovateľ.“ Narodené mladé gupky sú relatívne veľkým rybím plôdikom – dosahujú okolo 1 cm. Najprv rastú pomalšie, po dvoch týždňoch sa ich rast pri dobrom kŕmení rozbehne. Tak ako aj pri iných rybách, gupky do veľkosti dvoch centimetrov je vhodné kŕmiť čo najdôslednejšie. Najlepšou možnosťou ako podávať potravu takýmto mladým gupkám, je čo najčastejšie a po malých dávkach. Samozrejme ideálne je živé krmivo, ktoré sa pohybuje v celom vodnom stĺpci akvária. Takýmto požiadavkám vyhovie žiabronôžka soľná Artemia salina, a nálevník Paramecium caudatum. Akonáhle sa dá rozlíšiť pohlavie, mlaď rozdeľte podľa pohlavia. Samčekovia pohlavne dospievajú vo veku dvoch mesiacov, samičky o mesiac neskôr. Samičky so samcami dajte dokopy vtedy, ak chcete, aby sa spolu párili. Pokiaľ to nie je nevyhnutné, vyhýbajte sa predovšetkým súrodeneckému páreniu.

Gupky trpia často chorobami, ktoré nevieme diagnostifikovať – často hynú bez zjavnej príčiny a veľmi rýchlo. Jednou zo závažných chorôb, postihujúcich tieto ryby je bakteriálny rozpad plutiev spôsobený baktériami Pseudomonas, Aeromonas a inými. Inou chorobou je mykobakterióza, ktorá je len veľmi ťažko liečiteľná. Ichtioftirióza – známa medzi akvaristami ako krupička je menej vážna choroba.

P. reticulata si istotne svoje významné miesto v akvaristike zaslúži a zastane, veď napokon sú to práve gupky, pre ktoré sa konajú Majstrovstvá Európy, aj Majstrovstvá sveta, a iné medzinárodné a národné súťaže a výstavy. Existuje medzinárodná organizácia IKGH (Internationale Kuratorium Guppy-Hochzucht), ktorá jednotlivé organizácie zaoberajúce sa chovom P. reticulata združuje a koordinuje [4]. Súťaží sa podľa vypracovaného štandardu IHS. [5] Zväčša súťažia triá samčekov, ale čoraz viac sa presadzujú aj páry. Kategórie sú určené podľa tvaru chvostovej plutvy: triangel, kruh, dvojmečík, dolný mečík, horný mečík, lýra, vejár, vlajka, rýľ, plamienok, ihla, šerpa

Literatúra:

[1] http://www.fishbase.org/

[2] http://64.95.130.5/

[4] http://www.ikgh.nl/

[5] IHS

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Prax, Technika, Údržba

Chemické procesy v akváriu

Hits: 19396

Chémie sa netreba báť, má svoje pevné zákonitosti, ale bez jej aspoň malých vedomostí sa dá len veľmi ťažko zaobísť pri úspešnom chove, alebo pestovaní rastlín. Biologické procesy úzko súvisia aj s fyzikálnymi zákonmi. V prírode sa len veľmi málo látok v kvapalnom alebo plynnom stave nachádza v stálom, neutrálnom stave. Drvivá väčšina látok je disociovaná na ióny. Schopnosť viazať sa na látky, prvky je špecifická, závisí od množstva chemických, ale aj fyzikálnych faktorov. Aj samotná voda sa vyznačuje ionizáciou – veď každý z nás vie, že je vodičom elektrického prúdu. O pH počul asi každý akvarista. Čo popisuje pH? Rozdielnu koncentráciu chemicky čistých zložiek vody – jednotlivých „zložiek“ tvoriacich vodu. Voda poskytuje možnosti pre množstvo chemických reakcií. Pre tieto reakcie je možné opísať rovnovážne konštanty. Nie je to nič nenormálne, nič ťažko pochopiteľné. Keď použijem analógiu, je to presne ako medzi ľuďmi, aj tam existuje medzi nami určitá rovnováha, určité napätie (tlak), ktoré sa raz prikloní na jednu stranu, inokedy na opačnú. A k podmienkam, ktoré určujú tento stav rovnako patrí aj taká maličkosť, ako „odkiaľ fúka vietor„. Spomeňme si na osmózu, ale aj na to, čo sa stane, keď uvoľníme ventil na pneumatike – časom sa vyrovná tlak. Chemická väzba je krehká vec, podobne ako vzťahy medzi ľuďmi. Aj medzi nami existujú katalyzátory, enzýmy podobne ako sa popisujú v chémii a biológii, ktoré dovoľujú uskutočniť nejaký proces, nejakú reakciu. Samozrejme aj spomaľovače – inhibítory.

Príroda má jednotný základ, Aristoteles ju chápe ako vznik, podstatu a vývoj vecí, a ja to vidím rovnako. Ak sa k tomu postavíme spoločne, máme väčšiu šancu porozumieť aj akvaristike. Pochopenie súvislostí rôznych vedných odborov popisuje termín konziliencia. Základným stavebným prvkov živých sústav je uhlík. Uhlík patrí spolu s vodíkom, kyslíkom, dusíkom, fosforom, sírou ku biogénnym prvkom. Chémia uhlíka tvorí samostatne stojacu disciplínu – organickú chémiu (nezaoberá sa len oxidmi uhlíka). Uhlík tvorí najväčšiu časť sušiny rýb, rastlín, aj mikroorganizmov. Asi každý z vás sa v živote stretol s pojmom fotosyntéza. Aj táto reakcia, ktorá aj nám, ľuďom dovoľuje existovať, sa točí okolo uhlíka. V akváriu sa uhlík vyskytuje najmä vo forme oxidu uhličitého, uhličitanov, hydrogenuhličitanov a kyseliny uhličitej. V akom pomere závisí najmä od pH. Uhlík sa nachádza aj vo forme bielkovín v potrave, v dreve kde postupným rozkladom dochádza ku štiepeniu bielkovín na aminokyseliny a následne ku nitrifikácii a denitrifikácii, čo posúva pH smerom dole – prostredie sa okysľuje. V denitrifikácii a nitrifikácii hrá najdôležitejšiu úlohu dusík. V akváriu dochádza najprv ku nitrifikácii. Najprv oxiduje amoniak na dusitany a dusičnany pôsobením nitrifikačných baktérií Nitrosomonas. Ako nám už nahovára predchádzajúca veta, tento proces je aeróbny (za prístupu vzduchu). V anaeróbnych podmienkach dochádza k opačnému procesu (redukčnému) – ku denitrifikácii. Dochádza ku redukcii zlúčenín dusíka na oxidy dusíka – N2O, NO, prípadne na až N2 pri pH vyššom ako 6 pôsobením baktérií Nitrobacter. Keďže ide o plyny, denitrifikácia dokáže odstrániť z vody (akvária) zlúčeniny dusíka. Tieto procesy sú pre akvaristiku veľmi dôležité a v zásade pozitívne naklonené. Toxicita produktov látok cyklu dusíka klesá v tomto rade: NH3 – NO2 – NO3. Vyšší obsah dusičnanov neznášajú niektoré citlivejšie druhy – napr. americké Apistogrammy. Toxicita amoniaku je vyššia pri vyššom pH. Viac amoniaku sa nachádza vo vode s vyšším pH a vyššou teplotou. Dusík pochádza zo štiepenia bielkovín, ktoré dodávame potravou. Najprv sa tvoria aminokyseliny, neskôr amoniak. Dusičnany je možné účinne eliminovať rastlinami, prípadne reverznou osmózou v zdrojovej vode , alebo selektívnymi iontomeničmi. Fosforečnany ( PO4) a ťažké kovy ako napr. olovo, zinok sú takisto toxické. Niektoré kovy sú v stopovom množstve žiaduce, ale vo vyššej koncentrácií pôsobia ako jedy. V prípade, že pri rozklade hmoty je kyslíkový deficit, produkty hnitia sú metán ( CH4), amoniak, sulfán ( H2S), kyselina mliečna. Druhy neznášajúce príliš mäkkú vodu často trpia na vodnateľnosť. To je spôsobené osmotickým tlakom – z ich tela sa soli vyplavujú a viac čistej vody preniká do ich tela ako je únosné. Oxid uhličitý je nevyhnutná anorganická látka, ktorá však pri vysokej koncentrácii pôsobí ako narkotikum a ryby dusí. Niekedy sa tieto účinky dajú využiť. Ak chceme napr. ryby humánne usmrtiť, stačí na to minerálka – tá by mala obsahovať viac ako 5% rozpusteného CO2. Medzi uhličitanovou tvrdosťou, pH a oxidom uhličitým je závislosť. Obsah CO2 je nepriamo úmerný ku pH a teplote a priamo úmerný ku uhličitanovej tvrdosti.

Hemianthus micranthemoides, Glossostigma elatinoides, Pogostemom stellata, Rotala wallichii, Eleocharis acicularis

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Flóra, Rastliny

Vodné rastliny

Hits: 48221

Vodné rastliny sa líšia od suchozemských rastlín, sú adaptované na prostredie pod vodou. Listy vodných rastlín majú prieduchy aj na vrchnej, aj na spodnej strane – takpovediac dýchajú oboma „stranami“ na rozdiel od suchozemských rastlín. Povrch suchozemských rastlín tvorí kutikula, u rastlín vodných takmer u všetkých druhov chýba. Pravdepodobne by najmä bránila difúzii plynov. Plávajúce rastliny obyčajne nezakoreňujú, ani tie, ktoré žijú na hladine. Korene sú čo do tvaru obdobné ako pri suchozemských druhoch. Do dôsledkov nemožno brať za každých okolností vodu ako bariéru, pretože sú vodné rastliny, ktoré aj v prirodzených podmienkach vyrastajú nad hladinu, resp. rastú v močarinách s nízkou hladinou vody vo veľkom vlhku. Aj v akvaristike sa zaužíval pojem submerzná forma a emerzná forma rastliny. Submerzná forma rastie pod hladinou vody, emerzná forma nad hladinou. Jednotlivé formy sa často líšia, okrem iného tvarom, aj farbou. V praxi je v drvivej väčšine používané nepohlavné rozmnožovanie rastlín – odrezkami, poplazmi, výhonkami apod. Submerzná forma môže aj v akváriu vyrásť do emerznej formy – často napr. Echinodorus. Ak je nádrž pre rastlinu príliš nízka, často si nájde cestu von. Avšak aj vodná rastlina kvitne a často veľmi podobne ako suchozemské druhy. Kvet tvorí niekedy pod hladinou, častejšie nad jej povrchom. Pohlavné množenie rastlín nie je vylúčené, ale je problematické a je skôr prácou pre špecialistu. Vodné rastliny sú väčšinou zelené, niekedy červené, fialové, hnedočervené. Existuje množstvo druhov vodných rastlín.

Svetlo je dôležitým faktorom pre rastliny – sú druhy tieňomilné, napr. Microsorium, Vesicularia, druhy svetlomilné, napr. Salvinia, Pistia. Rozdiely sú aj v otázke optimálnej teploty. Sú druhy, ktoré pri relatívne malom rozdiely teploty rastú evidentne inak. Listy sú hustejšie pri sebe v chladnejšej vode, farba listov je tmavšia apod. Väčšina vodných akváriových rastlín má pomerne úzky rozsah teploty, v ktorej žijú. Niektoré akváriové druhy znesú naozaj veľmi nízke teploty, podobné už aj našim studenovodným prírodným podmienkam mierneho pásma. Na rastliny takisto vplýva prúdenie vody. Niektoré druhy sú stavané na stojaté vody, niektoré na rýchlo tečúce toky. V akváriu je zdrojom prúdov vody najmä filter a vzduchovanie. Prúdenie vody značne ovplyvňuje dekorácia, svoju úlohu zohráva aj sklon, reliéf dna. Rovné dno dáva vznik silnejšiemu prúdeniu. Na rastliny veľmi neblaho vplývajú liečivá používané v akvaristike. Ich negatívny účinok je bohužiaľ dlhodobý. Ak máme možnosť, presaďme aspoň časť rastlín do inej nádrže počas liečby. Aj to je dôvod na zriadenie samostatnej karanténnej nádrže. Po použití liečiv je možné použiť aktívne uhlie. Rastliny akvaristi presádzajú. najčastejšie k tomu dochádza pri vegetatívnom rozmnožovaní. Väčšie materské rastliny neodporúčam často presádzať. Rastliny môžu byť aj zdrojom potravy pre ryby, slimáky apod., čo je však väčšinou nežiaduce. Často sa na elimináciu rias používajú mladé prísavníky. Pokiaľ sú malé svoju úlohu plnia poctivo, no väčšie sa radšej pustia do rastlín. Slimáky dokážu takisto požierať riasy, najmä ak majú nedostatok inej potravy, vedia sa však pustiť aj do rastlín. Najrozšírenejšie ampulárie rastliny nežerú. V akváriu svietime umelým svetlom, dĺžka osvetlenia by mala byť taká ako v ich domovine. Dôležité rovnako je dodržiavať pravidelnosť, 12-14 hodinový interval je nutný. Závisí od umiestnenia, od toho či sme v tmavej miestnosti, aká je dĺžka denného svetla a koľko ho slnko poskytuje. Denné svetlo má inú kvalitu ako umelé svetlo, dá sa mu iba prispôsobiť. Druhy sú prispôsobené rôznemu prostrediu. Vodné rastliny, napokon rovnako ako aj ich suchozemské príbuzné menia svoj metabolizmus v závislosti od striedania dňa a noci. Je to ich vlastný prirodzený biorytmus. Rastliny cez deň prijímajú svetlo, CO2, tvoria organickú hmotu a ako vedľajší produkt tvoria kyslík. Tejto reakcii vravíme fotosyntéza.

V noci naopak rastliny kyslík prijímajú – rastliny dýchajú a vylučujú do vody CO2. Rastliny však dýchajú aj cez deň, prevláda však príjem CO2. Vplyvom dýchania rastlín v noci – produkcie CO2 sa pH v akváriu zvyšuje. Koncentrácia CO2 stúpa s tvrdosťou vody, teplotou vody a klesá s pH. Medzi základné funkcie rastlín patrí mineralizácia hmoty. Detrit je usadená vrstva odpadu, výkalov rýb, slimákov apod., ktoré je nutné rozložiť. Tento proces, ktorý uskutočňujú mikroorganizmy, najmä baktérie. Rastliny hrajú pritom dôležitú úlohu, pretože niektoré látky dokážu odbúravať aj ony, ale v každom prípade už mineralizované látky sú zdrojom výživy pre ne. Niektoré korene tvoria podobne ako listy (zelené časti rastlín) kyslík, no za normálnych podmienok každá rastlina tvorí malé množstvo kyslíka, ktoré napomáha aeróbnej redukcii hmoty okolo nich. Niektoré druhy dokážu obzvlášť dobre odčerpávať z vody živiny, ktoré sú pre akvaristu žiadané, napr. Riccia fluitans je ideálnym biologickým prostriedkom na zníženie hladiny dusičnanov. Podobnými schopnosťami oplýva Ceratophyllum demersum. Obdobne Anacharis densa efektívne odčerpáva z vody vápnik. Tieto látky rastliny viažu do svojich pletív a začleňujú sa do ich fyziologických pochodov. Vzhľadom na to, že často ide o látky pre nás akvaristov nie príliš vítané, je táto schopnosť cenná. Vplyv filtrovania a najmä vzduchovania na rast rastlín je viac-menej negatívny. Nedá sa to jednoznačne povedať, ale filtrovanie, ktoré čerí hladinu, a teda aj vzduchovanie je pre rast rastlín nežiaduce, preto to nepreháňajme. Udržiavať akvárium celkom bez filtrácie nechajme radšej na špecialistov, ja sám mám niekoľko takých akvárií. Rastliny však môžu meniť aj farbu. Vodné rastliny, ostatne podobne ako ich suchozemské príbuzné, oplývajú vďaka chlorofylu predovšetkým zeleným sfarbením. Avšak aj jeden jedinec môže vykazovať v priebehu ontogenézy zmeny. Fialová farba inak zelených rastlín má príčinu vo veľkom množstve svetla, žívín.

Sadenie rastlín

V prvom rade by sme mali dodržať, že veľké jedince (druhy) sadíme dozadu a menšie dopredu. Vyvarujme sa tiež sadeniu presne do stredu nádrže. Rovnako s citom narábajme so symetriou. Korene skrátime ostrými nožničkami na 1 – 2 cm (nie u rodu Anubias, Cryptocoryne) a pri sadení sa vyvarujme ich poškodeniu. Všetky korene by mali byť v dne, žiadne trčiace korene nie sú žiaduce. Pri niektorý rastlinách, ktoré majú koreňový systém dobre vyvinutý, napr. Echinodorus, zasadenú rastlinu po zasadení mierne povytiahneme – koreňový krčok by mal trošku vyčnievať. V prípade odrezkov je vhodné, aby sme zasadili rastlinu tak, aby sme nesadili holú stonku, ale aby doslova spodné listy boli zafixované do dna. Vodná rastliny tak získa oporu, bude mať oveľa lepšiu stavbu. Plávajúce rastliny hladiny Limnobium, Pistia, Riccia, Salvinia voľne pokladáme na hladinu, iné plávajúce rastliny voľne hodíme do vody. Niektoré z nich sú schopné zakoreniť, avšak nie dlhodobo. Riccia napr. sa dá celkom efektne použiť ako koberec na dno. Keďže sama ma tendenciu vyplávať na hladinu, je nutné ju nejako zachytiť – napr. o ploché kamene. Microsorium, Anubias sa pripevňujú ku drevu, na filter. Najvhodnejšia na to je spletaná šnúra z rybárskeho obchodu. Ak kúpime rastliny v obchode, pravdepodobne budú zasadené v košíkoch a v minerálnej vate. Tieto sa do akvária nehodia, najmä nie skalná vata, preto vodné rastliny vyberieme z košíkov a zbavíme ich predovšetkým minerálnej vaty. Výživa rastlín, hnojenie Rastliny sa získavajú energiu viacerými spôsobmi. Ich prirodzeným zdrojom energie je CO2 – oxid uhličitý a svetlo. Stačí si spomenúť na fotosyntézu zo školy. Ak majú rastliny dostatok CO2, nedokážu ho zužitkovať pri nedostatku svetla. Ak rastliny majú dostatok svetla, pri deficite CO2 ho nedokážu dostatočne využiť. Ak však sú obe hodnoty optimálne, je to veľký predpoklad pre veľmi úspešný rast našich rastlín. V poradí dôležitosti by som svetlo postavil pred CO2. Pre úspešný rast rastlín treba kvalitné osvetlenie.

V prípade, že vidíme produkciu kyslíka rastlinami – tvoriace sa bublinky čerstvého kyslíka, koncentrácia kyslíka v bunke stúpla nad 40 mg/l. Pre úspešnejší rast rastlín je veľa krát vhodné siahnuť po doplnení výživy. Ku zvýšenému prijímaniu živín – energie prispieva aj prúdenie vody. Výživu rastliny dostávajú aj vo forme odpadných látok – výkalov rýb. Aj nádrže tzv. holandského typu (rastlinné) často krát obsahujú nejaké ryby, ktoré slúžia práve na neustále obohacovanie živinami. V tomto prípade skôr tými stopovými. V prípade, že sa vo vode nachádza nedostatok CO2 a rastliny dokážu z hydrogenuhličitanov tento získať, môže dôjsť ku biogénnemu odvápneniu – vyzrážanie nerozpustného uhličitanu vápenatého na povrchu listov. Prijímanie hydrogenuhličitanov je však energeticky náročnejšie. Akvárium má často dostatok živín vo forme exkrementov rýb. Humínové kyseliny sú látky, ktoré sa najmä v prírode bežne nachádzajú vo vode. Sú to produkty látkovej premeny dreva, pôdy, listov, častí rastlín. Z hľadiska využitia pre akvaristiku je zaujímavé použitie dreva a listov, prípadne šišiek, škrupín orechov apod. Sú nesmierne dôležité pre rastliny, pretože dokážu byť energetickým mostom medzi zdrojom výživy a rastlinou. Vďaka týmto organickým komplexom dokáže rastlina získať to, čo je príroda ponúka. Je to podobná funkcia ako majú bioflavonoidy pre vitamín C. Darmo budeme prijímať megadávky vitamínov ak ich telo nedokáže zužitkovať. Humínové kyseliny sa tvoria v prírode v pôde. Železo vo vode za normálnych podmienok veľmi rýchlo oxiduje na formu nevyužiteľnú pre rastliny.

Filter je doslova požierač železa. Ak sa však viaže v chelátoch, v organických komplexoch, je prístupné rastlinám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a práve humínové kyseliny sú substrátom, v ktorom sa môže železo uplatniť pre rastliny. Nedostatok železa spôsobuje chlorózu, ktorá sa prejavuje slabým pletivom – sklovitými listami, žltnutím najmä od okrajov podobne ako aj u suchozemských rastlín. Minerály a stopové látky sú získavané prirodzenou cestou z vody a z detritu. Stopové látky sú látky, prvky, ktoré nie sú nevyhnutné vo veľkom množstve, ale iba v nízkych (stopových) koncentráciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Niektoré z týchto prvkov sú vo vyšších koncentráciách škodlivé až jedovaté. Detrit je hmota, tvorená mikroorganizmami organickou hmotou odumretých rastlín, výkalov rýb apod. V prípade rastlinného akvária je často kameňom úrazu práve obsah minerálnych látok. Najlepší spôsob ako toho dosiahnuť sú ryby. Mikroorganizmy – najmä nitrifikačné a denitrifikačné baktérie rozkladajú hmotu na látky využiteľné rastlinami. Rastliny tento zdroj energie využívajú najmä pomocou koreňov. Niektoré sú schopné viazať viac NO3 – dusičnanov napr. Ceratophyllum demersum, Riccia fluitans. Veľa z nás má zdrojovú vodu obsahujúcu vysoké množstvo dusičnanov. Norma pitnej vody o maximálnej hodnote je dosť vysoká pre akvaristiku, nevhodné najmä pre nové akvárium. Vďaka pomerne vysokému obsahu dusíka potom môže ľahšie dôjsť ku tvorbe toxického amoniaku.

Cyklus dusíka trvá niečo vyše mesiaca, takže dusičnanový anión pridaný dnes putuje ekosystémom akvária viac ako mesiac, kým ho opustí. Denitrifikačné a nitrifikačné procesy sú pomerne zložité, zaujímavé aj pre laika je snáď fakt, že sa ako produkt týchto reakcií tvorí aj plynný dusík N2. Ten samozrejme uniká do atmosféry – von z nádrže. Denitrifikačné baktérie sa nachádzajú vo filtri. Tak ako píšem v článku o filtrovaní, je nevhodné filtračné vložky podrobovať tečúcej vode z bežného vodovodu. Preto, aby sme nezabili naše rozvinuté baktérie je vhodnejšie umývať molitan vo vode neobsahujúcej chlór a ostatné plyny používané vo vodovodnej sieti. Na trhu existujúce produkty, ktoré obsahujú baktérie, ktoré sa pridávajú do filtra. Na trhu sú dostupné rôzne produkty hnojív a výživových doplnkov pre rastliny. Neodporúča sa kombinovať hnojivá ani rôznych firiem ani výrobkov jednej firmy. Mechanicky zachytené časti z filtra používam ako hnojivo aj do kvetináčov suchozemských rastlín. Filter ako oxidant obyčajne obsahuje množstvo látok, hodnotné je najmä železo, ktoré je balzamom pre často chudobné pôdy v črepníkoch. Táto hmota, je okrem toho takpovediac natrávená, takže sa v pôde pomerne rýchlo rozkladá. 

Rašelina znižuje pH aj tvrdosť vody, vode poskytuje humínové kyseliny a iné organické látky. PMDD je svetovo veľmi rozšírené takpovediac nekomerčné hnojivo. Mieša sa zo síranu draselného, heptahydrátu síranu horečnatého, dusičnanu draselného a stopových látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, ktoré sú vo forme organického komplexu. Je to vhodná kombinácia, v ktorej sú stopové látky asi najdôležitejšie. CO2 ne pridávam pomocou známeho procesu kvasenia. Stačí však na to fľaša, do ktorej nalejeme takmer po vrch vodu, pridáme droždie (kvasnice) a cukor. Vodu na začiatok odporúčam teplejšiu (okolo 35°C). Fľašu uzatvorím vrchnákom, v ktorom mám otvor pre hadičku, ktorá na druhom konci končí v akváriu, kde je zakončená vzduchovacím kameňom, alebo lipovým drievkom. Použiť sa dá úspešne aj cigaretový filter. Prípadne hadička končí v akváriovom filtri, cez ktorý sa rozstrekuje do vody. Takýto dávkovač CO2 dokáže produkovať 3 – 5 týždňov oxid uhličitý. Má to však chybu v tom, že nie je ošetrený proti náhlemu vzostupu produkcie CO2. V noci je lepšie CO2 takto do nádrže nepumpovať. Na produkciu CO2 sa hodia aj bombičky z fľaše na výrobu sódy. Na trhu existujú rôzne difúzery CO2. Ja používam CO2 fľašu, na ktorej je redukčný ventil a „ihlový“ (bicyklový) ventil, z ktorého ide hadička do kanistra v akváriu. Funguje to tak, voda si „vypýta“ toľko CO2, koľko „potrebuje“. Tak dosiahnem maximálne rozumné nasýtenie akvária oxidom uhličitým. Redukčný ventil je nato, aby znížil tlak na 5 atmosfér. Ihlový ventil vo všeobecnosti je na to, aby tlak znížil na mieru vhodnú do obyčajnej tenkej akvaristickej hadičky. Existujú aj normálne ihlové ventily, ja však používam ventil, ktorý používajú cyklisti na hustenie pneumatík. Nestojí ani 10 €. Redukčné ventily existujú rôzne, sú aj také, ktoré na výstupe ponúkajú tlak CO2, ktorý môže ísť rovno do nádrže. Kombinovať sa dá pomocou elektromagnetických ventilov, ktoré by sa otvoril podľa spínača. Ja si to riadim tak, že CO2 napustím vždy ráno. Neodporúčam sýtiť akvárium sústavne, tlačiť do vody oxid uhličitý cez otvorené ventily napr. cez rozstrekovanie pomocou filtra. V každom prípade, či už pri zakúpení komerčného produktu, alebo vlastného riešenia, treba mať na zreteli, že difúzia plynov vo vode je rádovo 4 krát nižšia ako vo vzduchu. Čiže podobne ako kyslík, aj CO2 je prijaté vo vyššom množstve za predpokladu tvorby menších bubliniek. Henryho zákon hovorí, že koncentrácia rozpusteného plynu je priamo úmerná parciálnemu tlaku plynu nad jej hladinou – je to v podstate analógia ku osmotickým javom.

Use Facebook to Comment on this Post