Akvaristika, Biológia, Výživa

Živá potrava z prírody – blchy: cyklop, dafnia, vírnik, prach

Hits: 33006

Systematicky ide o kôrovce podtriedy Phyllopoda, Ostracoda, Copepoda a o kmeň Rotifera. Tieto drobné živočíchy žijú v stojatej vode, ideálne podmienky im poskytuje organické znečistenie. Za prach akvaristi označujú všetko, čo je menšie ako vírnik. Akvaristi ich obyčajne nerozlišujú, takže sa veľmi rýchlo ujalo označenie „prach“ – hodia sa napr. pre čerstvo vyliahnuté skaláre, alebo napr. pre kolizy. Rad perloočiek patrí do podtriedy Phyllopoda – lupeňonôžky. triedy kôrovcov Crustacea. Niektoré z nich: Daphnia pulex, D. magna, D. cucullata, D. psittacea, D. pulex, D. longispina, Bosmina longirostris, Scapholeberis mucronata, Camptocercus rectirostris, Leptodora kindti, Ceriodaphnia, Chydorus sphaericus, Euricercus lamellatus, Sida cristallina, Rynchotalona, Simocephalus vetulus, Moina rectirostris, M. macropa. Dafnia dosahuje veľkosť 0.2 až 5 mm. Rod Daphnia zahŕňa asi 150 druhov, je rozdelený na tri podrody: Daphnia, Hyalodaphnia a Ctenodaphnia. Ich vek v prírode silne závisí od teploty. V studenej vode dosiahnu trojnásobný vek ako v teplej vode. Sú vhodné aj na toxikologické štúdie ekosystému. Niektoré druhy patria medzi ohrozené podľa IUCN: Daphnia nivalis, D. coronata, D. occcidentalis, D. jollyi. [1].

Moina je drobná dafnia, dorastá do 2.5 mm a vyskytuje sa v pokojných vodách, často krát zlej kvality, veľmi znečistenej, chudobnej na kyslík. Perloočky sa prejavujú nepohlavným rozmnožovaním – partenogenézou (bez oplodnenia). Je to typický príklad, kedy cez priaznivé obdobie sú všetky jedince samičky. Až pri nástupe menej priaznivých podmienok sa náhle objavujú aj samčeky, ktoré sa pária – prebieha pohlavné rozmnožovanie, ktoré zabezpečuje prenos genetickej informácie. Na jar sa z vajíčok od jesene narodia opäť samičky. Môžeme ich chytať rovnako ako cyklopy a vírniky, len sito môže byť prípadne aj redšie, napr. z mlynárskeho hodvábu, prípadne z tzv. dederónu. Dafnie sú väčšie ako cyklopy, ale nie sú energeticky hodnotné, pretože prevažnú časť ich tela tvorí voda a pevná kutikula, ktorá tvorí ich kostru. Moina dosahuje aj najvyššiu výdatnosť pri prípadnom umelom chove. Pre ryby je to energeticky bohatšia strava ako „obyčajná“ dafnia – dá sa prirovnať ku cyklopu. Dafnie dosahujú najvyššiu početnosť v lete.

Cyklop patrí do podradu Cyclopoidea, radu Podoplea, podtriedy Copepoda – veslonôžky, triedy Crustacea, kmeňa Arthtopoda – článkonožce. Ide napr. o Cyclops albidus, C. strenuus, Canthocamptus staphylinus, Diaptomus coeruleus, D. graciloides. Cyklop je veľmi vhodné krmivo rýb, pomerne výživné. Je kvalitným zdrojom bielkovín. Pri splnení určitých podmienok sa dá aj dochovávať. Ich populačné krivky veľmi kolíšu, nie sú ojedinelé javy, keď jeden deň nachytáme obrovské množstvo cyklopov a na druhý deň nie je po nich takmer ani stopy. Všeobecne jeho populácia kulminuje na jar a na jeseň. Cyklop je pomerne dravý, takže je nutné dať pozor, aby ak ním kŕmime menší poter, aby nám nedoštípal, prípadne neusmrtili náš chov. Veľmi často sa vyskytuje jeho názov v češtine – buchanka.

Cyklop, vírniky a prach dokážu aj vo väčšom množstve vydržať vo vedre, pri vzduchovaní aj týždeň. Najideálnejšie je prinesenú potravu hneď skŕmiť, ale ak to nejde a nechcem zvyšok zamraziť, dá sa pri silnom vzduchovaní čiastočne udržať aj dlhšiu dobu. Všetko závisí od množstva. Pomôže aj keď vieme planktón prechovávať vonku, v pivnici, na balkóne kde nedopadajú priame slnečné lúče – je to obdobné ako pri dafniách s tým rozdielom, že dafnie sú o dosť citlivejšie na pokles množstva kyslíku.

Vírniky predstavujú samostatný kmeň Rotifera. Sú veľmi vhodné pre plôdik rýb. Svoj názov majú odvodený od typického pohybu – vírenia, ktorým sa neustále prejavujú. Vírniky chytáme napr. do sietí z mlynárskeho hodvábu, alebo monofilu. Niektoré vírniky: Philodina, Synchaeta, Lepadella, Pterodina, Copeus, Euchlanis dilatata, Dinocharis, Keratella quadrata, Keratella cochlearis, Filina, Cephalodella, Brachionus, Pedalion, dravé Asplanchna (Petr Novák). Rozmnožujú sa vajíčkami, niekedy aj partenogeneticky. Doživajú sa 84 – 108 hodín, pohlavne sú dospelé po 12-tich až 36 hodinách, samička znáša vajíčka každé 4 hodiny. Životný cyklus závisí od teploty, pri vyššej teplote je rýchlejší. Výhodou vírnikov niekedy je, že sa v nádrži pohybujú pomerne pokojne, čo je výhodné pre menej obratný poter rýb. Tráviaci cyklus vírnika je len 10 – 20 minút. Ako násada sa ponúka Brachionus plicatilis, ktorý potrebuje slanú vodu, resp. sladkovodný Brachionus calyciflorus. Dosahujú 25 – 50 % veľkosť s čerstvo vyliahnutou artémiouv (Petr Novák).

Lov blšiek

Na chytanie bĺch treba sito z dámskych pančúch, dederónu, mlynárskeho hodvábu alebo ideálne z monofilu. Avšak cez pančuchu, dederón a mlynársky hodváb prach prejde. Sito je dobré, keď je na dostatočne dlhej palici, pokojne aj na palici dlhšej ako tri metre. Akvaristické firmy predávajú skladateľné sitá na lov takejto potravy, aj keď samozrejme dá sa aj podomácky na tento účel podobný nástroj vyrobiť. Mlynársky hodváb sa veľmi ťažko zháňa, monofil sa predáva v obchodom s textilom (látkami). Jeho cena je nízka, občas si inak monofil kupujú aj fotografi, môže plniť funkciu difuzéra. Sitom sa vo vode nachytá potrava najlepšie, keď robíme vo vode osmičky. Popri blchách – kôrovcoch sa vode nachytajú aj koretry (hojne aj v zime pod ľadom) a niekedy aj malé množstvo patentiek. Pamätať treba na to, že ak chytáte v rybárskom revíre, tak vám na chytanie planktónu treba povolenku z rybárskeho zväzu. Nachytaná potrava sa dá triediť rozličnými sitkami s rôzne veľkými očkami. Takto sa dá selektovať potrava nachytaná spolu pre rôzne veľké ryby, od dospelých až po poter.

Dafnie sú pomerne citlivé počas prenosu na obsah kyslíka. Preto je lepšie ich prenášať v tzv. rámikoch, prípadne s čo najmenším množstvom vody. Dlhšie sa dajú udržať vo väčšom vedre, pri nižšej koncentrácii dafnií a za predpokladu, že sa vo vedre nič nerozkladá. V chladnejšom období roka je to celkom ľahké. V lete je možné kratšiu napr. cez deň dafniám zabezpečiť vzduchovanie a na noc, ak nie je vonku 30°C, ich dať na balkón.

Konzumácia blšiek v akútnom stave
Konzumácia blšiek v akútnom stave

Návod pre chov blšiek

Tento typ potravy sa vyskytuje od roztopenia ľadu, až po neskorú jeseň. Populačná hustota cyklopov a vírnikov je najvyššia skoro na jar a na jeseň. Naopak dafnie kulminujú cez leto. Dá sa povedať, že sú biologickými filtrátormi. Živia sa riasami, prvokmi, baktériami. Dokážu zlikvidovať aj zákal v akváriu za predpokladu, že sa nestanú článkom potravného reťazca rýb, prípadne súčasťou silne sajúceho filtra. Táto schopnosť je vlastne aj predpokladom pri ich umelom odchove. Blšky je možné chovať aj vlastnými silami. Ideálne sú veľké jamy, do ktorých nasypeme organický odpad, napr. fekál, kefír, srvátku, zalejeme vodou a cyklop sa dozaista objaví. Organický materiál je nutné časom doplňovať. Môže ním byť napr.: trus, hnijúce zbytky, krv, kefír, pokazené mlieko, srvátka, konský trus. Takýto substrát, ktorý sa rozkladá, tvorí živnú pôdu pre baktérie, prvoky, ktoré rozkladajú tento „odpad“. Tieto dekompozitory sú potravou pre dafnie, cyklopy, vírniky drobné kôrovce. Pre správny chov je vhodné rozvíjať rozklad pomocou kvasníc. Sú známe prípady, kedy chovateľ využil obdobne časť kanálu. Z hľadiska kvantity je ideálne ak v podobnom „zariadení“ máme drobnú dafniu – moinu, ta nám poskytne 4 krát vyššiu výdatnosť oproti bežnej dafnii. Čistý cyklop je takisto perfektný zdroj živej potravy. Bežná je prax chovateľov, ktorí si chovajú dafnie pri prísavníkoch. Stačí, keď raz za čas hodia do akvária napr. šalátový list, kapustu, apod. Za dosť sa dostane aj prísavníkom, aj dafniám, keďže podobný materiál sa vo vode rýchlo rozkladá. Týmto si chovatelia zabezpečujú neustály prísun dafnií, samozrejme nejde o intenzívnu kultúru, je to na spestrenie, prípadne vzácny zdroj živej potravy, často jedinej, ktorá sa nachádza v chovni a nezaberá žiadne miesto navyše. Podmienkou samozrejme je, že v takomto akváriu sa iné ryby ako prísavníky nenachádzajú – prísavníky živé dafnie nezožerú. Keď postavíte fľašu vody na okno na slnko, počkáte kým sa zariasi a pridáte do nej násadu cyklopu a raz za dva týždne do nej kvapnete niekoľko kvapiek mlieka, je možné, že sa vám v nej cyklop udrží. Samozrejme, nie masovo. Po krátkom čase môžete fľašu premiestniť z dosahu priamych slnečných lúčov.

Skrmovanie blšiek

Odporúčam neliať do akvária vodu z lokality, odkiaľ sme si potravu zadovážili. To platí samozrejme, ak sme nechytali „na husto“ – bez vody, napr. do rámikov. Ideálne je preliať blšky cez sito a obsah sita premiestniť do čistej vody. Ak sa ešte v našej živej potrave nachádza nejaká špina, počkajme, kým sadne na dno a blchy zlejme bez nej, pomôcť si vieme aj hadičkou. Potom nám už nič nebráni v tom, aby sme naše ryby nakŕmili, snáď len to, aby sme nenaliali priveľa vody do nádrže, treba na to myslieť dopredu a radšej odliať vodu z nádrže ešte pred kŕmením. Kto sa bojí, prípadne nepozná lokalitu, môže kvapnúť napr. Multimedikal do takéhoto vedra. Ja som zástanca názoru, že zdravé ryby nemôže živá potrava ohroziť, ak nie je vyslovene nakazená, ale naopak – ich posilní.

Referencie: [1] Wikipedia

Odkazy:

[youtube]a4z88xshup0[/youtube]

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Výživa

Nálevníky – drobná živá potrava pre ryby

Hits: 16902

Nálevníky – kmeň Ciliophora je veľká skupina jednobunkových organizmov – prvokov, ktoré sa vyskytujú bežne v potokoch, v riekach, v podzemnej vode. Nepatrí medzi príliš vhodné a výživné krmivo, niekedy je však nevyhnutné. Existujú druhy, ktoré sú škodlivé pre ryby, je lepšie nálevníky chovať zo získanej násady, alebo si ich vypestovať. Niektoré nálevníky:  trepka – Paramecium caudatum, vhodnú pre poter, Paramecium bursaria, Prorodon teres, Loxodes rostrum, Chilodonella cucullulus, Dileptus anser, Bursaria truncatella, Lacrymaria olor, Spirostomum ambiguum, Stylonychia mytilus, Coleps hirtus, Euplotes charon, Halteria grandinella, Colpidium colpoda, Ichthyophthirius multifilis – zapríčiňujúci známu krupičku, Vorticella, Epistylis, Stentor roeseli, Stentor coeruleus, atď.

Alternatívny chov

Dochovanie nálevníka opísané v nasledujúcich vetách v tomto odstavci je možný, ale ja ho neodporúčam. Ak sa odhodláme ku vlastnému odchovu nálevníka, zabudnite na senný nálev, o ktorom ste sa učili v škole. Senným nálevom si síce pripravíte nálevníka, ale nie je to správny postup. Na to je nutné vymeniť slamu za seno. Takže vezmeme slamu, ktorú zaistíme aby zostala ponorená, zalejeme ju vodou, najlepšie z nejakej stojatej vody. Nanajvýš odstátou vodou a pridáme kúsok povrchového bahna. Zabezpečíme izbovú teplotu, dostatok svetla, ale nie priame slnečné lúče. Keďže sa slama začne časom rozkladať, dôjde k masívnemu rozmnoženiu baktérií. Koncentrácia kyslíku rapídne klesá – nálevníky odumrú, až na trepku (Paramecium), ktorá žije tesne pod povrchom. Behom 2-3 týždňov môžeme pozorovať mliečne zakalenú vrchnú vrstvu, kde sa nachádza trepka. Chov sa nám čoskoro vyčerpá – ide o veľmi uzavretý systém, takže každý mesiac by sme mali chov preočkovať do novej nádoby. Stačí nám tretina starej kultúry, pridáme vodovodnú vodu (ideálne odstátu) a slamu. Je možné udržiavať kultúru mliekom, ktoré rozpúta masívny rozvoj baktérií. Stačí každý druhý deň kvapnúť do kultúry jednu – dve kvapky. Namiesto slamy sa dá použiť aj repa, kedy sa okrem trepky vyvinie aj neškodné Colpidium. Prípadne  sa dá použiť banánová šupka. Šalát a seno dávajú vznik plesniam a často aj na rybách parazitujúcich nálevníkov.

Návod na chov čistej kultúry nálevníka

Nálevníka chovám v PET fľašiach, ideálne sú také, ktoré sú čo najpriehľadnejšie a bezfarebné. Z praktických dôvodov – je do nich najlepšie vidieť. Ideálna je dostupná mäkká voda a samozrejme existujúce kultúra nálevníka, ktorú dáme do vody a pridáme surový vaječný žĺtok ako potravu pre nálevníka. Ak nemáme mäkkú vodu, použime aspoň odstátu vodu, minimálne dva dni, lepšie až štyri, aby sa všetky plyny z nej eliminovali. Chovať nálevníka je ťažšie ako udržať pri živote chúlostivé ryby. Keď chcem rozšíriť kultúru nálevníka, nalejem do novej fľaše do polovice objemu odstátu vodu a prilejem k nej vodu s dobre rozvinutým nálevníkom. Nálevníka treba samozrejme kŕmiť – na čo nám poslúži najlepšie surové žĺtok. Po pridaní krmiva zvyčajne dva dni trvá, než materiál začnú baktérie výdatne rozkladať a vtedy má nálevník vhodné prostredie pre svoj rozvoj. Je vhodné nálevníka chovať vo viacerých fľašiach, pretože najmä výdatným kŕmením si veľkú časť nálevníka vždy odstránime z kultúry a často sa stane, že zmizne z niektorej fľaše. Dôležité je, aby sa vo fľaši netvorila riasa, preto držíme kultúru bez prístupu svetla. Dôvod je prostý, pri zariasenej fľaši nebudeme vidieť, či tam nejaký nálevník je. Ak sa nám predsa len fľaša zariasi, pomôže SAVO, ktoré rozriedime vo vode a nalejeme do fľaše. Samozrejme bez nálevníka. Po takomto čistení stačí fľašu dobre umyť, prípadne nechať pár hodín vyprchať chlór a potom môžeme opäť založiť nálevníka. V prípade, že sa v niektorej fľaši nechce nálevník rozvinúť, pomôžeme si tým, že vylejeme z neho časť obsahu a dolejeme z fľaše, kde je nálevník „pekný“. Fľaše s nálevníkom by mali mať prevŕtaný vrchnáčik, aby sme mu zabezpečili vzduch..

Nálevník je veľmi malý, preto ho niektorí ľudia nevidia. Mám skúsenosť, že ľudia, ktorí nosia dioptrické okuliare a pozerajú na kultúru bez nich, vo fľaši nič živé nevidia, vidia len „špinu“. Aj bystrým očiam pomôže lupa, každopádne je dobré najmä neskúsenému oku, sústrediť sa a nastaviť si nálevníka tak, že za fľašou svieti umelé svetlo, pred ňou je zhasnuté, a fľašu si nastavíme oproti niečomu tmavému, napr. oproti nočnej oblohe. Ideálna kultúra má na spodku minimum potravy a nálevník je rozmiestnený po celom objeme a veselo si pláva :-).

Skrmovanie nálevníka nie je bezproblémové. Nálevníkom kŕmim podobným spôsobom ako octové mikry. Pre nálevníky sú ideálne fľaše na víno, ktoré majú zúžené hrdlo, ktoré sa následne rozširuje. Nálevníky zlejem do takejto fľaše, zvrchu utesním filtračnou hmotou a dolejem čerstvú vodu. Do druhého dňa sa zväčša väčšina týchto malých živočíchov prepasíruje do čistej vody. Z tejto ich striekačkou vytiahnem alebo jednoducho zlejem a skŕmim rybám. Substrát, ktorý bol pod utesnením znovu vlejem do PET fľaše s kultúrou. Občas vymením zašpinené PET fľaše.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia

Ekológia v akvaristike

Hits: 2894

Spoločenstvo rýb, teda aj rastliny, mikroorganizmy, všetko živé v nádrži považujeme za biocenózu. Cenóza je spoločenstvo. Nemožno jednoznačne oddeliť jednotlivé časti, faktory, ktoré tvoria biocenózu. Biocenóza, spolu z neživými súčasťami nádrže tvoria ekosystém. Avšak možno hovoriť o ekosystéme akvária, ale aj o ekosystéme filtra, či kvapky vody. V akvaristike sa tieto pojmy veľmi nepoužívajú, iste aj preto lebo ide umelé ekosystémy, ktoré sú úzko závislé od energetických vstupov človeka. Spomínam ich, pretože sa s nimi napriek môžeme v akvaristike stretnúť. Napokon aj pri opise prírodných lokalít. Najmä v prírodných lokalitách je jasne vidieť vplyv biotických (živých) a abiotických (neživých) faktorov života rýb a rastlín. Len keď vezmem do úvahy geologické pomery – tie sú v akváriu zväčša absolútne popierané. Z hľadiska prispôsobenia na kolísanie ekologických faktorov rozlišujeme druhy stenoekné a druhy euryekné. Stenoekné druhy znášajú malé kolísanie a euryekné druhy veľké kolísanie hodnôt. Známe pancierníčky Corydoras sa prispôsobili svojmu prostrediu natoľko, že dýchajú atmosférický vzduch črevnou sliznicou. Obdobne labyrinky dýchajú labyrintom atmosférický kyslík atď.. Podľa trofických parametrov sú rastliny producenti hmoty, živočíchy (teda aj ryby) sú konzumentmi. Mikroorganizmy spracovávajúce hmotu sú rozkladačmi – dekompozitormi. Podľa zdroja energie rozlišujeme organizmy na autotrofné – prijímajúce energiu za pomoci svetla a heterotrofné – spracúvajúce organickú, a neorganickú hmotu. Aj medzi rybami existujú rôzne vzťahy s ich okolím. Tento vzťah a ich usporiadanie skúma práve ekológia. Pre akvaristu je samozrejme najzaujímavejší vzťah ryba – ryba. Prípadne ryba – substrát dna – voda.

Technika výrazne v akváriu napomáha, až zabezpečuje život v akváriu. Treba si uvedomiť, že akvárium je umelý systém, ktorý je bez vstupov človeka len veľmi ťažko predstaviteľný. Medzi základné faktory ovplyvňujúce rast vodných rastlín patrí svetlo, dostupnosť živín, samotná voda, substrát, v prírode aj pôda. Vzťah existuje aj medzi rybami a rastlinami, vzájomne medzi na seba vplývajú. Rastliny dokážu tvoriť správnu mikroklímu pre ryby, poskytujú neraz možnosť úkrytov, no niekedy aj potravy. Faktor svetla rozdeľuje rastliny na tieňomilné a svetlomilné. Situácia je podobná ako v lese, kde zohráva svoju úlohu zápoj korún stromov, resp. kry v trópoch, epifity prepúšťajú na spodnú vrstvu nad hrabankou neraz iba 1% svetla. V prípade vodných rastlín, „zápoj“ tvoria rastliny na hladine, ktoré sú vyslovene svetlomilné. Svetlo ďalej pohlcujú plávajúce rastliny, vyššie rastliny a na koniec sa dostane aj na nízke rastliny dna, ktoré sú však tiež často svetlomilné. V prírode je síce primárnym zdrojom svetla slnko, ktorého svetlo je oveľa kvalitnejšie a intenzívnejšie, ale je pohlcované aj nad vodou často lesom, pobrežnou vegetáciou. A samozrejme nemožno zabudnúť na pohlcovanie svetla riasami, autotrofnými mikroorganizmami a samotnou vodou. Medzi tieňomilné rastliny patria: Anubias, Cryptocoryne, Vesicularia dubayana. Za určitých okolností môže dôjsť v akváriu ku otrave. Zvyčajne ide o otravu amoniakom napr. spôsobenú vysokou hladinou organického odpadu, alebo o otravu nejakými kovmi z dekorácie. No zaujímavým spôsobom môže dôjsť k otrave aj vplyvom iného spracovania potravy tráviacim traktom inými druhmi rýb. Známe sú v tomto karasy, ktorých exkrementy sú pre iné druhy rýb jedovaté.

Konkurencia je známy termín. Konkurencia je hybnou silou vývoja. Jej prejavy sú pozorovateľné v nespočetnom množstve podôb aj u rýb a rastlín a ostatných organizmov v našich akváriách. Nemožno hovoriť v niektorých prípadoch o celkom normálnych prejavoch, pretože akvaristi zväčša iba napodobňujú prírodu. Vzorce platiace v prírode sú často pozmenené. Jeden z prípadom, kde v plnej miere obyčajne nemôžeme vidieť konkurenciu je potravná konkurencia. V akváriu si naši chovanci potravu vyhľadávajú len málo a na malom priestore. Preto nevznikajú také silné konkurenčné javy ako vo voľnej prírode. Konkurencia u rýb v akváriu sa prejavuje najmä pri zaujatí teritória a pri rozmnožovacích aktivitách. Konkurencia sa viac prejavuje u rastlín. Agresivitou sa medzi sebou vyznačujú samce bojovníc, ktoré zvádzajú medzi sebou neľútostné súboje. Najmä v prírode, keďže sa táto kombinácia v akváriu neodporúča. Na to, aby sme si to overili, môžeme použiť zrkadlo. Vzťah koristi a dravca (predátora) je pozorovateľný aj v akváriu, niekedy to neznalého až šokuje. Keď cyklop, malý kôrovec dokáže vytvoriť na ryby tak silný predačný tlak, že mu plôdik rýb dokáže podľahnúť. Cyklop dokáže poter doslova uštípať. Typické dravce sú napr. šťučky loviace vodný hmyz, menšie ryby, niektoré cichlidy loviace ryby ako napr. juhoamerický Astronotus ocellatus, africké druhy rodu Nimbochromis. Tieto relatívne väčšie druhy rýb dorastajúce viac ako 20 cm, používajú zaujímavú techniku, kedy simulujú mŕtvolu nahnutú na dne. No ak sa do ich blízkosti priblíži menšia ryba, kaligono, ako nazýva tieto ryby domorodé obyvateľstvo okolia jazera Malawi, zrazu „ožijú“ a bleskovo sa snažia zmocniť svojej koristi. Ak zúžim tému na fakt, že korisť aj dravec sú ryby, podľa techniky lovu sa dajú rozlíšiť rôzne techniky lovu, ktoré ryby dodržujú. Niektoré ryby napádajú druhú odpredu, od hlavy, niektoré odzadu od chvostu, iné napádajú bok. Pravda, niektorým to je jedno. Dravá ryba je schopná viac-menej skonzumovať tak vysokú rybu, ako veľký je priemer jej oka. Samozrejme existujú výnimky.

Medzi suchozemskými rastlinami existuje jav známy ako alelopatia. Niektoré organizmy, resp. rastliny sa neznášajú do takej miery, že sú schopné sa likvidovať. Známy je tým orech, agát. Medzi vodnými rastlinami nebol vraj tento jav vedecky popísaný, osobne si myslím, že prirodzené vlastnosti vody priamo nahrávajú tomu, aby bol chemický boj medzi rastlinami intenzívnejší. Napr. známy český pestovateľ rastlín alelopatiu popisoval a neskôr tvrdil opak. Takmer v každej základnej akvaristickej literatúre sa možno dočítať, že do jedného akvária si zadovážte radšej zopár druhov rastlín, ako z každého dostupného druhu 1-2 jedince. Samozrejme to nie je len otázka boja medzi rastlinami, ale aj otázka vhodného substrátu pre ten ktorý druh, vhodného zloženia vody, použitej filtrácie, atď. V každom prípade biologické procesy jednotlivých rastlín a ekosystému akvária, prípadne vodných tokov, jazier či morí je studňa plná otázok (aj nevypovedaných samozrejme) a prekvapivých odpovedí. Nie je to vôbec také jednoduché, že by sme vzali nejakú rastlinu, zasadili a čakali že bude „rásť ako z vody“. Možnosti nádrže akvaristu sú obmedzené, napokon aj možnosti odbúravania látok v akvária sú priestorovo obmedzenejšie.

Voda poskytuje plynulejší prechod, väčšie rozptýlenie látok do priestoru, preto si myslím, že alelopatické prejavy sa musia prejaviť častejšie ako u rastlín na suchej Zemi. Považujem to za ekologickú analógiu ku obranným mechanizmom, ku verbálnym prejavom nevôle, ku konkurenčným prejavom živočíchov. Je však možné, že substrát v nádrži neposkytuje toľko možností ako substrát v prírode a preto sa alelopatia ľahšie popíše práve v umelej nádrži. Pretože v akváriu skôr príde k prejavu náhleho stavu, najmä pre obmedzený priesto. Vo svojej praxi som sa stretol s prípadom, kedy som pestoval Cryptocoryne affinis v počte asi osem jedincov a pomerne veľký Echinodorus. Iné rastliny tam neboli. Pomerne uspokojivo rástli aspoň dva roky. Avšak raz, behom dvoch dní sa doslova všetky kryptokoryny rozpadli. Nezostalo z nich takmer nič, stonka sa oddelila od koreňa. Jediné čo z kryptokorýn zostalo, bol koreňový systém, z ktorého som následne kryptokoryny ďalej pestoval. Echinodorus rástol pokojne ďalej. Podobná situácia sa mi neskôr zopakovala znovu, v kombinácii s inou rastlinou. Neverím, žeby šlo o známu kryptokorynovú chorobu, pretože neviem o tom, že by sa iné podmienky sa menili. Šlo o prejav chemického boja, ktorý sa viedol zrejme najmä bohato rozvetvenými koreňmi oboch druhov rastlín. Podľa prítomnosti kyslíka rozlišujeme dva základné procesy – anaeróbne a aeróbne. Anaeróbne procesy prebiehajú bez prístupu kyslíka, naopak aeróbne za prístupu kyslíka. S týmto popisom sa stretávame najmä pri rozklade hmoty. Aeróbne procesy aj anaeróbne na konci potravného reťazca zabezpečujú baktérie. Z trofického hľadiska rozlišujeme autotrofné baktérie, ktoré menia hmotu – zväčša anorganické látky za prístupu svetla a heterotrofné baktérie využívajú energiu zložitých organických zlúčením bez prístupu svetla tak. Pri anaeróbnom spracovaní dochádza aj ku štiepeniu na alkohol, metán, sulfán, na produkty jedovaté a teda nežiaduce pre život rastlín a rýb v akváriu. Preto je nutné dbať o dostatok neviazaného kyslíka v našom akváriu. Baktérie hmotu mineralizujú, táto energia je opäť transformovaná do vody, do koreňovej sústavy rastlín, kde sa opäť stáva prípadným začiatkom kolobehu látok.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Flóra, Rastliny

Vodné rastliny

Hits: 48843

Vodné rastliny sa líšia od suchozemských rastlín, sú adaptované na prostredie pod vodou. Listy vodných rastlín majú prieduchy aj na vrchnej, aj na spodnej strane – takpovediac dýchajú oboma „stranami“ na rozdiel od suchozemských rastlín. Povrch suchozemských rastlín tvorí kutikula, u rastlín vodných takmer u všetkých druhov chýba. Pravdepodobne by najmä bránila difúzii plynov. Plávajúce rastliny obyčajne nezakoreňujú, ani tie, ktoré žijú na hladine. Korene sú čo do tvaru obdobné ako pri suchozemských druhoch. Do dôsledkov nemožno brať za každých okolností vodu ako bariéru, pretože sú vodné rastliny, ktoré aj v prirodzených podmienkach vyrastajú nad hladinu, resp. rastú v močarinách s nízkou hladinou vody vo veľkom vlhku. Aj v akvaristike sa zaužíval pojem submerzná forma a emerzná forma rastliny. Submerzná forma rastie pod hladinou vody, emerzná forma nad hladinou. Jednotlivé formy sa často líšia, okrem iného tvarom, aj farbou. V praxi je v drvivej väčšine používané nepohlavné rozmnožovanie rastlín – odrezkami, poplazmi, výhonkami apod. Submerzná forma môže aj v akváriu vyrásť do emerznej formy – často napr. Echinodorus. Ak je nádrž pre rastlinu príliš nízka, často si nájde cestu von. Avšak aj vodná rastlina kvitne a často veľmi podobne ako suchozemské druhy. Kvet tvorí niekedy pod hladinou, častejšie nad jej povrchom. Pohlavné množenie rastlín nie je vylúčené, ale je problematické a je skôr prácou pre špecialistu. Vodné rastliny sú väčšinou zelené, niekedy červené, fialové, hnedočervené. Existuje množstvo druhov vodných rastlín.

Svetlo je dôležitým faktorom pre rastliny – sú druhy tieňomilné, napr. Microsorium, Vesicularia, druhy svetlomilné, napr. Salvinia, Pistia. Rozdiely sú aj v otázke optimálnej teploty. Sú druhy, ktoré pri relatívne malom rozdiely teploty rastú evidentne inak. Listy sú hustejšie pri sebe v chladnejšej vode, farba listov je tmavšia apod. Väčšina vodných akváriových rastlín má pomerne úzky rozsah teploty, v ktorej žijú. Niektoré akváriové druhy znesú naozaj veľmi nízke teploty, podobné už aj našim studenovodným prírodným podmienkam mierneho pásma. Na rastliny takisto vplýva prúdenie vody. Niektoré druhy sú stavané na stojaté vody, niektoré na rýchlo tečúce toky. V akváriu je zdrojom prúdov vody najmä filter a vzduchovanie. Prúdenie vody značne ovplyvňuje dekorácia, svoju úlohu zohráva aj sklon, reliéf dna. Rovné dno dáva vznik silnejšiemu prúdeniu. Na rastliny veľmi neblaho vplývajú liečivá používané v akvaristike. Ich negatívny účinok je bohužiaľ dlhodobý. Ak máme možnosť, presaďme aspoň časť rastlín do inej nádrže počas liečby. Aj to je dôvod na zriadenie samostatnej karanténnej nádrže. Po použití liečiv je možné použiť aktívne uhlie. Rastliny akvaristi presádzajú. najčastejšie k tomu dochádza pri vegetatívnom rozmnožovaní. Väčšie materské rastliny neodporúčam často presádzať. Rastliny môžu byť aj zdrojom potravy pre ryby, slimáky apod., čo je však väčšinou nežiaduce. Často sa na elimináciu rias používajú mladé prísavníky. Pokiaľ sú malé svoju úlohu plnia poctivo, no väčšie sa radšej pustia do rastlín. Slimáky dokážu takisto požierať riasy, najmä ak majú nedostatok inej potravy, vedia sa však pustiť aj do rastlín. Najrozšírenejšie ampulárie rastliny nežerú. V akváriu svietime umelým svetlom, dĺžka osvetlenia by mala byť taká ako v ich domovine. Dôležité rovnako je dodržiavať pravidelnosť, 12-14 hodinový interval je nutný. Závisí od umiestnenia, od toho či sme v tmavej miestnosti, aká je dĺžka denného svetla a koľko ho slnko poskytuje. Denné svetlo má inú kvalitu ako umelé svetlo, dá sa mu iba prispôsobiť. Druhy sú prispôsobené rôznemu prostrediu. Vodné rastliny, napokon rovnako ako aj ich suchozemské príbuzné menia svoj metabolizmus v závislosti od striedania dňa a noci. Je to ich vlastný prirodzený biorytmus. Rastliny cez deň prijímajú svetlo, CO2, tvoria organickú hmotu a ako vedľajší produkt tvoria kyslík. Tejto reakcii vravíme fotosyntéza.

V noci naopak rastliny kyslík prijímajú – rastliny dýchajú a vylučujú do vody CO2. Rastliny však dýchajú aj cez deň, prevláda však príjem CO2. Vplyvom dýchania rastlín v noci – produkcie CO2 sa pH v akváriu zvyšuje. Koncentrácia CO2 stúpa s tvrdosťou vody, teplotou vody a klesá s pH. Medzi základné funkcie rastlín patrí mineralizácia hmoty. Detrit je usadená vrstva odpadu, výkalov rýb, slimákov apod., ktoré je nutné rozložiť. Tento proces, ktorý uskutočňujú mikroorganizmy, najmä baktérie. Rastliny hrajú pritom dôležitú úlohu, pretože niektoré látky dokážu odbúravať aj ony, ale v každom prípade už mineralizované látky sú zdrojom výživy pre ne. Niektoré korene tvoria podobne ako listy (zelené časti rastlín) kyslík, no za normálnych podmienok každá rastlina tvorí malé množstvo kyslíka, ktoré napomáha aeróbnej redukcii hmoty okolo nich. Niektoré druhy dokážu obzvlášť dobre odčerpávať z vody živiny, ktoré sú pre akvaristu žiadané, napr. Riccia fluitans je ideálnym biologickým prostriedkom na zníženie hladiny dusičnanov. Podobnými schopnosťami oplýva Ceratophyllum demersum. Obdobne Anacharis densa efektívne odčerpáva z vody vápnik. Tieto látky rastliny viažu do svojich pletív a začleňujú sa do ich fyziologických pochodov. Vzhľadom na to, že často ide o látky pre nás akvaristov nie príliš vítané, je táto schopnosť cenná. Vplyv filtrovania a najmä vzduchovania na rast rastlín je viac-menej negatívny. Nedá sa to jednoznačne povedať, ale filtrovanie, ktoré čerí hladinu, a teda aj vzduchovanie je pre rast rastlín nežiaduce, preto to nepreháňajme. Udržiavať akvárium celkom bez filtrácie nechajme radšej na špecialistov, ja sám mám niekoľko takých akvárií. Rastliny však môžu meniť aj farbu. Vodné rastliny, ostatne podobne ako ich suchozemské príbuzné, oplývajú vďaka chlorofylu predovšetkým zeleným sfarbením. Avšak aj jeden jedinec môže vykazovať v priebehu ontogenézy zmeny. Fialová farba inak zelených rastlín má príčinu vo veľkom množstve svetla, žívín.

Sadenie rastlín

V prvom rade by sme mali dodržať, že veľké jedince (druhy) sadíme dozadu a menšie dopredu. Vyvarujme sa tiež sadeniu presne do stredu nádrže. Rovnako s citom narábajme so symetriou. Korene skrátime ostrými nožničkami na 1 – 2 cm (nie u rodu Anubias, Cryptocoryne) a pri sadení sa vyvarujme ich poškodeniu. Všetky korene by mali byť v dne, žiadne trčiace korene nie sú žiaduce. Pri niektorý rastlinách, ktoré majú koreňový systém dobre vyvinutý, napr. Echinodorus, zasadenú rastlinu po zasadení mierne povytiahneme – koreňový krčok by mal trošku vyčnievať. V prípade odrezkov je vhodné, aby sme zasadili rastlinu tak, aby sme nesadili holú stonku, ale aby doslova spodné listy boli zafixované do dna. Vodná rastliny tak získa oporu, bude mať oveľa lepšiu stavbu. Plávajúce rastliny hladiny Limnobium, Pistia, Riccia, Salvinia voľne pokladáme na hladinu, iné plávajúce rastliny voľne hodíme do vody. Niektoré z nich sú schopné zakoreniť, avšak nie dlhodobo. Riccia napr. sa dá celkom efektne použiť ako koberec na dno. Keďže sama ma tendenciu vyplávať na hladinu, je nutné ju nejako zachytiť – napr. o ploché kamene. Microsorium, Anubias sa pripevňujú ku drevu, na filter. Najvhodnejšia na to je spletaná šnúra z rybárskeho obchodu. Ak kúpime rastliny v obchode, pravdepodobne budú zasadené v košíkoch a v minerálnej vate. Tieto sa do akvária nehodia, najmä nie skalná vata, preto vodné rastliny vyberieme z košíkov a zbavíme ich predovšetkým minerálnej vaty. Výživa rastlín, hnojenie Rastliny sa získavajú energiu viacerými spôsobmi. Ich prirodzeným zdrojom energie je CO2 – oxid uhličitý a svetlo. Stačí si spomenúť na fotosyntézu zo školy. Ak majú rastliny dostatok CO2, nedokážu ho zužitkovať pri nedostatku svetla. Ak rastliny majú dostatok svetla, pri deficite CO2 ho nedokážu dostatočne využiť. Ak však sú obe hodnoty optimálne, je to veľký predpoklad pre veľmi úspešný rast našich rastlín. V poradí dôležitosti by som svetlo postavil pred CO2. Pre úspešný rast rastlín treba kvalitné osvetlenie.

V prípade, že vidíme produkciu kyslíka rastlinami – tvoriace sa bublinky čerstvého kyslíka, koncentrácia kyslíka v bunke stúpla nad 40 mg/l. Pre úspešnejší rast rastlín je veľa krát vhodné siahnuť po doplnení výživy. Ku zvýšenému prijímaniu živín – energie prispieva aj prúdenie vody. Výživu rastliny dostávajú aj vo forme odpadných látok – výkalov rýb. Aj nádrže tzv. holandského typu (rastlinné) často krát obsahujú nejaké ryby, ktoré slúžia práve na neustále obohacovanie živinami. V tomto prípade skôr tými stopovými. V prípade, že sa vo vode nachádza nedostatok CO2 a rastliny dokážu z hydrogenuhličitanov tento získať, môže dôjsť ku biogénnemu odvápneniu – vyzrážanie nerozpustného uhličitanu vápenatého na povrchu listov. Prijímanie hydrogenuhličitanov je však energeticky náročnejšie. Akvárium má často dostatok živín vo forme exkrementov rýb. Humínové kyseliny sú látky, ktoré sa najmä v prírode bežne nachádzajú vo vode. Sú to produkty látkovej premeny dreva, pôdy, listov, častí rastlín. Z hľadiska využitia pre akvaristiku je zaujímavé použitie dreva a listov, prípadne šišiek, škrupín orechov apod. Sú nesmierne dôležité pre rastliny, pretože dokážu byť energetickým mostom medzi zdrojom výživy a rastlinou. Vďaka týmto organickým komplexom dokáže rastlina získať to, čo je príroda ponúka. Je to podobná funkcia ako majú bioflavonoidy pre vitamín C. Darmo budeme prijímať megadávky vitamínov ak ich telo nedokáže zužitkovať. Humínové kyseliny sa tvoria v prírode v pôde. Železo vo vode za normálnych podmienok veľmi rýchlo oxiduje na formu nevyužiteľnú pre rastliny.

Filter je doslova požierač železa. Ak sa však viaže v chelátoch, v organických komplexoch, je prístupné rastlinám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a práve humínové kyseliny sú substrátom, v ktorom sa môže železo uplatniť pre rastliny. Nedostatok železa spôsobuje chlorózu, ktorá sa prejavuje slabým pletivom – sklovitými listami, žltnutím najmä od okrajov podobne ako aj u suchozemských rastlín. Minerály a stopové látky sú získavané prirodzenou cestou z vody a z detritu. Stopové látky sú látky, prvky, ktoré nie sú nevyhnutné vo veľkom množstve, ale iba v nízkych (stopových) koncentráciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Niektoré z týchto prvkov sú vo vyšších koncentráciách škodlivé až jedovaté. Detrit je hmota, tvorená mikroorganizmami organickou hmotou odumretých rastlín, výkalov rýb apod. V prípade rastlinného akvária je často kameňom úrazu práve obsah minerálnych látok. Najlepší spôsob ako toho dosiahnuť sú ryby. Mikroorganizmy – najmä nitrifikačné a denitrifikačné baktérie rozkladajú hmotu na látky využiteľné rastlinami. Rastliny tento zdroj energie využívajú najmä pomocou koreňov. Niektoré sú schopné viazať viac NO3 – dusičnanov napr. Ceratophyllum demersum, Riccia fluitans. Veľa z nás má zdrojovú vodu obsahujúcu vysoké množstvo dusičnanov. Norma pitnej vody o maximálnej hodnote je dosť vysoká pre akvaristiku, nevhodné najmä pre nové akvárium. Vďaka pomerne vysokému obsahu dusíka potom môže ľahšie dôjsť ku tvorbe toxického amoniaku.

Cyklus dusíka trvá niečo vyše mesiaca, takže dusičnanový anión pridaný dnes putuje ekosystémom akvária viac ako mesiac, kým ho opustí. Denitrifikačné a nitrifikačné procesy sú pomerne zložité, zaujímavé aj pre laika je snáď fakt, že sa ako produkt týchto reakcií tvorí aj plynný dusík N2. Ten samozrejme uniká do atmosféry – von z nádrže. Denitrifikačné baktérie sa nachádzajú vo filtri. Tak ako píšem v článku o filtrovaní, je nevhodné filtračné vložky podrobovať tečúcej vode z bežného vodovodu. Preto, aby sme nezabili naše rozvinuté baktérie je vhodnejšie umývať molitan vo vode neobsahujúcej chlór a ostatné plyny používané vo vodovodnej sieti. Na trhu existujúce produkty, ktoré obsahujú baktérie, ktoré sa pridávajú do filtra. Na trhu sú dostupné rôzne produkty hnojív a výživových doplnkov pre rastliny. Neodporúča sa kombinovať hnojivá ani rôznych firiem ani výrobkov jednej firmy. Mechanicky zachytené časti z filtra používam ako hnojivo aj do kvetináčov suchozemských rastlín. Filter ako oxidant obyčajne obsahuje množstvo látok, hodnotné je najmä železo, ktoré je balzamom pre často chudobné pôdy v črepníkoch. Táto hmota, je okrem toho takpovediac natrávená, takže sa v pôde pomerne rýchlo rozkladá. 

Rašelina znižuje pH aj tvrdosť vody, vode poskytuje humínové kyseliny a iné organické látky. PMDD je svetovo veľmi rozšírené takpovediac nekomerčné hnojivo. Mieša sa zo síranu draselného, heptahydrátu síranu horečnatého, dusičnanu draselného a stopových látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, ktoré sú vo forme organického komplexu. Je to vhodná kombinácia, v ktorej sú stopové látky asi najdôležitejšie. CO2 ne pridávam pomocou známeho procesu kvasenia. Stačí však na to fľaša, do ktorej nalejeme takmer po vrch vodu, pridáme droždie (kvasnice) a cukor. Vodu na začiatok odporúčam teplejšiu (okolo 35°C). Fľašu uzatvorím vrchnákom, v ktorom mám otvor pre hadičku, ktorá na druhom konci končí v akváriu, kde je zakončená vzduchovacím kameňom, alebo lipovým drievkom. Použiť sa dá úspešne aj cigaretový filter. Prípadne hadička končí v akváriovom filtri, cez ktorý sa rozstrekuje do vody. Takýto dávkovač CO2 dokáže produkovať 3 – 5 týždňov oxid uhličitý. Má to však chybu v tom, že nie je ošetrený proti náhlemu vzostupu produkcie CO2. V noci je lepšie CO2 takto do nádrže nepumpovať. Na produkciu CO2 sa hodia aj bombičky z fľaše na výrobu sódy. Na trhu existujú rôzne difúzery CO2. Ja používam CO2 fľašu, na ktorej je redukčný ventil a „ihlový“ (bicyklový) ventil, z ktorého ide hadička do kanistra v akváriu. Funguje to tak, voda si „vypýta“ toľko CO2, koľko „potrebuje“. Tak dosiahnem maximálne rozumné nasýtenie akvária oxidom uhličitým. Redukčný ventil je nato, aby znížil tlak na 5 atmosfér. Ihlový ventil vo všeobecnosti je na to, aby tlak znížil na mieru vhodnú do obyčajnej tenkej akvaristickej hadičky. Existujú aj normálne ihlové ventily, ja však používam ventil, ktorý používajú cyklisti na hustenie pneumatík. Nestojí ani 10 €. Redukčné ventily existujú rôzne, sú aj také, ktoré na výstupe ponúkajú tlak CO2, ktorý môže ísť rovno do nádrže. Kombinovať sa dá pomocou elektromagnetických ventilov, ktoré by sa otvoril podľa spínača. Ja si to riadim tak, že CO2 napustím vždy ráno. Neodporúčam sýtiť akvárium sústavne, tlačiť do vody oxid uhličitý cez otvorené ventily napr. cez rozstrekovanie pomocou filtra. V každom prípade, či už pri zakúpení komerčného produktu, alebo vlastného riešenia, treba mať na zreteli, že difúzia plynov vo vode je rádovo 4 krát nižšia ako vo vzduchu. Čiže podobne ako kyslík, aj CO2 je prijaté vo vyššom množstve za predpokladu tvorby menších bubliniek. Henryho zákon hovorí, že koncentrácia rozpusteného plynu je priamo úmerná parciálnemu tlaku plynu nad jej hladinou – je to v podstate analógia ku osmotickým javom.

Use Facebook to Comment on this Post