vojenské tábory

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Zamagurie

Zamagurie

03/09/202016/04/2024 skala

Zamagurie je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).

Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).

V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, cesty, neplatili cirkevný desiatok, pásli ovce a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce obce, iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).

Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé dediny ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).

Zamagurie is a region in the northwest of Spiš, between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).

The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13^th century through the “šoltýska” colonization system. This system was based on a contractual relationship between the “šoltýs” – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from Gemer (Marec).

In the second half of the 16^th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the “Valachian Law.” These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).

The “Lazová kolonizácia” was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called “zarembkov” (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14^th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).

Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).

Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji “šoltýska”. System ten opierał się na relacji umownej między “šoltýsem” – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).

W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. “Prawie Wołoskim”. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).

“Lazová kolonizácia” była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych “zarembkov” (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі “шольцкі”. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж “шольцкім” – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на “Валахскім Законе”. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

“Лазова каланізацыя” была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – “зарэмбкаў” (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Niektoré príspevky

Odkazy

Anton Marec – Osídľovanie Zamaguria

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

24/11/201915/03/2024 skala

V Petronelli, neďaleko od Bratislavy sa v Rakúsku nachádza rímsky tábor, ktorý je pozostatkom a rekonštrukciou skutočného rímske tábora Carnuntum. Sú tu okrem iného aj ukážky vtedajšieho spoločenského života, technického riešenia normálneho života v obydliach, kúpeľoch a mnohé iné zaujímavé veci.

Rímska metropola Carnuntum ležala na Jantárovej ceste, na rímskej hranici – Limes Romanus medzi Viedňou a Bratislavou. Na križovatke obchodných diaľkových ciest, Jantárovej cesty a Dunajskej cesty. Je najväčším archeologickým náleziskom v Rakúsku (vinokarpat.sk). Systematické vykopávky tu prebiehajú od roku 1885. Slovo Carnuntum je pravdepodobne odvodené od Kar, prípadne Karn – kameň, hromada skál (Wikipedia.cs).

Carnuntum sa vyvíjalo od 1. polovice 1. stor. n. l. do konca rímskej prítomnosti v roku 433. Počet obyvateľov Carnunta sa odhaduje približne na 50 000. Pred Rimanmi boli v tejto oblasti Kelti. V 2. storočí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rímsky Tiberius založil na území keltského mesta Carnunta vojenskú základňu. Útočí na markomanského kráľa Marboda. V rokoch 8 – 9 sa Panónia stala rímskou provinciou ako Inferior Provincia Illyricum. Po porážke v Teutónskom lese (9 n. l.) sa Augustus rozhodol upustiť od ďalších výbojov severne od Dunaja a označil Dunaj ako hranicu ríše. V nasledujúcom období pripadne preto Carnuntu dôležitá obranná funkcia na Dunaji. Za cisára Claudia (41 – 54) bolo založené aj civilné mesto. V rokoch 172 – 175 Marcus Aurelius v Panónii bojuje proti Markomanom a Kvádom, v Carnunte sa zdržuje v rokoch 171 – 173. V roku 194 je Carnuntum povýšené na kolóniu a ponesie názov Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Asi kilometer západne od dnešného Bad Deutsch Altenburgu malá 15. légia – Legio XV Apollinaris vojenský tábor. Chránil ho systém priekop a ochranný múr s rohovými a dvojitými vežami. Nachádzalo sa tam 5 až 6 tisíc vojakov. Asi kilometer západne od vojenského tábora bol tábor pomocnej légie – Castrum auxilii, postavený v 2 polovici 1. storočia a slúžil 500 člennej jazdeckej vojenskej posádke. Okolo vojenského tábora vzniklo osídlenie s pevnými drevenými stavbami (canabae), ktoré sa v priebehu 2. storočia n. l. prestavovali na kamenné stavby. Usadilo sa tu civilné obyvateľstvo, toto osídlenie sa rozkladalo asi na 150 ha. Cisár Hadrián udelil tomuto mestskému osídleniu mestské práva. Carnuntum sa postupne premenilo na významnú obchodnú metropolu (vinokarpat.sk).

Amfiteáter v Petronelli bol svojou rozlohou 72 x 44 metrov jedným z najväčších v Rímskej ríši. Do jeho hľadiska sa však vmestilo iba 8 000 divákov. Tribúna ma vyvolať predstavu, aká bola pôvodná výška stavby. Predpokladá sa, že súčasťou južnej tribúny bola dvojpodlažná a vznešene zariadená lóža miestodržiteľa. Na východnej a západnej časti mal po jednej monumentálnej bráne. Pri západnom vchode sa nachádzalo Nemeseum - maličká svätyňa na počesť bohyne osudu a pomsty Diany Nemesis (Informačná tabuľa).

In Petronell, near Bratislava, there is a Roman camp located in Austria that is a remnant and reconstruction of the actual Roman camp Carnuntum. It features demonstrations of the societal life of that era, technical solutions for daily living in dwellings, baths, and many other interesting aspects.

The Roman metropolis Carnuntum was situated on the Amber Road, along the Roman border – Limes Romanus between Vienna and Bratislava, at the intersection of trade routes, the Amber Road, and the Danube route. It is the largest archaeological site in Austria (vinokarpat.sk). Systematic excavations have been ongoing since 1885. The word “Carnuntum” is likely derived from “Kar” or “Karn” – stone or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Carnuntum evolved from the 1^st half of the 1^st century AD until the end of Roman presence in 433. The estimated population of Carnuntum is around 50,000. Before the Romans, Celts inhabited this area, followed by the Boii tribe in the 2^nd century BC. In 6 BC, the Roman Tiberius founded a military base on the territory of the Celtic city Carnuntum, attacking the Marcomannic king Maroboduus. In 8 – 9 AD, Pannonia became a Roman province as Inferior Provincia Illyricum. After the defeat in the Teutoburg Forest (9 AD), Augustus decided to abandon further conquests north of the Danube, designating the Danube as the empire’s boundary. In the following period, Carnuntum had a crucial defensive function on the Danube. Under Emperor Claudius (41−54), a civilian town was also established. In 172 – 175, Marcus Aurelius fought against the Marcomanni and Quadi in Pannonia, staying in Carnuntum from 171 to 173. In 194, Carnuntum was elevated to a colony and received the name Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

About a kilometer west of present-day Bad Deutsch Altenburg, the 15^th legion – Legio XV Apollinaris had a military camp. It was protected by a trench system and a defensive wall with corner and double towers, housing 5,000 to 6,000 soldiers. About a kilometer west of the military camp was the auxiliary legion camp – Castrum auxilii, built in the 2^nd half of the 1^st century and served a 500-member cavalry military garrison. Around the military camp, a settlement with solid wooden structures (canabae) was established, transforming into stone buildings during the 2^nd century AD. Civilian population settled here, and this settlement spread over approximately 150 hectares. Emperor Hadrian granted urban rights to this urban settlement. Carnuntum gradually transformed into a significant trade metropolis (vinokarpat.sk).

The amphitheater in Petronell, with an area of 72 x 44 meters, was one of the largest in the Roman Empire. However, only 8,000 spectators could fit into the arena, and the tribune gives an idea of the original height of the structure. It is assumed that the southern tribune had a two-story and elegantly furnished lodge for the governor. There was one monumental gate on the east and west sides each, and at the western entrance, there was the Nemeseum – a small sanctuary dedicated to the goddess of fate and revenge, Diana Nemesis (Information board).

In Petronell, in der Nähe von Bratislava, befindet sich in Österreich ein römischer Lagerplatz, der ein Überbleibsel und eine Rekonstruktion des eigentlichen römischen Lagers Carnuntum ist. Hier gibt es unter anderem Vorführungen des gesellschaftlichen Lebens dieser Zeit, technische Lösungen für das tägliche Leben in Wohnhäusern, Bädern und viele andere interessante Aspekte.

Die römische Metropole Carnuntum lag an der Bernsteinstraße, entlang der römischen Grenze – Limes Romanus zwischen Wien und Bratislava, an der Kreuzung von Handelsrouten, der Bernsteinstraße und der Donauroute. Es ist die größte archäologische Stätte in Österreich (vinokarpat.sk). Systematische Ausgrabungen laufen hier seit 1885. Das Wort “Carnuntum” leitet sich wahrscheinlich von “Kar” oder “Karn” – Stein oder Steinhaufen ab (Wikipedia.cs).

Carnuntum entwickelte sich von der ersten Hälfte des 1. Jahrhunderts n. Chr. bis zum Ende der römischen Präsenz im Jahr 433. Die geschätzte Bevölkerung von Carnuntum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohnten Kelten dieses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahrhundert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. gründete der römische Tiberius auf dem Gebiet der keltischen Stadt Carnuntum eine Militärbasis. Er griff den markomannischen König Marbod an. In den Jahren 8 – 9 wurde Pannonien eine römische Provinz als Inferior Provincia Illyricum. Nach der Niederlage im Teutoburger Wald (9 n. Chr.) entschied sich Augustus, von weiteren Eroberungen nördlich der Donau abzusehen und die Donau als die Grenze des Reiches zu bezeichnen. In der folgenden Zeit hatte Carnuntum eine entscheidende Verteidigungsfunktion an der Donau. Unter Kaiser Claudius (41−54) wurde auch eine zivile Stadt gegründet. In den Jahren 172 – 175 kämpfte Marcus Aurelius gegen die Markomannen und Quaden in Pannonien und verweilte von 171 bis 173 in Carnuntum. Im Jahr 194 wurde Carnuntum zu einer Kolonie erhoben und erhielt den Namen Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Etwa einen Kilometer westlich von Bad Deutsch Altenburg befand sich das Militärlager der 15. Legion – Legio XV Apollinaris. Es wurde durch ein Grabensystem und eine Schutzmauer mit Ecktürmen und Doppeltürmen geschützt und beherbergte 5.000 bis 6.000 Soldaten. Etwa einen Kilometer westlich des Militärlagers befand sich das Hilfslager der Legion – Castrum auxilii, das in der 2. Hälfte des 1. Jahrhunderts erbaut wurde und einer 500 Mann starken Kavallerie-Militärtruppe diente. Um das Militärlager herum entstand eine Siedlung mit festen hölzernen Strukturen (canabae), die sich im Laufe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Steinbauten umwandelten. Hier siedelte sich die Zivilbevölkerung an, und diese Siedlung erstreckte sich über etwa 150 Hektar. Kaiser Hadrian verlieh dieser städtischen Siedlung städtische Rechte. Carnuntum wandelte sich allmählich in eine bedeutende Handelsmetropole (vinokarpat.sk).

Das Amphitheater in Petronell, mit einer Fläche von 72 x 44 Metern, war eines der größten im Römischen Reich. Allerdings konnten nur 8.000 Zuschauer in die Arena passen, und die Tribüne gibt eine Vorstellung von der ursprünglichen Höhe des Gebäudes. Es wird vermutet, dass die südliche Tribüne eine zweistöckige und elegant eingerichtete Loge für den Statthalter hatte. An den Ost- und Westseiten gab es jeweils ein monumentales Tor, und am westlichen Eingang befand sich das Nemeseum – ein kleines Heiligtum zu Ehren der Göttin des Schicksals und der Rache, Diana Nemesis (Informačná tabuľa).

A Petronelli, vicino a Bratislava, si trova un campo militare romano in Austria, che è un residuo e una ricostruzione del vero campo militare romano di Carnuntum. Qui sono presenti, tra le altre cose, delle rappresentazioni della vita sociale dell’epoca, soluzioni tecniche per la vita quotidiana nelle abitazioni, bagni e molte altre cose interessanti.

La metropoli romana di Carnuntum si trovava lungo la Via dell’ambra, al confine romano – il Limes Romanus – tra Vienna e Bratislava. Al crocevia delle antiche strade commerciali, la Via dell’ambra e la strada del Danubio. È il più grande sito archeologico dell’Austria (vinokarpat.sk). Scavi sistematici sono in corso qui dal 1885. La parola Carnuntum è probabilmente derivata da Kar, o Karn – pietra, cumulo di roccia (Wikipedia.cs).

Carnuntum si sviluppò dalla prima metà del I secolo d.C. fino alla fine della presenza romana nel 433. La popolazione di Carnuntum è stimata intorno a 50.000 abitanti. Prima dei Romani, c’erano i Celti in questa regione. Nel II secolo a.C. c’erano i Boi, un popolo celtico. Nel 6 a.C., l’imperatore romano Tiberio fondò una base militare sul sito della città celtica di Carnuntum. Attaccò il re marcomanno Marbod. Negli anni 8 – 9, la Pannonia divenne una provincia romana come Inferior Provincia Illyricum. Dopo la sconfitta nella foresta di Teutoburgo (9 d.C.), Augusto decise di abbandonare ulteriori conquiste a nord del Danubio e designò il Danubio come confine dell’impero. Nei periodi successivi, Carnuntum ebbe un’importante funzione difensiva sul Danubio. Durante il regno dell’imperatore Claudio (41−54), fu fondata anche una città civile. Negli anni 172 – 175, Marco Aurelio combatté contro i Marcomanni e i Quadi in Pannonia, trascorrendo del tempo a Carnuntum negli anni 171 – 173. Nel 194 Carnuntum fu elevata a colonia e prese il nome di Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Circa un chilometro a ovest dell’attuale Bad Deutsch Altenburg c’era un campo militare della 15ª legione – Legio XV Apollinaris. Era protetto da un sistema di fossati e un muro difensivo con torri d’angolo e doppie torri. Vi si trovavano da 5.000 a 6.000 soldati. Circa un chilometro a ovest del campo militare c’era un campo di una legione ausiliaria – Castrum auxilii, costruito nella seconda metà del I secolo d.C. e serviva a una guarnigione militare di 500 soldati di cavalleria. Attorno al campo militare, si sviluppò un insediamento con edifici di legno fissi (canabae), che durante il II secolo d.C. furono trasformati in edifici di pietra. Qui si stabilì la popolazione civile, e questo insediamento si estendeva su circa 150 ettari. L’imperatore Adriano conferì a questo insediamento urbano diritti cittadini. Carnuntum divenne gradualmente una importante metropoli commerciale (vinokarpat.sk).

L’anfiteatro a Petronell era uno dei più grandi nell’Impero Romano, con dimensioni di 72 x 44 metri. Tuttavia, il suo anfiteatro poteva contenere solo 8.000 spettatori. La tribuna dovrebbe far immaginare quale fosse l’altezza originale della struttura. Si presume che una parte della tribuna meridionale fosse a due piani, con un’elegante loggia per il governatore. Sia sul lato est che ovest c’erano una porta monumentale ciascuna. Vicino all’ingresso occidentale c’era il Nemesium – un piccolo santuario in onore della dea del destino e della vendetta Diana Nemesis (Tabella informativa).

Odkazy

Miestnosť, kde sa efektným spôsobom premietajú výjavy z rímskej histórie Carnunta s hudbou

Táto časť je mimo areálu centrálneho múzea. Nazval by som ho amfiteáter

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zamagurie

Ľubovniansky hrad

06/11/201604/04/2024 skala

Ľubovniansky hrad sa nachádza na severe Slovenska, nad mestom Stará Ľubovňa, v nadmorskej výške 548 metrov. V minulosti bol známy aj ako castrum Liblou, de Lyblio, de Lublow, Lyblyo, arx Lublos. Vznikol na rozhraní 13. a 14. storočia ako hraničný, strážny. Podľa niektorých prameňov ho vybudovalo okolo roku 1280 poľské knieža Boleslav, zať uhorského kráľa Bela IV. V roku 1412 sa spolu s ďalšími 13. spišskými mestami a panstvami dostal do poľského zálohu. Následne na hrade sídlili starostovia zálohovaných miest. V roku ho takmer zničil veľký požiar. Hrad nákladne renovovali. Záloh sa skončil v roku 1772, hrad začal upadať. Bol využívaný ako kasáreň, neskôr skladisko. Po roku 1945 bol po viacerých iných dávnejších rekonštrukciách obnovený ako škola. V roku 1971 začal na hrade archeologický a architektonický výskum (Wikipedia). V areáli hradu rastie mohutná 25 metrov vysoká lipa malolistá s obvodom kmeňa 450 cm, stará asi 350 – 400 rokov (Wikipedia).

The Ľubovňa Castle is located in the north of Slovakia, above the town of Stará Ľubovňa, at an elevation of 548 meters. In the past, it was also known as castrum Liblou, de Lyblio, de Lublow, Lyblyo, arx Lublos. It originated at the turn of the 13^th and 14^th centuries as a border, guarding fortress. According to some sources, it was built around the year 1280 by the Polish prince Bolesław, the son-in-law of the Hungarian King Béla IV. In 1412, together with 13 other Spiš towns and estates, it fell into Polish pawn. Subsequently, castellans of pawned towns resided in the castle. In the same year, it was almost destroyed by a large fire, leading to an expensive renovation. The pawn ended in 1772, and the castle began to decline. It was used as a barracks and later as a warehouse. After 1945, following several earlier reconstructions, it was restored as a school. In 1971, archaeological and architectural research began at the castle (Wikipedia). Within the castle grounds, a massive small-leaved lime tree grows, reaching a height of 25 meters with a trunk circumference of 450 cm, estimated to be around 350 – 400 years old (Wikipedia).

Любовнянський замок розташований на півночі Словаччини, над містом Стара Любовня, на висоті 548 метрів. У минулому його також відомо як castrum Liblou, de Lyblio, de Lublow, Lyblyo, arx Lublos. Виник на рубежі 13-го і 14-го століть як кордоновий, сторожовий замок. За деякими джерелами, його побудував близько 1280 року польський князь Болеслав, зять угорського короля Бели IV. У 1412 році, разом із 13 іншими містами та володіннями Спішу, він потрапив у польську заставу. Після цього на замку проживали замкові голови заставлених міст. У той же рік його майже знищив великий пожежа, що призвела до дороговартісного ремонту. Заставу завершено в 1772 році, і замок почав втрачати свою популярність. Його використовували як касарню, а пізніше як склад. Після 1945 року, після кількох попередніх реконструкцій, він був відновлений як школа. У 1971 році розпочався археологічний і архітектурний дослідження на замку (Wikipedia). На території замку росте величезна липа звичайна, висотою 25 метрів і об’ємом стовбура 450 см, вік якої оцінюється приблизно в 350 – 400 років (Wikipedia).

Odkazy

TOP

Všetky

Sokoliarske vystúpenie na hrade Stará Ľubovňa

Use Facebook to Comment on this Post

2003, 2004, 2006, 2006-2010, 2007, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Do roku 2005, Organizmy, Príroda, Živočíchy

Vtáky

21/10/201507/03/2024 skala

Vtáky – latinsky Aves patria medzi stavovce, zahŕňajú viac ako desaťtisíc známych druhov, ktoré sa vyskytujú po celom svete. Vtáky majú množstvo biologických charakteristík, ktoré ich odlišujú od iných skupín živočíchov. Vtáky sú jedinou skupinou stavovcov, ktorá má schopnosť lietania. Ich predné končatiny sú premenené na krídla, ktoré umožňujú vzdušný let. Vtáky majú duté kosti, do ktorých pľúca vháňajú vzduch. Ich telo je pokryté perím, ktoré môže mať rôzne farby a vzory. Perie poskytuje izoláciu pred teplom aj chladom a je dôležité pre letové vlastnosti vtákov. Kladú vajcia s tvrdou škrupinou. Inkubácia vajec môže prebiehať na zemi, v hniezde alebo pripevnená na tele rodiča. Vtáky majú rôzne tvary zobákov a končatín prispôsobených na rôzne spôsoby potraviny. Zobáky môžu slúžiť na zachytávanie, lámanie, alebo lov potravy. Prejavujú rôzne formy sociálneho správania, vrátane hniezdenia v kolóniách, migrácie a spolupráce pri hľadaní potravy. Majú dobre vyvinutý hlasový aparát, ktorý používajú na vokalizáciu vrátane spevu, hlasného volania a komunikácie s inými jedincami. Niekedy vtáky praktizujú ovovivipariu, čo znamená, že vajcia sa vyvíjajú v tele samice a mláďatá sa rodia ako už plne vyvinuté jedince.

Birds, scientifically known as Aves, belong to the class of vertebrates and encompass more than ten thousand known species distributed worldwide. Birds exhibit numerous biological characteristics that distinguish them from other groups of animals. They are the only group of vertebrates with the ability to fly, thanks to their forelimbs modified into wings.

Birds have hollow bones that facilitate air sac respiration, a unique respiratory system that enhances their efficiency during flight. Their bodies are covered with feathers, displaying various colors and patterns. Feathers provide insulation against both heat and cold and are crucial for the flight capabilities of birds. Birds lay eggs with hard shells, and the incubation of eggs can occur on the ground, in nests, or even attached to the body of a parent.

The beaks and limbs of birds come in various shapes, adapted for different feeding strategies. Beaks serve functions such as grasping, breaking, or capturing prey. Birds exhibit diverse forms of social behavior, including nesting in colonies, migration, and cooperation in foraging. They possess a well-developed vocal apparatus used for vocalization, including singing, loud calling, and communication with other individuals.

Birds are known for their diverse and intricate songs, used for communication and establishing territory. Some species even mimic sounds from their environment. Occasionally, birds practice ovoviviparity, where eggs develop inside the female’s body, and the offspring are born as fully developed individuals. These unique biological features allow birds to adapt to various environments and lifestyles, from soaring through the skies to foraging on the ground.

Zoznam druhov (27)

Anas platyrhynchos – kačica divá
Anser anser – hus divá
Aquila chrasaëtos – orol skalný
Ardea alba – volavka biela
A. cinerea – volavka popolavá
Bubo bubo – výr skalný
Certhia familiaris – kôrovník dlhoprstý
Heliaëtus albicilla – orliak morský
Ciconia ciconia – bocian biely
Columba livia domestica – holub divý, domestifikovaná forma
Corvus corax – krkavec čierny
Cygnus olor – labuť spevavá
Erithacus rubecula – červienka obyčajná
Falco cherrug – sokol rároh
Fulica atra – lyska čierna
Gallus gallus – kura divá
Motacilla alba – trasochvost biely
Nycticorax nycticorax – chavkoš nočný
Parus caeruleus – sýkorka belasá
P. major – sýkorka veľká
Passer domesticus – vrabec domový
Pavo cristatus – páv korunkatý
Pelecanus onocrotalus – pelikán ružový
Phalacrocorax carbo – kormorán
Turdus merula – drozd čierny
Turdus philomelos – drozd plavý
Tyto alba – plamienka driemavá

Odkazy:

Passer domesticus - vrabec domový, samička

Na ľade bolo množstvo vtákov, kačky, lysky, čajky

Ako vidno, na kôre stromov je ho ťažké zbadať

Passer domesticus - vrabec domový, samček

Do búdiek si zvykli rýchlo chodiť aj veveričky

Celkom zvláštne, že takýto hmyzožravec si našiel cestu ku prikrmovaniu. Navyše chodil pravidelne

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Krajina, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Stredoveký vojenský tábor v Starej Ľubovni

24/10/201307/03/2024 skala

Stredoveký vojenský tábor v Starej Ľubovni ponúka návštevníkom cestu do minulosti. Historická rekonštrukcie umožňuje zažiť život stredovekých bojovníkov, predstavuje ich zbroj, brnenie, ale aj každodenné aktivity. Tábor sa nachádza neďaleko od Ľubovnianskeho hradu. “Zažiť” tu možno rytierov, lukostrelcov, pešiakov. Vystavené sú tu repliky stredovekých zbraní, brnení. Konajú sa tu aj vojenské cvičenia v tábore, súčasťou ktorých sú interaktívne dielne. Prednášajú historici, ktorí prezentujú cenné poznatky stredovekého spôsobu života. Tábor slúži ako vzdelávacia a zábavná platforma, ktorá rozvíja porozumenie histórii a umožňuje ponoriť sa do sveta stredoveku.

V Starej Ľubovni sa neďaleko od hradu nachádza expozícia stredovekého vojenského tábora. Myslím si, že jeho vybavenie a aktivity zaujmú predovšetkým detského návštevníka. V areály bolo pomerne veľa stanov, v ktorých boli deti. Okrem toho mali návštevníci možnosť si zastrieľať z luku, povoziť sa na koni, navštíviť rázovitú Kapitánsku krčmu, popozerať si dravé vtáky. Je to obraz vojenského života v 16. storočí (staralubovna.sk).

Medieval Military Camp in Stará Ľubovňa offers visitors a journey into the past. Historical reenactments allow experiencing the life of medieval warriors, showcasing their armor, weaponry, and daily activities. Located near Ľubovňa Castle, the camp features knights, archers, and infantrymen, providing replicas of medieval weapons and armor for close examination. Military exercises and interactive workshops, along with lectures by historians, present valuable insights into medieval life. Serving as an educational and entertaining platform, the camp fosters an understanding of history and allows immersion into the medieval world.

In Stará Ľubovňa, not far from the castle, there is an exhibition of a medieval military camp. I believe its facilities and activities would particularly captivate young visitors. The area has numerous tents where children can engage in various activities. Visitors also have the opportunity to try archery, ride horses, visit the quaint Captain’s Tavern, and observe birds of prey. It provides a glimpse into military life in the 16^th century (staralubovna.sk).

Odkazy

Značka: vojenské tábory

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post