2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Krajina, Orava, Príroda, Slovenská krajina, Vodopády

Roháčsky vodopád

Hits: 2309

Roháčs­ky vodo­pád je 23 met­rov vyso­ký vodo­pád na poto­ku v Spá­le­nej doli­ne (por​tal​tat​ra​.sk), v nad­mor­skej výš­ke 1 340 met­rov (tre​king​.cz). Jeho prie­mer­ný prie­tok vody na Stu­de­nom poto­ku je 5001 200 lit­rov za sekun­du, je závis­lý od roč­né­ho obdo­bia. Prí­stup­nej­ší a väč­ší je Vyšný Roháčs­ky vodo­pád. Niž­ný Roháčs­ky vodo­pád sa nachá­dza asi 100 met­rov pod Vyšným. Jeho cha­rak­ter je zjav­ne kas­ká­do­vi­tý na úse­ku dlhom cca 20 met­rov (aktu​ali​ty​.sk).


Roháčs­ky Water­fall is a 23-​meter high water­fall on a stre­am in Spá­le­ná Val­ley (por​tal​tat​ra​.sk), at an ele­va­ti­on of 1,340 meters (tre​king​.cz). Its ave­ra­ge water flow on Stu­de­ný Stre­am ran­ges from 500 to 1,200 liters per second, depen­ding on the sea­son. The more acces­sib­le and lar­ger one is Vyšný Roháčs­ky Water­fall. Niž­ný Roháčs­ky Water­fall is loca­ted about 100 meters below Vyšný, and its cha­rac­ter is evi­den­tly cas­ca­ding over a sec­ti­on of about 20 meters (aktu​ali​ty​.sk).


Wodos­pad Roháčs­ky to 23-​metrowy wodos­pad na stru­mie­niu w Doli­nie Spá­le­ná (por​tal​tat​ra​.sk), na wyso­ko­ści 1340 met­rów (tre​king​.cz). Jego śred­ni prze­pływ wody na Stru­mie­niu Stu­de­ný wyno­si od 500 do 1200 lit­rów na sekun­dę, w zale­żno­ści od pory roku. Bar­dziej dostęp­ny i więks­zy jest Wodos­pad Vyšný Roháčs­ky. Niž­ný Roháčs­ky Water­fall znaj­du­je się oko­ło 100 met­rów poni­żej Vyšný, a jego cha­rak­ter jest wyra­źnie kas­ka­do­wy na odcin­ku oko­ło 20 met­rów (aktu​ali​ty​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

Hits: 2720

V Pet­ro­nel­li, neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy sa v Rakús­ku nachá­dza rím­sky tábor, kto­rý je pozos­tat­kom a rekon­štruk­ci­ou sku­toč­né­ho rím­ske tábo­ra Car­nun­tum. Sú tu okrem iné­ho aj ukáž­ky vte­daj­šie­ho spo­lo­čen­ské­ho živo­ta, tech­nic­ké­ho rie­še­nia nor­mál­ne­ho živo­ta v obyd­liach, kúpe­ľoch a mno­hé iné zau­jí­ma­vé veci. 

Rím­ska met­ro­po­la Car­nun­tum leža­la na Jan­tá­ro­vej ces­te, na rím­skej hra­ni­ci – Limes Roma­nus medzi Vied­ňou a Bra­ti­sla­vou. Na kri­žo­vat­ke obchod­ných diaľ­ko­vých ciest, Jan­tá­ro­vej ces­ty a Dunaj­skej ces­ty. Je naj­väč­ším arche­olo­gic­kým nále­zis­kom v Rakús­ku (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tic­ké vyko­páv­ky tu pre­bie­ha­jú od roku 1885. Slo­vo Car­nun­tum je prav­de­po­dob­ne odvo­de­né od Kar, prí­pad­ne Karn – kameň, hro­ma­da skál (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum sa vyví­ja­lo od 1. polo­vi­ce 1. stor. n. l. do kon­ca rím­skej prí­tom­nos­ti v roku 433. Počet oby­va­te­ľov Car­nun­ta sa odha­du­je pri­bliž­ne na 50 000. Pred Riman­mi boli v tej­to oblas­ti Kel­ti. V 2. sto­ro­čí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rím­sky Tibe­rius zalo­žil na úze­mí kelt­ské­ho mes­ta Car­nun­ta vojen­skú základ­ňu. Úto­čí na mar­ko­man­ské­ho krá­ľa Mar­bo­da. V rokoch 89 sa Panó­nia sta­la rím­skou pro­vin­ci­ou ako Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Po poráž­ke v Teutón­skom lese (9 n. l.) sa Augus­tus roz­ho­dol upus­tiť od ďal­ších výbo­jov sever­ne od Duna­ja a ozna­čil Dunaj ako hra­ni­cu ríše. V nasle­du­jú­com obdo­bí pri­pad­ne pre­to Car­nun­tu dôle­ži­tá obran­ná fun­kcia na Duna­ji. Za cisá­ra Clau­dia (4154) bolo zalo­že­né aj civil­né mes­to. V rokoch 172175 Mar­cus Aure­lius v Panó­nii boju­je pro­ti Mar­ko­ma­nom a Kvá­dom, v Car­nun­te sa zdr­žu­je v rokoch 171173. V roku 194 je Car­nun­tum pový­še­né na koló­niu a pone­sie názov Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk). 

Asi kilo­me­ter západ­ne od dneš­né­ho Bad Deutsch Alten­bur­gu malá 15. légia – Legio XV Apol­li­na­ris vojen­ský tábor. Chrá­nil ho sys­tém prie­kop a ochran­ný múr s roho­vý­mi a dvo­j­itý­mi veža­mi. Nachá­dza­lo sa tam 5 až 6 tisíc voja­kov. Asi kilo­me­ter západ­ne od vojen­ské­ho tábo­ra bol tábor pomoc­nej légie – Cas­trum auxi­lii, posta­ve­ný v 2 polo­vi­ci 1. sto­ro­čia a slú­žil 500 člen­nej jaz­dec­kej vojen­skej posád­ke. Oko­lo vojen­ské­ho tábo­ra vznik­lo osíd­le­nie s pev­ný­mi dre­ve­ný­mi stav­ba­mi (cana­bae), kto­ré sa v prie­be­hu 2. sto­ro­čia n. l. pre­sta­vo­va­li na kamen­né stav­by. Usa­di­lo sa tu civil­né oby­va­teľ­stvo, toto osíd­le­nie sa roz­kla­da­lo asi na 150 ha. Cisár Had­rián ude­lil tomu­to mest­ské­mu osíd­le­niu mest­ské prá­va. Car­nun­tum sa postup­ne pre­me­ni­lo na význam­nú obchod­nú met­ro­po­lu (vino​kar​pat​.sk).

Amfi­te­áter v Pet­ro­nel­li bol svo­jou roz­lo­hou 7244 met­rov jed­ným z naj­väč­ších v Rím­skej ríši. Do jeho hľa­dis­ka sa však vmes­ti­lo iba 8 000 divá­kov. Tri­bú­na ma vyvo­lať pred­sta­vu, aká bola pôvod­ná výš­ka stav­by. Pred­po­kla­dá sa, že súčas­ťou juž­nej tri­bú­ny bola dvoj­pod­laž­ná a vzne­še­ne zaria­de­ná lóža mies­to­dr­ži­te­ľa. Na východ­nej a západ­nej čas­ti mal po jed­nej monu­men­tál­nej brá­ne. Pri západ­nom vcho­de sa nachá­dza­lo Neme­se­um - malič­ká svä­ty­ňa na počesť bohy­ne osu­du a pomsty Dia­ny Neme­sis (Infor­mač­ná tabuľa).


In Pet­ro­nell, near Bra­ti­sla­va, the­re is a Roman camp loca­ted in Aus­tria that is a rem­nant and recons­truc­ti­on of the actu­al Roman camp Car­nun­tum. It fea­tu­res demon­stra­ti­ons of the socie­tal life of that era, tech­ni­cal solu­ti­ons for dai­ly living in dwel­lings, baths, and many other inte­res­ting aspects.

The Roman met­ro­po­lis Car­nun­tum was situ­ated on the Amber Road, along the Roman bor­der – Limes Roma­nus bet­we­en Vien­na and Bra­ti­sla­va, at the inter­sec­ti­on of tra­de rou­tes, the Amber Road, and the Danu­be rou­te. It is the lar­gest archa­e­olo­gi­cal site in Aus­tria (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tic exca­va­ti­ons have been ongo­ing sin­ce 1885. The word Car­nun­tum” is like­ly deri­ved from Kar” or Karn” – sto­ne or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum evol­ved from the 1st half of the 1st cen­tu­ry AD until the end of Roman pre­sen­ce in 433. The esti­ma­ted popu­la­ti­on of Car­nun­tum is around 50,000. Befo­re the Romans, Celts inha­bi­ted this area, fol­lo­wed by the Boii tri­be in the 2nd cen­tu­ry BC. In 6 BC, the Roman Tibe­rius foun­ded a mili­ta­ry base on the ter­ri­to­ry of the Cel­tic city Car­nun­tum, attac­king the Mar­co­man­nic king Maro­bo­du­us. In 8 – 9 AD, Pan­no­nia beca­me a Roman pro­vin­ce as Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. After the defe­at in the Teuto­burg Forest (9 AD), Augus­tus deci­ded to aban­don furt­her conqu­ests north of the Danu­be, desig­na­ting the Danu­be as the empi­re­’s boun­da­ry. In the fol­lo­wing peri­od, Car­nun­tum had a cru­cial defen­si­ve func­ti­on on the Danu­be. Under Empe­ror Clau­dius (4154), a civi­lian town was also estab­lis­hed. In 172 – 175, Mar­cus Aure­lius fought against the Mar­co­man­ni and Quadi in Pan­no­nia, sta­y­ing in Car­nun­tum from 171 to 173. In 194, Car­nun­tum was ele­va­ted to a colo­ny and rece­i­ved the name Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

About a kilo­me­ter west of present-​day Bad Deutsch Alten­burg, the 15th legi­on – Legio XV Apol­li­na­ris had a mili­ta­ry camp. It was pro­tec­ted by a trench sys­tem and a defen­si­ve wall with cor­ner and doub­le towers, hou­sing 5,000 to 6,000 sol­diers. About a kilo­me­ter west of the mili­ta­ry camp was the auxi­lia­ry legi­on camp – Cas­trum auxi­lii, built in the 2nd half of the 1st cen­tu­ry and ser­ved a 500-​member caval­ry mili­ta­ry gar­ri­son. Around the mili­ta­ry camp, a sett­le­ment with solid wooden struc­tu­res (cana­bae) was estab­lis­hed, trans­for­ming into sto­ne buil­dings during the 2nd cen­tu­ry AD. Civi­lian popu­la­ti­on sett­led here, and this sett­le­ment spre­ad over app­ro­xi­ma­te­ly 150 hec­ta­res. Empe­ror Had­rian gran­ted urban rights to this urban sett­le­ment. Car­nun­tum gra­du­al­ly trans­for­med into a sig­ni­fi­cant tra­de met­ro­po­lis (vino​kar​pat​.sk).

The amp­hit­he­a­ter in Pet­ro­nell, with an area of 7244 meters, was one of the lar­gest in the Roman Empi­re. Howe­ver, only 8,000 spec­ta­tors could fit into the are­na, and the tri­bu­ne gives an idea of the ori­gi­nal height of the struc­tu­re. It is assu­med that the sout­hern tri­bu­ne had a two-​story and ele­gan­tly fur­nis­hed lod­ge for the gover­nor. The­re was one monu­men­tal gate on the east and west sides each, and at the wes­tern entran­ce, the­re was the Neme­se­um – a small sanc­tu­ary dedi­ca­ted to the god­dess of fate and reven­ge, Dia­na Neme­sis (Infor­ma­ti­on board).


In Pet­ro­nell, in der Nähe von Bra­ti­sla­va, befin­det sich in Öster­re­ich ein römis­cher Lager­platz, der ein Überb­le­ib­sel und eine Rekons­truk­ti­on des eigen­tli­chen römis­chen Lagers Car­nun­tum ist. Hier gibt es unter ande­rem Vor­füh­run­gen des gesells­chaft­li­chen Lebens die­ser Zeit, tech­nis­che Lösun­gen für das täg­li­che Leben in Wohn­hä­u­sern, Bädern und vie­le ande­re inte­res­san­te Aspekte.

Die römis­che Met­ro­po­le Car­nun­tum lag an der Berns­te­ins­tra­ße, entlang der römis­chen Gren­ze – Limes Roma­nus zwis­chen Wien und Bra­ti­sla­va, an der Kre­uzung von Han­dels­rou­ten, der Berns­te­ins­tra­ße und der Donau­rou­te. Es ist die größte archä­o­lo­gis­che Stät­te in Öster­re­ich (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tis­che Ausg­ra­bun­gen lau­fen hier seit 1885. Das Wort Car­nun­tum” lei­tet sich wahrs­che­in­lich von Kar” oder Karn” – Ste­in oder Ste­in­hau­fen ab (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum ent­wic­kel­te sich von der ers­ten Hälf­te des 1. Jahr­hun­derts n. Chr. bis zum Ende der römis­chen Prä­senz im Jahr 433. Die ges­chätz­te Bevöl­ke­rung von Car­nun­tum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohn­ten Kel­ten die­ses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahr­hun­dert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. grün­de­te der römis­che Tibe­rius auf dem Gebiet der kel­tis­chen Stadt Car­nun­tum eine Mili­tär­ba­sis. Er griff den mar­ko­man­nis­chen König Mar­bod an. In den Jah­ren 8 – 9 wur­de Pan­no­nien eine römis­che Pro­vinz als Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Nach der Nie­der­la­ge im Teuto­bur­ger Wald (9 n. Chr.) ents­chied sich Augus­tus, von wei­te­ren Ero­be­run­gen nörd­lich der Donau abzu­se­hen und die Donau als die Gren­ze des Rei­ches zu bez­e­ich­nen. In der fol­gen­den Zeit hat­te Car­nun­tum eine ents­che­i­den­de Ver­te­i­di­gungs­funk­ti­on an der Donau. Unter Kai­ser Clau­dius (4154) wur­de auch eine zivi­le Stadt geg­rün­det. In den Jah­ren 172 – 175 kämpf­te Mar­cus Aure­lius gegen die Mar­ko­man­nen und Quaden in Pan­no­nien und ver­we­il­te von 171 bis 173 in Car­nun­tum. Im Jahr 194 wur­de Car­nun­tum zu einer Kolo­nie erho­ben und erhielt den Namen Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

Etwa einen Kilo­me­ter west­lich von Bad Deutsch Alten­burg befand sich das Mili­tär­la­ger der 15. Legi­on – Legio XV Apol­li­na­ris. Es wur­de durch ein Gra­ben­sys­tem und eine Schutz­mau­er mit Ecktür­men und Doppel­tür­men ges­chützt und beher­berg­te 5.000 bis 6.000 Sol­da­ten. Etwa einen Kilo­me­ter west­lich des Mili­tär­la­gers befand sich das Hilfs­la­ger der Legi­on – Cas­trum auxi­lii, das in der 2. Hälf­te des 1. Jahr­hun­derts erbaut wur­de und einer 500 Mann star­ken Kavallerie-​Militärtruppe dien­te. Um das Mili­tär­la­ger herum ents­tand eine Sied­lung mit fes­ten höl­zer­nen Struk­tu­ren (cana­bae), die sich im Lau­fe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Ste­in­bau­ten umwan­del­ten. Hier sie­del­te sich die Zivil­be­völ­ke­rung an, und die­se Sied­lung ers­trec­kte sich über etwa 150 Hek­tar. Kai­ser Had­rian ver­lieh die­ser städ­tis­chen Sied­lung städ­tis­che Rech­te. Car­nun­tum wan­del­te sich all­mäh­lich in eine bede­uten­de Han­dels­met­ro­po­le (vino​kar​pat​.sk).

Das Amp­hit­he­a­ter in Pet­ro­nell, mit einer Flä­che von 7244 Metern, war eines der größten im Römis­chen Reich. Aller­dings konn­ten nur 8.000 Zus­chau­er in die Are­na pas­sen, und die Tri­büne gibt eine Vors­tel­lung von der urs­prün­gli­chen Höhe des Gebä­u­des. Es wird ver­mu­tet, dass die süd­li­che Tri­büne eine zwe­is­töc­ki­ge und ele­gant ein­ge­rich­te­te Loge für den Statt­hal­ter hat­te. An den Ost- und West­se­i­ten gab es jewe­ils ein monu­men­ta­les Tor, und am west­li­chen Ein­gang befand sich das Neme­se­um – ein kle­i­nes Hei­lig­tum zu Ehren der Göt­tin des Schick­sals und der Rache, Dia­na Neme­sis (Infor­mač­ná tabuľa).


A Pet­ro­nel­li, vici­no a Bra­ti­sla­va, si tro­va un cam­po mili­ta­re roma­no in Aus­tria, che è un resi­duo e una ricos­tru­zi­one del vero cam­po mili­ta­re roma­no di Car­nun­tum. Qui sono pre­sen­ti, tra le altre cose, del­le rapp­re­sen­ta­zi­oni del­la vita socia­le del­l’e­po­ca, solu­zi­oni tec­ni­che per la vita quoti­dia­na nel­le abi­ta­zi­oni, bag­ni e mol­te altre cose interessanti.

La met­ro­po­li roma­na di Car­nun­tum si tro­va­va lun­go la Via del­l’am­bra, al con­fi­ne roma­no – il Limes Roma­nus – tra Vien­na e Bra­ti­sla­va. Al cro­ce­via del­le anti­che stra­de com­mer­cia­li, la Via del­l’am­bra e la stra­da del Danu­bio. È il più gran­de sito arche­olo­gi­co del­l’Aus­tria (vino​kar​pat​.sk). Sca­vi sis­te­ma­ti­ci sono in cor­so qui dal 1885. La paro­la Car­nun­tum è pro­ba­bil­men­te deri­va­ta da Kar, o Karn – piet­ra, cumu­lo di roc­cia (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum si svi­lup­pò dal­la pri­ma metà del I seco­lo d.C. fino alla fine del­la pre­sen­za roma­na nel 433. La popo­la­zi­one di Car­nun­tum è sti­ma­ta intor­no a 50.000 abi­tan­ti. Pri­ma dei Roma­ni, c’e­ra­no i Cel­ti in ques­ta regi­one. Nel II seco­lo a.C. c’e­ra­no i Boi, un popo­lo cel­ti­co. Nel 6 a.C., l’im­pe­ra­to­re roma­no Tibe­rio fon­dò una base mili­ta­re sul sito del­la cit­tà cel­ti­ca di Car­nun­tum. Attac­cò il re mar­co­man­no Mar­bod. Neg­li anni 8 – 9, la Pan­no­nia diven­ne una pro­vin­cia roma­na come Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Dopo la scon­fit­ta nel­la fores­ta di Teuto­bur­go (9 d.C.), Augus­to deci­se di abban­do­na­re ulte­ri­ori conqu­is­te a nord del Danu­bio e desig­nò il Danu­bio come con­fi­ne del­l’im­pe­ro. Nei peri­odi suc­ces­si­vi, Car­nun­tum ebbe un’im­por­tan­te fun­zi­one difen­si­va sul Danu­bio. Duran­te il regno del­l’im­pe­ra­to­re Clau­dio (4154), fu fon­da­ta anche una cit­tà civi­le. Neg­li anni 172 – 175, Mar­co Aure­lio com­bat­té con­tro i Mar­co­man­ni e i Quadi in Pan­no­nia, tras­cor­ren­do del tem­po a Car­nun­tum neg­li anni 171 – 173. Nel 194 Car­nun­tum fu ele­va­ta a colo­nia e pre­se il nome di Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

Cir­ca un chi­lo­met­ro a ovest del­l’at­tu­ale Bad Deutsch Alten­burg c’e­ra un cam­po mili­ta­re del­la 15ª legi­one – Legio XV Apol­li­na­ris. Era pro­tet­to da un sis­te­ma di fos­sa­ti e un muro difen­si­vo con tor­ri d’an­go­lo e doppie tor­ri. Vi si tro­va­va­no da 5.0006.000 sol­da­ti. Cir­ca un chi­lo­met­ro a ovest del cam­po mili­ta­re c’e­ra un cam­po di una legi­one ausi­lia­ria – Cas­trum auxi­lii, cos­tru­ito nel­la secon­da metà del I seco­lo d.C. e ser­vi­va a una guar­ni­gi­one mili­ta­re di 500 sol­da­ti di caval­le­ria. Attor­no al cam­po mili­ta­re, si svi­lup­pò un inse­dia­men­to con edi­fi­ci di leg­no fis­si (cana­bae), che duran­te il II seco­lo d.C. furo­no tras­for­ma­ti in edi­fi­ci di piet­ra. Qui si sta­bi­lì la popo­la­zi­one civi­le, e ques­to inse­dia­men­to si esten­de­va su cir­ca 150 etta­ri. L’im­pe­ra­to­re Adria­no con­fe­rì a ques­to inse­dia­men­to urba­no dirit­ti cit­ta­di­ni. Car­nun­tum diven­ne gra­du­al­men­te una impor­tan­te met­ro­po­li com­mer­cia­le (vino​kar​pat​.sk).

L’an­fi­te­at­ro a Pet­ro­nell era uno dei più gran­di nel­l’Im­pe­ro Roma­no, con dimen­si­oni di 7244 met­ri. Tut­ta­via, il suo anfi­te­at­ro pote­va con­te­ne­re solo 8.000 spet­ta­to­ri. La tri­bu­na dovreb­be far imma­gi­na­re quale fos­se l’al­tez­za ori­gi­na­le del­la strut­tu­ra. Si pre­su­me che una par­te del­la tri­bu­na meri­di­ona­le fos­se a due pia­ni, con un’e­le­gan­te log­gia per il gover­na­to­re. Sia sul lato est che ovest c’e­ra­no una por­ta monu­men­ta­le cias­cu­na. Vici­no all’in­gres­so occi­den­ta­le c’e­ra il Neme­sium – un pic­co­lo san­tu­ario in ono­re del­la dea del des­ti­no e del­la ven­det­ta Dia­na Neme­sis (Tabel­la informativa).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Krajina, Mlyny, Neživé, Podunajsko, Slovenská krajina, Stavby

Vodný mlyn v Kolárove s dreveným mostom

Hits: 1692

Vod­ný mlyn v Kolá­ro­ve je zre­kon­štru­ova­ný plá­va­jú­ci mlyn – lod­ný mlyn, kto­rý kot­ví na bre­hu mŕt­ve­ho rame­na Malé­ho Duna­ja (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Tie­to mly­ny majú byzant­ský pôvod s využi­tím naj­mä na Bal­ká­ne (tra​vel​gu​ide​.sk). Plá­va­jú­ce mly­ny sa vždy ukot­vi­li v mies­tach s naj­sil­nej­ším prú­dom, kto­rý využí­va­li na pohon mlyn­ských kolies, vďa­ka čomu nebo­li závis­lé od zmien výš­ky hla­di­ny rie­ky (kras​ne​slo​ven​sko​.eu). Mlyn je repli­kou mly­nu z Rad­va­ne nad Duna­jom (Jiří Výbor­ný). Pôvod­ný mlyn bol posta­ve­ný v roku 1920. Pod­kla­dom pre teraj­ší mlyn boli dobo­vé foto­gra­fie, a naj­mä ver­ný model býva­lé­ho zamest­nan­ca mly­na, Suha­ja Lajo­sa (tra​vel​gu​ide​.sk). Pria­mo v mly­ne bolo zria­de­né Múze­um vod­né­ho mly­nár­stva (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). V ňom mož­no vidieť okrem iné­ho, uni­kát­ny stroj na výro­bu rybár­skych sie­tí, jeden z prvých na sve­te (slo​va​kian​gu​ide​.com). Lod­ný mlyn je zara­de­ný i medzi národ­né kul­túr­ne pamiat­ky. Pôvod­ný mlyn bol v 60-​tych rokoch 20. sto­ro­čia pre­su­nu­tý do Múzea slo­ven­skej dedi­ny v Mar­ti­ne (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Dneš­ný mlyn je mier­ne upra­ve­ný, ale je plne funkč­ný. Are­ál leží na polo­stro­ve, kto­ré­ho hra­ni­ce tvo­ria toky Malé­ho Duna­ja a Váhu z jed­nej stra­ny a mŕt­ve­ho rame­na Malé­ho Duna­ja zo stra­ny dru­hej (muze​um​.sk).

Od polo­vi­ce 90-​tych rokov v sused­stve mly­nu vyras­tá are­ál aj pre cyk­lo­tu­ris­tov. Okrem obyt­nej budo­vy s krč­mou tu vznik­lo aj malé múze­um sta­rej poľ­no­hos­po­dár­skej tech­ni­ky a rodin­ná eko­far­ma s domá­ci­mi zvie­ra­ta­mi (Jiří Výbor­ný) – Far­ma Vod­ný mlyn – 133046. K are­álu pat­rí aj pries­tor na sta­no­va­nie a uby­to­va­nie v bun­ga­lo­voch – Kem­ping Mlyn. Zastre­še­né javis­ko posky­tu­je pries­tor pre kul­túr­ne podu­ja­tia. Nachá­dza­jú sa tu aj dve det­ské ihris­ká (nove​zam​ky​.sk).

K are­álu vedie dre­ve­ný most pre peších s celo­dre­ve­nou zastre­še­nou kon­štruk­ci­ou. Svo­jou dĺž­kou 86 met­rov sa radí medzi naj­dl­h­šie v Euró­pe (muze​um​.sk). Bol posta­ve­ný v roku 1992 pod­ľa výpo­ve­dí pamät­ní­kov pôvod­né­ho mos­tu, kto­rý zni­či­li ľado­vé kry­hy v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia. Pilie­re pôvod­né­ho mos­ta sú v let­nom obdo­bí pri níz­kej hla­di­ne vidi­teľ­né. Nový most bol dva­krát pre­sta­va­ný v rokoch 19972000 (nove​zam​ky​.sk). Most je zo špe­ciál­ne napus­te­né­ho agá­to­vé­ho dre­va a mal by vydr­žať pri­bliž­ne 150 rokov (Milan Šal­ko).


The water mill in Kolá­ro­vo is a recons­truc­ted flo­ating mill – a boat mill ancho­red on the bank of the dead arm of the Litt­le Danu­be (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). The­se mills have Byzan­ti­ne ori­gins, main­ly uti­li­zed in the Bal­kans (tra​vel​gu​ide​.sk). Flo­ating mills were alwa­ys ancho­red in pla­ces with the stron­gest cur­rents, which they used to dri­ve the mill whe­els, making them inde­pen­dent of chan­ges in the rive­r’s water level (kras​ne​slo​ven​sko​.eu). The mill is a repli­ca of a mill from Rad­van nad Duna­jom (Jiří Výbor­ný). The ori­gi­nal mill was built in 1920, and the cur­rent mill is based on peri­od pho­tog­raphs, espe­cial­ly a faith­ful model cre­a­ted by a for­mer mill emplo­y­ee, Lajos Suhaj (tra​vel​gu​ide​.sk). The mill itself hou­ses the Muse­um of Water Mil­ling (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Among other exhi­bits, visi­tors can see a uni­que machi­ne for making fis­hing nets, one of the first in the world (slo​va​kian​gu​ide​.com). The boat mill is also lis­ted among the nati­onal cul­tu­ral monu­ments. The ori­gi­nal mill was relo­ca­ted to the Muse­um of Slo­vak Vil­la­ge in Mar­tin in the 1960s (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). The cur­rent mill has under­go­ne slight modi­fi­ca­ti­ons but remains ful­ly func­ti­onal. The area is loca­ted on a penin­su­la, bor­de­red by the waters of the Litt­le Danu­be and Váh rivers on one side and the dead arm of the Litt­le Danu­be on the other (muze​um​.sk).

Sin­ce the mid-​90s, a com­plex for cyc­lists has been deve­lo­ping in the vici­ni­ty of the mill. Besi­des a resi­den­tial buil­ding with a pub, the­re is also a small muse­um of old agri­cul­tu­ral machi­ne­ry and a fami­ly eco-​farm with domes­tic ani­mals (Jiří Výbor­ný) – Vod­ný mlyn Farm – 133046. The com­plex inc­lu­des a cam­ping area with bun­ga­lo­ws – Kem­ping Mlyn. A cove­red sta­ge pro­vi­des spa­ce for cul­tu­ral events, and the­re are two pla­yg­rounds for chil­dren (nove​zam​ky​.sk).

A wooden footb­rid­ge with a ful­ly wooden roof struc­tu­re leads to the area. With a length of 86 meters, it is con­si­de­red one of the lon­gest in Euro­pe (muze​um​.sk). It was built in 1992 accor­ding to the tes­ti­mo­nies of wit­nes­ses to the ori­gi­nal brid­ge, which was des­tro­y­ed by ice flo­es in the mid-​20th cen­tu­ry. The pil­lars of the ori­gi­nal brid­ge are visib­le in the sum­mer when the water level is low. The new brid­ge was rebu­ilt twi­ce in 1997 and 2000 (nove​zam​ky​.sk). The brid­ge is made of spe­cial­ly impreg­na­ted aga­te wood and is expec­ted to last app­ro­xi­ma­te­ly 150 years (Milan Šalko).


A Kolá­ro­voi vízi­ma­lom egy felú­jí­tott úszó malom – hajó malom, ame­ly a Kis-​Duna hol­tá­gá­nak part­ján hor­go­ny­zik (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Ezek­nek a malom­nak a byzan­tin ere­de­te van, főként a Bal­ká­non hasz­nál­ták (tra​vel​gu​ide​.sk). Az úszó malom min­dig azo­kon a hely­eken volt leköt­ve, ahol a lege­rősebb áram­la­tok vol­tak, ame­ly­eket a malom­ke­re­kek meg­haj­tá­sá­ra hasz­nál­tak, így füg­get­le­nek vol­tak a folyó vízs­zint­jé­nek vál­to­zá­sai­tól (kras​ne​slo​ven​sko​.eu). A malom egy repli­ka a Rad­ván nad Duna­jom talál­ha­tó malom­ról (Jiří Výbor­ný). Az ere­de­ti malo­mot 1920-​ban épí­tet­ték. A jelen­le­gi malom alap­ját a kora­be­li fény­ké­pek és a malom egy­ko­ri alkal­ma­zott­já­nak, Lajos Suhaj­nak a hű máso­la­ta képe­zi (tra​vel​gu​ide​.sk). A malom­ban köz­vet­le­nül kia­la­kí­tot­ták a Vízi­mal­má­riu­mot is (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Itt lát­ha­tó töb­bek között egy egy­edi háló­kés­zí­tő gép is, az egy­ik első a vilá­gon (slo​va​kian​gu​ide​.com). A hajó malom sze­re­pel a nemze­ti kul­tu­rá­lis emlé­kek között is. Az ere­de­ti malo­mot az 1960-​as évek­ben áthe­ly­ez­ték a Mar­ti­ni Szlo­vák Falu Múze­umá­ba (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). A jelen­le­gi malom eny­he módo­sí­tá­so­kon esett át, de tel­je­sen működőké­pes maradt. A terület egy féls­zi­ge­ten feks­zik, az egy­ik olda­lon a Kis-​Duna és a Vág folyó vize­i­vel, a másik olda­lon pedig a Kis-​Duna hol­tá­gá­val hatá­rol­va (muze​um​.sk).

Az 1990-​es évek köze­pé­től kerék­pá­ro­sok szá­má­ra is kia­la­kí­tot­ták a malom köze­lé­ben a kom­ple­xu­mot. Egy lakó­é­pület­tel és kocs­ma rész­leg­gel, vala­mint egy kis múze­um­mal az öreg mezőgaz­da­sá­gi tech­ni­ká­ról és egy csa­lá­di öko­farm­mal háziál­la­tok­kal (Jiří Výbor­ný) – Vod­ný mlyn Farm – 133046. A kom­ple­xum­hoz tar­to­zik egy kem­ping terület is bun­ga­lók­kal – Kem­ping Mlyn. Egy fedett szín­pad kul­tu­rá­lis ese­mé­ny­ek helys­zí­né­ül szol­gál, és két játs­zó­tér is talál­ha­tó a gyere­kek­nek (nove​zam​ky​.sk).

A terület­hez egy fa gyalog­híd vezet, tel­je­sen fa tetővel. 86 méte­res hoss­zá­val az egy­ik leg­hoss­zabb Euró­pá­ban (muze​um​.sk) közé tar­to­zik. 1992-​ben épült az ere­de­ti híd tanú­val­lo­má­sai sze­rint, ame­ly­et az 1950-​es évek köze­pén a jégár miatt elpusz­tí­tot­tak. Az ere­de­ti híd pil­lé­rei nyá­ron alac­so­ny vízál­lás­nál lát­ha­tók. Az új hidat kéts­zer újí­tot­ták fel, 1997-​ben és 2000-​ben (nove​zam​ky​.sk). A híd spe­ciá­li­san impreg­nált achát faa­ny­ag­ból kés­zült, és vár­ha­tó­an körül­be­lül 150 évig tart (Milan Šalko).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Lietavský hrad

Hits: 2690

Lie­tav­ský hrad z roku 1241 leží v nad­mor­skej výš­ke 635 met­rov nad morom. Nachá­dza sa asi 10 km od Žili­ny. His­to­ric­ké náz­vy hra­du: Lito­va, Leta­va, Let­ha­wa, Zsol­na­lit­va (Wiki­pe­dia)Je dru­hou naj­väč­šou zrú­ca­ni­nou na Slo­ven­sku (Peter Opal­ka). Pod­ľa sta­rých zázna­mov mal hrad asi 90 miest­nos­tí. Vyzb­ro­je­ný bol 43 dela­mi. Pan­ské obyt­né kom­na­ty boli zaria­de­né s veľ­kým pre­py­chom. Mal aj vlast­nú stud­ňu, hlbo­kú 104 met­rov (aktu​ali​ty​.sk). V 13. sto­ro­čí ho dal posta­viť prav­de­po­dob­ne nie­kto z rodu Bala­šov­cov. Začiat­kom 14. sto­ro­čia zabral hrad Matúš Čák Tren­čian­sky. V roku 1641 majet­ko­vé spo­ry o hrad spô­so­bi­li jeho násled­né chát­ra­nie. V roku 1698 už nebol obý­va­ný. Slú­žil ako archív do roku 1770 (Wiki­pe­dia). Meno Lie­ta­vy sa odvo­dzu­je sa od mena slo­van­skej bohy­ne Liet­vy (Lady) (Leto­pis Mati­ce slo­ven­skej, 1867, p. 50. – Slo­ven­ské pohľa­dy 1884, p. 440). Je to však spor­né. Mená, náz­vy s kon­cov­kou ava“, va“ oby­čaj­ne zna­me­na­jú tečú­cu vodu, rie­ku, väč­ší potok. Jedi­ný väč­ší tok vody v tej­to oblas­ti je Raj­čian­ka (hrad​lie​ta​va​.sk). O aspoň čias­toč­nú saná­ciu a kon­zer­vá­ciu hra­du sa pokú­ša občian­ske zdru­že­nie, kto­ré v roku 2008 zís­ka­lo hrad do vlast­níc­tva (Ladi­slav Kavec­ký). V roku 2009 bol zapí­sa­ný na zoznam najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok na sve­te na rok 2010, kto­rý vydá­va ame­ric­ký Sve­to­vý pamiat­ko­vý fond (WMF) (Adam Zelin­ka, wmf​.org). Hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka. Roč­ne na Lie­tav­ský hrad nav­ští­vi oko­lo 30-​tisíc ľudí (Ladi­slav Kavec­ký).


Lie­ta­va Cast­le, dating back to 1241, is situ­ated at an ele­va­ti­on of 635 meters abo­ve sea level, app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Žili­na. The his­to­ri­cal names of the cast­le inc­lu­de Lito­va, Leta­va, Let­ha­wa, and Zsol­na­lit­va (Wiki­pe­dia). It is the second-​largest ruin in Slo­va­kia (Peter Opal­ka). Accor­ding to his­to­ri­cal records, the cast­le ori­gi­nal­ly had around 90 rooms and was armed with 43 can­nons. The lor­d’s resi­den­tial cham­bers were fur­nis­hed with gre­at luxu­ry, and the cast­le even had its own well, rea­ching a depth of 104 meters (aktu​ali​ty​.sk). It is belie­ved that some­one from the Bala­šov­ci fami­ly like­ly built the cast­le in the 13th cen­tu­ry. In the ear­ly 14th cen­tu­ry, Matúš Čák Tren­čian­sky took con­trol of the cast­le. Pro­per­ty dis­pu­tes in 1641 led to the sub­se­qu­ent dete­ri­ora­ti­on of the cast­le. By 1698, it was unin­ha­bi­ted, ser­ving as an archi­ve until 1770 (Wiki­pe­dia). The name Lie­ta­va” is deri­ved from the Sla­vic god­dess Liet­vy (Lady), alt­hough this is dis­pu­ted. Names ending in ava” or va” typi­cal­ly sig­ni­fy flo­wing water, a river, or a lar­ger stre­am. The only sig­ni­fi­cant water­cour­se in the area is Raj­čian­ka (hrad​lie​ta​va​.sk). An asso­cia­ti­on has been attemp­ting par­tial res­to­ra­ti­on and con­ser­va­ti­on sin­ce 2008 when it acqu­ired owners­hip of the cast­le (Ladi­slav Kavec­ký). In 2009, it was lis­ted among the most endan­ge­red monu­ments in the world for 2010 by the World Monu­ments Fund (WMF) (Adam Zelin­ka, wmf​.org). Lie­ta­va Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, dra­wing around 30,000 visi­tors annu­al­ly (Ladi­slav Kavecký).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 3321

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 15941605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 18221869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 136,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Ostri­hom is a city in Hun­ga­ry loca­ted on the banks of the Danu­be, at the foot­hills of the Pilis Moun­tains, with an ele­va­ti­on of 105 meters abo­ve sea level (Peter Kac­lík). Its Latin name is Stri­go­nium, Ger­man name is Gran, and Hun­ga­rian name is Esz­ter­gom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Across the Danu­be on the oppo­si­te bank lies the town of Štú­ro­vo. The two towns are con­nec­ted by the Mária Valé­ria Brid­ge, which was recons­truc­ted in 2001 (Karin Bogs­cho­vá). The brid­ge was des­tro­y­ed by the Ger­mans during the war in 1944 (Wiki­pe­dia). The city cen­ter fea­tu­res buil­dings in Baro­que, Roco­co, and Clas­si­cal sty­les. Ther­mal baths are loca­ted near the city cen­ter (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inha­bi­ted by Celts, and during the Roman era, the Romans estab­lis­hed the sett­le­ment of Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). In the 2nd cen­tu­ry, a mili­ta­ry camp cal­led Sol­va sto­od here, with its suburb Ana­vum loca­ted in present-​day Štú­ro­vo. Romans laun­ched expe­di­ti­ons against the Ger­mans from this area, and Roman Empe­ror Mar­cus Aure­lius even stop­ped here and wro­te the first book of his work Medi­ta­ti­ons” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arri­ved, naming the for­mer Roman for­tress Strěgom, sig­ni­fy­ing its guar­ding func­ti­on. Ostri­hom beca­me one of the main for­ti­fi­ca­ti­ons of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra and Gre­at Mora­via. In the ear­ly 10th cen­tu­ry, the Magy­ars, ancient Hun­ga­rians, sett­led here, and the city beca­me the resi­den­ce of Grand Prin­ce Geza. King Step­hen I was born here, and he estab­lis­hed the arch­bis­hop­ric and built the Basi­li­ca of St. Step­hen on the site of an older church (Karin Bogs­cho­vá). During the Mon­gol inva­si­on in 1242, the city was conqu­e­red, but the cast­le remai­ned intact. In 1543, the Turks occu­pied Ostri­hom, and the arch­bis­hop moved to Bra­ti­sla­va for near­ly 300 years, even though his offi­cial seat was in Trna­va. Ostri­hom ser­ved as the seat of the Otto­man Empi­re­’s Beg­ler­beg – a dis­trict. From 1594 to 1605, unsuc­cess­ful batt­les were fought for the city, and it was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed. During the Otto­man peri­od, many Serbs sett­led in Ostri­hom, gra­du­al­ly assi­mi­la­ting. The city was libe­ra­ted by the armies of John III Sobies­ki and Char­les V, Duke of Lor­rai­ne, in 1683. After the defe­at of the Turks, it was resett­led main­ly by Slo­vaks, who assi­mi­la­ted over time (Wiki­pe­dia).

Medie­val records men­ti­on seven chur­ches on the cast­le hill. App­ro­xi­ma­te­ly at the loca­ti­on of toda­y­’s basi­li­ca sto­od the Cat­hed­ral of St. Adal­bert, built around 1010. Near the north tower of toda­y­’s basi­li­ca was the Church of St. Step­hen the Pro­to­mar­tyr. Anot­her church was the con­tem­po­ra­ry cir­cu­lar cha­pel of St. Step­hen. Remains of St. Vitus Cha­pel were only recen­tly dis­co­ve­red. The fifth is the cast­le cha­pel of St. Adal­bert III in the Arpa­dian pala­ce. In modern times, the Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu) was built bet­we­en 1822 and 1869 in a neoc­las­si­cal sty­le on the site of a medie­val church (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), which was des­tro­y­ed in 1543 (Wiki­pe­dia). The basi­li­ca is the third-​largest church in Euro­pe, cove­ring an area of 5,660 m² (well​ness​tips​.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome­’s height is 71.5 meters. The columns sup­por­ting the tym­pa­num are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altar­pie­ce insi­de, the lar­gest single-​canvas altar­pie­ce in the world, was pain­ted by Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). It mea­su­res 136.5 meters (esz​ter​gom​.hu). The basi­li­ca­’s upper flo­or hou­ses the Arch­di­oce­san Tre­a­su­ry, which con­tains a col­lec­ti­on of medie­val and more recent sac­red objects, inc­lu­ding the Renais­san­ce Cal­va­ry of King Matt­hias (tra​vel​gu​ide​.sk). The Basi­li­ca – Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert began cons­truc­ti­on at the urging of Arch­bis­hop Ale­xan­der Rud­nay (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca is the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. Archa­e­olo­gists have unco­ve­red a part of the medie­val roy­al cast­le, which was des­tro­y­ed by the Turks in 1543. The most valu­ab­le part of the cast­le com­plex is the Roma­ne­sque Roy­al Cha­pel with a rose win­dow abo­ve the entran­ce. Its vault is among the oldest works in Cen­tral Euro­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). North of the column hall of the basi­li­ca is the sta­tue of King St. Step­hen on hor­se­back (esz​ter​gom​.hu).

In 1708, Ostri­hom beca­me a free roy­al city. In the ear­ly 19th cen­tu­ry, the arch­bis­hop and chap­ter retur­ned to the city. Ostri­hom beca­me the cen­ter of an arch­di­oce­se, with its ter­ri­to­ry main­ly in Slo­va­kia, att­rac­ting many Slo­vak nati­ona­lists, such as Ján Palá­rik and Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca stands the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. The cons­truc­ti­on of old walls began in the 10th cen­tu­ry (Ľubo­mír Motyč­ka). Besi­des, Ostri­hom is home to the Chris­tian Muse­um, which posses­ses rich and rare works of pain­ting and sculp­tu­re. The Arch­di­oce­san Lib­ra­ry hou­ses around 250,000 prints (Karin Bogs­cho­vá). Among the city­’s notab­le per­so­na­li­ties are the Czech que­en and wife of Pře­mysl Ota­kar I, Cons­tan­ce of Hun­ga­ry, and the wri­ter Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Oszt­rák város Magy­arors­zá­gon, a Duna part­ján feks­zik (Peter Kac­lík), a Pilis-​hegység lábá­nál, ten­gers­zint felet­ti 105 méter magas­ság­ban. Latin neve Stri­go­nium, német neve Gran, magy­ar neve Esz­ter­gom. Lakos­sá­ga 100,35 km² terüle­ten 30 928 fő (Wiki­pe­dia). A Dunán­tú­li rés­zen, a Duna másik part­ján talál­ha­tó Štú­ro­vo váro­sa. A váro­so­kat a Mária Valé­ria híd köti öss­ze, ame­ly­et 2001-​ben állí­tot­tak hely­re (Karin Bogs­cho­vá). A néme­tek lerom­bol­ták a hidat a 1944-​es hábo­rú alatt (Wiki­pe­dia). A város­köz­pont­ban barokk, roko­ko és klass­zi­cis­ta stí­lu­sú épüle­tek talál­ha­tók. A város­köz­pont­tól nem mess­ze ter­mál für­dők is meg­ta­lál­ha­tók (Karin Bogschová).

Régen kel­ták éltek itt, a római idők­ben pedig a rómaiak­nak volt a Sal­vio Man­sio tele­pülé­sük (Wiki­pe­dia). A 2. szá­zad­ban itt állt a Sol­va nevű kato­nai tábor. Annak a város­nak a kül­vá­ro­sa volt Ana­vum, a mai Štú­ro­vo. A római csás­zár, Mar­cus Aure­lius is megállt itt, és itt írta meg Hoz­zám magam­hoz című művé­nek első köny­vét (Jan Potůček). Kb. az 500-​as évek körül a szlá­vok érkez­tek ide, akik a régi római erődöt Strěgom­nak nevez­ték el, őrzé­si fun­kci­ó­juk sze­rint. Esz­ter­gom az Egy­esült Feje­de­lem­sé­gek és a Nagy-​Morvaország egy­ik fő erőd­je volt. A 10. szá­zad ele­jén a magy­arok is ide­ér­kez­tek, a város Géza nagy­fe­je­de­lem szék­he­ly­é­vé vált. I. István itt lett az első magy­ar kirá­ly­ként meg­ko­ro­náz­va (Wiki­pe­dia). Itt szüle­tett. Lét­re­hoz­ta az érsek­sé­get és az idősebb tem­plom hely­én megé­pí­tet­te Szent István bazi­li­ká­ját (Karin Bogs­cho­vá). A várost a mon­gol táma­dás ide­jén, 1242-​ben elfog­lal­ták, de a várat megőriz­ték. 1543-​ban a törökök elfog­lal­ták Esz­ter­go­mot, és az esz­ter­go­mi érsek közel 300 évig Pozso­ny­ba köl­tözött, bár hiva­ta­los szék­he­lye Trna­va volt. Az Osz­mán Biro­da­lom­ban Esz­ter­gom a szandz­sá­bég – kör­zet szék­he­lye volt. 1594 és 1605 között siker­te­len hábo­rú­kat vív­tak a váro­sért, ame­ly majd­nem tel­je­sen elpusz­tult. Ebben az osz­mán idős­zak­ban sok szerb tele­pe­dett le Esz­ter­gom­ban, akik idővel ass­zi­mi­lá­lód­tak. A várost Ján Sobies­ki és III. Káro­ly Lor­rai­ne csa­pa­tai sza­ba­dí­tot­ták fel 1683-​ban. A törökök legy­őzé­se után főként szlo­vá­kok tele­pül­tek be, akik foko­za­to­san ass­zi­mi­lá­lód­tak (Wiki­pe­dia).

A közép­kor­ban hét tem­plom­ról bes­zél­nek a vári dom­bon. Kb. a mai bazi­li­ka hely­én állt Szent Adal­bert kated­rá­lis, ame­ly­et kb. 1010 körül épí­tet­tek. A mai bazi­li­ka észa­ki tor­nya mel­lett állt Szent István Pro­to­már­tír tem­plo­ma. Egy másik tem­plom volt a kor­társ Szent István kör­tem­plo­ma. Szent Vitus kápol­na marad­vá­ny­ait csak nemrég fedez­ték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápol­na a palo­tá­ban. Az újkor­ban épí­tet­ték meg a Szűz Mária és Szent Vitus kated­rá­list (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly Esz­ter­gom jel­leg­ze­tes­sé­ge. 1822 és 1869 között épült klass­zi­cis­ta stí­lus­ban, a közép­ko­ri tem­plom hely­én (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly­et 1543-​ban lerom­bol­tak (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka Euró­pa har­ma­dik leg­na­gy­obb tem­plo­ma, 5,660 m²-​en terül el (well​ness​tips​.sk). Hoss­za 118 méter, szé­les­sé­ge 49 méter, a kupo­la magas­sá­ga 71,5 méter. A tim­pa­non alá­tá­masz­tá­sá­ra szol­gá­ló osz­lo­pok 57 méter maga­sak. A falak vas­tag­sá­ga 17 méter. A bazi­li­ka eme­le­tén talál­ha­tó az érse­ki kincs­tár, ahol közép­ko­ri és újabb szak­rá­lis tár­gy­ak gyűj­te­mé­nye talál­ha­tó, köz­tük Máty­ás kirá­ly renes­zánsz kál­vá­riá­ja is (tra​vel​gu​ide​.sk). Az épí­té­sét Esz­ter­gom érse­ke, Ale­xan­der Rud­nay kez­de­mé­ny­ez­te (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett a vár­fa­lak közé vezet be. Az épí­tés­zek rész­ben fel­tár­ták ben­ne a közép­ko­ri kirá­lyi vár egy rés­zét, ame­ly­et a törökök 1543-​ban lerom­bol­tak. A vár­fal kom­ple­xum legér­té­ke­sebb rés­ze a román stí­lu­sú Kirá­lyi Kápol­na a bejá­rat felett lévő róz­sa­kert ablak­kal. Keresz­té­ny múze­um is talál­ha­tó Esz­ter­gom­ban, gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

1708-​ban Esz­ter­gom sza­bad kirá­lyi város­sá vált. A 19. szá­zad ele­jén az érsek és a káp­ta­lan is viss­za­tért a város­ba. Esz­ter­gom az érse­ki köz­pont volt, ame­ly­nek terüle­te főként Szlo­vá­kiá­ra ter­jedt ki, ezért itt tanult és tevé­ke­ny­ke­dett sok szlo­vák nemze­ti ébresz­tő, pél­dá­ul Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett áll a volt Kirá­lyi Palo­ta az Vár Múze­um­mal. A vár­fa­lak épí­té­sét már a 10. szá­zad­ban meg­kezd­ték (Ľubo­mír Motyč­ka). Az esz­ter­go­mi terüle­ten talál­ha­tó továb­bá a Keresz­té­ny Múze­um, ame­ly gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal ren­del­ke­zik. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post