2011-2015, 2015, Časová línia, Dokumenty, Krajina, Kysuce, Kysucké, Kysucké, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Stavby, V čase

Skanzen kysuckej dediny vo Vychylovke

Hits: 287

Skan­zen – múze­um kysuc­kej dedi­ny pre­zen­tu­je sídel­nú kra­ji­ny, spô­sob živo­ta, ľudo­vú kul­tú­ru a archi­tek­tú­ru v obdo­bí 19. a začiat­ku 20. sto­ro­čia, vychá­dza­jú­cu z valaš­skej a kopa­ni­čiar­skej for­my osíd­ľo­va­nia. Tak­mer 11 km dlhý zacho­va­ný úsek les­nej želez­ni­ce je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Tech­nic­ky a pamiat­ko­vo naj­cen­nej­šou čas­ťou želez­ni­ce je úvra­ťo­vý sys­tém na pre­ko­ná­va­nie väč­šie­ho pre­vý­še­nia na krát­kom úse­ku. Je to jeden z dvoch takých­to sys­té­mov, kto­ré sa do súčas­nos­ti zacho­va­li v Euró­pe. Poľ­no­hos­po­dár­ske políč­ka pri domoch pre­zen­tu­jú pôvod­ný troj­poľ­ný sys­tém hos­po­dá­re­nia, Obno­ve­ných bolo aj nie­koľ­ko chol­vár­kov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skan­zen bol zalo­že­ný v roku 1972. V rám­ci expo­zí­cie sa nachá­dza aj his­to­ric­ká les­ná úvra­ťo­vá želez­ni­ca (kysuc​ke​mu​ze​um​.sk). Želez­ni­ca pôvod­ne slú­ži­la na zvá­ža­nie dre­va, zača­la fun­go­vať pred tak­mer 100 rok­mi a v pre­vádz­ke bola do roku 1971. Hlav­ná trať mala dĺž­ku 61 km (kysuc​ke​mu​ze​um​.sk). Expo­zí­cia kysuc­kej dedi­ny vznik­la v roku 1974, aby zachrá­ni­la pamiat­ky zo zato­pe­ných obcí Rieč­ni­ca a Har­vel­ka, kto­ré pad­li za obeť vod­nej nádr­ži Nová Bys­tri­ca. Pre­su­nu­li sem 34 sta­vieb, väč­ši­nou obyt­ných domov, hos­po­dár­skych budov, krč­mu z Kor­ne, dva mly­ny a kapl­n­ku. Želez­ni­ca sa spá­ja s Orav­skou les­nou želez­ni­cou. Skan­zen okrem iné­ho ponú­ka množ­stvo sprie­vod­ných prog­ra­mov (turis​tic​ky​.sk).


The open-​air muse­um of the Kysu­ce vil­la­ge pre­sents the sett­le­ment lands­ca­pe, way of life, folk cul­tu­re, and archi­tec­tu­re during the 19th and ear­ly 20th cen­tu­ries, ori­gi­na­ting from the Wal­la­chian and hill sett­le­ment forms. The near­ly 11 km long pre­ser­ved sec­ti­on of the forest rai­lway is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. The most tech­ni­cal­ly and monu­men­tal­ly valu­ab­le part of the rai­lway is the inc­li­ne sys­tem used to over­co­me sig­ni­fi­cant ele­va­ti­on chan­ges over a short dis­tan­ce. It is one of two such sys­tems that have been pre­ser­ved in Euro­pe to this day. Agri­cul­tu­ral fields near the hou­ses sho­wca­se the ori­gi­nal three-​field far­ming sys­tem. Seve­ral char­co­al kilns have also been res­to­red (Infor­ma­ti­on Board). The open-​air muse­um was estab­lis­hed in 1972. The exhi­bi­ti­on also inc­lu­des a his­to­ri­cal forest inc­li­ne rai­lway (kysuc​ke​mu​ze​um​.sk). The rai­lway ori­gi­nal­ly ser­ved for tim­ber tran­s­por­ta­ti­on, star­ting ope­ra­ti­ons almost 100 years ago and being in ope­ra­ti­on until 1971. The main line was 61 km long (kysuc​ke​mu​ze​um​.sk). The exhi­bi­ti­on of the Kysu­ce vil­la­ge was cre­a­ted in 1974 to pre­ser­ve the monu­ments from the flo­oded vil­la­ges of Rieč­ni­ca and Har­vel­ka, which fell vic­tim to the Nová Bys­tri­ca reser­vo­ir. 34 buil­dings, most­ly resi­den­tial hou­ses, farm buil­dings, a tavern from Kor­na, two mills, and a cha­pel were relo­ca­ted here. The rai­lway is con­nec­ted with the Ora­va forest rai­lway. In addi­ti­on to other att­rac­ti­ons, the open-​air muse­um offers a varie­ty of accom­pa­ny­ing prog­rams (turis​tic​ky​.sk).


Skan­sen – muze­um wsi kysuc­kiej pre­zen­tu­je kra­job­raz osad­nic­zy, spo­sób życia, kul­tu­rę ludo­wą i archi­tek­tu­rę z XIX i poc­ząt­ku XX wie­ku, wywo­dzącą się z form osad­nict­wa wołos­kie­go i góral­skie­go. Zacho­wa­ny nie­mal 11-​kilometrowy odci­nek leśnej kolei jest naro­do­wym zabyt­kiem kul­tu­ry. Tech­nicz­nie i zabyt­ko­wo naj­cen­niejs­zą częścią kolei jest sys­tem pochyl­ni­owy uży­wa­ny do poko­ny­wa­nia znacz­nych różnic wyso­ko­ści na krót­kim odcin­ku. Jest to jeden z dwóch takich sys­te­mów, któ­re zacho­wa­ły się w Euro­pie do dziś. Pola upra­wne obok domów pre­zen­tu­ją pier­wot­ny sys­tem upra­wy trój­po­lo­wej. Odtwor­zo­no także kil­ka pie­ców węg­lo­wych (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Skan­sen został zało­żo­ny w 1972 roku. W skład eks­po­zyc­ji wcho­dzi także his­to­rycz­na kolej leśna (kysuc​ke​mu​ze​um​.sk). Kolej pier­wot­nie słu­ży­ła do tran­s­por­tu dre­wna, roz­poc­zęła dzia­łal­no­ść pra­wie 100 lat temu i była w uży­ciu do 1971 roku. Głó­wna linia mia­ła dłu­go­ść 61 km (kysuc​ke​mu​ze​um​.sk). Eks­po­zyc­ja wsi kysuc­kiej pows­ta­ła w 1974 roku, aby zacho­wać zabyt­ki z zala­nych wsi Rieč­ni­ca i Har­vel­ka, któ­re padły ofia­rą zbi­or­ni­ka Nová Bys­tri­ca. Prze­nie­si­ono tu 34 budyn­ki, głó­wnie domy miesz­kal­ne, budyn­ki gos­po­darc­ze, karcz­mę z Kor­na, dwa mły­ny i kap­li­cę. Kolej jest połąc­zo­na z Orav­ską leśną kole­ją. Oprócz innych atrakc­ji, skan­sen ofe­ru­je wie­le prog­ra­mów towar­zys­zących (turis​tic​ky​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, Akvaristika, Burzy, Časová línia

Vivaristika Levice

Hits: 4234

Ja som na októb­ro­vej Viva­ris­ti­ke v roku 2007 hovo­ril o našom klu​be​.akva​.sk na tému Ako vzni­kol a fun­gu­je klub​.akva​.sk”. Viva­ris­ti­ka bola o bur­ze a nie­ke­dy o prednáškach.


I spo­ke at the Octo­ber Viva­ris­ti­ka event in 2007 about our club​.akva​.sk on the topic How club​.akva​.sk was cre­a­ted and ope­ra­tes”. The Viva­ris­ti­ka event focu­sed on the tra­de fair and some­ti­mes inc­lu­ded lectures.


Odka­zy

Pre­te­ky švá­bov na Viva­ris­ti­ke Levi­ce vyhral Rých­ly Maxo


Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Cicavce, Organizmy, Plazy, Príroda, Vtáky, Živočíchy, Zoologické záhrady

ZOO Bojnice

Hits: 2613

Zoolo­gic­ká záh­ra­da sa nachá­dza v zámoc­kom par­ku Boj­níc (infor​ma​cie​boj​ni​ce​.sk). V Zoolo­gic­kej záh­ra­de v Boj­ni­ciach sa nachá­dza na roz­lo­he 41 hek­tá­rov (Michal Slo­viak) viac ako 4500 zvie­rat, 430 dru­hov (zooboj​ni​ce​.sk). Expo­zí­cia sov a drav­cov, kopyt­ní­kov, vod­né­ho vtác­tva, opíc, slo­nov, šeliem, vtá­kov, vivá­rium, náuč­ný chod­ník kar­pat­skej fau­ny, det­ská ZOO (infor​ma​cie​boj​ni​ce​.sk). ZOO má pome­no­va­nie Národ­ná zoolo­gic­ká záh­ra­da Boj­ni­ce (Michal Slo­viak). Prí­vlas­tok národ­ná nesie od 1. 7. 2017 (zooboj​ni​ce​.sk). Je naj­star­šou zoolo­gic­kou záh­ra­dou na Slo­ven­sku. Pre verej­nosť svo­je brá­ny otvo­ri­la 1. 4. 1955 (Michal Slo­viak). Už v prvom roku ju nav­ští­vi­lo 45 000 náv­štev­ní­kov. Naj­vyš­šiu náv­štev­nosť dosiah­la v roku 1986520 729 (zooboj​ni​ce​.sk). Okrem iné­ho ZOO spra­vu­je národ­né záchyt­né cen­trum pre zha­ba­né a zais­te­né živo­čí­chy (Michal Slo­viak). Spo­lu­pra­cu­je s uni­ver­zit­ný­mi pra­co­vis­ka­mi, prí­ro­do­ve­dec­ký­mi fakul­ta­mi, ústav­mi a múze­a­mi (Peter Lup­ták).


The Zoolo­gi­cal Gar­den is loca­ted in the Cast­le Park in Boj­ni­ce (infor​ma​cie​boj​ni​ce​.sk). The Boj­ni­ce Zoo covers an area of 41 hec­ta­res (Michal Slo­viak) and is home to over 4,500 ani­mals repre­sen­ting 430 spe­cies (zooboj​ni​ce​.sk). The exhi­bits inc­lu­de owls and birds of prey, hoofed ani­mals, water­fo­wl, pri­ma­tes, elep­hants, big cats, birds, viva­rium, an edu­ca­ti­onal trail of Car­pat­hian fau­na, and a chil­dre­n’s zoo (infor​ma​cie​boj​ni​ce​.sk). The zoo is offi­cial­ly named the Nati­onal Zoolo­gi­cal Gar­den Boj­ni­ce (Michal Slo­viak) and has held the nati­onal” desig­na­ti­on sin­ce July 1, 2017 (zooboj​ni​ce​.sk). It is the oldest zoo in Slo­va­kia, ope­ning its doors to the pub­lic on April 1, 1955 (Michal Slo­viak). In its first year, it wel­co­med 45,000 visi­tors, and its hig­hest atten­dan­ce was in 1986, with 520,729 visi­tors (zooboj​ni​ce​.sk). Addi­ti­onal­ly, the zoo mana­ges a nati­onal res­cue cen­ter for con­fis­ca­ted and sei­zed ani­mals (Michal Slo­viak) and col­la­bo­ra­tes with uni­ver­si­ty depart­ments, natu­ral scien­ce facul­ties, ins­ti­tu­tes, and muse­ums (Peter Lupták).


Odka­zy

Med­ve­de

Slo­ny

Vtá­ky

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 4171

Záho­rie je kra­ji­na medzi Čes­kom na seve­re, Rakús­kom na zápa­de, Malý­mi Kar­pat­mi na juho­vý­cho­de, rie­kou Dunaj na juhu. Záho­rie si pamä­tá pocho­do­va­nie rím­skych légií, zjed­no­te­nie slo­van­ských kme­ňov do Veľ­ko­mo­rav­skej ríše. Vied­li tu ces­ty nemec­kých rytie­rov i čes­kých knie­žat. Už stá­ro­čia je pohra­nič­ným kra­jom. Na cca 2500 km2 tu žije tak­mer 300 000 oby­va­te­ľov (zaho​rie​.sk). Pome­no­va­nie Záho­rie má kore­ne v 17. sto­ro­čí. Pochá­dza od latin­ské­ho Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus. Tak bol ozna­čo­va­ný kraj Bra­ti­slav­skej župy, kto­rý ležal za Malý­mi Kar­pat­mi – za hora­mi. Iné his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­ven­ské Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tív­ne Záho­rie nikdy netvo­ri­lo jed­not­ný celok (zaho​rie​.sk). Zahŕňa okre­sy Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, čias­toč­ne Myja­va a Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Väč­ši­nu úze­mia tvo­rí Záhor­ská níži­na (zaho​rie​.sk).

Hos­po­dár­ska čin­nosť člo­ve­ka mala za násle­dok obno­ve­nie pohy­bu pies­ku. Pre­to sa v 16. a 17. sto­ro­čí na Záhor­skej níži­ne usku­toč­ni­lo zales­ňo­va­nie uvoľ­ne­ných pies­kov. Pri­ro­dze­ný cha­rak­ter lesov na via­tych pies­koch však potla­či­lo dlho­roč­né vysá­dza­nie boro­vi­ce (zaho​rie​.sk). Dnes je Záho­rie typic­ké boro­vi­co­vý­mi a luž­ný­mi les­mi a pies­či­tou pôdou. Čas­to tu fúka vie­tor (lozor​no​.sk). Avšak pôvod­ne bola Záhor­ská níži­na sil­ne zamok­re­ným úze­mím s moča­ris­ka­mi, jaze­ra­mi a mŕt­vy­mi rame­na­mi riek. Na nivách riek Mora­va a Myja­va aj dnes mäk­ké luž­né lesy. Na vyš­šie polo­že­ných čas­tiach tvr­dý luž­ný les. Oso­bit­ným typom luž­né­ho lesa sú poras­ty jel­še lep­ka­vej na trva­le zamok­re­ných sla­tin­ných pôdach, naprí­klad v prí­rod­nej rezer­vá­cii Bez­dné pri Pla­vec­kom Štvr­t­ku. Z hľa­dis­ka fló­ry je uni­kát­na Devín­ska Koby­la (zaho​rie​.sk).

Záhor­ská níži­na je roz­de­le­ná na dva cel­ky: Bor­skú níži­nu a Chvoj­nic­kú pahor­ka­ti­nu. Cen­trál­nu časť Bor­skej níži­ny tvo­ria via­te pies­ky seve­ro­vý­chod­ne od Lozor­na a Mala­ciek. Na seve­re s pies­ko­vých pre­sy­pov vystu­pu­je Lak­šár­ska pahor­ka­ti­na. Pozdĺž riek Mora­va a Myja­va sú rieč­ne nivy Myjav­ská a Dol­no­mo­rav­ská niva – štr­ko­pies­ko­vé náno­sy roz­ru­še­né mean­dro­va­ním riek. Medzi Cero­vou a Zoho­rom je prie­ko­po­vá pre­pad­li­na Pod­ma­lo­kar­pat­ská zní­že­ni­na, v kto­rej vznik­li roz­siah­lej­šie moča­ris­té úze­mia. Chvoj­níc­ka pahor­ka­ti­na má tri čas­ti: Ska­lic­ký hájik, Unín­sku a Senic­kú pahor­ka­ti­nu. Nachá­dza­jú sa tu hru­bé vrstvy spra­še a spra­šo­vých hlín. Záho­rie má aj kra­so­vé úze­mia v Malých Kar­pa­toch – Borin­ský a Pla­vec­ký kras. Myjav­ská pahor­ka­ti­na sa rozp­res­tie­ra medzi Malý­mi a Bie­ly­mi Kar­pat­mi (zaho​rie​.sk). Záhor­ská níži­na neop­lý­va veľ­kou hus­to­tou rieč­nej sie­te, navy­še pôvod­nú sieť výraz­ne menil člo­vek. Úze­mie je pomer­ne suchou oblas­ťou. Naj­väč­šie rie­ky sú Mora­va, Myja­va a Ruda­va. Avšak naj­mä v rieč­nych a via­tych pies­koch sú význam­né záso­by pod­zem­nej vody. Vysky­tu­je sa tu aj množ­stvo vod­ných nádr­ží, štr­ko­vísk a ryb­ní­kov (zaho​rie​.sk). Väč­ši­na jazier na Záho­rí vznik­la ťaž­bou štr­ku a pies­ku. Jas­ky­ne Dera­vá ska­la a Pohan­ská sú súčas­ťou Malo­kar­pat­ské­ho kra­su (lozor​no​.sk). Na ska­lách a zrú­ca­ni­nách hra­dov Malých a Bie­lych Kar­pát hniez­di dra­vé vtác­tvo, napr. sokol rároh (zaho​rie​.sk). Avšak sú tu aj nále­zis­ká ropy a zem­né­ho ply­nu pri Gbe­loch. Prie­my­sel­ne sa tu ťaži­lo od roku 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie pat­rí k sko­ro osíd­le­ným úze­miam Slo­ven­ska. K naj­star­ším osíd­le­ným loka­li­tám pat­rí jas­ky­ňa Dera­vá ska­la pri Pla­vec­kom Miku­lá­ši a pale­oli­tic­ká osa­da pri Sološ­ni­ci. Asi v 6. až 5. sto­ro­čí pred n. l. sem priš­li Ský­ti, po nich Kel­ti. Síd­lis­ká z mlad­šej doby želez­nej sa našli napr. na Myja­ve, na Deví­ne, v Šaš­tí­ne. Kel­ti budo­va­li dob­re opev­ne­né síd­lis­ká, ovlá­da­li hut­níc­tvo, výro­bu nástro­jov, zbra­ní, šper­kov (zaho​rie​.sk). Na vrchu Pohan­ská bolo vybu­do­va­né roz­siah­le oppi­dum (lozor​no​.sk). Kel­tov a Dákov vytla­či­li na pre­lo­me leto­poč­tov ger­mán­ski Mar­ko­ma­ni a Kvá­di. Ich rozt­rú­se­né kme­ne pre­nik­li aj na Záho­rie. Posled­ný ger­mán­sky kmeň na Záho­rí boli Lon­go­bar­di v prvej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia. V 5. a 6. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li Slo­va­nia, kto­rých ata­ko­va­li avar­ské kočov­né kme­ne. Z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy sú zná­me síd­lis­ká a hra­dis­ká v Pod­bran­či, v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, v Seni­ci, v Rohož­ní­ku, v Stu­pa­ve, v Zoho­re, vo Vyso­kej pri Mora­ve a na Deví­ne (zaho​rie​.sk). Po vzni­ku Uhor­ska sa Záho­rie sta­lo pohra­nič­ným pás­mom s Čes­kým krá­ľov­stvom a Rakús­kom. Na ochra­nu hra­níc boli povo­la­né kme­ne Siku­lovPlav­cov, po kto­rých sa tu zacho­va­li miest­ne náz­vy Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le a iné (lozor​no​.sk). Tatár­sky vpád v rokoch 12411242 spô­so­bil zánik dreveno-​hlinitých hra­dov a sta­va­li si kamen­né hra­dy. Od roku 1221 mala Vie­deň prá­vo skla­du. To zna­me­na­lo, že tu tovar muse­li vylo­žiť a ponúk­nuť domá­cim kup­com. Záro­veň boli núte­ní kupo­vať od vie­den­ských kup­cov dra­hý tovar pri­ve­ze­ný zo zápa­du. Vie­deň sa sna­ži­li kup­ci obísť. Kup­ci pre­bro­di­li Dunaj až v Ostri­ho­me a pokra­čo­va­li po Čes­kej ces­te do Trna­vy, cez Malé Kar­pa­ty do Jab­lo­ni­ce, Seni­ce, Holí­ča a odtiaľ do Brna, Pra­hy a veľ­ko­miest západ­nej Euró­py. Čes­kú ces­tu toto roz­hod­nu­tie pový­ši­lo na základ­nú európ­sku magis­trá­lu, oko­lo kto­rej sa v dru­hej polo­vi­ci 13. a v 14. sto­ro­čí zača­li for­mo­vať feudál­ne hrad­né pan­stvá (zaho​rie​.sk).

Po bit­ke pri Mohá­či v roku 1526 a po turec­kej výpra­ve v roku 1663 ubud­lo na Záho­rí slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo. Novým etni­kom sa sta­li chor­vát­ski kolo­nis­ti, kto­rí osíd­ľo­va­li kopa­ni­ce v oko­lí Myja­vy, Dúb­rav­ku, Lamač, Záhor­skú Bys­tri­cu. V roku 1528 pri­chá­dza­jú na západ­né Slo­ven­sko refor­mač­ní habá­ni. Ich stre­dis­kom sa sta­lo Sobo­tiš­te. Žili ako jed­na veľ­ká rodi­na, spo­loč­ne hos­po­dá­ri­li, nikto nesmel mať súkrom­ný maje­tok. Zaobe­ra­li sa naj­mä kera­mi­kou, hrn­čiar­stvom. V 18. a 19. sto­ro­čí sa Ska­li­ca pre­slá­vi­la jem­ným súk­nom. Bre­zo­vá pod Brad­lom sa sta­lo stre­dis­kom výro­by kože a plát­na. Myja­va, Vrbov­ce a Sobo­tiš­te pyt­li­kár­stvom. V Šaš­tí­ne vznik­la v roku 1736 kar­tún­ku, kto­rá bola do roku 1847, kedy zanik­la, naj­väč­šou a naj­zná­mej­šou manu­fak­tú­rou na Slo­ven­sku. Pat­ri­la k naj­väč­ším v Euró­pe, zamest­ná­va­la tak­mer 20 000 ľudí, svo­je pra­dia­ren­ské cen­trá mala v Dol­nom Rakús­ko, naj­mä vo Vied­ni. V Holí­či vznik­la manu­fak­tú­ra na majo­li­ku. Navy­še sa stal stre­dis­kom zuš­ľach­ťo­va­nia oviec. Ska­li­ca pat­ri­la v sedem­de­sia­tych rokoch 18. sto­ro­čia s 5 000 oby­va­teľ­mi medzi 10 naj­väč­ších miest Slo­ven­ska. V rokoch 184849 bola Myja­va jed­no z cen­tier národ­né­ho hnu­tia. Ziš­lo sa tu prvé národ­né zhro­maž­de­nie, kto­ré vyhlá­si­lo Slo­ven­skú národ­nú radu ako repre­zen­ta­tív­ny orgán (zaho​rie​.sk).

V lete sa tu kona­jú naj­väč­šie a naj­výz­nam­nej­šie stret­nu­tia vojen­ských his­to­ric­kých vozi­diel a klu­bov vojen­skej his­tó­rie na Slo­ven­sku s náz­vom Saha­ra a Slo­ven­ské pies­ky. Iné kul­túr­ne podu­ja­tia: Malac­ká hudob­ná jar, Malac­ké kul­túr­ne leto, diva­del­né podu­ja­tie Zej­de­me se na ham­bál­ku a Jabl­ko­vé hodo­va­nie v Malac­kách, Stu­pa­ve a Jab­lo­ňo­vom, Habán­sky hodo­vý jar­mok vo Veľ­kých Levá­roch, Det­ský medzi­ná­rod­ný folk­lór­ny fes­ti­val Mra­ve­nec v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Záh­rad­ná galé­ria Aloj­za Macha­ja v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Piv­ný fes­ti­val a Dni zelá v Stu­pa­ve, Dedin­ka reme­siel a ume­ní Abe­land pri Lozor­ne, Dni hroz­na a vína v Lozor­ne, Svia­tok Pomo­ra­via v Jab­lo­ňo­vom, Súťaž vo vare­ní gulá­ša v Rohož­ní­ku, folk­lór­ne podu­ja­tie Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic­ké podu­ja­tie Varí­me via­noč­nú kapust­ni­cu v Sološ­ni­ci, Dožin­ko­vá sláv­nosť v Pla­vec­kom Pet­ri, Trd­lo­fest, hudob­né podu­ja­tie Musi­ca sac­ra, vinoh­rad­níc­ky Deň otvo­re­ných búd v Ska­li­ci, Tere­zián­ske dni, Zámoc­ké piv­né sláv­nos­ti v Holí­či, Hrad­né sláv­nos­ti v Pod­bran­či, Letec­ký deň a Mar­tin­ské svet­lo­no­se­nie v Seni­ci, Pre­te­ky dra­čích lodí na Kunov­skej prieh­ra­de (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Tim­ko).


Záho­rie is a regi­on situ­ated bet­we­en the Czech Repub­lic to the north, Aus­tria to the west, the Small Car­pat­hians to the sout­he­ast, and the Danu­be River to the south. Záho­rie has a rich his­to­ry, wit­nes­sing the march of Roman legi­ons, the uni­fi­ca­ti­on of Sla­vic tri­bes into the Gre­at Mora­vian Empi­re, and the pre­sen­ce of Ger­man knights and Czech prin­ces. For cen­tu­ries, it has been a bor­der­land. With an area of app­ro­xi­ma­te­ly 2500 km², Záho­rie is home to near­ly 300,000 resi­dents (zaho​rie​.sk). The name Záho­rie has its roots in the 17th cen­tu­ry, deri­ved from the Latin term Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus,” which refer­red to the regi­on behind the Small Car­pat­hians, bey­ond the moun­tains. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Morav­ské pole na Slo­ven­sku, Slo­vak Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, and Morav­ský dol. Admi­ni­stra­ti­ve­ly, Záho­rie has never for­med a uni­fied enti­ty (zaho​rie​.sk). It inc­lu­des the dis­tricts of Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, par­tial­ly Myja­va, and Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. The majo­ri­ty of the ter­ri­to­ry is cha­rac­te­ri­zed by the Záho­rie Lowland (zaho​rie​.sk).

Human eco­no­mic acti­vi­ties led to the move­ment of sand, promp­ting affo­re­sta­ti­on of the loose sands in the Záho­rie Lowland during the 16th and 17th cen­tu­ries. Howe­ver, the natu­ral cha­rac­ter of the forests on win­dy sands was alte­red by the exten­si­ve plan­ting of pine tre­es (zaho​rie​.sk). Today, Záho­rie is kno­wn for its pine and ripa­rian forests and san­dy soil. Winds are fre­qu­ent in this regi­on (lozor​no​.sk). Ori­gi­nal­ly, the Záho­rie Lowland was a hea­vi­ly mars­hy area with swamps, lakes, and dead river bran­ches. Soft ripa­rian forests still exist on the flo­odp­lains of the Mora­va and Myja­va rivers. On hig­her ele­va­ti­ons, the­re are hard ripa­rian forests. The wet­land forests on per­ma­nen­tly water­log­ged peat soils, such as in the natu­re reser­ve Bez­dné near Pla­vec­ký Štvr­tok, are uni­que. From a bota­ni­cal per­spec­ti­ve, Devín­ska Koby­la is also remar­kab­le (zaho​rie​.sk).

The Záho­rie Lowland is divi­ded into two parts: the Bor­ská Lowland and the Chvoj­nic­ká Hills. The cen­tral part of the Bor­ská Lowland con­sists of wind­swept sands nort­he­ast of Lozor­no and Malac­ky. To the north, sand dunes rise in Lak­šár­ska Hills. Along the Mora­va and Myja­va rivers, the­re are the river basins of Myjav­ská and Dol­no­mo­rav­ská niva, gravel-​sand depo­sits dis­tur­bed by river mean­de­ring. Bet­we­en Cero­vá and Zohor, the­re is the Pod­ma­lo­kar­pat­ská Dep­res­si­on, whe­re exten­si­ve mars­hy are­as for­med. The Chvoj­nic­ká Hills have three parts: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska, and Senic­ká pahor­ka­ti­na. Thick lay­ers of loess and loess-​like soils are found here. Záho­rie also fea­tu­res karst are­as in the Small Car­pat­hians – Borin­ský and Pla­vec­ký kras. The Myjav­ská Hills extend bet­we­en the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). The Záho­rie Lowland does not have a den­se river network, and human acti­vi­ties have sig­ni­fi­can­tly alte­red the ori­gi­nal network. The regi­on is rela­ti­ve­ly dry, with major rivers being the Mora­va, Myja­va, and Ruda­va. Howe­ver, sig­ni­fi­cant groun­dwa­ter reser­ves are found, espe­cial­ly in the san­dy and loamy sands. Nume­rous water reser­vo­irs, gra­vel pits, and ponds are also pre­sent (zaho​rie​.sk). Most lakes in Záho­rie were for­med by gra­vel and sand mining. Caves such as Dera­vá ska­la and Pohan­ská are part of the Malé Kar­pa­ty karst (lozor​no​.sk). Birds of prey, inc­lu­ding the pereg­ri­ne fal­con, nest on the rocks and ruins of cast­les in the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). Addi­ti­onal­ly, oil and natu­ral gas depo­sits have been dis­co­ve­red near Gbe­ly, and indus­trial mining has been ongo­ing sin­ce 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie is one of the ear­liest sett­led are­as in Slo­va­kia. Among the oldest inha­bi­ted sites are the Dera­vá ska­la cave near Pla­vec­ký Miku­láš and a Pale­olit­hic sett­le­ment near Sološ­ni­ca. In the 6th to 5th cen­tu­ries BCE, the Scyt­hians arri­ved, fol­lo­wed by the Celts. Sett­le­ments from the later Iron Age have been found in pla­ces like Myja­va, Devín, and Šaš­tín. The Celts built well-​fortified sett­le­ments, excel­led in metal­lur­gy, and pro­du­ced tools, wea­pons, and jewel­ry (zaho​rie​.sk). The exten­si­ve oppi­dum on Pohan­ská hill was cons­truc­ted during this peri­od (lozor​no​.sk). The Ger­ma­nic Mar­ko­ma­ni and Quadi disp­la­ced the Celts and Dacians around the turn of the eras. The­ir scat­te­red tri­bes also rea­ched Záho­rie. The last Ger­ma­nic tri­be in Záho­rie were the Lom­bards in the first half of the 6th cen­tu­ry. In the 5th and 6th cen­tu­ries, Slavs arri­ved, facing attacks from Avar noma­dic tri­bes. From the time of the Gre­at Mora­vian Empi­re, sett­le­ments and forts are kno­wn in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Seni­ca, Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve, and Devín (zaho​rie​.sk). After the estab­lish­ment of Hun­ga­ry, Záho­rie beca­me a bor­der area with the King­dom of Bohe­mia and Aus­tria. To pro­tect the bor­ders, tri­bes like the Sikuls and Plavcs were sum­mo­ned, and local names like Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le, and others bear wit­ness to the­ir pre­sen­ce (lozor​no​.sk). The Tatar inva­si­on in 1241 and 1242 led to the des­truc­ti­on of wooden and eart­hen cast­les, promp­ting the cons­truc­ti­on of sto­ne cast­les. From 1221, Vien­na had the right to sto­re goods, mea­ning that mer­chants had to unlo­ad and offer the­ir goods to local mer­chants. Simul­ta­ne­ous­ly, they were for­ced to buy expen­si­ve goods brought from the west by Vien­ne­se mer­chants. Mer­chants sought to bypass Vien­na, cros­sing the Danu­be at Esz­ter­gom and con­ti­nu­ing along the Czech Road to Trna­va, over the Small Car­pat­hians to Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč, and from the­re to Brno, Pra­gue, and major cities in Wes­tern Euro­pe. This deci­si­on ele­va­ted the Czech Road to a fun­da­men­tal Euro­pe­an rou­te, around which feudal cast­le esta­tes began to form in the second half of the 13th and 14th cen­tu­ries (zaho​rie​.sk).

After the Batt­le of Mohács in 1526 and the Tur­kish cam­paign in 1663, the Slo­vak popu­la­ti­on in Záho­rie dec­re­a­sed. Cro­atian colo­nists beca­me the new eth­nic group sett­ling the hills around Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač, and Záhor­ská Bys­tri­ca. In 1528, Hut­te­ri­tes, a refor­mist Ana­bap­tist group kno­wn as Habans, arri­ved in wes­tern Slo­va­kia. Sobo­tiš­te beca­me the­ir cen­ter. They lived as one lar­ge fami­ly, col­lec­ti­ve­ly mana­ging the­ir affairs, and no one was allo­wed to have pri­va­te pro­per­ty. They were invol­ved main­ly in potte­ry and cera­mics. In the 18th and 19th cen­tu­ries, Ska­li­ca gai­ned reno­wn for its fine wool. Bre­zo­vá pod Brad­lom beca­me a cen­ter for leat­her and linen pro­duc­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce, and Sobo­tiš­te were kno­wn for the­ir bag making. In Šaš­tín, a card­bo­ard fac­to­ry was estab­lis­hed in 1736, which, until its demi­se in 1847, was the lar­gest and most famous manu­fac­to­ry in Slo­va­kia. It was one of the lar­gest in Euro­pe, emplo­y­ing almost 20,000 peop­le, with its spin­ning cen­ters in Lower Aus­tria, espe­cial­ly in Vien­na. A majo­li­ca manu­fac­to­ry was foun­ded in Holíč. More­over, it beca­me a cen­ter for she­ep bre­e­ding impro­ve­ment. In the 1770s, Ska­li­ca, with 5,000 inha­bi­tants, was among the ten lar­gest cities in Slo­va­kia. In 1848 – 49, Myja­va was one of the cen­ters of the nati­onal move­ment. The first nati­onal assem­bly was held here, dec­la­ring the Slo­vak Nati­onal Coun­cil as a repre­sen­ta­ti­ve body (zaho​rie​.sk).

In the sum­mer, the lar­gest and most sig­ni­fi­cant mee­tings of mili­ta­ry his­to­ri­cal vehic­les and clubs of mili­ta­ry his­to­ry in Slo­va­kia, named Saha­ra and Slo­vak Sands, take pla­ce here. Other cul­tu­ral events inc­lu­de the Malac­ky Music Spring, Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, the­at­ri­cal event Zej­de­me se na ham­bál­ku, and App­le Har­ves­ting in Malac­ky, Stu­pa­va, and Jab­lo­ňo­vo. Haban Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val and Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land near Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Záho­rie ist eine Regi­on zwis­chen der Tsche­chis­chen Repub­lik im Nor­den, Öster­re­ich im Wes­ten, den Kle­i­nen Kar­pa­ten im Südos­ten und der Donau im Süden. Záho­rie hat eine rei­che Ges­chich­te, es erleb­te den Marsch der römis­chen Legi­onen, die Vere­i­ni­gung der sla­wis­chen Stäm­me zum Gro­ßmäh­ris­chen Reich und die Anwe­sen­he­it deuts­cher Rit­ter und böh­mis­cher Fürs­ten. Seit Jahr­hun­der­ten ist es eine Grenz­re­gi­on. Mit einer Flä­che von etwa 2500 km² beher­bergt Záho­rie etwa 300.000 Ein­woh­ner (zaho​rie​.sk). Der Name Záho­rie hat sei­ne Wur­zeln im 17. Jahr­hun­dert und lei­tet sich von dem late­i­nis­chen Beg­riff Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus” ab, der sich auf die Regi­on hin­ter den Kle­i­nen Kar­pa­ten bez­og, hin­ter den Ber­gen. Ande­re his­to­ris­che Namen sind Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­wa­kis­ches Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na und Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tiv hat Záho­rie nie eine ein­he­it­li­che Ein­he­it gebil­det (zaho​rie​.sk). Es umfasst die Bez­ir­ke Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, tei­lwe­i­se Myja­va und Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Der Gro­ßte­il des Gebiets ist durch das Záhorie-​Tiefland gekenn­ze­ich­net (zaho​rie​.sk).

Die wirts­chaft­li­chen Akti­vi­tä­ten des Men­schen führ­ten zur Bewe­gung von Sand und veran­lass­ten die Auf­fors­tung der losen San­de im Záhorie-​Tiefland im 16. und 17. Jahr­hun­dert. Der natür­li­che Cha­rak­ter der Wäl­der auf win­di­gen San­den wur­de jedoch durch das umfan­gre­i­che Pflan­zen von Kie­fern verän­dert (zaho​rie​.sk). Heute ist Záho­rie für sei­ne Kiefern- und Auen­wäl­der sowie san­di­gen Böden bekannt. Win­de sind in die­ser Regi­on häu­fig (lozor​no​.sk). Urs­prün­glich war das Záhorie-​Tiefland ein stark sump­fi­ges Gebiet mit Sümp­fen, Seen und toten Flus­sar­men. Wei­che Auen­wäl­der exis­tie­ren noch auf den Übersch­wem­mung­se­be­nen der Flüs­se Mora­va und Myja­va. Auf höhe­ren Lagen gibt es har­te Auen­wäl­der. Die Feucht­wäl­der auf dau­er­haft was­ser­ge­sät­tig­ten Torf­böden, wie im Naturs­chutz­ge­biet Bez­dné bei Pla­vec­ký Štvr­tok, sind ein­zi­gar­tig. Bota­nisch bet­rach­tet ist auch die Devín­ska Koby­la bemer­ken­swert (zaho​rie​.sk).

Das Záhorie-​Tiefland ist in zwei Tei­le unter­te­ilt: das Borská-​Tiefland und die Chvoj­nic­ká Hügel. Der zen­tra­le Teil des Borská-​Tieflandes bes­teht aus den wind­ge­pe­itsch­ten San­den nor­döst­lich von Lozor­no und Malac­ky. Im Nor­den erhe­ben sich Sand­dünen in den Lakšárska-​Hügeln. Entlang der Flüs­se Mora­va und Myja­va ers­trec­ken sich die Fluss­bec­ken von Myjav­ská und Dol­no­mo­rav­ská niva, Kies-​Sand-​Ablagerungen, die durch das Mäan­drie­ren der Flüs­se ges­tört wur­den. Zwis­chen Cero­vá und Zohor gibt es die Pod­ma­lo­kar­pat­ská Sen­ke, wo sich aus­ge­dehn­te sump­fi­ge Gebie­te bil­de­ten. Die Chvoj­nic­ká Hügel haben drei Tei­le: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska und Senic­ká pahor­ka­ti­na. Hier fin­den sich dic­ke Schich­ten von Löss und lös­sar­ti­gen Böden. Záho­rie bie­tet auch Karst­ge­bie­te in den Kle­i­nen Kar­pa­ten – Borin­ský und Pla­vec­ký kras. Die Myjav­ská Hügel ers­trec­ken sich zwis­chen den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Das Záhorie-​Tiefland hat kein dich­tes Fluss­netz, und men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten haben das urs­prün­gli­che Netzwerk erheb­lich verän­dert. Die Regi­on ist rela­tiv troc­ken, wobei die wich­tigs­ten Flüs­se die Mora­va, Myja­va und Ruda­va sind. In den san­di­gen und leh­mi­gen San­den gibt es jedoch bede­uten­de Grun­dwas­ser­vor­rä­te. Zahl­re­i­che Was­ser­re­ser­vo­irs, Kiesg­ru­ben und Tei­che sind eben­falls vor­han­den (zaho​rie​.sk). Die meis­ten Seen in Záho­rie ents­tan­den durch Kies- und San­dab­bau. Höh­len wie Dera­vá ska­la und Pohan­ská gehören zum Malé Karpaty-​Karst (lozor​no​.sk). Gre­if­vögel, darun­ter der Wan­der­fal­ke, nis­ten auf den Fel­sen und Ruinen der Bur­gen in den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Darüber hinaus wur­den Öl- und Erd­gas­vor­kom­men in der Nähe von Gbe­ly ent­dec­kt, und der indu­striel­le Berg­bau läuft seit 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie ist eine der frühes­ten besie­del­ten Regi­onen in der Slo­wa­kei. Zu den ältes­ten bewohn­ten Stät­ten gehören die Höh­le Dera­vá ska­la bei Pla­vec­ký Miku­láš und eine palä­o­lit­his­che Sied­lung bei Sološ­ni­ca. Im 6. bis 5. Jahr­hun­dert v. Chr. kamen die Skyt­hen, gefolgt von den Kel­ten. Sied­lun­gen aus der spä­te­ren Eisen­ze­it wur­den beis­piel­swe­i­se in Myja­va, Devín und Šaš­tín gefun­den. Die Kel­ten bau­ten gut befes­tig­te Sied­lun­gen, waren im Hüt­ten­we­sen tätig und stell­ten Werk­ze­uge, Waf­fen und Sch­muck her (zaho​rie​.sk). In die­ser Zeit wur­de das umfan­gre­i­che Oppi­dum auf dem Pohanská-​Hügel errich­tet (lozor​no​.sk). Die ger­ma­nis­chen Mar­ko­ma­ni und Quadi verd­räng­ten die Kel­ten und Daker rund um die Zei­ten­wen­de. Ihre zers­tre­uten Stäm­me erre­ich­ten auch Záho­rie. Der letz­te ger­ma­nis­che Stamm in Záho­rie waren die Lan­go­bar­den in der ers­ten Hälf­te des 6. Jahr­hun­derts. Im 5. und 6. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die Angrif­fen der Awa­ren aus­ge­setzt waren. Aus der Zeit des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches sind Sied­lun­gen und Bur­gen in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Senica,

Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve und Devín bekannt (zaho​rie​.sk). Nach der Grün­dung Ungarns wur­de Záho­rie zu einer Grenz­re­gi­on zu Böh­men und Öster­re­ich. Zur Ver­te­i­di­gung der Gren­zen wur­den Stäm­me wie die Sikul und Plav­ci geru­fen, und loka­le Namen wie Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le und ande­re zeugen von ihrer Anwe­sen­he­it (lozor​no​.sk). Der Tata­re­ne­in­fall in den Jah­ren 1241 und 1242 führ­te zur Zers­törung von Holz- und Lehm­bur­gen, was den Bau von Ste­in­bur­gen för­der­te. Ab 1221 hat­te Wien das Recht, Waren zu lagern, was bede­ute­te, dass Händ­ler ihre Waren abla­den und den Ein­he­i­mis­chen anbie­ten muss­ten. Gle­i­ch­ze­i­tig waren sie gezwun­gen, teure Waren zu kau­fen, die aus dem Wes­ten von Wie­ner Händ­lern geb­racht wur­den. Die Händ­ler ver­such­ten, Wien zu umge­hen, indem sie die Donau bei Esz­ter­gom übe­rqu­er­ten und auf der tsche­chis­chen Stra­ße nach Trna­va, über die Kle­i­nen Kar­pa­ten nach Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč und von dort nach Brünn, Prag und gro­ßen Städ­ten in Wes­te­uro­pa wei­ter­fuh­ren. Die­se Ents­che­i­dung erhob die tsche­chis­che Stra­ße zu einer grund­le­gen­den euro­pä­is­chen Rou­te, um die herum sich in der zwe­i­ten Hälf­te des 13. und 14. Jahr­hun­derts feuda­le Burg­herrs­chaf­ten zu bil­den began­nen (zaho​rie​.sk).

Nach der Sch­lacht bei Mohács im Jahr 1526 und der Tür­ken­kam­pag­ne im Jahr 1663 nahm die slo­wa­kis­che Bevöl­ke­rung in Záho­rie ab. Kro­atis­che Sied­ler wur­den die neue eth­nis­che Grup­pe, die sich in den Hügeln um Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač und Záhor­ská Bys­tri­ca nie­der­ließ. 1528 kamen Hut­te­ri­ten, eine refor­mis­tis­che Täu­fer­grup­pe, bekannt als Haba­ner, nach Wests­lo­wa­kei. Sobo­tiš­te wur­de ihr Zen­trum. Sie leb­ten wie eine gro­ße Fami­lie, bewirts­chaf­te­ten kol­lek­tiv ihre Ange­le­gen­he­i­ten, und nie­mand durf­te Pri­vat­be­sitz haben. Sie waren haupt­säch­lich mit Töp­fe­rei und Kera­mik bes­chäf­tigt. Im 18. und 19. Jahr­hun­dert erlang­te Ska­li­ca einen Ruf für sei­ne fei­ne Wol­le. Bre­zo­vá pod Brad­lom wur­de ein Zen­trum für Leder- und Lei­nen­pro­duk­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce und Sobo­tiš­te waren für ihre Tas­chen­hers­tel­lung bekannt. In Šaš­tín wur­de 1736 eine Pap­pen­fab­rik geg­rün­det, die bis zu ihrem Ende 1847 die größte und bekann­tes­te Manu­fak­tur in der Slo­wa­kei war. Sie gehör­te zu den größten in Euro­pa, bes­chäf­tig­te fast 20.000 Men­schen und hat­te ihre Spinn­zen­tren in Nie­de­rös­ter­re­ich, beson­ders in Wien. In Holíč wur­de eine Majolika-​Manufaktur geg­rün­det. Außer­dem wur­de es ein Zen­trum für die Ver­bes­se­rung der Schaf­zucht. In den 1770er Jah­ren gehör­te Ska­li­ca mit 5.000 Ein­woh­nern zu den zehn größten Städ­ten der Slo­wa­kei. In den Jah­ren 1848 – 49 war Myja­va eines der Zen­tren der nati­ona­len Bewe­gung. Hier fand die ers­te nati­ona­le Ver­samm­lung statt, die den Slo­wa­kis­chen Nati­onal­rat als reprä­sen­ta­ti­ves Organ pro­kla­mier­te (zaho​rie​.sk).

Im Som­mer fin­den hier die größten und bede­utend­sten Tref­fen von mili­tär­his­to­ris­chen Fahr­ze­ugen und Vere­i­nen der Mili­tär­ges­chich­te in der Slo­wa­kei namens Saha­ra und Slo­wa­kis­che San­de statt. Ande­re kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen sind der Malac­ky Music Spring, das Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, die The­a­ter­ve­rans­tal­tung Zej­de­me se na ham­bál­ku und die Apfe­lern­te in Malac­ky, Stu­pa­va und Jab­lo­ňo­vo. Haba­ner Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val und Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land bei Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

Hits: 3705

Šariš tvo­ria povo­die riek Tory­sa, Top­ľaOnda­va. His­to­ric­kým cen­trom bol Šariš­ský hrad, od roku 1647 je ním Pre­šov (saris​.eu​.sk). Maďar­ský pome­no­va­nie Šari­ša je Sáros, nemec­ké Scha­rosch (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Šariš pochá­dza prav­de­po­dob­ne od slo­va Sar, údaj­ne sa tak nazý­val jeden zo sta­ro­slo­van­ských kme­ňov (Mario Hudák). Nemec­ké osíd­le­nie sa naj­viac pre­ja­vi­lo v mes­tách Bar­de­jov a Pre­šov. Prvá valaš­ská kolo­ni­zá­cia v 14. sto­ro­čí sa usíd­li­la naj­mä v stre­de a na juhu. Sever zasiah­la až od 16. sto­ro­čia (kul​tur​no​.sk). Je zau­jí­ma­vé, že ten­to regi­ón nebol zasia­hnu­tý turec­kým rabo­va­ním. Po valaš­skej kolo­ni­zá­cii v 15. sto­ro­čí do regi­ó­nu Šariš priš­li Rusí­ni a Ukra­jin­ci (Wiki­pe­dia). 

Cha­rak­te­ris­tic­ké sú pre regi­ón dre­ve­né kostoly (saris​.eu​.sk). Cen­trom Hor­né­ho Šari­ša je Bar­de­jov, Dol­né­ho Pre­šov (Wiki­pe­dia). Na seve­re sa cho­va­li ovce, bolo hlavným živo­by­tím, spra­co­vá­va­la sa vlna a kožu­ši­na. V iných oblas­tiach sa cho­val doby­tok a oší­pa­ná. Pes­to­val sa ľan, kono­pe, zemia­ky, pohán­ka, ale aj ovo­cie, naj­mä čereš­ne a mar­hu­le. V les­ných oblas­tiach sa ťaži­lo dre­vo, vyrá­ba­lo dre­ve­né uhlie. V oko­lí Čer­go­va sa vyrá­ba­li šind­le. V Suchej doli­ne sa vyrá­ba­lo váp­no s vyťa­že­né­ho vápen­ca. V Pre­šo­ve sa vyrá­ba­li zbra­ne, zám­ky, v Bar­de­jo­ve koší­ky. V regi­ó­ne exis­to­va­li via­ce­ré sklár­ne, v Bog­liar­ke maľo­va­li na sklo. Význam­ne sa tu tvo­ri­li dre­vo­rez­bár­ske pred­me­ty. Pre­šov pre­slá­vi­lo jedi­né slo­ven­ské ložis­ko kamen­nej soli (kul​tur​no​.sk). Domy sa tu sta­va­li ako zru­by. Sme­rom na juh boli omiet­nu­té váp­nom. Na Hor­nom Šari­ši sa pou­ží­va­li aj via­chran­né stre­chy. Na dre­ve­ných kos­to­loch zane­cha­li svo­ju sto­py aj maj­stri z východ­ných a juho­vý­chod­ných kra­jín (kul​tur​no​.sk). V regi­ó­ne sa pou­ží­va­li palič­ko­va­né čip­ky, obľú­be­né boli čep­ce. Tan­co­va­li sa pove­lo­vé a krú­ti­vé tan­ce, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, haj­du­ko­va­nie. Špe­cia­li­ta­mi sú pohán­ko­vé ces­to­vi­ny plne­né syrom, múčno-​mliečne kaše a poliev­ky zo suše­né­ho ovo­cia. Na Via­no­ce sa pri­pra­vu­jú bobaľ­ky, ale­bo kra­čun (kul​tur​no​.sk). 

Úze­mie Šari­ša sa kon­com 18. sto­ro­čia čle­ni­lo na šesť slúž­nov­ských okre­sov: Hor­no­to­rys­ký, Stred­no­to­rys­ký, Dol­no­to­rys­ký, Sek­čov­ský, Top­lian­sky a Mako­vic­ký (Mario Hudák). Vo Svid­ní­ku sa koná­va­jú Sláv­nos­ti Rusí­nov a Uka­jin­cov. V Bar­de­jo­ve sláv­nos­ti Rusín­ske a ukra­jin­ské pies­ne. V Rasla­vi­ciach Šariš­ské sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia Šari­ša hovo­ria íre­či­tým šariš­ským náre­čím (slo​va​kia​.tra​vel). V Bar­de­jo­ve je Šariš­ské múze­um so zbier­kou iko­no­pi­sec­tva. V Bolia­rov­ciach sa zacho­val funkč­ný mlyn. Vo Svid­ní­ku je múze­um ukrajinsko-​rusínskej kul­tú­ry. V Rasla­vi­ciach sa nachá­dza Galé­ria ľudo­vé­ho ume­nia (kul​tur​no​.sk).


The regi­on of Šariš is for­med by the basins of the Tory­sa, Top­ľa, and Onda­va rivers. The his­to­ri­cal cen­ter was Šariš Cast­le, and sin­ce 1647, it has been repre­sen­ted by Pre­šov (saris​.eu​.sk). In Hun­ga­rian, Šariš is cal­led Sáros, and in Ger­man, it’s refer­red to as Scha­rosch (Wiki­pe­dia). The name Šariš like­ly ori­gi­na­tes from the word Sar,” which sup­po­sed­ly refer­red to one of the Old Sla­vic tri­bes (Mario Hudák). Ger­man sett­le­ment had a sig­ni­fi­cant impact, espe­cial­ly in the cities of Bar­de­jov and Pre­šov. The first Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 14th cen­tu­ry sett­led main­ly in the cen­tral and sout­hern parts, rea­ching the north only from the 16th cen­tu­ry (kul​tur​no​.sk). Remar­kab­ly, this regi­on was not affec­ted by Tur­kish raids. After Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 15th cen­tu­ry, Rusyns and Ukrai­nians came to the Šariš regi­on (Wiki­pe­dia).

Cha­rac­te­ris­tic of the regi­on are wooden chur­ches (saris​.eu​.sk). The cen­ter of Upper Šariš is Bar­de­jov, and the cen­ter of Lower Šariš is Pre­šov (Wiki­pe­dia). She­ep far­ming, which was the main live­li­ho­od, pre­do­mi­na­ted in the north, with wool and fur pro­ces­sing. In other are­as, catt­le and pigs were rai­sed. Linen, hemp, pota­to­es, buck­whe­at, as well as fru­its, espe­cial­ly cher­ries and apri­cots, were cul­ti­va­ted. In the fores­ted are­as, wood was har­ves­ted, and wooden coal was pro­du­ced. In the Čer­gov area, shin­gles were manu­fac­tu­red. Limes­to­ne was extrac­ted, and lime was pro­du­ced in Suchá doli­na. In Pre­šov, wea­pons and locks were manu­fac­tu­red, whi­le Bar­de­jov was kno­wn for bas­ket wea­ving. Seve­ral glas­sworks exis­ted in the regi­on, and in Bog­liar­ka, they pain­ted on glass. Wooden car­vings were a sig­ni­fi­cant craft in the area. Pre­šov gai­ned fame for having the only Slo­vak rock salt depo­sit (kul​tur​no​.sk). Hou­ses were cons­truc­ted as log cabins, and tho­se facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-​roof struc­tu­res were used. Crafts­men from eas­tern and sout­he­as­tern coun­tries left the­ir mark on the wooden chur­ches in the regi­on (kul​tur​no​.sk). Bob­bin lace and heads­car­ves were popu­lar in the regi­on. Dan­ces inc­lu­ded com­mand and spin­ning dan­ces, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, and haj­du­ko­va­nie. Spe­cial­ties inc­lu­ded buck­whe­at pas­ta fil­led with che­e­se, flour-​milk por­rid­ge, and soups made from dried fru­its. For Chris­tmas, bobaľ­ky or kra­čun are pre­pa­red (kul​tur​no​.sk).

By the late 18th cen­tu­ry, the Šariš regi­on was divi­ded into six dis­trict courts: Upper Tory­sa, Midd­le Tory­sa, Lower Tory­sa, Sek­čov, Top­ľian­ky, and Mako­vi­ca (Mario Hudák). In Svid­ník, the Rusyn and Ukrai­nian Fes­ti­vals take pla­ce. Bar­de­jov hosts the Rusyn and Ukrai­nian Song Fes­ti­vals. In Rasla­vi­ce, the Šariš Fes­ti­vals are held (Wiki­pe­dia). The inha­bi­tants of Šariš spe­ak the dis­tinc­ti­ve Šariš dia­lect (slo​va​kia​.tra​vel). Bar­de­jov fea­tu­res the Šariš Muse­um with an icon pain­ting col­lec­ti­on. In Bolia­rov­ce, a func­ti­onal mill has been pre­ser­ved. Svid­ník has a muse­um of Ukrainian-​Rusyn cul­tu­re. Rasla­vi­ce hou­ses the Gal­le­ry of Folk Art (kul​tur​no​.sk).


Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris​.eu​.sk). У русинській мові Шариш відомий як Сярось” (Syaros’) і в українській як Шаріш” (Sha­rish) (Wiki­pe­dia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова Сар” (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kul​tur​no​.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wiki­pe­dia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris​.eu​.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wiki­pe­dia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slo​va​kia​.tra​vel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kul​tur​no​.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-​східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kul​tur​no​.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kul​tur​no​.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wiki­pe­dia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-​русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kul​tur​no​.sk).


Nie­kto­ré príspevky

Use Facebook to Comment on this Post