Akvaristika, Biológia, Výživa

Artemia salina – žiabronôžka soľná, dostupné živé krmivo pre akvaristov

Hits: 27729

Artemia salina – žiabronôžka soľná patrí medzi Entomastraca. Žiabronôžky, ktoré sa prevažne využívajú v akvaristike, žijú v mori. Sú pomerne malé do 15 mm [1], oveľa menšie ako ich príbuzní v sladkej vode. Ku sladkovodným žiabronôžkam sa dostaneme najskôr prostredníctvom mrazených kociek v obchode. Artémia sa používa v rôznych veľkostiach, od jemnej až po hrubšiu. Väčšine akvaristov vyhovuje práve jemná artémia. Dostať ju v akvaristických obchodoch, na burzách a na iných akvaristických akciách. Žiabronôžky sa predávajú z rozličných lokalít – z Ruska, Kanady, USA, Číny. Ich liahnivosť je otázkou kvality. 95% liahnivosť vajíčok je vynikajúci parameter. Závisí od toho aj cena. Žiabronôžka je výživné krmivo, z ktorého poter najrýchlejšie vyrastie najmä do výšky a do šírky. V stave, keď ryby dorastajú, neodporúčam kŕmiť iba žiabronôžkou.

Artémia sa dá ľahko liahnuť, pravda pokiaľ prídete na spôsob tej ktorej várky ;-). Nároky na jednotlivé „druhy“ a balenia artémie sú bohužiaľ rozličné. Neraz som bol svedkom nespokojnosti s liahnivosťou u mojich známych, pričom ich kamarátom neraz „tá istá“ artémia ide výborne. Kúpená artémia sú vlastne vajíčka artémie. Vajíčka nasypeme do vody, napr. do fľaše, do ktorej na 1.5 litra vody pridáme 3-4 kávové lyžičky soli (25 – 30 g na liter), čím simulujeme morskú vodu. Je nutné aby sme silne vzduchovali. Vlastne ide o to, aby celý obsah cirkuloval čo najviac, aby žiadne vajíčka nezostali stáť. Udržujeme izbovú, prípadne o niečo vyššiu teplotu. Pri vyššej teplote sa liahnu rýchlejšie. Asi po 24 hodinách je už veľká časť vyliahnutá. Ja sám, aj väčšina akvaristov, ktorých poznám, nechávam artémie liahnuť 2 dni – je potom o niečo väčšia. Artémia sa pri 25 °C liahne 1.5 dňa. Medzi akvaristami sa traduje, že žiabronôžka môže byť jednodňová, ale aj dvojdňová, v závislosti od doby liahnutia a samozrejme od „typu. V sladkej vode vydržia iba krátku dobu – asi tak 8 hodín.

Pre vyššiu energetickú hodnotu a následne jednoduchší a účinnejší príchod na svet malých artémií sa používa dekapsulácia. Odstraňuje sa ním ochranný obal vajíčka žiabronôžky. Keď chceme žiabronôžku skŕmiť stojíme pred otázkou, ako ich dostať do akvária bez toho, aby sme ich tam preniesli bez soli. Keďže ide o veľmi malé potvorky, pomohol by napr. mlynársky hodváb, ak ho nemáte, vystačíte si aj s bavlnenou látkou. Ja cedím artémiu cez monofil. Dekapsulovanú – odslupkovanú artémiu používam úspešne ako suché krmivo.

Autor nasledujúceho textu: Róbert Toman

Drobný kôrovec, žiabronôžka soľná (Artemia salina) je obľúbené živé (ale aj mrazené) krmivo pre mnohé druhy akváriových rýb. Mnohí chovatelia afrických cichlíd využívajú čerstvo vyliahnuté naupliá artémií na kŕmenie mladých rýb po rozplávaní alebo po opustení matkiných úst. Keďže k dispozícii sú iba vajíčka artemií, je potrebné zabezpečiť vhodné podmienky, aby sa vyliahol čo najväčší počet nauplií. K tomu slúžia tzv. liahne artémií. Existuje množstvo rôznych konštrukcií, z ktorých som sa snažil vybrať tie najlepšie vlastnosti – vysokú liahnivosť, nízku starostlivosť a náklady. Na samotnú výrobu liahne som použil klasickú PET fľašu o objeme 1,5 l. Použil som 2 rovnaké fľaše. Samozrejme je možné použiť fľašu s akýmkoľvek objemom. Odporúčam však hneď pri výbere hľadať fľašu, ktorá má hornú tretinu smerom k hrdlu nejakým spôsobom vrúbkovanú, nie hladkú. Má to význam pri získavaní vyliahnutých artémií z fľaše, kedy sa pri sťahovaní nauplií prázdne obaly vajíčok, prípadne nevyliahnuté vajíčka, zachytávajú na vrúbkoch steny fľaše a nemiešajú sa s vyliahnutými naupliami. Z jednej fľaše odrežeme dno hneď na spodku. Táto fľaša bude slúžiť ako vlastná liaheň.

Z druhej fľaše odrežeme spodnú časť do výšky asi 10 cm. Táto časť bude slúžiť ako podstavec, do ktorého zasadíme liaheň hrdlom dolu. Z tejto druhej fľaše odrežeme ešte hornú tretinu fľaše s hrdlom, čím vznikne lievik. Táto časť bude slúžiť, ako kryt liahne proti striekaniu slanej vody. Jednotlivé diely vidno na obrázku nižšie. Do vrchnáku vyvŕtame dva otvory, ktorých priemer prispôsobíme klasickej plastovej hadičke, ktorá sa používa napr. na rozvod vzduchu do akvárií. Otvory vyvŕtame o niečo menšie, aby cez ne hadičky iba tesne prešli. Nebude potom treba nič utesňovať. Do oboch dier prevlečieme hadičky. Jedna bude slúžiť na prívod vzduchu. Je možné nechať hadičku bez akéhokoľvek ukončenia, ale podľa mojich skúseností je lepšie použiť čo najmenší vzduchovací kamienok. Ja som použil taký, ako sa používa v obyčajných molitanových filtroch poháňaných vzduchom. Použitie vzduchovacieho kameňa má výhodu v tom, že zabráni vnikaniu vajíčok a artémií do tejto hadičky pri vypnutí vzduchovania (pri odsávaní vyliahnutých artémií). Kameň umiestnime tesne pri vrchnáku.

Do druhej dierky navlečieme rovnakú hadičku, ktorej vyústenie bude tesne pri vrchnáku. Táto hadička bude slúžiť na odsatie vyliahnutých nauplií artémií. Máme pripravenú fľašu s vrchnákom, ktorý na ňu naskrutkujeme. Zoberieme odrezanú spodnú časť fľaše a tesne pri dne urobíme dva otvory, aby ním pohodlne prešli hadičky, ktoré sme upevnili do vrchnáku. Otočíme fľašu hore dnom a posadíme do odrezanej spodnej časti fľaše, ktorá slúži ako podstavec liahne. Zároveň prevlečieme hadičky cez otvory v tejto časti zvnútra smerom von. Na hadičky je možné pripojiť malé ventily. Ja som však uzavretie hadičiek volil prostredníctvom obyčajného štipca na prádlo. Jednu hadičku, na ktorej je vzduchovací kameň, napojíme na vzduchovací kompresor.

Druhú hadičku s voľným koncom uzavrieme ventilčekom alebo, ako ja, zalomíme a zaistíme štipcom na prádlo. Takto je liaheň pripravená na naliatie roztoku a liahnutie. Aby voda nevytiekla cez hadičky, stačí ich zachytiť prostredníctvom háčika z drôtu na okraj liahne. Do fľaše nalejeme 1 l vlažnej vody (ja som si urobil na fľaši rysku, aby som nemusel stále odmeriavať vodu) a nasypeme kopcovitú čajovú lyžičku kuchynskej soli. Ja používam morskú soľ, ktorú bežne dostať v potravinách. Pustíme vzduchovanie, aby bola voda aktívne miešaná a keď sa rozpustí soľ, nasypeme vajíčka artémií. Ich množstvo závisí od počtu kŕmených rýb a treba si uvedomiť, že vajíčka sú veľmi malé a teda napr. 1/2 čajovej lyžičky vajíčok bude značné množstvo nauplií artémií.

Liahnutie

Pre liahnutie nie je potrebné robiť žiadne ďalšie úpravy podmienok, i keď teplota nad 25 °C je vhodná. Ja liahnem artémie úspešne i pri nižších teplotách. Úspešnosť liahnutia však závisí najmä na kvalite vajíčok. Pri silnom vzduchovaní sa prvé artémie začnú liahnuť asi po 20 hodinách, takže na druhý deň môžeme začať skrmovať artémie. Zastavíme vzduchovanie (tu je vhodné mať na hadičke pripojený spätný ventil, ktorý zabráni spätnému toku vody z fľaše do kompresora alebo jednoducho odpojíme hadičku od kompresora a háčikom si ju zavesíme na okraj liahne) a počkáme asi 10 min., kým vyliahnuté artémie klesnú ku dnu a prázdne vajíčka vyplávajú na hladinu alebo sa zachytia na stene fľaše, práve na vyššie spomínaných vrúbkoch.

Potom uvoľníme štipec (ventil) na druhej hadičke a cez veľmi jemnú tkaninu precedíme časť obsahu liahne nad prázdnym pohárom. Na tkanine uvidíme ružovo-oranžovú hmotu, čo sú vyliahnuté artémie. Po prvom cedení sa spolu s artémiami na tkaninu zväčša dostanú aj prázdne obaly vajíčok. Snažíme sa, aby sme odsali čo najmenej vajíčok, ktoré by po skonzumovaní mláďatám mohli spôsobiť problémy s trávením, prípadne ich úhyn. Ja som však nikdy takéto problémy nepozoroval a mláďatá väčšinou prázdne vajíčka vypľúvajú. Ak sme scedili dostatočné množstvo artémií, odsatú vodu vylejeme späť do liahne, vyfúkneme vodu z hadičky, ktorou sme cedili artémie, zaistíme ventilom (štipcom), pustíme vzduchovanie a pri ďalšom kŕmení postup opakujeme. Takto sa dajú z jedného liahnutia získavať artémie asi 3 dni, podľa frekvencie kŕmenia. Nemá význam skrmovať staršie artémie, pretože pre mladé rybky je najvhodnejšie používať čerstvo vyliahnuté artémie. Čím sú artémie staršie, tým majú nižšiu výživnú hodnotu. Po scedení poslednej dávky artémií fľašu vypláchneme čistou vodou a môžeme si zarobiť čerstvý roztok. Teoreticky by sa dal použiť pôvodný roztok znova, ale väčšinou už býva čiastočne zakalený. Pri cene soli sa príliš neoplatí šetriť a je lepšie zarobiť roztok čerstvý. Artémie sa liahnu lepšie. Niektorí chovatelia dokonca uvádzajú, že čerstvá voda s vyšším obsahom chlóru zlepšuje liahnivosť vajíčok. Na koniec praktická rada: Ak chceme mať pravidelný prísun čerstvých artémií, je dobré si vyrobiť niekoľko takýchto liahní a plniť ich napr. s rozmedzím 2 dní.

Referencie [1] Wikipedia

Odkazy:

[youtube]b4BDclnxWB8[/youtube]

[youtube]hvZSSXnMfpQ[/youtube]

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Fauna, O rybách, Veda

Evolúcia rodu Tropheus v jazere Tanganika

Hits: 5593

Autor príspevku: Róbert Toman

Africké jazerá vyprodukovali ohromujúco rozličnú faunu cichlidovitých rýb. Jazero Tanganika, ktorého vek sa odhaduje na 9 – 12 miliónov rokov, je najstaršie východoafrické jazero a skrýva morfologicky, geneticky a behaviorálne najrozmanitejšiu skupinu cichlidovitých rýb. Mnoho z vyše 200 popísaných druhov sa delí do geograficky a geneticky odlišných populácií, ktoré sa líšia hlavne v ich sfarbení. Najlepším príkladom tohto javu je endemický rod Tropheus, v rámci ktorého sa popísalo 6 druhov a viac ako 70 odlišne sfarbených miestnych variantov. Okrem Tropheus duboisi, je celková morfológia v tomto rode veľmi podobná. Tropheusy sa hojne vyskytujú v hornej pobrežnej zóne vo všetkých typoch skalnatých biotopov, kde sa kŕmia riasami a skrývajú sa pred predátormi. Piesočnatým a bahnitým pobrežiam, ako aj ústiam riek sa striktne vyhýbajú. Je dokázané, že Tropheusy sa nedokážu pohybovať na väčšie vzdialenosti, najmä cez voľnú vodu, ako dôsledok ich vyhranenej špecifickosti životného prostredia a vernosti k určitému miestu a teritoriality.

Tropheus je jeden z najštudovanejších rodov jazera. Etologické štúdie Tropheus moori ukázali komplexné vzory správania sa a vysoko vyvinutú sociálnu organizáciu. Neexistuje u nich vyhranený pohlavný dimorfizmus. Obe pohlavia si chránia teritórium a na rozdiel od mnohých ďalších papuľovcov, Tropheusy tvoria dočasné páry počas rozmnožovania. Vývoj ikier a plôdika prebieha výlučne v ústach samíc. Predchádzajúce fylogeografické štúdie Tropheusov demonštrovali prekvapujúco veľké genetické rozdiely medzi populáciami. Tropheus duboisi bol opísaný ako najpôvodnejšia vetva a sedem odlišných skupín vzniklo väčšinou súčasne. Šesť z nich sa vyskytuje v individuálnych pobrežných oblastiach a jedna skupina sa sekundárne rozšírila a kolonizovala skalnaté miesta v podstate po celom jazere. Údaje získané analýzou mitochondriálnej DNA (mtDNA) ukázali, že napriek všeobecne podobnej morfológii sa môže sfarbenie rýb ohromne líšiť medzi geneticky blízko príbuznými populáciami a naopak, môže byť veľmi podobné medzi geneticky veľmi vzdialenými populáciami sesterských druhov. Tieto pozorovania sa čiastočne vysvetľujú ako dôsledok paralelnej evolúcie podobných farebných vzorov v rámci prirodzeného výberu alebo ako dôsledok priestorového kontaktu medzi dvoma geneticky odlišnými populáciami po druhotnom kontakte a následnom triedení rodu, kedy sa kríženci týchto populácií a ich potomkovia spätne krížili prednostne len s členmi jednej pôvodnej populácie.

Historické zmeny jazera

Predpokladá sa, že rýchle formovanie veľkých druhových skupín východoafrických cichlíd spôsobujú abiotické (fyzikálne) faktory, ako geologické procesy a klimatické udalosti, ako aj biologické vlastnosti šíriacich sa organizmov. Niekoľko štúdií ukázalo, že veľké kolísanie hladiny jazera malo vážny vplyv na skalnaté prostredie a druhové spoločenstvá vo východoafrických priekopových jazerách. Jazero bolo vážne ovplyvnené zmenou na suché podnebie asi pred 1,1 miliónmi rokov, čo spôsobilo pokles hladiny asi o 650 – 700 m pod súčasnú hladinu. Potom sa jazero zväčšovalo postupne do obdobia asi pred 550 000 rokmi. Ďalší pokles hladiny nastal asi pred 390 000 až 360 000 rokmi o 360 metrov, medzi 290 000 až 260 000 rokmi o 350 m a medzi 190 000 až 170 000 rokmi to bol pokles o 250 m. V najbližšej histórii poklesla hladina počas neskorého pleistocénu ľadovej doby, kedy bolo v Afrike suché podnebie. Ide o obdobie spred 40 000 – 35 000 rokmi (pokles o 160 m) a medzi 23 000 – 18 000 rokmi (pravdepodobne o 600 m). Akýkoľvek vzrast hladiny posúva pobrežnú líniu a tvoria sa nové skalnaté oblasti. Len čo vzdialenosti medzi novo formovanými oblasťami prekročia schopnosť šírenia sa jednotlivých druhov, tok génov sa preruší a hromadia sa genetické rozdiely medzi populáciami. Následný pokles hladiny môže viesť k sekundárnemu miešaniu, čo vedie k buď k zvyšujúcej sa genetickej rozdielnosti alebo príbuznosti nových druhov.

Šírenie rodu Tropheus v jazere Tanganika

Na základe genetickej analýzy sa určili 3 obdobia šírenia sa Tropheusov v jazere. Prvé obdobie prebiehalo počas stúpania hladiny v období medzi 1,1 mil. – 550 000 rokmi, druhé šírenie prebiehalo počas poklesu hladiny v období medzi 390 000 – 360 000 rokmi a tretie šírenie nastalo počas poklesu hladiny v období medzi 190 000 – 170 000 rokmi. Klimatické zmeny pred 17 000 rokmi spôsobili dramatický pokles hladiny nielen v Tanganike, ale aj v Malawi a dokonca vyschnutie jazera Viktória. Tieto udalosti synchronizovali procesy diverzifikácie cichlíd vo všetkých troch jazerách. Najdôveryhodnejšie vysvetlenie genetických vzorov Tropheusov sú tri obdobia nízkej hladiny jazera, kedy klesala hladina najmenej o 550 m, takže jazero bolo rozdelené na tri jazerá. Skupiny Tropheusov boli rozdelené do osem hlavných skupín podľa mtDNA a podľa výskytu v jednotlivých lokalitách jazera, ktoré dostali názov podľa osád na pobreží:

  • Skupina A1 (Kibwe, Kabwe, Kiti Point)
  • Skupina A2 (Kabezi, Ikola, Bilila Island, Kyeso I./Kungwe – T. „yellow“, Kala, Mpulungu)
  • Skupina A3 (Nyanza Lac – T. brichardi, Ngombe, Bemba)
  • Skupina A4 (Nvuna Island, Katoto I.)
  • Skupina B (Rutunga, Kiriza)
  • Skupina C (Kyeso II.)
  • Skupina D (Zongwe, Moba, Kibwesa – T. „Kibwesa“)
  • Skupina E (Bulu – T. polli, Bulu – T. „Kirschfleck“)
  • Skupina F (Kibwesa – T. „Kirschfleck“, Mvua I., Inangu)
  • Skupina G (Wapembe juh, Katoto II., Mvua II.)
  • Skupina H (Wapembe sever)

Na obrázku sú znázornené vzťahy medzi jednotlivými skupinami rodu Tropheus a ich lokalizácia v jazere.

Primárne šírenie rodu Tropheus bolo podmienené silným zvýšením hladiny jazera asi pred 700 000 rokmi. Prvé dve skupiny (A a B) pochádzali z obsadenia severných častí jazera, skupina C a D vznikala na západnom pobreží centrálnej časti jazera a skupina E sa rozvíjala na východe strednej časti jazera. Skupiny F, G a H sa najpravdepodobnejšie udomácnili na juhu jazera. Treba upozorniť, že nedávno objavená ôsma skupina C v Kyeso pravdepodobne reprezentuje Tropheus annectens, pretože Kyeso je lokalizované v tesnej blízkosti typu vzoriek rýb, ktorý popísal Boulenger v roku 1990. Tieto ryby žili v blízkosti rýb, ktoré patria do skupiny A2, ktorú objavili na oboch stranách centrálnej časti jazera.

Morfologické analýzy ukázali, že šesť zo siedmich jedincov malo štyri lúče na análnej plutve a siedmy jedinec mal lúčov päť. Ďalších pať jedincov ulovených v Kyeso malo šesť análnych lúčov a tiež sa odlišovali v tvare úst a sfarbení od T. annectens. Je zaujímavé, že ryby odchytené v lokalite Kyeso predtým označené ako T. annectens patria do skupiny C na rozdiel od Tropheus polli (skupina E) z opačnej strany jazera, hoci majú podobnú morfológiu, počet lúčov análnej plutvy a sfarbenie.

Väčšina hlavných skupín sa rozširovala do susedných oblastí počas druhého rozšírenia asi pred 400 000 rokmi a skupiny A a D zvládli presun k protiľahlému pobrežiu centrálnej časti Tanganiky. V tomto období sa po obsadení východného pobrežia skupina A rozdelila na 4 odlišné podskupiny. Podskupiny A1 a A3 sa pravdepodobne objavili po expanzii na východe severného pobrežia. Podskupina A2 pochádzala z obsadenia severozápadného pobrežia na severe aj v strednej časti jazera, zatiaľ čo podskupina A4 pravdepodobne pochádzala z kolonizácie východnej časti južného pobrežia. Skupina D pravdepodobne obsadila veľmi krátky úsek v oblasti Cape Kibwesa, kam sa presídlili zo západnej časti južného pobrežia. To bolo možné jedine v období pred 400000 rokmi, keď klesla hladina o 550 m, pretože Tropheusy nie sú schopné sa presúvať pri zvýšení vodnej hladiny a tým aj zväčšení vzdialeností medzi skalnatými časťami jazera cez voľnú vodu. Iba pokles hladiny o 550 m postačoval na to, aby sa skalnaté dno dostalo do hĺbky asi 50 m, čím sa utvorili podmienky na presun Tropheusov.

Rozšírenie Tropheus“Kirschfleck“, ktoré patria do skupiny F na východnom pobreží centrálnej časti jazera a na sever od Kibwesa, sa zdá byť záhadné podľa súčasného rozšírenia ostatných členov tejto skupiny (F) na juhozápade okolo Cameron Bay. V oblasti Kibwesa žijú v blízkosti tri varianty Tropheusov (Tropheus polli, T.“Kibwesa“ a T.“Kirschfleck“). Predsa však vo vzorkách T.“Kirschfleck“ sa zistilo podľa mtDNA, že patrili dvom skupinám, čo naznačuje kríženie pravdepodobne pôvodných obyvateľov tejto oblasti – skupiny T. polli (E) a presídlených T. „Kirschfleck“ (F). Existujú dve alternatívy: zástupcovia skupiny F sa mohli presunúť pozdĺž západnej časti južného pobrežia až k hranici strednej časti jazera. Zostáva však nejasné, ako sa mohla skupina F presunúť cez tak širokú oblasť strmo klesajúceho pobrežia na západe južného pobrežia, ktoré v súčasnosti obývajú ryby skupiny D, bez toho aby zanechali nejakú genetickú stopu alebo menšiu populáciu. Alternatívne vysvetlenie by mohlo byť, že skupina F sa pôvodne šírila pozdĺž juhovýchodného pobrežia od Kibwesa asi po Wapembe a neskôr bola nahradená presídlenými zástupcami skupiny A, takže haplotypy (skupina alel v jednom chromozóme prenášaná z generácie na generáciu spoločne, pričom potomok dedí dva haplotypy – jeden od otca a druhý od matky) skupiny F v Kibwesa sú pozostatky pôvodne podstatne rozšírenejšej skupiny. Ďalej by k tejto hypotéze bolo možné dodať, že skupina F druhotne osídlila ich súčasné teritórium v okolí Cameron Bay na juhozápade počas hlavného obdobia stúpania hladiny jazera pred 400 000 rokmi. To by vysvetľovalo prítomnosť dvoch odlišných haplotypov v populácii v Mvua (F a G), ako následok kríženia po druhotnom kontakte so zástupcami skupiny F. Ak je táto hypotéza pravdivá, táto kolonizácia mohla úplne nahradiť predtým sa vyskytujúcu skupinu G, ktorá má v súčasnosti centrum výskytu južne od ústia rieky Lufubu. Ak berieme do úvahy fakt, že rieka Lufubu, ako tretí najväčší zdroj vody pre jazero, predstavuje vysoko stabilnú ekologickú bariéru, ktorá oddeľuje pobrežie hory Chaitika od poloostrova Inangu, potom skupina G si mohla udržiavať oblasť pôvodného rozšírenia južne od rieky Lufubu, ale bola nahradená zástupcami skupiny F v Cameron Bay po poklese hladiny.

Počas tretieho šírenia asi pred 200 000 rokmi sa šírili 3 podskupiny skupiny A pozdĺž pobrežia, kde sa pôvodne vyskytovali. Podskupina A2 sa musela premiestniť krížom cez jazero z južného okraja centrálnej časti na východné pobrežie južnej časti jazera. Podskupiny A2 a A4 sa rozšírili pozdĺž juhovýchodného pobrežia viac na juh jazera. V lokalite Wapembe na severe sa u jedného jedinca zistil haplotyp, podľa ktorého patrí do skupiny H, ktorá sa rozšírila pri primárnom šírení a všetky ďalšie jedince parili do dvoch podskupín A. Dva odlišné Tropheusy žijú v blízko príbuznom vzťahu blízko Wapembe. V Katoto, hlavnej hranici medzi skupinami A a G sa zistilo asi 50 % populácie s haplotypom skupiny G a 50% z podskupín A2 a A4. Podskupina A2 sa zistila aj v lokalite Katukula, ale táto populácia je tvorená prevažne rybami zo skupiny G.

Súhrn

Tropheusy 7 skupín nezmenili dramaticky ich rozpätie výskytu, čo môže byť kvôli stabilite ich životného prostredia, ktoré je tvorené kolmo klesajúcim pobrežím. Tieto oblasti neboli príliš ovplyvnené kolísaním hladiny jazera, pretože sa presúvali iba smerom dolu a hore pozdĺž útesov. Jedna podskupina (A2) sa zistila takmer po celom jazere a aj jedinci zo vzdialených populácií sú v úzkom vzťahu. Keďže sa zistili podobné charakteristiky rozšírenia aj iných rodov tanganických cichlíd (Eretmodus, Cyprichromis), pravdepodobne mali zmeny v jazere (klimatické a geologické) podobný vplyv na genetickú štruktúru populácií aj iných druhov.

Literatúra

Baric, S. et al.: Phylogeography and evolution of the Tanganyikan cichlid genus Tropheus based upon mitochondrial DNA saquences. J. Mol. Evol., 56, 2003, 54-68.
Cohen, A.S., Soreghan, M.R., Scholz, C.A.: Estimanting the age of formation of lakes: An example from Lake Tanganyika, East African Rift System. Geology, 21, 1993, 511-514.
Cohen, A.S. et al.: New palaeogeographic and lake-level reconstructions of Lake Tanganyika: Implications for tectonic climatic and biological evolution in a rift lake. Basin Res., 9, 1997, 107-132.
Gasse, F. et al.: Water level fluctuations of Lake Tanganyika in phase with oceanic changes during the last glaciation and deglaciation. Nature, 342, 1989, 57-59.
Sturmbauer, C.: Explosive speciation in cichlid fishes of the African Great Lakes: A dynamic model of adaptive radiation. J. Fish Biol., 53, 1998, 18-36.
Sturmbauer, C., Meyer, A.: Genetic divergence, speciation and morphological stasis in a lineage of African cichlid fishes. Nature, 358, 1992, 578-581.
Sturmbauer, C. et al.: Lake level fluctuation synchronize genetic divergences of cichlid fishes in African lakes. Mol. Biol. Evol., 18, 2001, 144-154.

S použitím uvedenej literatúry spracoval: Róbert Toman

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia

Kyslík v živote rýb – pozitíva a negatíva

Hits: 9590

Autor príspevku: Róbert Toman

Pozitívne pôsobenie kyslíka na živé organizmy je všeobecne známe. Ryby potrebujú k svojmu životu kyslík rovnako ako suchozemské stavovce, hoci spôsob ich dýchania je úplne odlišný. Keďže nemajú pľúca, kyslík musí prenikať z vody do krvi priamo cez tkanivá, ktoré sú v priamom kontakte s vodou, teda cez žiabre. Kyslík, ktorý má difundovať do krvi cez žiabre musí byť samozrejme rozpustený, pretože ryby nemajú schopnosť prijímať kyslík vo forme bubliniek. Odchyt rýb, transport a ich chov v zajatí má vážne metabolické nároky v mozgu, svaloch, srdci, žiabrach a ďalších tkanivách. Všeobecne ich nazývame stres, ale fyziologická situácia je omnoho komplikovanejšia. Stres spojený s odchytom a vypustením rýb do iného prostredia môže prispieť k úmrtnosti rýb. Pochopenie energetického metabolizmu rýb a faktorov, ktoré ho ovplyvňujú sú dôležité pre správne zaobchádzanie s rybami ich ošetrenie po odchyte. Pred zhodnotením rizík, ktoré súvisia s kyslíkom vo vode a pre ich pochopenie si priblížme aspoň v krátkosti fyziologické pochody spojené s funkciou kyslíka v organizme rýb.

Energetický metabolizmus a potreba kyslíka

Energia, ktorá sa používa na zabezpečenie všetkých bunkových funkcií sa získava z adenozíntrifosfátu (ATP). Je potrebný na kontrakcie svalov, vedenie nervových impulzov v mozgu, činnosť srdca, na príjem kyslíka žiabrami atď. Ak bunka potrebuje energiu, rozpojením väzieb v ATP sa uvoľní energia. Vedľajším produktom tejto reakcie je adenozíndifosfát (ADP) a anorganický fosfát. V bunke ADP a fosfát môžu znova reagovať cez komplikované metabolické deje a tvorí sa ATP. Väčšina sladkovodných rýb potrebuje veľké množstvo kyslíka v prostredí. Tento kyslík je potrebný hlavne ako „palivo“ pre biochemické mechanizmy spojené s procesmi cyklu energie. Energetický metabolizmus, ktorý je spojený s kyslíkom je vysoko účinný a zabezpečuje trvalé dodávanie energie, ktorú potrebuje ryba na základné fyziologické funkcie. Tento metabolizmus sa označuje aeróbny metabolizmus.

Nie všetka produkcia energie vyžaduje kyslík. Bunky majú vyvinutý mechanizmus udržiavať dodávku energie počas krátkeho obdobia, keď je hladina kyslíka nízka (hypoxia). Anaeróbny alebo hypoxický energetický metabolizmus je málo účinný a nie je schopný produkovať dostatok energie pre tkanivá počas dlhého obdobia. Ryby potrebujú konštantný prísun energie. K tomu potrebujú stále a dostatočné množstvo kyslíka. Nedostatok kyslíka rýchlo zbavuje ryby energie, ktorú potrebujú k životu. Ryby sú schopné plávať nepretržite na dlhé vzdialenosti bez únavy v značnej rýchlosti. Tento typ plávania ryby využívajú pri normálnom plávaní a na dlhé vzdialenosti. Svaly, ktoré sa na tomto pohybe podieľajú, využívajú veľké množstvo kyslíka na syntézu energie. Ak majú ryby dostatok kyslíka, nikdy sa neunavia pri dlhodobom plávaní. Rýchle, prudké a vysoko intenzívne plávanie trvá normálne iba niekoľko sekúnd, prípadne minút a končí fyzickým stavom vyčerpania. Tento typ plávania využívajú ryby pri love, migrácii proti prúdu alebo pri úteku. Tento typ pohybu úplne vyčerpá energetické zásoby. Obnova môže trvať hodiny, niekedy aj dni, čo závisí na prístupnosti kyslíka, trvaní rýchleho plávania a stupni vyčerpania energetických zásob. Ak sa napríklad ryba, ktorá bola pri odchyte úplne zbavená energie, umiestni do inej nádrže, potrebuje množstvo kyslíka a pokojné miesto, kde by obnovila zásoby energie. Ak sa však umiestni do nádoby, kde je málo kyslíka, nedokáže obnoviť energiu a skôr či neskôr hynie. Nie nedostatok kyslíka zabíja rybu, ale nedostatok energie a neschopnosť obnoviť energetické zásoby. Je jasné, že to sú podmienky, ktoré extrémne stresujú ryby.

Faktory ovplyvňujúce obnovu energie

Spolu so stratou energetických zásob počas rýchleho plávania narastá v tkanivách a krvi hladina laktátu. Keďže sa jedná o kyselinu, produkuje ióny vodíka, ktoré znižujú pH tkanív a dodávanie energie do bunky. Tiež zvyšuje vyplavovanie dôležitých metabolitov z bunky, ktoré sú potrebné pri obnove energie. Vylučovanie laktátu a obnova normálnej funkcie buniek môže trvať od 4 do 12 hodín. Pri tomto procese hrá dôležitú úlohu veľkosť tela, teplota vody, tvrdosť a pH vody a dostupnosť kyslíka.

  • Veľkosť tela – existuje pozitívna korelácia medzi anaeróbnym energetickým metabolizmom a potrebou energie. Väčšie ryby teda potrebujú viac energie na rýchle plávanie. To spôsobuje vyšší výdaj energie a dlhší čas obnovy
  • Teplota vody – vylučovanie laktátu a iných metabolitov výrazne ovplyvňuje teplota vody. Väčšie zmeny teploty výrazne ovplyvňujú schopnosť rýb obnoviť energetické zásoby. Je preto potrebné sa vyvarovať veľkým zmenám teploty, ktoré znižujú schopnosť obnovy energie.
  • Tvrdosť vody – zníženie tvrdosti vody má dôležitý účinok na metabolizmus a acidobázickú rovnováhu krvi. Väčšina prác sa zaoberala vplyvom na morské druhy a nie je úplne jasné, či sú tieto výsledky prenosné aj na sladkovodné ryby. Keď sú sladkovodné ryby stresované, voda preniká cez bunkové membrány, hlavne žiabier a krv je redšia. Toto zriedenie krvi zvyšuje nároky na udržiavanie rovnováhy solí v organizme, čiže udržiavanie osmotickej rovnováhy. Viac sa dočítate nižšie.
  • pH vody – v kyslejšom prostredí sú ryby schopné obnoviť energiu rýchlejšie. Vyššie pH tento proces výrazne spomaľuje, čo je rizikové pre druhy vyžadujúce vyššie pH, ako napr. africké cichlidy jazier Malawi a Tanganika.

Regulácia osmotického tlaku – udržiavanie rovnováhy solí stresovaných rýb

Regulácia hladiny solí je základom života. Štruktúra a funkcia bunky úzko súvisí s vodou a látok v nej rozpustených. Ryba používa značnú energiu na kontrolu zloženia vnútrobunkových a mimobunkových tekutín. U rýb táto osmoregulácia spotrebuje asi 25 – 50% celkového metabolického výdaja, čo je pravdepodobne najviac spomedzi živočíchov. Mechanizmus, ktorý ryby využívajú na udržiavanie rovnováhy solí je veľmi komplikovaný a extrémne závislý na energii. Pretože účinnosť anaeróbneho energetického metabolizmu je iba na úrovni 1/10 energetického metabolizmu v prostredí bohatom na kyslík, energetická potreba pre osmoreguláciu tkanív nie je možná iba anaeróbnym energetickým metabolizmom. Rýchly pokles hladiny ATP v bunke spôsobuje spomalenie až zastavenie funkcie bunkových iónových púmp, ktoré regulujú pohyb solí cez bunkovú membránu. Prerušenie činnosti iónovej pumpy spôsobuje stratu rovnováhy iónov v bunke a dochádza k riziku smrti bunky a ryby.

Sladkovodné aj morské ryby trvalo čelia nutnosti iónovej a osmotickej regulácie. Sladkovodné ryby, ktorých koncentrácia iónov v tkanivách je omnoho vyššia ako vo vode, musia regulovať príjem a stratu vody cez priepustné epiteliálne tkanivá a močom. Tieto ryby produkujú veľké množstvo moču, ktorého denné množstvo tvorí 20% hmotnosti tela. Obličky rýb sú vysoko účinné v odstraňovaní vody z tela a sú takisto účinné aj v zadržiavaní solí v tele. Zatiaľ čo veľmi malé množstvo soli preniká do moču, väčšina osmoregulačných dejov sa zabezpečuje žiabrami. Sodík je hlavný ión tkanív. Transport sodíka cez bunkovú membránu je vysoko závislý na energii a umožňuje ho enzým Na/K-ATP-áza. Tento enzým sa nachádza v bunkovej membráne a využíva energiu, ktorú dodáva ATP na prenos sodíka jedným smerom cez bunkovú membránu. Draslík sa pohybuje opačným smerom. Tento proces umožňuje svalovú kontrakciu, poskytuje elektrochemický gradient potrebný na činnosť srdca a umožňuje prenos všetkých signálov v mozgu a nervoch. Väčšina osmoregulácie u rýb sa deje v žiabrach a funguje nasledovne: Čpavok sa tvorí ako odpadový produkt metabolizmu rýb. Keď sú ryby v pohybe, tvoria väčšie množstvo čpavku a ten sa musí vylúčiť z krvi. Na rozdiel od vyšších živočíchov, ryby nevylučujú čpavok močom. Čpavok a väčšina dusíkatých odpadových látok prestupuje cez membránu žiabier (asi 80 – 90%). Čpavok sa vymieňa pri prechode cez membránu žiabier za sodík. Takto sa znižuje množstvo čpavku v krvi a zvyšuje sa jeho koncentrácia v bunkách žiabier. Naopak, sodík prechádza z buniek žiabier do krvi. Aby sa nahradil sodík v bunkách žiabier a obnovila sa rovnováha solí, bunky žiabier vylúčia čpavok do vody a vymenia ho za sodík z vody. Podobným spôsobom sa vymieňajú chloridové ióny za bikarbonát. Pri dýchaní je vedľajší produkt CO2 a voda. Bikarbonát sa tvorí, keď CO2 z bunkového dýchania reaguje s vodou v bunke. Ryby nemôžu, na rozdiel od suchozemských živočíchov, vydýchnuť CO2 a miesto toho sa zlučuje s vodou a tvorí sa bikarbonátový ión. Chloridové ióny sa dostávajú do bunky a bikarbonát von z bunky do vody. Týmto spôsobom sa zamieňa vodík za sodík, čím sa napomáha kontrole pH krvi.

Tieto dva mechanizmy výmeny iónov sa nazývajú absorpcia a sekrécia a vyskytujú sa v dvoch typoch buniek žiabier, respiračných a chloridových. Chloridové bunky vylučujú soli, sú väčšie a vyvinutejšie u morských druhov rýb. Respiračné bunky, ktoré sú potrebné pre výmenu plynov, odstraňovanie dusíkatých odpadových produktov a udržiavanie acidobázickej rovnováhy, sú vyvinutejšie u sladkovodných rýb. Sú zásobované arteriálnou krvou a zabezpečujú výmenu sodíka a chloridov za čpavok a bikarbonát. Tieto procesy sú opäť vysoko závislé na prístupnosti energie. Ak nie je dostatok energie na fungovanie iónovej pumpy, nemôže dochádzať k ich výmene a voda „zaplaví“ bunky difúziou a to spôsobí smrť rýb.

Dôsledky nedostatku kyslíka v procese osmoregulácie

Len niekoľko minút nedostatku kyslíka, membrána buniek mozgu stráca schopnosť kontrolovať rovnováhu iónov a uvoľňujú sa neurotransmitery, ktoré urýchľujú vstup vápnika do bunky. Zvýšená hladina vápnika v bunkách spúšťa množstvo degeneratívnych procesov, ktoré vedú k poškodeniu nervovej sústavy a k smrti. Tieto procesy zahŕňajú poškodenie DNA, dôležitých bunkových proteínov a bunkovej membrány. Tvoria sa voľné radikály a oxid dusitý, ktoré poškodzujú bunkové organely. Podobné procesy sa dejú aj v iných orgánoch (pečeň, svaly, srdce a krvné bunky). Ak sa dostane do bunky vápnik, je potrebné veľké množstvo energie na jeho odstránenie kalciovými pumpami, ktoré vyžadujú ATP. Ďalší dôsledok hypoxie je uvoľňovanie hormónov z hypofýzy, z ktorých u rýb prevažuje prolaktín. Uvoľnenie tohto hormónu ovplyvňuje priepustnosť bunkovej membrány v žiabrach, koži, obličkách, čreve a ovplyvňuje mechanizmus transportu iónov. Jeho uvoľnenie napomáha regulácii rovnováhy vody a iónov znižovaním príjmu vody a zadržiavaním dôležitých iónov, hlavne Na+ a Cl-. Tým pomáha udržiavať rovnováhu solí v krvi a v tkanivách a bráni nabobtnaniu rýb vodou.

Najväčšia hrozba pre sladkovodné ryby je strata iónov difúziou do vody, skôr než vylučovanie nadbytku vody. Hoci regulácia rovnováhy vody môže mať význam, je sekundárna vo vzťahu k zadržiavaniu iónov. Prolaktín znižuje osmotickú priepustnosť žiabier zadržiavaním iónov a vylučovaním vody. Zvyšuje tiež vylučovanie hlienu žiabrami, čím napomáha udržiavať rovnováhu iónov a vody tým, že zabraňuje prechodu molekúl cez membránu. U rýb, ktoré boli stresované chytaním, prudkým plávaním, sa z tkanív odčerpáva energia a trvá niekoľko hodín až dní, kým sa jej zásoby obnovia. Anaeróbny energetický metabolizmus nie je schopný to zabezpečiť v plnej miere a je potrebné veľké množstvo kyslíka. Ak je ho nedostatok, vedie to k úhynu rýb. Nemusia však uhynúť hneď. Rovnováha solí sa nemôže zabezpečiť bez dostatku kyslíka.

Potreba kyslíka

Kyslík je hlavným faktorom, ktorý ovplyvňuje prežitie rýb v strese. Nie teplota vody ani hladina soli. Predsa však je teplota hlavný ukazovateľ toho, koľko kyslíka vo vode je pre ryby dostupného a ako rýchlo ho budú môcť využiť. Maximálne množstvo rozpusteného kyslíka vo vode sa označuje hladina saturácie. Táto klesá so stúpaním teploty. Napr. pri teplote 21°C je voda nasýtená kyslíkom pri jeho koncentrácii 8,9 mg/l, pri 26°C je to pri koncentrácii 8 mg/l a pri 32°C len 7,3 mg/l. Pri vyšších teplotách sa zvyšuje metabolizmus rýb a rýchlejšie využívajú aj kyslík. Koncentrácia kyslíka pod 5 mg/l pri 26°C môže byť rýchlo smrteľná.

Vzduch a kyslík vo vode – môže aj škodiť. Pri chove cichlíd sa často chovateľ snaží zabezpečiť maximálne prevzdušnenie vody veľmi silným vzduchovaním. Niektorí chovatelia využívajú možnosti prisávania vzduchu pred vyústením vývodu interného alebo externého filtra, iní používajú samostatné vzduchové kompresory, ktorými vháňajú vzduch do vody cez vzduchovacie kamene s veľmi jemnými pórmi. Oba spôsoby vzduchovania sú schopné vytvoriť obrovské množstvo mikroskopických bubliniek. Veľkosť bublín kyslíka alebo vzduchu môže významne zmeniť chémiu vody, stupeň prenosu plynov a koncentráciu rozpustených plynov. Riziko poškodenia zdravia a úhynu rýb vzniká najmä pri transporte v uzavretých nádobách, do ktorých sa vháňa vzduch alebo kyslík pod tlakom. Určité riziko však vzniká aj pri nadmernom jemnom vzduchovaní v akváriách. Mikroskopické bublinky plynu sa môžu prilepiť na žiabre, skrely, kožu a oči a spôsobovať traumu a plynovú embóliu. Poškodenie žiabier a plynová embólia negatívne ovplyvňujú zdravie rýb a prežívateľnosť, obmedzujú výmenu plynov pri dýchaní a vedú k hypoxii, zadržiavaniu CO2 a respiračnej acidóze. Čistý kyslík je účinné oxidovadlo. Mikroskopické bublinky obsahujúce čistý kyslík sa môžu prichytiť na lístky žiabier, vysušujú ich, dráždia, oxidujú a spôsobujú chemické popálenie jemného epiteliálneho tkaniva. Ak voda vyzerá mliečne zakalená s množstvom miniatúrnych bublín, ktoré sa prilepujú na skrely a žiabre alebo na vnútorné steny nádoby, je potrebné tieto podmienky považovať za potenciálne toxické a všeobecne nezdravé pre ryby. Ak je pôsobenie plynu v tomto stave dlhšie trvajúce a parciálny tlak kyslíka sa pohybuje okolo 1 atmosféry (namiesto 0,2 atm., ako je vo vzduchu), šanca prežitia pre ryby klesá. Stlačený vzduch je vhodný, ak sa dopĺňa kontinuálne v rozmedzí bezpečnej koncentrácie kyslíka, ale pôsobením stlačeného vzduchu alebo dodávaného pod vysokým parciálnym tlakom vo vode, môžu ryby prestať dýchať, čím sa zvyšuje koncentrácia CO2 v ich organizme. To môže viesť k zmenám acidobázickej rovnováhy (respiračnej acidózy) v organizme rýb a zvyšovať úhyn. Čistý stlačený kyslík obsahuje 5-násobne vyšší obsah kyslíka ako vzduch. Preto je potreba jeho dodávania asi 1/5 pri čistom kyslíku oproti zásobovaniu vzduchom. Veľmi malé bubliny kyslíka sa rozpúšťajú rýchlejšie než väčšie, pretože majú väčší povrch vzhľadom k objemu, ale každá plynová bublina potrebuje na rozpustenie vo vode dostatočný priestor. Ak tento priestor chýba alebo je nedostatočný, mikrobubliny môžu zostať v suspenzii vo vode, prichytávajú sa k povrchom predmetov vo vode alebo pomaly stúpajú k hladine.

Mikroskopické bublinky plynu sa rozpúšťajú vo vode rýchlejšie a dodávajú viac plynu do roztoku než väčšie bubliny. Tieto podmienky môžu presycovať vodu kyslíkom, ak množstvo bubliniek plynu tvorí „hmlu“ vo vode a zostávajú rozptýlené (v suspenzii) a kyslík s vysokým tlakom môže byť toxický kvôli tvorbe voľných radikálov. Mikroskopické vzduchové bublinky môžu tiež spôsobiť plynovú embóliu. Arteriálna plynová embólia a emfyzém tkanív môžu byť reálne a tvoria nebezpečenstvo najmä pri transporte živých rýb. Je preto potrebné sa vyhnúť suspenzii plynových bublín v transportnej vode. Problém arteriálnej plynovej embólie počas transportu vzniká aj preto, že ryby nemajú možnosť sa potopiť do väčšej hĺbky (ako to robia ryby vypustené do jazera), kde je vyšší tlak vody, ktorý by rozpustil jemné bublinky v obehovom systéme. Dva kľúčové body zlepšujú pohodu veľkého počtu odchytených a stresovaných rýb pri transporte:

  • Zvýšiť parciálny tlak O2 nad nasýtenie stlačeným kyslíkom a dodanie dosť veľkých bublín, aby unikli povrchom vody. Vzduch tvorí najmä dusík a mikroskopické bublinky dusíka tiež môžu prilipnúť na žiabre. Bublinky akéhokoľvek plynu prichytené na žiabre môžu ovplyvniť dýchanie a narušiť zdravie rýb. Ak sa transportujú ryby vo vode presýtenej bublinkami, vzniká pravdepodobnosť vzniku hypoxie, hyperkarbie, respiračnej acidózy, ochorenia a smrti.
  • Zvýšiť slanosť vody na 3-5 mg/l. Soľ (stačí aj neiodidovaná NaCl) je vhodná pri transporte rýb. V strese ryby strácajú ióny a toto môže byť pre ne viac stresujúce. Energetická potreba transportu iónov cez membrány buniek môže predstavovať významnú stratu energie vyžadujúcu ešte viac kyslíka. Transport rýb v nádobách, ktoré obsahujú hmlu mikroskopických bublín, môžu byť nebezpečná pre transportované ryby zvyšovaním možnosti oneskorenej smrti po vypustení. Ryby transportované v akoby mliečne zakalenej vode sú stresované, dochádza k ich fyzickému poškodeniu, zvyšuje sa citlivosť k infekciám, ochoreniu a úhyn po vypustení po transporte. Po vypustení rýb, ktoré prežili prvotný toxický vplyv kyslíka, po transporte môžu byť kvôli poškodeným žiabram citlivejšie na rôzne patogény a následne sa môže vyskytovať zvýšený úhyn počas niekoľkých dní až týždňov po transporte. Veľmi prevzdušnená voda neznamená prekysličená. Veľmi prevzdušnená voda je často presýtená plynným dusíkom, ktorý môže spôsobiť ochorenie. Mikroskopické bublinky obsahujúce najmä dusík, môžu spôsobiť emfyzém tkanív pri transporte, podobne, ako je tomu u potápačov.

Literatúra

Cech, J.J. Jr., Castleberry, D.T., Hopkins, T.E. 1994. Temperature and CO2 effects on blood O2 equilibria in squawfish, Ptychocheilus oregonensis. In: Can. J. Fish. Aquat. Sci., 51, 1994, 13-19.
Cech, J.J. Jr., Castleberry, D.T., Hopkins, T.E., Petersen, J.H. 1994. Northern squawfish, Ptychocheilus oregonensis, O2 consumption and respiration model: effects of temperature and body size. In: Can. J. Fish. Aquat. Sci., 51, 1994, 8-12.
Crocker, C.E., Cech, J.J. Jr. 1998. Effects of hypercapnia on blood-gas and acid-base status in the white sturgeon, Acipenser transmontanus. In: J. Comp. Physiol., B168, 1998, 50-60.
Crocker, C.E., Cech, J.J. Jr. 1997. Effects of environmental hypoxia on oxygen consumption rate and swimming activity in juvenile white sturgeon, Acipenser transmontanus, in relation to temperature and life intervals. In: Env. Biol. Fish., 50, 1997, 383-389.
Crocker, C.E., Farrell, A.P., Gamperl, A.K., Cech, J.J. Jr. 2000. Cardiorespiratory responses of white sturgeon to environmental hypercapnia. In: Amer. J. Physiol. Regul. Integr. Comp. Physiol., 279, 2000, 617-628.
Ferguson, R.A, Kieffer, J.D., Tufts, B.L. 1993. The effects of body size on the acid-base and metabolic status in the white muscle of rainbow trout before and after exhaustive exercise. In: J. Exp. Biol., 180, 1993, 195-207.
Hylland, P., Nilsson, G.E., Johansson, D. 1995. Anoxic brain failure in an ectothermic vertebrate: release of amino acids and K+ in rainbow trout thalamus. In: Am. J. Physiol., 269, 1995, 1077-1084.
Kieffer, J.D., Currie, S., Tufts, B.L. 1994. Effects of environmental temperature on the metabolic and acid-base responses on rainbow trout to exhaustive exercise. In: J. Exp. Biol., 194, 1994, 299-317.
Krumschnabel, G., Schwarzbaum, P.J., Lisch, J., Biasi, C., Weiser, W. 2000. Oxygen-dependent energetics of anoxia-intolerant hepatocytes. In: J. Mol. Biol., 203, 2000, 951-959.
Laiz-Carrion, R., Sangiao-Alvarellos, S., Guzman, J.M., Martin, M.P., Miguez, J.M., Soengas, J.L., Mancera, J.M. 2002. Energy metabolism in fish tissues relaed to osmoregulation and cortisol action: Fish growth and metabolism. Environmental, nutritional and hormonal regulation. In: Fish Physiol. Biochem., 27, 2002, 179-188.
MacCormack, T.J., Driedzic, W.R. 2002. Mitochondrial ATP-sensitive K+ channels influence force development and anoxic contractility in a flatfish, yellowtail flounder Limanda ferruginea, but not Atlantic cod Gadus morhua heart. In: J. Exp. Biol., 205, 2002, 1411-1418.
Manzon, L.A. 2002. The role of prolactin in fish osmoregulation: a review. In: : Gen. Compar. Endocrin., 125, 2002, 291-310.
Milligan, C.L. 1996. Metabolic recovery from exhaustive exercise in rainbow trout: Review. In: Comp. Biochem. Physiol.,113A, 1996, 51-60.
Morgan, J.D., Iwama, G.K. 1999. Energy cost of NaCl transport in isolated gills of cutthroat trout. In: Am. J. Physiol., 277, 1999, 631-639.
Nilsson, G.E., Perez-Pinzon, M., Dimberg, K., Winberg, S. 1993. Brain sensitivity to anoxia in fish as reflected by changes in extracellular potassium-ion activity. In: Am. J. Physiol., 264, 1993, 250-253.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Fauna, O rybách, Ryby, Stavovce, Taxonomicky

Malawi Bloat – choroba afrických cichlíd

Hits: 12004

Autor príspevku – Róbert Toman

Jedna z hlavných príčin neúspechov chovu Tropheusov je ochorenie, ktorému zvyčajne podľahnú všetky ryby behom niekoľkých dní. Toto ochorenie je známe pod názvom „Malawi bloat“ alebo „bloat“, čo znamená „nafúknutý“. Hoci sa označuje ako malawské ochorenie, postihuje aj ryby z jazera Viktória a najmä Tanganika. Najcitlivejšie sú ryby, ktoré sa živia prevažne rastlinnou potravou. Veľmi dôležité je rozpoznať prvé príznaky ochorenia a ihneď zahájiť liečbu.

Príznaky ochorenia sa prejavujú v niekoľkých štádiách:

  • ryby vypľúvajú potravu až úplne prestávajú žrať, prehýbajú sa v bokoch zo strany na stranu, zväčší sa im brušná dutina (nafúknutie) a z ritného otvoru im vychádzajú tenké biele výkaly namiesto normálnych čierno-hnedých. V okolí ritného otvoru sa môžu vyskytnúť červené škvrny až vriedky. Počas týchto príznakov dochádza pravdepodobne k vážnemu poškodeniu pečene, obličiek a plynového mechúra.
  • ryby veľmi schudnú, skrývajú sa, ležia na dne, kolíšu sa, majú sťažené dýchanie, stmavnú a behom 1 – 2 dní hynú.

Príčiny ochorenia

Je dosť prekvapujúce, aké rôzne príčiny môžu spôsobiť toto vážne ochorenie a úhyn týchto nádherných rýb. Najčastejšie sa jedná o chyby chovateľa a nejde len o ochorenie, ktoré by zapríčinilo nevhodné kŕmenie (napr. živá potrava). Ide napríklad o väčšie zásahy do životného prostredia rýb v akváriu. Dôvodov je niekoľko:

  • Stresovanie rýb. Tropheusy sú veľmi citlivé na pôsobenie rôznych stresorov a mnohí chovatelia pripisujú hlavný dôvod vzniku tohto ochorenia práve pôsobeniu stresu. Tým sa znižuje odolnosť rýb voči ochoreniam. Ako stresový faktor sa najčastejšie uplatňuje prevoz rýb, zmena osádky akvária (pridávanie nových jedincov, najmä vlastného druhu a formy), veľká zmena zariadenia akvária, odchyt rýb v akváriu. V podstate všetky ďalšie faktory môžeme označiť za stresory.
  • Nízky počet jedincov chovnej skupiny. Tropheusy žijú hierarchicky v húfoch a v prípade malého počtu jedincov alebo nedostatku úkrytov dominantný jedinec (väčšinou samec) napáda ostatné ryby svojho druhu a formy.
  • Nesprávne kŕmenie. Tropheusy sú rastlinožravé ryby, preto sa neodporúča skrmovať živočíšne bielkoviny, najmä nie teplokrvných živočíchov (mäso). Hlavnou zložkou potravy by mali byť kvalitné vločkové krmivá na báze riasy (Spirulina). Ďalej je možné skrmovať rastlinné produkty, ako je hlávkový šalát, varené cestoviny a podobne. Ako doplnok sa môžu skrmovať aj mrazené cyklopy, prípadne kvalitné patentky, žiabronôžky, ale iba dospelým rybám, ktoré sú už odolnejšie. S touto potravou radšej opatrne, prípadne neexperimentovať vôbec. Rastlinožravé ryby majú dlhý tráviaci systém, čomu zodpovedá aj dlhší čas spracovania potravy. Rozklad nedostatočne strávenej alebo neúplne vylúčenej potravy v črevách, môže spôsobiť podráždenie črevnej steny a stresovať ryby, čím sa zároveň otvára cesta pre invazívne parazity.
  • Prekrmovanie. Dôležité je podávať krmivo v malých dávkach, niekoľkokrát denne, aby nedošlo k jednorazovému prekŕmeniu rýb. Tropheusy sú veľmi žravé ryby a v prípade dostatku potravy sú schopné sa nažrať „do prasknutia“. Ryby sú veľmi náchylné najmä po prenesení do inej nádrže, napr. po nákupe. Vtedy musí byť chovateľ zvlášť opatrný a kŕmiť len veľmi striedmo. Častejším kŕmením v nižších dávkach sa dá zároveň eliminovať agresivita medzi jedincami vlastného druhu/formy.
  • Zlá kvalita vody. Jeden z ďalších veľmi dôležitých faktorov je čistota vody. Nevyhnutná je pravidelná výmena vody v množstve okolo 30 % objemu nádrže každý týždeň, i keď názory na množstvo a obdobie výmeny vody sa líšia. Ďalej je to nedostatočné okysličovanie vody, čím je vo vode málo kyslíka pre denitrifikačné baktérie a klesá kvalita vody (zvýšený obsah dusičnanov).
  • Pridávanie soli. Niektorí chovatelia pridávajú do vody kuchynskú soľ z dôvodu zvýšenia pH k alkalickému. Týmto spôsobom však nedochádza k zvyšovaniu pH, ale ryby reagujú niekedy veľmi negatívne na vyšší obsah NaCl.

Pôvodca ochorenia

V tomto bode sa názory akvaristov líšia. Niektorí uvádzajú, že je to ochorenie bakteriálneho pôvodu, ďalší zase parazitárneho pôvodu. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o protozoálneho parazita, ktorý sa normálne nachádza v črevách zdravých rýb a v prípade oslabenia jedinca, napr. pôsobením stresu, dochádza k rozmnoženiu týchto organizmov a blokujú tráviaci systém. Tým vznikajú problémy s prijímaním potravy. Parazit sa dostáva cez stenu čreva do telovej dutiny a dochádza k „nafúknutiu“ brušnej dutiny. Diskutuje sa tiež o nákazlivosti tejto choroby. Pravdepodobne je to nákazlivé ochorenie, pretože neochorie len jedna ryba, ale väčšinou tri a viac. Mohlo by sa zdať, že sa jedná o pôsobenie stresoru na všetky ryby v akváriu, a preto dochádza k ochoreniu všetkých jedincov. Príznaky sa však neprejavujú u všetkých naraz, ale postupne. Napr. prvý deň prestane žrať jedna ryba, druhý deň prestane žrať ďalšia a u prvej sa začnú prejavovať príznaky poškodenia tráviaceho systému (nafúknutie) a tak ďalej.

Liečba

Liečba je možná iba v prvom štádiu ochorenia. Čím neskôr sa s liečbou začne, tým menšia je šanca na uzdravenie. Ak sa prejavia príznaky druhého štádia ochorenia, je neskoro. Väčšinou je potrebné liečiť kompletne celú nádrž, neprelovovať ryby do zvláštnej nádrže, pretože to ochorenie ešte zhorší a ryby hynú. Je však možné použiť aj karanténnu nádrž. Na liečbu používajú akvaristi rôzne obdoby antibiotika Metronidazol (Entizol, Emtyl, Flagyl, Metryl, Protostat, Satric, Neo-Tric), ktorý sa používa v humánnej medicíne pri gynekologických problémoch, prípadne ďalšie druhy antibiotík.

  • Liečba Metronidazolom. Ak sa vyskytnú príznaky 1.štádia ochorenia, vymení sa 30 % vody, aby sa zlepšila kvalita vody, zvýši sa vzduchovanie a znova sa vymení asi 50 % vody. Odporúča sa odstrániť všetky biologické filtre, pretože liečivá väčšinou zabíjajú denitrifikačné baktérie. Počas liečby sa nezapína osvetlenie. Je vhodné postupne zvýšiť teplotu na 28-30 °C, ale zároveň aj silno vzduchovať. Zvýšením teploty sa zrýchli metabolizmus rýb a podporí ich imunitný systém. Zároveň sa zrýchľuje životný cyklus pôvodcu ochorenia. Metronidazol sa potom aplikuje v dávke 100 mg na 38 l vody. Dávka sa opakuje v prípade potreby každé dva dni až kým ryby nezačnú prijímať potravu. Ak ryby prežijú, uzdravia sa behom týždňa.
    Liečivo je možné podávať aj v potrave v prípade pri objavení sa príznakov ochorenia, ale ešte v čase, keď ryby prijímajú potravu. Vtedy sa dávka liečiva rozpustí v lyžičke vody z akvária a k tomu sa pridajú granule alebo vločky, nechajú sa nasiaknuť roztokom liečiva a krmivo sa potom vloží do akvária. Po liečbe sa vymení 50 % vody.
  • Liečba ďalšími antibiotikami: Oxytetracyklín hydrochlorid – používa sa dávka 30 mg (pri veľmi tvrdej vode až 50 mg) na liter vody počas 3 dní. Na 3. deň sa vymení 30 – 50 % vody a liečba sa opakuje. Toto liečivo je zvlášť citlivé na svetlo, preto sa musí dodržať spôsob liečby bez osvetlenia.
  • Minocyklín – používa sa v dávke 7 mg na liter vody počas 2 dní, potom sa vymení 100 % vody a znova sa liečba opakuje. Ak sa používa viac ako dve dávky, väčšinou je smrteľný. Preto sa používa len v prípade krajnej núdze.

Odkazy

Niektoré Malawi cichlidy

Use Facebook to Comment on this Post