2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Hory, Jazerá, Krajina, Orava, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, TOP, Typ krajiny

Roháčske plesá

Hits: 2296

Je zvlášt­ne, že Roháčs­ke ple­sá nema­jú vlast­né mená, ozna­ču­jú sa iba čís­la­mi. Ležia vo výš­ke 15621718 met­rov nad morom, čím sa radia medzi naj­niž­šie polo­že­né ple­sá v Euró­pe (aktu​ali​ty​.sk). Množ­stvo vody v oko­lí závi­sí od kli­ma­tic­kých a pôd­no­ve­ge­tač­ných, geolo­gic­kých a mor­fo­lo­gic­kých fak­to­rov. Voda sa udr­žia­va aj v skal­ných puk­li­nách. Jej záso­by sú malé a závis­lé od atmo­sfé­ric­kých zrá­žok. Pra­me­ne tu vyvie­ra­jú väč­ši­nou skry­te zo sutín a morén. V niž­ších polo­hách je výdat­nosť pra­me­ňov vyš­šia, vytvá­ra­jú sa vod­né toky. V Roháčs­kej doli­ne sa tvo­rí Roháčs­ky potok. Vzni­ká aj výto­kom z Roháčs­kych plies a spo­je­ním via­ce­rých pra­me­ňov z pod Volov­ca a Pred­né­ho Zele­né­ho. Súto­kom Roháčs­ke­ho poto­ka a Láta­nej vzni­ká Stu­de­ný potok, kto­rý ústí pri Pod­bie­li do rie­ky Ora­va. Ple­sá vznik­li vo vyhĺbe­ných kot­loch až po roz­to­pe­ní ľadov­ca (Infor­mač­ná tabuľa). 

V oko­lí žije 22 dru­hov cicav­cov, 46 dru­hov vtá­kov. Kam­zík a svisť sú gla­ciál­ny­mi relik­ta­mi. Ďalej napr.: svišť Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, med­veď Ursus arc­tos, rys Lynx lynx, kam­zík Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, vlk Canis lupus, vre­te­ni­ca Vipe­ra berus. Mlok Tri­tu­rus alpes­tris žije v hlb­ších vodách štvr­té­ho ple­sa. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni žije v plyt­kých mlá­kach dru­hé­ho. Z rast­lín tú ras­tú brus­ni­ce, čučo­ried­ky, Vac­ci­nium myr­til­lus a V. vitis-​idea, Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Infor­mač­ná tabu­ľa).


It is pecu­liar that the Roháčs­ke Ple­sá do not have the­ir own names; they are only iden­ti­fied by num­bers. They are situ­ated at an alti­tu­de ran­ging from 1562 to 1718 meters abo­ve sea level, making them among the lowest lakes in Euro­pe (aktu​ali​ty​.sk). The water quan­ti­ty in the vici­ni­ty depends on cli­ma­tic, soil-​vegetation, geolo­gi­cal, and morp­ho­lo­gi­cal fac­tors. Water is retai­ned even in rock cre­vi­ces, with its resour­ces being small and depen­dent on atmo­sp­he­ric pre­ci­pi­ta­ti­on. Springs most­ly emer­ge hid­den in deb­ris and morai­nes. In lower alti­tu­des, the sprin­g’s yield is hig­her, for­ming water­cour­ses. In the Roháčs­ka Doli­na, the Roháčs­ky Potok is for­med, ori­gi­na­ting from the outf­low of Roháčs­ke Ple­sá and the con­ver­gen­ce of seve­ral springs from bene­ath Volo­vec and Pred­ný Zele­ný. The con­flu­en­ce of Roháčs­ky Potok and Láta­ná cre­a­tes Stu­de­ný Potok, which flo­ws into the Ora­va River near Pod­biel. The lakes were for­med in hol­lo­wed basins after the gla­cier mel­ted (Infor­ma­ti­on board).

In the vici­ni­ty, 22 spe­cies of mam­mals and 46 spe­cies of birds inha­bit the area. Cha­mo­is and mar­mots are gla­cial relics. Addi­ti­onal­ly, spe­cies such as the mar­mot Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, bear Ursus arc­tos, lynx Lynx lynx, cha­mo­is Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, wolf Canis lupus, adder Vipe­ra berus, and alpi­ne newt Tri­tu­rus alpes­tris, which lives in the dee­per waters of the fourth lake, can be found. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni inha­bits the shal­low pools of the second lake. Plant spe­cies inc­lu­de cran­ber­ries, blu­e­ber­ries, Vac­ci­nium myr­til­lus, and V. vitis-​idea, along with Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Infor­ma­ti­on board).

To dzi­wne, że Roháčs­ke ple­sá nie mają włas­nych nazw, oznac­za się je tyl­ko nume­ra­mi. Leżą na wyso­ko­ści od 1562 do 1718 met­rów nad pozi­omem mor­za, co sta­wia je wśród naj­ni­żej poło­żo­nych jezi­or w Euro­pie (aktu​ali​ty​.sk). Ilo­ść wody w oko­li­cy zale­ży od czyn­ni­ków kli­ma­tycz­nych, glebowo-​roślinnych, geolo­gicz­nych i mor­fo­lo­gicz­nych. Woda zatr­zy­mu­je się nawet w szc­ze­li­nach skal­nych, a jej zaso­by są nie­wiel­kie i zale­żą od opa­dów atmo­s­fe­rycz­nych. Źró­dła w więks­zo­ści wypły­wa­ją ukry­te w rumos­zu i more­nach. Na niżs­zych wyso­ko­ściach wydaj­no­ść źró­deł jest więks­za, twor­ząc cie­ki wod­ne. W Doli­nie Roháčs­kej pows­ta­je Potok Roháčs­ky. Pows­ta­je również z odpły­wu z Roháčs­kych plies oraz z połąc­ze­nia kil­ku źró­deł spod Volov­ca i Pred­né­ho Zele­né­ho. Połąc­ze­nie Poto­ka Roháčs­ke­ho z Láta­nou twor­zy Potok Stu­de­ný, któ­ry ucho­dzi do rze­ki Ora­va koło Pod­bie­la. Jezi­ora pows­ta­ły w wyd­rążo­nych kot­li­nach po sto­pie­niu lodo­wca (Tab­li­ca informacyjna).

W oko­li­cy żyje 22 gatun­ki ssa­ków, 46 gatun­ków pta­ków. Kozi­ca i świs­tak to relik­ty glac­jal­ne. Dodat­ko­wo spot­kać można takie gatun­ki jak świs­tak Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, nie­dźwie­dź Ursus arc­tos, ryś Lynx lynx, kozi­ca Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, wilk Canis lupus, żmi­ja zyg­za­ko­wa­ta Vipe­ra berus, oraz tri­ton gór­ski Tri­tu­rus alpes­tris, któ­ry żyje w głębs­zych wodach czwar­te­go jezi­ora. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni zamiesz­ku­je płyt­kie kału­że dru­gie­go jezi­ora. Wśród roślin wys­tępu­ją boró­wki, jago­dy Vac­ci­nium myr­til­lus i V. vitis-​idea, a także Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Výživa

Nitenky – najznámejšie živé krmivo medzi širokou verejnosťou

Hits: 12615

Niten­ky - Tubi­fex tubi­fex sa v minu­los­ti pomer­ne hoj­ne vysky­to­va­li v oblas­tiach, kde bol vypúš­ťa­ný odpad – orga­nic­ké zne­čis­te­nie do vod­ných tokov – v blíz­kos­ti pivo­va­rov, sla­dov­ní, sódov­kár­ni, celu­ló­zok, prie­my­sel­ných pod­ni­kov. Žijú v bah­ne pomal­šie tečú­cich, resp. pokoj­nej­ších tokov. V tokoch sú zavŕ­ta­né do bah­na, vedia sa veľ­mi ostra­ži­to vtiah­nuť hlbo­ko do dna. Tubi­fex sa dá nájsť tak­mer v kaž­dom toku u nás, ale nie v množ­stve, kto­ré je pre akva­ris­tu zau­jí­ma­vé. Dnes už je voda čas­to pred­tým trans­for­mo­va­ná v čis­tič­kách, odpa­du je menej, živi­ny chý­ba­jú. Niten­ky ako ich pozna­jú akva­ris­ti majú hne­do­čer­ve­nú far­bu. V prí­ro­de je ich far­ba varia­bil­ná a závi­sí od množ­stva kys­lí­ka vo vode. Niten­ky v prí­ro­de môžu byť aj bie­lej farby.

Skr­mo­va­nie niteniek

Niten­ky sú veľ­mi vhod­ná potra­va napr. pre sum­co­vi­té ryby, pan­cier­ni­ky, prí­sav­ní­ky, sum­če­ky. Vo svo­jich čre­vách im kolu­je bah­no ešte dlho po ich odlo­ve­ní. Pre­to sa musia riad­ne pre­mý­vať a po nalo­ve­ní nechať aspoň tri dni vytrá­viť. Sú veľ­mi závis­lé od čerstvej vody, ove­ľa viac ako živé patent­ky, pre­to sa musia čas­to pre­pla­cho­vať vodou, prí­pad­ne sa pre ne nechá­va neus­tá­ly prí­tok a odtok vody. Vhod­né je ucho­vá­vať ich napr. v plo­chých mis­kách napr. na spod­ku chlad­nič­ky. Doká­žu sa zavŕ­tať do dna, kde môžu buď hniť, ale­bo sa nie­ke­dy môže stať, že sa po čase maso­vej­šie vyro­ja. Ak si zože­nie­te živé niten­ky, odpo­rú­čam hneď časť skŕ­miť a zvy­šok sami zamraz­te. Nemu­sí­te sa báť. Ak si ich zamra­zí­te samy, zosta­nú v sta­ve akcep­to­va­teľ­nom. Ide o to, že som nepo­čul ešte o mra­ze­ných niten­kách z obcho­du, kto­ré by nevy­ze­ra­li po rozm­ra­ze­ní skôr ako bla­to :-(.

Lov nite­niek

Niten­ky sa chy­ta­jú tak, že sa podo­be­rie celý sub­strát, na kto­rom ich vidí­me, pre­to­že sa veľ­mi rých­lo bojaz­li­vo vťa­hu­jú do sub­strá­tu. Z neho ich dosta­ne­me tak, že navrch nasy­pe­me čis­tý pie­sok. Niten­ky postup­ne pre­le­zú nad pie­sok, z kto­ré­ho ich už ľah­šie dosta­ne­me. Iný spô­sob (Neubau­er in verb, 2009): nalo­ve­ný mate­riál dáme napr. do níz­kej nádo­by, napr. do pre­prav­ky na zákus­ky. Maxi­mál­ne 5 – 7 cm vrstvu. Zakry­je­me ich sta­rou zác­lo­nou, nale­je­me vlaž­nú vodu aby bola asi dva cm nad sub­strát. Nechá­me ich v tma­vej miest­nos­ti s izbo­vou tep­lo­tou. Niten­ky sa začnú dusiť a zhru­ba za hodi­nu – dve začnú pre­lie­zať cez zác­lo­nu. Zo zác­lo­ny ich ľah­ko vez­me­me hus­tým hre­be­ňom na vlasy.


Niten­ky – Tubi­fex tubi­fex used to be quite abun­dant in are­as whe­re was­te was dis­char­ged – orga­nic pol­lu­ti­on into water­cour­ses – near bre­we­ries, mal­tings, soda fac­to­ries, pulp mills, indus­trial plants. They live in mud in slo­wer flo­wing or calm stre­ams. In stre­ams, they bur­row into the mud and can very cau­ti­ous­ly bur­row deep into the bot­tom. Tubi­fex can be found in almost eve­ry stre­am in our coun­try, but not in quan­ti­ties that are inte­res­ting for aqu­arists. Today, the water is often trans­for­med in tre­at­ment plants, the­re is less was­te, and nut­rients are lac­king. Niten­ky as aqu­arists know them have a brown-​red color. In natu­re, the­ir color is variab­le and depends on the amount of oxy­gen in the water. Niten­ky in natu­re can also be white.

Fee­ding Tubifex

Tubi­fex are very suitab­le food, for exam­ple, for cat­fish, loaches, suc­ker­fish, and small cat­fish. Mud still cir­cu­la­tes in the­ir intes­ti­nes long after they are caught. The­re­fo­re, they must be tho­rough­ly rin­sed and allo­wed to digest for at least three days after cat­ching. They are very depen­dent on fresh water, much more so than live Tubi­fex, so they must be rin­sed fre­qu­en­tly with water, or a cons­tant flow and drai­na­ge of water are pro­vi­ded for them. It is suitab­le to keep them, for exam­ple, in shal­low bowls, for exam­ple, at the bot­tom of the ref­ri­ge­ra­tor. They can bur­row into the bot­tom, whe­re they can eit­her rot or some­ti­mes it may hap­pen that they mass spa­wn after a whi­le. If you get live Tubi­fex, I recom­mend fee­ding part of them imme­dia­te­ly and fre­e­zing the rest your­self. You don’t have to wor­ry. If you fre­e­ze them your­self, they will remain in an accep­tab­le con­di­ti­on. The point is that I have not heard of fro­zen Tubi­fex from a sto­re that did­n’t look like mud after thawing :-(.

Cat­ching Tubifex

Tubi­fex are caught by taking the enti­re sub­stra­te on which we see them, becau­se they quick­ly and cau­ti­ous­ly bur­row into the sub­stra­te. We can get them out by sprink­ling cle­an sand on top. Tubi­fex will gra­du­al­ly cra­wl over the sand, making them easier to remo­ve. Anot­her met­hod (Neubau­er in verb, 2009): put the caught mate­rial, for exam­ple, into a shal­low con­tai­ner, for exam­ple, into a cake tran­s­por­ter. Maxi­mum 5 – 7 cm lay­er. Cover them with an old cur­tain, pour warm water to be about two cm abo­ve the sub­stra­te. Lea­ve them in a dark room with room tem­pe­ra­tu­re. Tubi­fex will start to suf­fo­ca­te, and about an hour or two later, they will start cra­wling through the cur­tain. We can easi­ly take them from the cur­tain with a den­se hair comb.


Niten­ky – Tubi­fex tubi­fex kamen v der Ver­gan­gen­he­it rela­tiv häu­fig in Gebie­ten vor, wo Abfall abge­las­sen wur­de – orga­nis­che Versch­mut­zung in Flie­ßge­wäs­ser – in der Nähe von Brau­e­re­ien, Mäl­ze­re­ien, Limo­na­den­fab­ri­ken, Zells­toff­müh­len, Indus­trie­an­la­gen. Sie leben im Sch­lamm in lang­sa­mer flie­ßen­den oder ruhi­gen Bächen. In Bächen gra­ben sie sich in den Sch­lamm und kön­nen sehr vor­sich­tig tief in den Boden gra­ben. Tubi­fex fin­den sich in fast jedem Bach in unse­rem Land, aber nicht in Men­gen, die für Aqu­aria­ner inte­res­sant sind. Heute wird das Was­ser oft in Klä­ran­la­gen umge­wan­delt, es gibt weni­ger Abfall und es feh­len Nährs­tof­fe. Niten­ky, wie Aqu­aria­ner sie ken­nen, haben eine braun­ro­te Far­be. In der Natur ist ihre Far­be varia­bel und hängt von der Sau­ers­toff­men­ge im Was­ser ab. Niten­ky in der Natur kön­nen auch weiß sein.

Füt­te­rung von Tubifex

Tubi­fex sind sehr gee­ig­ne­tes Fut­ter, zum Beis­piel für Wels, Sch­mer­len, Sau­gwel­se und kle­i­ne Wel­se. Sch­lamm zir­ku­liert auch lan­ge nach ihrem Fang noch in ihren Där­men. Des­halb müs­sen sie gründ­lich ges­pült und nach dem Fang min­des­tens drei Tage ver­daut wer­den. Sie sind sehr abhän­gig von fris­chem Was­ser, viel mehr als leben­de Tubi­fex, daher müs­sen sie häu­fig mit Was­ser ges­pült wer­den, oder es wird ihnen ein kons­tan­ter Was­serf­luss und ‑ablauf bere­it­ges­tellt. Es ist rat­sam, sie zum Beis­piel in fla­chen Schüs­seln auf­zu­be­wah­ren, zum Beis­piel am Boden des Kühls­chranks. Sie kön­nen sich in den Boden gra­ben, wo sie ent­we­der ver­rot­ten oder manch­mal nach einer Wei­le mas­sen­haft spa­wnen kön­nen. Wenn Sie leben­de Tubi­fex bekom­men, emp­feh­le ich, einen Teil von ihnen sofort zu füt­tern und den Rest selbst ein­zuf­rie­ren. Sie müs­sen sich kei­ne Sor­gen machen. Wenn Sie sie selbst ein­frie­ren, ble­i­ben sie in akzep­tab­lem Zus­tand. Der Punkt ist, dass ich noch nie von gef­ro­re­nen Tubi­fex aus einem Ges­chäft gehört habe, die nach dem Auf­tau­en nicht wie Sch­lamm aussehen :-(.

Tubi­fex fangen

Tubi­fex wer­den gefan­gen, indem der gesam­te Unter­grund genom­men wird, auf dem wir sie sehen, da sie schnell und vor­sich­tig in den Unter­grund gra­ben. Wir kön­nen sie heraus­neh­men, indem wir sau­be­ren Sand darauf stre­uen. Tubi­fex wer­den all­mäh­lich über den Sand krie­chen, was es ein­fa­cher macht, sie zu ent­fer­nen. Eine ande­re Met­ho­de (Neubau­er in verb, 2009): Legen Sie das gefan­ge­ne Mate­rial, zum Beis­piel in einen fla­chen Behäl­ter, zum Beis­piel in einen Kuchen­tran­s­por­ter. Maxi­mal 5 – 7 cm Schicht. Bedec­ken Sie sie mit einem alten Vor­hang, gie­ßen Sie war­mes Was­ser, das etwa zwei cm über dem Sub­strat liegt. Las­sen Sie sie in einem dunk­len Raum mit Zim­mer­tem­pe­ra­tur. Tubi­fex begin­nen zu ers­tic­ken, und etwa eine oder zwei Stun­den spä­ter begin­nen sie durch den Vor­hang zu krie­chen. Wir kön­nen sie leicht mit einem dich­ten Haar­kamm vom Vor­hang nehmen.


Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Technika

Osvetlenie akvária

Hits: 26828

Svet­lo je pod­stat­nou abi­otic­kou zlož­kou, kto­rou sa musí akva­ris­ta v byte zapo­die­vať. Za jeho výdat­nej pomo­ci pre­bie­ha­jú v akvá­riu bio­lo­gic­ké bio­che­mic­ké aj fyzi­kál­ne pro­ce­sy. Keď­že v mier­nom pás­me, v kto­rom sa nachá­dzam ja, a asi aj väč­ši­na z vás, kde je dĺž­ka slneč­né­ho svi­tu od jese­ne do jari nedos­ta­toč­ná, zabez­pe­če­nie ume­lé­ho osvet­le­nia je nevy­hnut­né. Samot­né slneč­né lúče sú síce pri­már­nym zdro­jom ener­gie, avšak nie sú prí­liš žia­du­ce v akva­ris­ti­ke. Dôvo­dom je to, že lúče v prí­ro­de nedo­pa­da­jú mimo hla­di­ny. V ume­lých nádr­žiach však dopa­da­jú na boč­né ste­ny, čo je čas­to dôvo­dom rias na čel­nom skle aj vo vode. Navy­še vod­né toky tečú v doli­nách, a tie sú neraz zare­za­né v kra­ji­ne, v ska­lách. Z geomor­fo­lo­gic­ké­ho hľa­dis­ka sa dá pred­po­kla­dať, že vod­ný tok tečie v zvl­ne­nom pro­fi­le. To zna­me­ná, že slneč­né lúče ťaž­šie pre­ni­ka­jú do vody v nich ako u nás v dome či byte. Voda v prí­ro­de je okrem toho čas­to zne­čis­te­ná, ale­bo jed­no­du­cho zafar­be­ná.. Aj pre­to odpo­rú­čam mať akvá­ri­um v tmav­šej čas­ti miest­nos­ti, a svie­tiť počas dná rad­šej ume­lým svet­lo. Je len samoz­rej­mé, že slneč­né­ho svet­la sa celé­mu kom­ple­tu prav­de­po­dob­ne aj tak dosta­ne dosť. Ani rybám by sa asi nepá­či­lo neus­tá­le plá­vať v tme. Svo­ju úlo­hu má aj este­tic­ké a funkč­né hľa­dis­ko, naj­mä pri pozo­ro­va­ní živo­ta v akvá­riu. Ryby nedo­ká­žu prí­liš svet­lo pri­jí­mať oča­mi. Nie do takej mie­ry ako cicav­ce, ale­bo hmyz. Je to mož­no zvlášt­ne, ale evo­luč­ne nedo­siah­li taký stup­ňa vývo­ja, ako by sme si asi na prvý pohľad mys­le­li. Ryby pri­jí­ma­jú svet­lo hlav­ne kožou, celým povr­chom tela.

Pri nad­byt­ku svet­la v akvá­riu, vzni­ka­jú zele­né ria­sy, pri nedos­tat­ku svet­la, hne­dé ria­sy. Kedy­si sa pou­ží­va­li v cho­va­teľ­stve vôbec žia­rov­ky. Už dáv­nej­šie sa od toho upus­ti­lo. Je to vhod­né napr. pre pla­zy do terá­ria, kde ten­to skve­lý vyná­lez slú­ži skôr ako zdroj tep­la, ako svet­la. Náj­du prí­pad­ne uplat­ne­nie pre rast­lin­né akvá­ria ak akva­ris­ta nemá iný zdroj tep­lé­ho svet­la. Pre­to­že rast­li­ny pre­fe­ru­jú skôr tep­lú zlož­ku fareb­né­ho spek­tra, kto­rú posky­tu­je bež­ná žia­rov­ka. Je to podob­né ako u sucho­zem­ských rast­lín. Chlo­ro­fyl je obsia­hnu­tý aj vo vod­ných rast­li­nách, len ria­sy obsa­hu­jú iný typ chlo­ro­fy­lu. Sucho­zem­ské rast­li­ny majú foto­syn­te­tic­kú účin­nosť iba 1 %, tak­že je to z ľud­ské­ho pohľa­du, mrha­nie ener­gie. Je to zaprí­či­ne­né špe­cia­li­zá­ci­ou enzý­mov, chlo­ro­fy­lu a širo­ko­pás­mo­vos­ťou spek­tra pri­ro­dze­né­ho svet­la. Žia­rov­ky odo­vzdá­va­jú akva­ris­to­vi ener­giu tak, že 20 % sa trans­for­mu­je na svet­lo a 80 % na tep­lo. Ten­to stav nie je veľ­mi žia­du­ci. Akva­ris­ta potre­bu­je z osvet­le­nia zís­kať svet­lo, tep­lo je nad­by­toč­né. Navy­še zabez­pe­čiť dosta­toč­né žia­rov­ko­vé osvet­le­nie pre napr. väč­šiu nádrž môže byť prob­lém. Prob­lé­mom je aj to, že žia­rov­ko­vé svet­lo je bodo­vé. Tie­to nedos­tat­ky však nema­jú žia­riv­ky. Ich svet­lo sa šíri rov­no­mer­nej­šie a ener­giu odo­vzdá­va zhru­ba v opač­nom pome­re ako žia­rov­ka – 85% svet­lo, 15% tep­lo. Exis­tu­jú rôz­ne odpo­rú­ča­nia, pre žia­rov­ky odpo­rú­čam 12 W na 1 l objemu.

Pre žia­riv­ko­vé tru­bi­ce – na 1 dm2 plo­chy dna mini­mál­ne 1W, opti­mál­ne 1.52 W pri nádr­žiach do výš­ky 50 cm. Tí čo chcú pes­to­vať rast­li­ny môžu pou­žiť ešte vyš­šie výko­ny, avšak potom hro­zí vyso­ká kon­cen­trá­cia rias. Samoz­rej­me, že to nie je len o wat­toch. Zále­ží na sve­tel­nom toku, na tom akej kva­li­ty je dané svet­lo, či posky­tu­je tep­lú bie­lu, stu­de­nú bie­lu, mod­ré, čer­ve­né svet­lo, atď. Para­met­re by mali byť uve­de­né na tru­bi­ciach, odpo­rú­čam si to riad­ne pred kúpou pre­štu­do­vať. Bež­ne sa pou­ží­va­jú tru­bi­ce, kto­rých tep­lo­ta far­by je od 3500 – do 25000 Kel­vi­nov. Pre rast­lin­né akvá­ri­um odpo­rú­čam tep­lej­šie far­by – pod 5000K. Pre bež­né­ho akva­ris­tu 6500 K, pre mor­ské­ho akva­ris­tu nad 9300 K. Pou­ži­teľ­nosť tru­bíc je čas­to u špe­ciál­nych akva­ris­tic­kých tru­bíc 0.50.75 roka. To je veľ­mi krát­ka doba. Po nej je dob­ré tru­bi­ce vyme­niť, ich účin­nosť kle­sá až na 50%. Oby­čaj­nej­šie tru­bi­ce, vydr­žia účin­ne ove­ľa dlh­šie. Pri všet­kých tru­bi­ciach, s kto­rý­mi som sa dote­raz stre­tol, bola uve­de­ná život­nosť 8 00010 000 hodín. Avšak špe­ciál­ne tru­bi­ce nedo­siah­nu za 0.5 roka 10 000 sve­tel­ných hodín a ich výkon­nosť pri­tom rapíd­ne kle­sá. Iné tru­bi­ce pri kon­ci život­nos­ti ešte stá­le majú 8090 % účin­nosť. Pre­fe­ru­jem tru­bi­ce Phi­lips, Osram. V kaž­dom prí­pa­de je dob­ré mať poru­ke neja­ké náh­rad­né tru­bi­ce.

Pre vyš­šiu život­nosť tru­bíc je ide­ál­ne mať medzi vypí­na­čom a štar­té­rom pred­rad­ník. Svet­lo sa bude spí­nať naraz, a výraz­ne sa pre­dĺži život­nosť tru­bi­ce. Ako alter­na­tí­va ku line­ár­nym žia­riv­kám – tru­bi­ciam je mož­né pou­žiť aj kom­pakt­né žia­riv­ky. Tie sú napo­kon dnes už bež­ne dostup­né v hyper­mar­ke­toch. Ich účin­nosť je samoz­rej­me niž­šia. Pre akvá­ria vyš­šie ako 50 cm sa odpo­rú­čam tzv. HQI výboj­ky. Tie sú schop­né účin­nej­šie pre­svie­tiť vyš­ší vod­ný stĺpec ako žia­riv­ky. Pre to, aby naša nádrž pros­pe­ro­va­la je ide­ál­ne mať pra­vi­del­né, resp. objek­tív­ne kon­tro­lo­va­teľ­né spí­na­nie svet­la. Je to lep­šie rie­še­nie ako sa spo­lie­hať na ľud­ský fak­tor. Kom­ple­ty s rast­li­na­mi by mali mať dosta­tok svet­la počas dňa 12 – 14 hodín,. Pred­sta­va, že sta­čí posky­to­vať pros­pe­ru­jú­ce­mu akvá­riu svet­lo iba večer je myl­ná. Vod­né rast­li­ny sú skôr schop­né pris­pô­so­biť sa sla­bé­mu zdro­ju osvet­le­nia ako jeho nedos­ta­toč­nej dĺž­ke. Pre opti­mál­ne zabez­pe­če­nie pra­vi­del­né­mu sve­tel­né­ho reži­mu sú ide­ál­ne spí­na­cie hodi­ny. Pra­vi­del­nosť reži­mu vplý­va výraz­ne aj na akti­vi­tu a cel­ko­vé sprá­va­nie rýb. Nie­kto­ré ryby dokon­ca začnú inak plá­vať. Je to zná­me napr. o neón­kach. Ak im poskyt­ne­me boč­né svet­lo, kto­ré nedo­pa­dá zvr­chu, tak sa sta­ne, že neón­ky začnú úpl­ne mimo­voľ­ne plá­vať šik­mo. Ako by sa im naklo­ni­la zem – sna­žia ja plá­vať kol­mo na smer dopa­da­jú­cich lúčov. Napr. živo­rod­ky veľ­mi rých­lo oží­va­jú” po zasvie­te­ní po pred­chá­dza­jú­cej tme”, cich­li­dám sa narú­ša bio­ryt­mus a ove­ľa dlh­šie im trvá, než ich pre­sved­čím” aby sa aspoň tro­chu rozp­lá­va­li. Dru­há stra­na min­ce je zase fakt, že pri tme nie sú také sle­pé”. Napo­kon sami dob­re vie­me, že tma a svet­lo vplý­va výraz­ne aj na člo­ve­ka. Prob­lé­mom je, že spí­na­cie hodi­ny trpia na vyso­kú indukč­nú záťaž. Naj­pou­ží­va­nej­šie žia­riv­ko­vé tru­bi­ce majú vyso­kú indukč­nú záťaž, napriek rela­tív­ne níz­ke­mu odbe­ru prú­du. Pre­to odpo­rú­čam mecha­nic­ké spí­na­cie hodi­ny, ale­bo pre­ve­re­né digi­tál­ne. Mám skú­se­nosť, že digi­tál­ne spí­na­cie hodi­ny sa čas­to resetovali.


Light is an essen­tial abi­otic com­po­nent that aqu­arium ent­hu­siasts must con­si­der in the­ir homes. With its sig­ni­fi­cant help, bio­lo­gi­cal, bio­che­mi­cal, and phy­si­cal pro­ces­ses take pla­ce in the aqu­arium. In the tem­pe­ra­te zone whe­re I am loca­ted, and pro­bab­ly many of you, the sun­light dura­ti­on from fall to spring is insuf­fi­cient. The­re­fo­re, pro­vi­ding arti­fi­cial ligh­ting is neces­sa­ry. Whi­le sun­light is the pri­ma­ry sour­ce of ener­gy, it’s not high­ly desi­rab­le in aqu­ariums. In natu­re, sun­light does­n’t penet­ra­te below the water sur­fa­ce, but in arti­fi­cial tanks, it often hits the side walls, lea­ding to algae gro­wth on the glass and in the water. Addi­ti­onal­ly, water cur­rents flow in val­le­ys, which are often cut into the lands­ca­pe, making it har­der for sun­light to penet­ra­te the water.

For the­se rea­sons, I recom­mend pla­cing the aqu­arium in a dar­ker part of the room and using arti­fi­cial light during the day. It’s evi­dent that some sun­light will still reach the enti­re setup. Fish pro­bab­ly would­n’t enjoy swim­ming in cons­tant dark­ness eit­her. Aest­he­tic and func­ti­onal aspects also play a role, espe­cial­ly when obser­ving aqu­arium life. Fish can’t per­ce­i­ve light with the­ir eyes as much as mam­mals or insects. They main­ly sen­se light through the­ir skin, cove­ring the­ir enti­re body sur­fa­ce. Excess light in the aqu­arium leads to gre­en algae, whi­le a lack of light results in bro­wn algae. In the past, incan­des­cent bulbs were used in bre­e­ding. Howe­ver, this prac­ti­ce has been aban­do­ned as the­y­’re more suitab­le as a heat sour­ce than a light sour­ce. Com­pact flu­ores­cent bulbs are a com­mon alter­na­ti­ve, but the­ir effi­cien­cy is lower.

Flu­ores­cent tubes are pre­fer­red for aqu­ariums tal­ler than 50 cm. High-​Intensity Dis­char­ge (HQI) lamps are recom­men­ded for even bet­ter penet­ra­ti­on in tal­ler tanks. Regu­lar main­te­nan­ce and repla­ce­ment of tubes are cru­cial for opti­mal per­for­man­ce. Pre­cau­ti­ons, such as using a bal­last befo­re the switch and star­ter, can extend the life of flu­ores­cent tubes. Having a regu­lar and objec­ti­ve­ly con­trol­lab­le light sche­du­le is cru­cial for the aqu­ariu­m’s well-​being. Timers are bet­ter than rely­ing on human inter­ven­ti­on. Aqu­arium kits with plants should rece­i­ve light for 12 – 14 hours a day for opti­mal gro­wth. Pro­vi­ding light only in the eve­ning is a mis­con­cep­ti­on. The regu­la­ri­ty of the light regi­me sig­ni­fi­can­tly affects the acti­vi­ty and ove­rall beha­vi­or of fish. Some fish chan­ge the­ir swim­ming pat­terns based on the light sour­ce­’s direc­ti­on. In conc­lu­si­on, pro­per ligh­ting is vital for a thri­ving aqu­arium, con­si­de­ring fac­tors like light type, dura­ti­on, and schedule.


Licht ist eine wesen­tli­che abi­otis­che Kom­po­nen­te, mit der sich der Aqu­aria­ner in sei­ner Woh­nung ause­i­nan­der­set­zen muss. Mit sei­ner erheb­li­chen Hil­fe lau­fen bio­lo­gis­che, bio­che­mis­che und phy­si­ka­lis­che Pro­zes­se im Aqu­arium ab. Da die Son­ne­ne­ins­trah­lung im gemä­ßig­ten Bere­ich, in dem ich mich befin­de und wahrs­che­in­lich vie­le von Ihnen, von Herbst bis Früh­ling unzu­re­i­chend ist, ist die Bere­its­tel­lung künst­li­cher Bele­uch­tung not­wen­dig. Wäh­rend Son­nen­licht die pri­mä­re Ener­gie­qu­el­le ist, ist es in Aqu­arien nicht beson­ders wün­schen­swert. In der Natur dringt Son­nen­licht nicht unter die Was­se­ro­berf­lä­che, trifft aber in künst­li­chen Behäl­tern oft auf die Sei­ten­wän­de, was zu Algen­wachs­tum auf dem Glas und im Was­ser führt. Darüber hinaus flie­ßen Was­sers­tröme in Tälern, die oft in die Lands­chaft geschnit­ten sind, was es für Son­nen­licht ersch­wert, ins Was­ser einzudringen.

Aus die­sen Grün­den emp­feh­le ich, das Aqu­arium in einem dunk­le­ren Teil des Rau­mes zu plat­zie­ren und tag­süber künst­li­ches Licht zu ver­wen­den. Es ist offen­sicht­lich, dass trotz­dem etwas Son­nen­licht die gesam­te Ein­rich­tung erre­icht. Fis­che wür­den wahrs­che­in­lich auch nicht ger­ne in stän­di­ger Dun­kel­he­it sch­wim­men. Äst­he­tis­che und funk­ti­ona­le Aspek­te spie­len eben­falls eine Rol­le, ins­be­son­de­re beim Beobach­ten des Aqu­arium­le­bens. Fis­che kön­nen Licht nicht so stark mit ihren Augen wahr­neh­men wie Säu­ge­tie­re oder Insek­ten. Sie neh­men Licht haupt­säch­lich durch ihre Haut wahr, die ihre gesam­te Kör­pe­ro­berf­lä­che bedec­kt. Übers­chüs­si­ges Licht im Aqu­arium führt zu grünem Algen­wachs­tum, wäh­rend Licht­man­gel zu brau­nen Algen führt. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den Glüh­lam­pen zur Zucht ver­wen­det. Die­se Pra­xis wur­de jedoch auf­ge­ge­ben, da sie eher als Wär­me­qu­el­le denn als Lich­tqu­el­le gee­ig­net sind. Kom­pakt­le­uchts­toff­lam­pen sind eine übli­che Alter­na­ti­ve, aber ihre Effi­zienz ist geringer.

Flu­ores­zie­ren­de Röh­ren wer­den für Aqu­arien über 50 cm Höhe bevor­zugt. Für noch bes­se­re Durchd­rin­gung in höhe­ren Tanks wer­den Hochd­ruc­ken­tla­dungs­lam­pen (HQI) emp­foh­len. Regel­mä­ßi­ge War­tung und Aus­tausch der Röh­ren sind ents­che­i­dend für eine opti­ma­le Leis­tung. Vor­sichts­ma­ßnah­men wie die Ver­wen­dung eines Vors­chalt­ge­räts vor dem Schal­ter und dem Star­ter kön­nen die Lebens­dau­er von Leuchts­toff­röh­ren ver­län­gern. Ein regel­mä­ßi­ger und objek­tiv kon­trol­lier­ba­rer Lichtp­lan ist ents­che­i­dend für das Wohl­be­fin­den des Aqu­ariums. Timer sind bes­ser als die Abhän­gig­ke­it von men­sch­li­chem Ein­gre­i­fen. Aqu­arium­sets mit Pflan­zen soll­ten für opti­ma­les Wachs­tum 12 – 14 Stun­den am Tag bele­uch­tet wer­den. Die Vors­tel­lung, dass es aus­re­icht, einem pros­pe­rie­ren­den Aqu­arium nur abends Licht zu geben, ist ein Irr­tum. Die Regel­mä­ßig­ke­it des Licht­re­gi­mes bee­in­flusst das Ver­hal­ten und die Gesamt­be­we­gung der Fis­che erheb­lich. Eini­ge Fis­che ändern sogar ihre Sch­wim­mus­ter basie­rend auf der Rich­tung der Lich­tqu­el­le. Zusam­men­fas­send ist eine ord­nungs­ge­mä­ße Bele­uch­tung für ein blühen­des Aqu­arium uner­läss­lich, wobei Fak­to­ren wie Licht­typ, Dau­er und Zeitp­lan zu berück­sich­ti­gen sind.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5490

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Kráľovské mesto Bardejov

Hits: 3032

Bar­de­jov, maďar­sky Bárt­fa, nemec­ky Bart­feld je krá­ľov­ské, his­to­ric­ké, kúpeľ­né mes­to. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1241. Od roku 2000 je mes­to zapí­sa­né medzi loka­li­ty Sve­to­vé dedič­stvo UNESCO. Nachá­dza sa na seve­ro­vý­chod­nom Slo­ven­sku, v nad­mor­skej výš­ke 323 met­rov na plo­che viac ako 72 km2. Býva tu cca 33000 oby­va­te­ľov. Je cen­trom Hor­né­ho Šari­ša. V minu­los­ti boli pre Bar­de­jov dôle­ži­té dva vod­né toky, kto­ré ho spá­ja­li s údo­lím Tory­sy: Kľu­šov­ský potok a Sek­čov. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom sa Bar­de­jov stal v roku 1376. V stre­do­ve­ku sa tu napl­no roz­ví­ja­la reme­sel­ná výro­ba, v 14. a 15. sto­ro­čí zažil vrchol slá­vy a bohat­stva – zla­tý vek (Wiki­pe­dia). 

Najv­zác­nej­šia stre­do­ve­ká stav­ba je bazi­li­ka svä­té­ho Egí­dia, jeho 11 gotic­kých kríd­lo­vých oltá­rov s tabu­ľo­vý­mi maľ­ba­mi pat­rí k európ­skym uni­ká­tom (Wiki­pe­dia). Je 50 met­rov dlhá a širo­ká 31 met­rov. Veža meria 76 met­rov (bar​de​jov​.sk). Radnič­né námes­tie je lemo­va­né z troch strán meš­tian­sky­mi doma­mi, so znak­mi gotic­kej a rene­sanč­nej archi­tek­tú­ry (Wiki­pe­dia). Námes­tie ma 26080 met­rov (bar​de​jov​.sk). Mest­skú rad­ni­cu zača­li sta­vať v roku 1505. Osob­nos­ti mes­ta: sta­vi­teľ Maj­ster Ale­xan­der, hudob­ný skla­da­teľ Zacha­riáš Zare­vúc­ky, spi­so­va­teľ Ján Andraš­čík, hudob­ný skla­da­teľ Jozef Gre­šák (Wiki­pe­dia).

V roku 1437 bolo v Bar­de­jo­ve evi­do­va­ných 517 domov a 3000 oby­va­te­ľov vo vnú­tor­nom mes­te, za hrad­ba­mi bolo ďal­ších 300 domov. Regis­tro­va­ných 64 reme­siel, 51 cechov, 146 reme­sel­níc­kych maj­strov. V 16. sto­ro­čí sa teši­lo dob­ré­mu menu huma­nit­né gym­ná­zi­um pod vede­ním Leonar­da Stöc­ke­la. Bolo cen­trom kul­tú­ry, vzde­la­nos­ti. S ním sa via­že aj škol­ský orga­ni­zač­ný a štu­dij­ný poria­dok – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, kto­rý je naj­star­ším peda­go­gic­kým doku­men­tom na Slo­ven­sku. Gutt­ges­se­lo­va tla­čia­reň vytla­či­la mno­ho vzác­nych prác. Kate­chiz­mus Mar­ti­na Lut­he­ra z roku 1581 je pova­žo­va­ná za prvú pub­li­ká­ciu pre­lo­že­nú do vte­daj­šej slo­ven­či­ny (zhmao​.sk).


Bar­de­jov, kno­wn as Bárt­fa in Hun­ga­rian and Bart­feld in Ger­man, is a roy­al, his­to­ric spa town. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1241. Sin­ce 2000, the town has been lis­ted among the UNESCO World Heri­ta­ge Sites. It is loca­ted in nort­he­as­tern Slo­va­kia at an ele­va­ti­on of 323 meters, cove­ring an area of over 72 km². App­ro­xi­ma­te­ly 33,000 peop­le resi­de here, and it ser­ves as the cen­ter of Upper Šariš. In the past, two water­cour­ses were sig­ni­fi­cant for Bar­de­jov, con­nec­ting it to the Tory­sa Val­ley: the Kľu­šov­ský Stre­am and the Sek­čov River. Bar­de­jov obtai­ned the sta­tus of a free roy­al town in 1376. During the medie­val peri­od, crafts­mans­hip flou­ris­hed, and it expe­rien­ced a gol­den age of glo­ry and pros­pe­ri­ty in the 14th and 15th cen­tu­ries (Wiki­pe­dia).

The most pre­ci­ous medie­val struc­tu­re is the Basi­li­ca of St. Giles, reno­wned for its 11 Got­hic altars with panel pain­tings, making it a Euro­pe­an rari­ty (Wiki­pe­dia). It is 50 meters long, 31 meters wide, and the tower mea­su­res 76 meters (bar​de​jov​.sk). The Town Hall Squ­are is bor­de­red by burg­her hou­ses disp­la­y­ing ele­ments of Got­hic and Renais­san­ce archi­tec­tu­re (Wiki­pe­dia). The squ­are mea­su­res 26080 meters (bar​de​jov​.sk). Cons­truc­ti­on of the Town Hall began in 1505. Notab­le per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de the buil­der Mas­ter Ale­xan­der, com­po­ser Zacha­riáš Zare­vúc­ky, wri­ter Ján Andraš­čík, and com­po­ser Jozef Gre­šák (Wiki­pe­dia).

In 1437, Bar­de­jov had 517 regis­te­red hou­ses and 3,000 inha­bi­tants wit­hin the inner town, with an addi­ti­onal 300 hou­ses out­si­de the walls. The­re were 64 crafts, 51 guilds, and 146 arti­san mas­ters regis­te­red. In the 16th cen­tu­ry, the huma­nis­tic gym­na­sium led by Leonard Stöc­kel gai­ned a good repu­ta­ti­on. It ser­ved as a cen­ter for cul­tu­re and edu­ca­ti­on. Asso­cia­ted with it is the scho­ol orga­ni­za­ti­onal and stu­dy order – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, the oldest peda­go­gi­cal docu­ment in Slo­va­kia. Gutt­ges­se­l’s prin­ting pre­ss pro­du­ced many valu­ab­le works. Mar­tin Lut­he­r’s Cate­chism from 1581 is con­si­de­red the first pub­li­ca­ti­on trans­la­ted into the then-​Slovak lan­gu­age (zhmao​.sk).


Bar­de­jov, zna­ne po pol­sku jako Bar­di­ów, a po węgier­sku jako Bárt­fa, nie­miec­ku Bart­feld, to kró­le­ws­kie, his­to­rycz­ne mias­to uzdro­wis­ko­we. Pier­ws­ze pisem­ne wzmian­ki pocho­dzą z roku 1241. Od 2000 roku mias­to figu­ru­je na liście miejsc UNESCO świa­to­we­go dzie­dzict­wa. Poło­żo­ne jest na północ­nym wscho­dzie Sło­wac­ji, na wyso­ko­ści 323 met­rów, na obszar­ze ponad 72 km². Miesz­ka tu oko­ło 33 000 osób, a mias­to pełni fun­kc­ję cen­trum Gór­ne­go Sza­rys­zu. W przes­zło­ści dwie cie­ki wod­ne odg­ry­wa­ły ważną rolę, łąc­ząc Bar­de­jov z doli­ną Tory­sy: stru­mień Kľu­šov­ský i rze­ka Sek­čov. Bar­de­jov uzys­kał sta­tus wol­ne­go mias­ta kró­le­ws­kie­go w 1376 roku. W śred­ni­owiec­zu kwi­tło rze­mi­osło, a mias­to prze­ży­ło zło­ty wiek chwa­ły i dob­ro­by­tu w XIVXV wie­ku (Wiki­pe­dia).

Naj­cen­niejs­zym śred­ni­owiecz­nym zabyt­kiem jest Bazy­li­ka św. Idzie­go, sły­nąca z 11 ołtar­zy gotyc­kich z obra­za­mi na dre­wnie, co czy­ni ją euro­pej­ską rzad­ko­ścią (Wiki­pe­dia). Ma dłu­go­ść 50 met­rów, sze­ro­ko­ść 31 met­rów, a wie­ża mier­zy 76 met­rów (bar​de​jov​.sk). Plac Ratus­zo­wy otoc­zo­ny jest kamie­ni­ca­mi mieszc­zan z ele­men­ta­mi archi­tek­tu­ry gotyc­kiej i rene­san­so­wej (Wiki­pe­dia). Plac ma wymia­ry 260 na 80 met­rów (bar​de​jov​.sk). Budo­wę Ratus­za roz­poc­zęto w 1505 roku. Wśród zna­nych posta­ci mias­ta są budo­wnic­zy Maj­ster Ale­xan­der, kom­po­zy­tor Zacha­riáš Zare­vúc­ky, pisarz Ján Andraš­čík i kom­po­zy­tor Jozef Gre­šák (Wiki­pe­dia).

W 1437 roku w Bar­de­jo­wie było zare­jes­tro­wa­nych 517 domów i 3000 miesz­ka­ńców w obrębie mias­ta, za mura­mi znaj­do­wa­ło się kolej­ne 300 domów. Zare­jes­tro­wa­nych było 64 rze­mi­osła, 51 cechów i 146 mis­tr­zów rze­mie­śl­nic­zych. W XVI wie­ku dob­ra sła­wa zdo­by­ła się gim­naz­jum huma­nis­tycz­ne pod kie­ro­wnict­wem Leonar­da Stöc­ke­la. Sta­no­wi­ło ono ośro­dek kul­tu­ry i edu­kac­ji. Z nim zwi­ąza­ny jest również por­ządek orga­ni­za­cyj­ny i nauc­za­nia szko­ły – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, naj­stars­zy doku­ment peda­go­gicz­ny na Sło­wac­ji. Dru­kar­nia Gutt­ges­se­la wyd­ru­ko­wa­ła wie­le cen­nych prac. Kate­chizm Mar­ci­na Lut­ra z 1581 roku uwa­ża­ny jest za pier­ws­zą pub­li­kac­ję prze­tłu­mac­zo­ną na ówc­zes­ny sło­wac­ki (zhmao​.sk).


Bar­de­jov, або в русинській мові Бардейів, а угорською – Бартфа, німецькою – Бартфельд, є королівським історичним курортним містом. Перша писемна згадка про місто датується 1241 роком. З 2000 року місто внесено до списку об’єктів світової спадщини ЮНЕСКО. Розташоване на північному сході Словаччини на висоті 323 метри на площі понад 72 км². Тут проживає близько 33 000 осіб, і місто є центром Верхнього Шариша. У минулому для Бардейова були важливі дві водяні течії, які з’єднували його з долиною річки Ториси: Ключівський потік і річка Секчов. Бардейов отримав статус вільного королівського міста в 1376 році. У середньовіччі розвивалось ремесляне виробництво, а місто пережило золотий вік слави і багатства в XIV і XV століттях (Wiki­pe­dia).

Найціннішим середньовічним будівельним пам’ятником є базиліка святого Ігнатія, відома 11 готичними алтарями з фресками на дереві, що робить її рідкісною для європейської культури (Wiki­pe­dia). Має довжину 50 метрів, ширину 31 метр і вежу заввишки 76 метрів (bar​de​jov​.sk). Ратушний майдан оточений будинками міщан з елементами готичної і ренесансної архітектури (Wiki­pe­dia). Площа має розміри 260 на 80 метрів (bar​de​jov​.sk). Будівництво ратуші почалося у 1505 році. Серед видатних постатей міста є будівельник Майстер Олександр, композитор Захаріаш Заревуцький, письменник Ян Андрашчік та композитор Йозеф Грешак (Wiki­pe­dia).

У 1437 році в Бардейові зареєстровано 517 будинків і 3000 мешканців у межах міста, за мурами було ще 300 будинків. Зареєстровано 64 ремесла, 51 цехів і 146 ремісничих майстрів. У XVI столітті відзначалося доброю репутацією гуманітарне гімназію під керівництвом Леонарда Штекеля. Вона була центром культури та освіти. З нею пов’язаний шкільний організаційний та навчальний порядок – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, який є найстарішим педагогічним документом на Словаччині. Друкарня Гуттгеселя видала багато цінних праць. Катехізис Мартина Лютера з 1581 року вважається першою публікацією, перекладеною на тодішню словацьку мову (zhmao​.sk).


Odka­zy:

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post