2006, 2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2015, Časová línia, Devínské Karpaty, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Hrad Devín

Hits: 4724

Zná­me zrú­ca­ni­ny hra­du Devín, ležia­ce na skal­nom bra­le nad súto­kom Mora­vyDuna­ja, pat­ria k význam­ným pamät­ní­kom slo­ven­skej minu­los­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Za vlá­dy Tra­já­na a Valen­tia­na I. bola na Deví­ne pred­su­nu­tá rím­ska stráž­na sta­ni­ca. Opev­ne­nie vybu­do­va­la rím­ska posád­ka a bolo súčas­ťou hra­nič­né­ho obran­né­ho sys­té­mu Rím­skej ríše – Limes roma­nus (devin​.sk). Na hrad­nej výši­ne exis­to­va­la význam­ná kelt­ská osa­da už od začiat­ku posled­né­ho sto­ro­čia pred n.l.. (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Mimo­riad­ne význam­ná stra­te­gic­ká polo­ha, zná­ma už Kel­tomRima­nom, bola prí­či­nou aj k zalo­že­niu mohut­né­ho slo­van­ské­ho hra­dis­ka na hrad­nom návrší, kto­ré sa roku 864 prvý raz písom­ne uvá­dza pod menom Dowi­na (bra​ti​sla​va​.sk), čo zna­me­ná deva, diev­ča (devin​.sk). Naj­star­šie sto­py po Slo­va­noch pochá­dza­jú 8. sto­ro­čia, vysky­tu­jú sa ne celej plo­che cen­trál­ne­ho hra­dis­ka, z čoho si mož­no utvo­riť pred­sta­vu o inten­zív­nej síd­lis­ko­vej zástav­by. Dodnes sa zacho­va­li zvyš­ky zem­né­ho valu na sever­nej stra­ne hra­dis­ka, kto­rý bol vybu­do­va­ný už v rím­skej dobe. Slo­va­nia ho spev­ni­li dre­ve­nou pali­sá­dou (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

V 9. sto­ro­čí tu síd­lil Moj­mír, Ras­ti­slav aj Svä­top­luk, kto­rý tu v roku 871 pora­zil Nemcov (kas​tiel​.org). Z leto­pi­sov vyplý­va, že na Deví­ne sa opev­ni­lo veľ­ko­mo­rav­ské­ho knie­ža Ras­ti­slav, kto­rý hľa­dal úto­čis­ko pred výcho­dof­ran­ským krá­ľom Ľudo­ví­tom Nemcom (i15​.cz). V obdo­bí Veľ­ko­mo­rav­skej ríše to bol naj­výz­nam­nej­ší pohra­nič­ný hrad (bra​ti​sla​va​.sk). Toto roz­siah­le hra­dis­ko, chrá­ne­né od Duna­ja vyso­kým bra­lom a od seve­ro­vý­cho­du prie­ko­pa­mi a zem­ný­mi val­mi, bolo v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších pev­nos­tí pro­ti expan­zii Fran­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk). Po roku 892 bol Devín jed­ným z dôle­ži­tých bodov reťa­ze obran­ných hra­dísk pro­ti úto­kom sta­rých Maďa­rov z potis­kých oblas­tí (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Po záni­ku Veľ­kej Mora­vy nado­bu­dol Devín stra­te­gic­ký význam v 13. sto­ro­čí, v obdo­bí rakúsko-​uhorských bojov o Devín­sku brá­nu. Na hrad­nom kop­ci vzni­kol men­ší kamen­ný pohra­nič­ný stráž­ny hrad (wiki­pe­dia sk). V roku 1272 ovlá­dol hrad Pře­mysl Ota­kar, kto­rý zví­ťa­zil nad uhor­ským krá­ľom Šte­fa­nom (kas​tiel​.org).

K roz­siah­lej­šej výstav­be potom priš­lo až v roku 1460, keď sa sta­li vlast­ník­mi hra­du gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka. Hor­ný hrad pre­sta­vo­va­li a iné úpra­vy v dôsled­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva vyko­na­li Bát­ho­ry­ov­ci, kto­rí boli maji­teľ­mi v rokoch 15271606. Posled­né opev­ňo­va­cie prá­ce sa via­žu rov­na­ko ku Tur­kom a ku Pál­fy­ov­com v dru­hej polo­vi­ci 17. sto­ro­čia. Po záni­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva sa Devín začal v 18. sto­ro­čí roz­pa­dá­vať, k čomu pris­pel (wiki­pe­dia sk) v máji 1809 Napo­le­on, kto­rý obsa­dil Vie­deň a v júni vyho­dil hrad do povet­ria. Odvte­dy je v ruinách. Jeho slá­vu oži­vil v roku 1836 Ľudo­vít Štúr, pre kto­ré­ho bol Devín sym­bo­lom slo­van­skej vzá­jom­nos­ti a národ­né­ho uve­do­me­nia (sazp​.sk). Od čias slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia, po štú­rov­ských vychádz­kach na hrad­né zrú­ca­ni­ny, sa Devín stal pre svo­ju veľ­ko­mo­rav­skú tra­dí­ciu sym­bo­lom nie­len dáv­nej slo­van­skej slá­vy, ale aj sym­bo­lom slo­van­skej druž­by a pria­teľ­stva medzi národ­mi. Zrú­ca­ni­na hra­du Devín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a spra­vu­je ju mest­ské múze­um v Bra­ti­sla­ve (bra​ti​sla​va​.sk).

Na hra­de sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky rím­skej stav­by. Jed­na z nich sa nachá­dza na hor­nom nádvo­rí, pred vstu­pom do expo­zič­nej inte­ri­é­ro­vej čas­ti. Citu­jem z infor­mač­nej tabu­le, kto­rá sa nachá­dza pri tých­to pozos­tat­koch. Obja­vi­li ju počas arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu v 30. rokoch 20. sto­ro­čia. Pod­stat­ná časť nále­zov bola zni­če­ná počas II. sve­to­vej voj­ny. Zis­ti­lo sa, že stav­ba pozos­tá­va zo šty­roch miest­nos­tí, z kto­rých jed­na je zakon­če­ná apsi­dou orien­to­va­nou na juh. Na zákla­de sta­veb­nej tech­ni­ky sa môže dato­vať do 3. sto­ro­čia – obdo­bie vlá­dy dynas­tie Seve­rov­cov, s nasle­du­jú­cou pre­stav­bou, kto­rá sa moh­la rea­li­zo­vať za vlá­dy cisá­ra Valen­ti­niá­na I. (364375).” Budo­vu mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako súčasť civil­nej usad­los­ti (Infor­mač­ná tabu­ľa na Deví­ne). V rokoch 19211922 vo východ­nej čas­ti hra­dis­ka obja­vi­li a neskôr iden­ti­fi­ko­va­li veľ­ko­mo­rav­ský kos­tol dato­va­ný do 1011. sto­ro­čia (apsi​da​.sk).

Západ­né Kar­pa­ty vznik­li v dôsled­ku kolí­zie afric­kej a eurá­zij­skej plat­ne. Malé Kar­pa­ty a Hunds­he­im­ské vrchy sú ich súčas­ťou. V kot­li­nách sa postup­ne vytvo­ril rieč­ny sys­tém Duna­ja a Mora­vy. A prá­ve nad súto­kom spo­mí­na­ných riek sa nachá­dza bra­lo Devín­ske­ho hra­du. Pred­sta­vu­je vyz­dvi­hnu­tú časť poho­ria uťa­tú zlo­mom voči pokles­nu­tej Devín­skej brá­ne. Devín­ska hrad­ná ska­la je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Hrad­né bra­lo je mohut­né a čle­ni­té, dosa­hu­je výš­ku tak­mer 70 met­rov. Vysky­tu­jú sa tu na ska­le belem­ni­ty (Infor­mač­ná tabuľa).

Celý hrad­ný kopec je význam­ný aj ako bota­nic­ká loka­li­ta s výsky­tom mno­hých chrá­ne­ných a ohro­ze­ných dru­hov rast­lín. Vege­tá­ciu hrad­né­ho vrchu po stá­ro­čia ovplyv­ňo­val člo­vek. Ras­tie tu napr. Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­mač­ná tabu­ľa)

Skal­ná ste­na posky­tu­je hniezd­ne pod­mien­ky pre vtác­tvo. Tep­lé juž­né sva­hy sú význam­ným bio­to­pom naj­mä pre pla­zy a hmyz. V puk­li­nách hniez­dia napr.: sokol Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Z hmy­zu vid­lo­chvost Iphic­li­des poda­li­rius, jasoň Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, fúzač Ceram­byx cer­do (Infor­mač­ná tabuľa).

Oby­va­te­lia osa­dy v dol­nej čas­ti hra­dis­ka pocho­vá­va­li svo­jich mŕt­vych na tom­to mies­te ešte v čase Veľ­kej Mora­vy. Prie­mer­ný vek pocho­va­ných je 32 rokov, leža­li v hĺb­ka 70130 cm tes­ne jeden ved­ľa dru­hé­ho, mies­ta­mi i vo via­ce­rých vrstvách nad sebou. Zanik­nu­tý kos­tol z 9. sto­ro­čia nahra­di­la v 10. sto­ro­čí kaplnka.


The famous ruins of Devin Cast­le, per­ched on a roc­ky cliff abo­ve the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers, are among the sig­ni­fi­cant land­marks of Slo­vak his­to­ry (bra​ti​sla​va​.sk). During the rule of Tra­jan and Valen­ti­nian I, a Roman guard sta­ti­on was sta­ti­oned at Devin. The for­ti­fi­ca­ti­ons were built by a Roman gar­ri­son and were part of the Roman Empi­re­’s bor­der defen­se sys­tem – Limes roma­nus (devin​.sk). At the hill­top, the­re was a sig­ni­fi­cant Cel­tic sett­le­ment from the begin­ning of the last cen­tu­ry BC (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). The excep­ti­onal­ly stra­te­gic loca­ti­on, kno­wn to both Celts and Romans, led to the estab­lish­ment of a mas­si­ve Sla­vic for­tress on the hill, first men­ti­oned in wri­ting in 864 under the name Dowi­na, mea­ning a girl (devin​.sk). The oldest tra­ces of Slavs date back to the 8th cen­tu­ry, cove­ring the enti­re cen­tral for­tress area, pro­vi­ding insight into inten­si­ve sett­le­ment pat­terns. Rem­nants of an eart­hen wall on the nort­hern side, built in Roman times, rein­for­ced by Slavs with a wooden pali­sa­de, are still visib­le today (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

In the 9th cen­tu­ry, Devin was the resi­den­ce of Moj­mír, Ras­ti­slav, and Svä­top­luk, who defe­a­ted the Ger­mans here in 871 (kas​tiel​.org). Accor­ding to chro­nic­les, the Gre­at Mora­vian prin­ce Ras­ti­slav for­ti­fied Devin, see­king refu­ge from the East Fran­kish king Lou­is the Ger­man (i15​.cz). During the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin was the most sig­ni­fi­cant bor­der for­tress (bra​ti​sla​va​.sk). In the peri­od after 892, Devin beca­me one of the impor­tant points in the chain of defen­si­ve for­tres­ses against attacks by the old Hun­ga­rians from the are­as bey­ond the river (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). After the dec­li­ne of the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin gai­ned stra­te­gic impor­tan­ce in the 13th cen­tu­ry during the Austrian-​Hungarian strugg­les for the Devin Gate. A smal­ler sto­ne bor­der guard cast­le was built on the cast­le hill during this time (wiki­pe­dia sk). In 1272, Pře­mysl Ota­kar cap­tu­red the cast­le, defe­a­ting Hun­ga­rian King Step­hen (kas​tiel​.org).

More exten­si­ve cons­truc­ti­on occur­red in 1460 when the counts of Svä­tý Jur and Pezi­nok beca­me the owners of the cast­le. The upper cast­le was recons­truc­ted, and other modi­fi­ca­ti­ons were made due to the thre­at of the Turks by the Bát­ho­ry fami­ly, who owned it from 1527 to 1606. The last for­ti­fi­ca­ti­on works were asso­cia­ted with the Turks and the Pál­fy fami­ly in the second half of the 17th cen­tu­ry. After the dec­li­ne of the Tur­kish thre­at, Devin began to decay in the 18th cen­tu­ry, and in May 1809, Napo­le­on, who occu­pied Vien­na, blew up the cast­le in June. Sin­ce then, it has been in ruins. Its glo­ry was revi­ved in 1836 by Ľudo­vít Štúr, for whom Devin sym­bo­li­zed Sla­vic soli­da­ri­ty and nati­onal awa­re­ness (sazp​.sk). Sin­ce the times of the Slo­vak nati­onal move­ment and Štú­r’s walks to the cast­le ruins, Devin has beco­me a sym­bol not only of ancient Sla­vic glo­ry but also of Sla­vic friends­hip and cama­ra­de­rie among nati­ons. The ruins of Devin Cast­le are a nati­onal cul­tu­ral monu­ment mana­ged by the City Muse­um in Bra­ti­sla­va (bra​ti​sla​va​.sk).

On the cast­le grounds, the­re are rem­nants of a Roman struc­tu­re. One of them is loca­ted in the upper cour­ty­ard, in front of the entran­ce to the inte­ri­or exhi­bi­ti­on sec­ti­on. Quoting from an infor­ma­ti­on board near the­se rem­nants: It was dis­co­ve­red during archa­e­olo­gi­cal rese­arch in the 1930s. A sub­stan­tial part of the fin­dings was des­tro­y­ed during World War II. It was found that the struc­tu­re con­sists of four rooms, one of which is ter­mi­na­ted by an apse orien­ted to the south. Based on cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es, it can be dated to the 3rd cen­tu­ry – the peri­od of the Seve­ran dynas­ty, with sub­se­qu­ent modi­fi­ca­ti­ons that could have been car­ried out during the rule of Empe­ror Valen­ti­nian I. (364375).” The buil­ding can be cha­rac­te­ri­zed as part of a civi­lian sett­le­ment (Infor­ma­ti­on board at Devin). In 1921 – 1922, in the eas­tern part of the for­tress, archa­e­olo­gists dis­co­ve­red and later iden­ti­fied a Gre­at Mora­vian church dating from the 10th-​11th cen­tu­ry (apsi​da​.sk).

The Wes­tern Car­pat­hians for­med due to the col­li­si­on of the Afri­can and Eura­sian pla­tes. The Small Car­pat­hians and Hain­burg Moun­tains are part of this struc­tu­re. The Danu­be and Mora­va river sys­tems gra­du­al­ly deve­lo­ped in the basins. The Devin Gate is situ­ated abo­ve the con­flu­en­ce of the­se rivers, repre­sen­ting an ele­va­ted part of the moun­tain sepa­ra­ted by a fault from the sub­si­ded Devin Gate. The Devin Cast­le cliff is a nati­onal natu­ral monu­ment, and the cast­le hill is also a sig­ni­fi­cant bota­ni­cal site with many pro­tec­ted and endan­ge­red plant spe­cies. The enti­re cast­le hill is essen­tial for bird nesting con­di­ti­ons. The warm sout­hern slo­pes are cru­cial habi­tats, espe­cial­ly for repti­les and insects. Spe­cies like the fal­con Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, and lon­ghorn Ceram­byx cer­do nest in the cre­vi­ces of the rock (Infor­ma­ti­on board at Devin). In the lower part of the for­tress, inha­bi­tants buried the­ir dead in the Gre­at Mora­vian era. The ave­ra­ge age of the buried is 32 years, and they were buried at a depth of 70 – 130 cm, clo­se­ly next to each other, some­ti­mes in seve­ral lay­ers abo­ve each other. The extinct church from the 9th cen­tu­ry was repla­ced by a cha­pel in the 10th century.


Die berühm­ten Ruinen von Sch­loss Devin, hoch oben auf einem Fel­sen über der Mün­dung der Mora­va und der Donau, gehören zu den bede­uten­den Denk­mä­lern der slo­wa­kis­chen Ges­chich­te (bra​ti​sla​va​.sk). Wäh­rend der Herrs­chaft von Tra­jan und Valen­ti­nian I. befand sich auf Devin eine römis­che Wach­sta­ti­on. Die Befes­ti­gun­gen wur­den von einer römis­chen Gar­ni­son errich­tet und waren Teil des Grenz­ver­te­i­di­gungs­sys­tems des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus (devin​.sk). Auf dem Hügel gab es eine bede­uten­de kel­tis­che Sied­lung seit Beginn des letz­ten vorch­rist­li­chen Jahr­hun­derts (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Die außer­ge­wöhn­lich stra­te­gis­che Lage, bekannt sowohl bei Kel­ten als auch bei Römern, führ­te zur Errich­tung einer mas­si­ven sla­wis­chen Fes­tung auf dem Hügel, die ers­tmals 864 unter dem Namen Dowi­na, was Mäd­chen bede­utet (devin​.sk), sch­rift­lich erwähnt wur­de. Die ältes­ten Spu­ren der Sla­wen stam­men aus dem 8. Jahr­hun­dert und ers­trec­ken sich über das gesam­te zen­tra­le Fes­tungs­ge­län­de, was Einb­lick in inten­si­ve Sied­lungs­mus­ter ermög­licht. Res­te einer Erd­mau­er auf der Nord­se­i­te, die in römis­cher Zeit gebaut und von den Sla­wen mit einem höl­zer­nen Pali­sa­den­wall vers­tär­kt wur­de, sind heute noch sicht­bar (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Im 9. Jahr­hun­dert war Devin der Wohn­sitz von Moj­mír, Ras­ti­slav und Svä­top­luk, die hier 871 die Deuts­chen besieg­ten (kas​tiel​.org). Laut Chro­ni­ken befes­tig­te der Gro­ßmäh­ris­che Fürst Ras­ti­slav Devin und such­te Schutz vor dem ostf­rän­kis­chen König Ludwig dem Deuts­chen (i15​.cz). Wäh­rend des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches war Devin die bede­utend­ste Grenz­fes­te (bra​ti​sla​va​.sk). In der Zeit nach 892 wur­de Devin einer der wich­ti­gen Punk­te in der Ket­te von Ver­te­i­di­gungs­fes­tun­gen gegen Angrif­fe der alten Ungarn aus den Gebie­ten jen­se­its des Flus­ses (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Nach dem Nie­der­gang des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches erlang­te Devin im 13. Jahr­hun­dert wäh­rend der österreichisch-​ungarischen Kämp­fe um das Devin-​Tor stra­te­gis­che Bede­utung. In die­ser Zeit wur­de auf dem Burg­berg eine kle­i­ne­re ste­i­ner­ne Gren­zwäch­ter­burg errich­tet (wiki­pe­dia sk). Im Jahr 1272 ero­ber­te Pře­mysl Ota­kar die Burg und besieg­te den unga­ris­chen König Step­han (kas​tiel​.org).

Umfan­gre­i­che­re Bau­ar­be­i­ten erfolg­ten 1460, als die Gra­fen von Svä­tý Jur und Pezi­nok die Besit­zer der Burg wur­den. Die Ober­burg wur­de rekons­tru­iert, und ande­re Ände­run­gen wur­den aufg­rund der Bed­ro­hung durch die Tür­ken von der Fami­lie Bát­ho­ry vor­ge­nom­men, die sie von 1527 bis 1606 besaß. Die letz­ten Befes­ti­gung­sar­be­i­ten wur­den mit den Tür­ken und der Fami­lie Pál­fy in der zwe­i­ten Hälf­te des 17. Jahr­hun­derts in Ver­bin­dung geb­racht. Nach dem Rück­gang der tür­kis­chen Bed­ro­hung begann Devin im 18. Jahr­hun­dert zu ver­fal­len, und im Mai 1809 spreng­te Napo­le­on, der Wien besetzt hat­te, die Burg im Juni. Seit­dem liegt sie in Ruinen. Ihre Glo­rie wur­de 1836 von Ľudo­vít Štúr wie­der­be­lebt, für den Devin ein Sym­bol der sla­wis­chen Soli­da­ri­tät und nati­ona­len Bewusst­se­ins war (sazp​.sk). Seit den Zei­ten der slo­wa­kis­chen Nati­onal­be­we­gung und der Spa­zier­gän­ge von Štúr zu den Bur­güber­res­ten ist Devin zu einem Sym­bol nicht nur des alten sla­wis­chen Ruhms, son­dern auch der sla­wis­chen Fre­unds­chaft und Kame­rads­chaft zwis­chen den Völ­kern gewor­den. Die Ruinen von Sch­loss Devin sind ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal, das vom Stadt­mu­se­um in Bra­ti­sla­va ver­wal­tet wird (bra​ti​sla​va​.sk).

Auf dem Burg­hügel befin­den sich Über­res­te einer römis­chen Struk­tur. Eine von ihnen befin­det sich im obe­ren Hof, vor dem Ein­gang zum Innen­be­re­ich der Auss­tel­lung. Ich zitie­re von einer Infor­ma­ti­ons­ta­fel in der Nähe die­ser Über­res­te: Sie wur­de wäh­rend archä­o­lo­gis­cher Fors­chun­gen in den 1930er Jah­ren ent­dec­kt. Ein wesen­tli­cher Teil der Fun­de wur­de wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs zers­tört. Es stell­te sich heraus, dass die Struk­tur aus vier Räu­men bes­teht, von denen einer mit einer Apsis nach Süden abgesch­los­sen ist. Basie­rend auf der Bau­tech­nik kann sie auf das 3. Jahr­hun­dert datiert wer­den – die Zeit der Herrs­chaft der Dynas­tie der Seve­rer, mit nach­fol­gen­den Modi­fi­ka­ti­onen, die wäh­rend der Herrs­chaft von Kai­ser Valen­ti­nian I. (364375) durch­ge­fü­hrt wor­den sein könn­ten.” Das Gebä­u­de kann als Teil einer zivi­len Sied­lung cha­rak­te­ri­siert wer­den (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). In den Jah­ren 1921 – 1922 wur­de im öst­li­chen Teil der Fes­tung ein gro­ßmäh­ris­ches Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 10. – 11. Jahr­hun­dert ent­dec­kt und spä­ter iden­ti­fi­ziert (apsi​da​.sk).

Die Wes­tkar­pa­ten ents­tan­den aufg­rund der Kol­li­si­on der afri­ka­nis­chen und eura­sis­chen Plat­ten. Die Kle­i­nen Kar­pa­ten und die Hain­bur­ger Ber­ge sind Teil die­ser Struk­tur. In den Bec­ken bil­de­te sich all­mäh­lich das Fluss­sys­tem der Donau und der Mora­va. Das Devin-​Tor liegt genau über der Mün­dung die­ser Flüs­se und reprä­sen­tiert einen erhöh­ten Teil des Gebir­ges, der durch einen Bruch vom gesun­ke­nen Devin-​Tor get­rennt ist. Die Devin-​Burgklippe ist ein nati­ona­les Natur­denk­mal, und der Burg­berg ist auch ein bede­uten­der bota­nis­cher Ort mit vie­len ges­chütz­ten und gefä­hr­de­ten Pflan­ze­nar­ten. Der gesam­te Burg­berg ist für Vogel­nist­be­din­gun­gen von Bede­utung. Die war­men Süd­hän­ge sind vor allem für Repti­lien und Insek­ten wich­ti­ge Lebens­rä­u­me. Arten wie der Fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo und Hirsch­kä­fer Ceram­byx cer­do nis­ten in den Spal­ten des Fel­sens (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). Im unte­ren Teil der Fes­tung beg­ru­ben die Bewoh­ner ihre Toten noch wäh­rend der Gro­ßmäh­ris­chen Ära. Das durchb­ro­che­ne Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 9. Jahr­hun­dert wur­de im 10. Jahr­hun­dert durch eine Kapel­le ersetzt.


Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Különösen fon­tos stra­té­giai hely­ze­tét, ame­ly már ismert volt a kel­ták és a rómaiak előtt, a slo­vák terület ostro­má­nak kös­zön­het­te. Devín várán egy hatal­mas szlo­vák várat ala­pí­tot­tak, ame­ly­et elős­zör 864-​ben írtak le Dowi­na néven (bra​ti​sla​va​.sk), ami azt jelen­ti, lány (devin​.sk). A leg­ré­geb­bi nyo­mok a szlá­vok­ról a 8. szá­zad­ból szár­ma­znak, és az egész várat érin­tik, ami alap­ján elkép­zel­het­jük az inten­zív tele­pülé­si beé­pí­tés­ről. Az észa­ki olda­lon még ma is fenn­ma­radt a római kor­ból szár­ma­zó föld­sánc marad­vá­nya, ame­ly­et a szlá­vok fa kerí­tés­sel erősí­tet­tek meg (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

A 9. szá­zad­ban Moj­mír, Ras­ti­slav és Svä­top­luk szék­he­lye volt, aki 871-​ben a néme­tek elle­ni győze­lem­mel vég­ződött (kas​tiel​.org). Az írá­sok­ból az derül ki, hogy Ras­ti­slav, a nagy­mor­vai feje­de­lem, mege­rősí­tet­te Devínt, ami­kor mene­dé­ket kere­sett a kele­ti Frank kirá­ly, Ludwig német elől (i15​.cz). A Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén ez volt a leg­fon­to­sabb hatá­rőr­ző vár (bra​ti​sla​va​.sk). Ebben az idős­zak­ban a Devín hegyi várá­rok volt az egy­ik leg­fon­to­sabb erődít­mé­ny a Frank Biro­da­lom ter­jesz­ke­dé­se ellen (bra​ti​sla​va​.sk). 892 után Devín az egy­ik fon­tos pont­ja volt a védel­mi erődök lán­cá­nak a régi magy­ar terüle­tek táma­dá­sai ellen (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). A Nagy-​Morva Biro­da­lom buká­sa után Devín a 13. szá­zad­ban nyer­te el stra­té­giai jelen­tősé­gét, az osztrák-​magyar har­cok ide­jén a Devín kapu­já­ért. A hegyi vár­ból egy kisebb kőha­tá­rál­lo­más ala­kult ki a 13. szá­zad végén, a Bát­ho­ry csa­lád épí­tet­te át a török ves­zé­ly miatt, akik a várat 1527 és 1606 között bir­to­kol­ták. Az utol­só erődí­té­si mun­kák azon­ban a török ves­zé­ly és a 17. szá­zad máso­dik felé­nek Pál­fy­ok­hoz kapc­so­lód­nak. A török ves­zé­ly megs­zűné­sét köve­tően a 18. szá­zad­ban kez­dett szé­tes­ni a Devín, amit (wiki­pe­dia sk) 1809 máju­sá­ban Napó­le­on oko­zott, aki elfog­lal­ta Béc­set és június­ban fel­rob­ban­tot­ta a várat. Azó­ta romok­ban hever. Dic­sősé­gét 1836-​ban Žudo­vít Štúr élesz­tet­te fel, aki szá­má­ra a Devín a szláv kölc­sönöses­ség és a nemze­ti öntu­dat szim­bó­lu­ma volt (sazp​.sk). A szlo­vák nemze­ti moz­ga­lom ide­jén, a hegyi romok­ra tett séta után a Devín a régi szláv dic­sőség nem csak a nemzet szim­bó­lu­ma lett, hanem a szláv barát­ság és a népek közöt­ti barát­ság jel­ké­pe is. A Devín rom­ja nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék­mű, ame­ly­et Pozso­ny váro­si múze­uma kezel (bra​ti​sla​va​.sk).

A váron római épüle­tek marad­vá­ny­ai talál­ha­tók. Az egy­ik közülük a fel­ső udva­ron talál­ha­tó, az inte­ri­őr kiál­lí­tá­si rés­zé­hez veze­tő bejá­rat előtt. Idé­zem az infor­má­ci­ós táb­lá­ról szár­ma­zó infor­má­ci­ó­kat, ame­ly­ek ezen marad­vá­ny­ok mel­lett talál­ha­tók. A 30-​as évek­ben, egy 1945-​ös II. világ­há­bo­rús bom­bá­zás során fel­fe­dez­ték. Megál­la­pí­tot­ták, hogy az épület négy hely­i­ség­ből áll, ame­ly­ek közül az egy­ik déli irá­ny­ba orien­tált apsi­dá­val zárul. Az épí­tés­ze­ti tech­ni­ka alap­ján a 3. szá­zad­ra datál­ha­tó, a Seve­ran dinasz­tia ural­ma ide­jé­re, a követ­ke­ző áta­la­kí­tás­sal, ame­ly­et Valen­tia­nus I. ural­ko­dá­sa alatt haj­tot­tak vég­re (364 – 375)”. Az épüle­tet civil tele­pülés rés­ze­ként lehet­ne jel­le­mez­ni (Devín infor­má­ci­ós táb­la). Az 1921 – 22-​es évek­ben a vár­ke­gy­etem kele­ti rés­zén talál­ták meg és később azo­no­sí­tot­ták a 10 – 11. szá­zad­ra datál­ha­tó nagy­mor­vai tem­plo­mot (apsi​da​.sk).

A Nyugati-​Kárpátok az afri­kai és az euráz­siai lemez ütközé­sé­nek ered­mé­ny­eként kelet­kez­tek. A Kis-​Kárpátok és a Huns­he­i­mi hegy­ek rés­zét képe­zik. A meden­cék­ben foko­za­to­san kia­la­kult a Duna és a Mor­va foly­órends­zer. És éppen a Mor­va és a Duna öss­ze­fo­ly­á­sá­nál talál­ha­tó a Devin vár­há­gá­ja. A Devin vár­há­za egy kie­mel­ke­dő rés­zét képe­zi a hegy­nek, ame­ly­et levá­gott egy hibá­val a Devin kapu­val szem­ben. A Devin vár­há­gai külön nemze­ti ter­més­ze­ti emlék­mű. A vár­há­zi hágó erős és tagolt, majd­nem 70 méte­res magas­ság­ban. Itt talál­ha­tók a belem­ni­te­sek is (Infor­má­ci­ós tábla).

Az egész vár domb egy­ben fon­tos bota­ni­kai hely is, sok védett és ves­zé­ly­ez­te­tett növé­ny­faj előfor­du­lá­sá­val. Pél­dá­ul a követ­ke­zők is nőnek itt: Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­má­ci­ós tábla).

A szik­la­fal madár­nak biz­to­sít fész­ke­lé­si fel­té­te­le­ket. A déli mele­gek fon­tos élőhe­ly­et jelen­te­nek különösen a hül­lők és a rova­rok szá­má­ra. A hasa­dé­kok­ban pél­dá­ul fész­kelt a kestrel Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Az emlősök­től pél­dá­ul a Iphic­li­des poda­li­rius, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, a Saga pedo, a Ceram­byx cer­do (Infor­má­ci­ós tábla).

A hegy lábá­nál fek­vő tele­pülés lakói még a Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén is itt temet­ték el halot­tai­kat. A teme­tő átla­gos élet­ko­ra 32 év volt, 70 – 130 cm mély­ség­ben feküd­tek egy­más mel­lett, néha több réteg­ben is. A 9. szá­zad­ban lerom­bol­ták a nagy­mor­vai tem­plo­mot, hely­é­be a 10. szá­zad­ban egy kápol­na lépett.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie

Beckovský hrad

Hits: 4210

Bec­kov posta­vi­li v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia na mies­te nesko­ro­go­tic­ké­ho síd­lis­ka a veľ­ko­mo­rav­ské­ho hra­dis­ka9. sto­ro­čia (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Je posta­ve­ný na 70 met­rov vyso­kom bra­le (pamiat​ky​.net). Spo­mí­na sa už v Ano­ny­mo­vej kro­ni­ke z pre­lo­mu 12, a 13. sto­ro­čia (pra​men​.info), pod ozna­če­ním Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). Pat­ril ku obran­né­mu sys­té­mu hra­dov už v časoch Veľ­kej Mora­vy (Wiki­pe­dia). Kon­com 13. sto­ro­čia pat­ril Matú­šo­vi Čáko­vi Tren­čian­ske­mu, kto­rý ho aj dal pre­sta­vať. V roku 1388 sa dostal do rúk Cti­bo­rov­com, kto­rí okrem iné­ho posta­vi­li gotic­kú kapl­n­kucis­ter­nu, čím sa zo stráž­ne­ho hra­du sta­lo repre­zen­ta­tív­ne šľach­tic­ké síd­lo. Opev­ne­ný hrad bol úto­čis­kom pro­ti Tur­kom. Požiar v roku 1729 zaprí­či­nil spust­nu­tie hra­du. Bec­kov­ské hrad­né vápen­co­vé tvrdo­šo­vé bra­lo vznik­lo selek­tív­nou eró­zi­ou a denu­dá­ci­ou váž­skej nivy na sty­ku s oba­lo­vou séri­ou Považ­ské­ho Inov­ca. Vzhľa­dom na oko­li­tý mier­ne mode­lo­va­ný reli­éf pôso­bí monu­men­tál­ne. Na úpä­tí hrad­né­ho sva­hu je židov­ský cin­to­rín z roku 17391785 (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Bec­kov­ský hrad je jed­ným z najk­raj­ších hra­dov, kto­ré som kedy videl. Je národ­nou kul­túr­nou pamiatkou.

Arche­olo­gic­kým výsku­mom bolo dolo­že­né osíd­le­nie are­álu hra­du a jeho oko­lia už v latén­skej a rím­skej dobe (1. sto­ro­čie pred n.l). Za čias Veľ­kej Mora­vy tu stá­la pev­nosť, kto­rú neskôr vys­trie­da­lo žup­né síd­lo a začiat­kom 13. sto­ro­čia hrad s pod­hra­dím a s kos­to­lom zasvä­te­ným sv. Šte­fa­no­vi. Naj­star­šie lis­tin­né pra­me­ne z rokov 12081226 spo­mí­na­jú osa­du Blun­dix, ležia­cu zrej­me pod krá­ľov­ským hra­dom. Hrad – cas­trum Bolon­duch sa v písom­ných pra­me­ňoch vysky­tu­je až po roku 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Obec­ný úrad Bec­kov). Iné his­to­ric­ké náz­vy Bec­ko­va sú Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). V his­tó­rii sa dôle­ži­tosť bec­kov­ské­ho hra­du a pod­hrad­skej osa­dy výraz­nej­šie pre­ja­vi­la už pri dobý­ja­ní úze­mí Slo­ven­ska sta­rý­mi Maďar­mi, keď sa uká­za­lo, že pev­nosť pat­ri­la iba k nie­koľ­ko málo pev­nos­tiam, o kto­ré novop­ri­chá­dza­jú­ce kme­ne muse­li urput­ne bojo­vať (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor dal posta­viť na hra­de kapl­n­ku, na kto­rej vstup­nom por­tá­li bol tym­pa­nón s erbom Sti­bo­rov­cov. Je to his­to­ric­ky prvé pou­ži­tie svet­ské­ho motí­vu na sak­rál­nej stav­be. Na jej oltá­ri bola 180 cm vyso­ká gotic­ká plas­ti­ka Mado­ny, kto­rá sa svo­jím vypra­co­va­ním vyrov­na­la najk­raj­ším v Euró­pe. Dnes je v Kory­ča­noch pri Mora­ve, kde je zná­ma ako zázrač­ná a uzdra­vu­jú­ca Čier­na Mado­na (obro​da​.sk).

Povesť o Bec­ko­vi vra­ví, že Bec­ko bol dvor­ný blá­zon voj­vod­cu Cti­bo­ra za vlá­dy krá­ľa Žig­mun­da. Zna­me­ni­te zabá­val svoj­ho pána a jeho hos­tí až mu Cti­bor sľú­bil, že mu spl­ní všet­ko o čo požia­da. Bec­ko zo žar­tu uká­zal na neďa­le­ké str­mé ska­lis­ko, aby mu na ňom do roka a do dňa posta­vil hrad. Pre­krás­ny hrad posta­vil a pome­no­val ho pod­ľa svoj­ho dvor­né­ho bláz­na – Bec­ko­vom. Cti­bor ho od Bec­ka vraj odkú­pil za toľ­ko zla­ta, koľ­ko Bec­ko sám vážil (blogs​pot​.sk).

Iná legen­da hovo­rí o tom, že Sti­bor, ako hrad­ný pán, zho­dil zo ska­ly slu­hu za to, že mu slu­ha chrá­niac svo­je die­ťa, zabil jeho obľú­be­né­ho psa. Slu­ha pri páde zo ska­ly ešte zakri­čal, že sa stret­nú do roka a do dňa. Pres­ne v tom čase hrad­né­ho pána uštip­la do oka vre­te­ni­ca a on sle­pý spa­dol do prie­pas­ti (val​ka​.cz).


Bec­kov Cast­le was built in the mid-​13th cen­tu­ry on the site of a later Got­hic sett­le­ment and a Gre­at Mora­vian for­tress from the 9th cen­tu­ry (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). It stands on a 70-​meter-​high cliff (pamiat​ky​.net). It is men­ti­oned in the Chro­nic­le of Ano­ny­mus from the turn of the 12th and 13th cen­tu­ries (pra​men​.info), under the name Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). It belo­n­ged to the defen­si­ve sys­tem of cast­les even in the times of Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). In the late 13th cen­tu­ry, it belo­n­ged to Matúš Čák of Tren­čín, who had it rebu­ilt. In 1388, it came into the hands of the Cti­bor fami­ly, who, among other things, built a Got­hic cha­pel and a cis­tern, trans­for­ming it from a guard cast­le into a repre­sen­ta­ti­ve nob­le resi­den­ce. The for­ti­fied cast­le ser­ved as a refu­ge against the Turks. A fire in 1729 led to the aban­don­ment of the cast­le. The Bec­kov Cast­le limes­to­ne hard­pan was for­med by selec­ti­ve ero­si­on and denu­da­ti­on of the Váh river basin at the con­tact with the Považ­ský Ino­vec over­lay series. Given the gen­tly mode­led sur­roun­ding relief, it appe­ars monu­men­tal. At the foot of the cast­le slo­pe is a Jewish ceme­te­ry from 17391785 (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). Bec­kov Cast­le is one of the most beau­ti­ful cast­les I have ever seen. It is a nati­onal cul­tu­ral monument.

Archa­e­olo­gi­cal rese­arch has docu­men­ted sett­le­ment in the cast­le area and its sur­roun­dings in the La Tène and Roman peri­ods (1st cen­tu­ry BC). During the time of Gre­at Mora­via, the­re was a for­tress here, later repla­ced by a coun­ty seat, and at the begin­ning of the 13th cen­tu­ry, a cast­le with a bai­ley and a church dedi­ca­ted to St. Step­hen. The oldest writ­ten records from 1208 and 1226 men­ti­on the vil­la­ge of Blun­dix, like­ly loca­ted below the roy­al cast­le. The cast­le – cas­trum Bolon­duch appe­ars in writ­ten sour­ces only after 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Bec­kov Muni­ci­pal Offi­ce). Other his­to­ri­cal names for Bec­kov inc­lu­de Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Wes­tern Slo­vak Pub­lis­hing Cen­ter in Bra­ti­sla­va), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). The impor­tan­ce of Bec­kov Cast­le and the sub­cast­le sett­le­ment beca­me more pro­noun­ced during the conqu­est of Slo­vak ter­ri­to­ries by the ancient Hun­ga­rians when it tur­ned out that the for­tress was one of the few stron­gholds that the newco­mers had to fight hard for (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor had a cha­pel built on the cast­le, and its entran­ce por­tal had a tym­pa­num with the Sti­bor fami­ly coat of arms. It is his­to­ri­cal­ly the first use of a secu­lar motif on a sac­red buil­ding. On its altar was a 180 cm tall Got­hic sculp­tu­re of the Madon­na, which, in its crafts­mans­hip, riva­led the most beau­ti­ful ones in Euro­pe. Today, it is in Kory­ča­ny near Mora­via, whe­re it is kno­wn as the mira­cu­lous and hea­ling Black Madon­na (obro​da​.sk).

The legend of Bec­ko tells that Bec­ko was the court jes­ter of Duke Cti­bor during the reign of King Sigis­mund. He enter­tai­ned his lord and his guests so well that Cti­bor pro­mi­sed to ful­fill any wish Bec­ko might have. Bec­ko, jokin­gly, poin­ted to a near­by ste­ep rock and asked Cti­bor to build a cast­le on it wit­hin a year and a day. To eve­ry­o­ne­’s sur­pri­se, Cti­bor built a beau­ti­ful cast­le, naming it Bec­kov after his court jes­ter. Cti­bor sup­po­sed­ly bought it from Bec­ko for as much gold as Bec­ko weig­hed (blogs​pot​.sk).

Anot­her legend says that Sti­bor, as the cast­le lord, threw a ser­vant off a cliff becau­se the ser­vant, in pro­tec­ting his child, kil­led Sti­bo­r’s favo­ri­te dog. The ser­vant, fal­ling from the cliff, shou­ted that they would meet again wit­hin a year and a day. Exact­ly at that time, the cast­le lord was stung in the eye by a gadf­ly, and he fell blind into the abyss (val​ka​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 7207

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie Hrad Tema­tín”Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jusCica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.

Odka­zy:

Video­záz­na­my:

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Záhorácke, Záhorie

Šaštín-​Stráže

Hits: 4266

Šaštín-​Stráže je mes­to na seve­re Záho­ria. Nachá­dza sa v nej krás­na Bazi­li­ka Sedem­bo­lest­nej (Peter Kac­lík). Na plo­che 42 km2 žije 5015 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 256 met­rov nad morom (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), v cen­trál­nej čas­ti Záhor­skej níži­ny, na stred­nom toku rie­ky Myja­va (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže sú zná­mym marián­skym pút­nic­kým mies­tom (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Prvá zmien­ka o Šaš­tí­ne je z roku 1218 po pome­no­va­ním Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Avšak už od dru­hej polo­vi­ce 10. sto­ro­čia bolo úze­mie Šaš­tí­na osíd­le­né. Názov Šaš­tín je odvo­de­ný od maďar­ské­ho sás – šaši­na, trs­ti­na, pre­to­že sa tu rozp­res­tie­ra­lo množ­stvo močia­rov. V roku 1218 Imrich II. daro­val lebé­ny­en­ský kláš­tor Sas­sinŠaš­tín­sky hrad bol naj­dô­le­ži­tej­ším stráž­nym hra­dom celé­ho Záho­ria. Posta­vi­li ho pri rie­ke Myja­ve ako vod­ný hrad a potom aj na pahor­ka­ti­ne ako pred­su­nu­té strá­že (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Rád pau­lí­nov sa v roku 1733 podu­jal posta­viť v Šaš­tí­ne pút­nic­ký chrám a kláš­tor (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Pau­lí­ni – pav­lí­ni boli rehoľ­ní­ci svä­té­ho Pav­la. Dnes je kláš­tor a bazi­li­ka v sprá­ve sale­zián­skej reho­le (Wiki­pe­dia). 

Bazi­li­ka bola z kos­to­la pový­še­ná v roku 1964 ako prvý chrám na Slo­ven­sku (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Počas pútí Šaš­tín nav­ští­vi nie­koľ­ko desia­tok tisíc pút­ni­kov (Wiki­pe­dia). V roku 1987 bazi­li­ku nav­ští­vi­la Mat­ka Tere­za (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Bazi­li­ka je dvoj­ve­žo­vá. Pri nej sa nachá­dza kláš­tor, kapl­n­ka a stĺp so súso­ším Najs­vä­tej­šiej tro­j­i­ce. Kos­tol v Šaš­tí­ne je dato­va­ný na rok 1400. Ved­ľa neho je Lore­tán­ska kapl­n­ka zo 17. sto­ro­čia. Kal­vá­riu pri cin­to­rí­ne posta­vi­li v roku 1798 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Zau­jí­ma­vos­ťou je, že netra­dič­ne vznik­la na rovi­ne (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Juž­ne od Bazi­li­ky Sedem­bo­lest­nej sú dva ryb­ní­ky o výme­re 1820,31 m2, kto­ré vybu­do­va­li pau­lí­ni a slú­ži­li na chov rýb (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V 18. sto­ro­čí v Šaš­tí­ne man­žel Márie Teré­zie, Fran­ti­šek Lot­rin­ský zalo­žil v kaš­tie­li prvú uhor­skú manu­fak­tú­ru na výro­bu tex­ti­lu – kar­tún­ku. V 19. sto­ro­čí sa nedo­ká­za­la udr­žať, neskôr tu fun­go­val cuk­ro­var. Židov­ská syna­gó­ga pochá­dza z roku 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V Šaš­tí­ne sa naro­di­la spe­váč­ka Jana Kocia­no­vá. Pôso­bí tu spi­so­va­teľ Dušan Dušek (Wiki­pe­dia).

Strá­že boli pred rokom 1960 samos­tat­nou obcou (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V rokoch 19611971 sa obec nazý­va­la Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Obec vznik­la hlbo­ko v stre­do­ve­ku, jej kos­tol sa via­že s rokom 1339. Obec bola jed­nou z naj­star­ších obcí na Záho­rí, bola pred­strá­žou Šaš­tín­ske­ho hra­du (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Prvá zná­ma písom­ná zmien­ka o Strá­žach je z roku 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V šesť­de­sia­tych rokoch navŕ­ta­li horú­cu vodu, kto­rá sa však nevy­uží­va (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Letoh­rá­dok Bel­ve­der bol obľú­be­ným leto­vis­kom Márie Teré­zie a bol ešte kon­com 18.storočia obý­va­ný. Oko­lo zámoč­ku boli vini­ce a opat­ro­va­teľ 1416 piv­níc mal oso­bit­ný byt, kto­rý ešte stál v roku 1921 a nazý­val sa Kel­ler­maj­strom”. Zámok mal vraj pod­zem­né spo­je­nie so šaš­tín­skym zám­kom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia bol zámok Bel­ve­der roz­bú­ra­ný, ale piv­ni­ce stá­li až do roku 1918. Pamiat­kou na exis­ten­ciu zám­ku je zacho­va­ná zámoc­ká stud­ňa, 60 m hlbo­ká, kto­rá pod­zem­ný­mi chod­ba­mi bola spo­je­ná s piv­ni­ca­mi (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).


Šaštín-​Stráže is a town in the nort­hern part of Záho­rie. It is home to the beau­ti­ful Basi­li­ca of the Seven Sor­ro­ws (Peter Kac­lík). With an area of 42 km², the town has a popu­la­ti­on of 5015 inha­bi­tants. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 256 meters abo­ve sea level (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) in the cen­tral part of Záho­rie Lowland, along the midd­le cour­se of the Myja­va River (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže is a reno­wned Marian pilg­ri­ma­ge site (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The first men­ti­on of Šaš­tín dates back to 1218 when it was cal­led Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Howe­ver, the ter­ri­to­ry of Šaš­tín has been inha­bi­ted sin­ce the second half of the 10th cen­tu­ry. The name Šaš­tín is deri­ved from the Hun­ga­rian sás,” mea­ning reed, as the area was cove­red with nume­rous mars­hes. In 1218, Imrich II dona­ted the Sasín esta­te to the Lebé­ny Monas­te­ry. Šaš­tín Cast­le was the most impor­tant watch­to­wer of the enti­re Záho­rie regi­on, built as a water cast­le along the Myja­va River and later on a hill as an advan­ced guard (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In 1733, the Pau­li­ne order under­to­ok the cons­truc­ti­on of the pilg­ri­ma­ge church and monas­te­ry in Šaš­tín (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The Pau­li­nes, also kno­wn as Pia­rists, were fol­lo­wers of Saint Paul. Today, the monas­te­ry and basi­li­ca are under the admi­ni­stra­ti­on of the Sale­sian order (Wiki­pe­dia).

The Basi­li­ca was ele­va­ted from a church in 1964, beco­ming the first basi­li­ca in Slo­va­kia (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). During pilg­ri­ma­ges, Šaš­tín att­racts tens of thou­sands of pilg­rims (Wiki­pe­dia). In 1987, Mot­her Tere­sa visi­ted the basi­li­ca (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The basi­li­ca has two towers, and near it, the­re is a monas­te­ry, a cha­pel, and a column with the Holy Tri­ni­ty sta­tue. The church in Šaš­tín dates back to the year 1400. Next to it is the Loret­to Cha­pel from the 17th cen­tu­ry. The cal­va­ry near the ceme­te­ry was built in 1798 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) and is note­wort­hy for being on level ground (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). South of the Basi­li­ca of the Seven Sor­ro­ws are two ponds with an area of 1820.31 m², built by the Pau­li­nes for fish far­ming (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In the 18th cen­tu­ry, the hus­band of Maria The­re­sa, Fran­cis I, estab­lis­hed the first Hun­ga­rian tex­ti­le manu­fac­tu­ring fac­to­ry for fab­ric pro­duc­ti­on – Kar­tún­ka – in Šaš­tín Cast­le. In the 19th cen­tu­ry, it could­n’t sus­tain itself, and later a sugar fac­to­ry ope­ra­ted the­re. The Jewish syna­go­gue dates back to 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Sin­ger Jana Kocia­no­vá was born in Šaš­tín, and wri­ter Dušan Dušek resi­des the­re (Wiki­pe­dia).

Strá­že was an inde­pen­dent muni­ci­pa­li­ty befo­re 1960 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). From 1961 to 1971, the town was cal­led Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The vil­la­ge ori­gi­na­ted in the Midd­le Ages, with its church dating back to 1339. Strá­že was one of the oldest vil­la­ges in Záho­rie, ser­ving as the out­post of Šaš­tín Cast­le (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The first kno­wn writ­ten men­ti­on of Strá­že is from 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In the 1960s, hot water was dril­led but remains unu­sed today (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The Bel­ve­de­re sum­mer pala­ce was a favo­ri­te retre­at for Maria The­re­sa and was still inha­bi­ted at the end of the 18th cen­tu­ry. Vine­y­ards sur­roun­ded the cast­le, and the care­ta­ker of the 14 to 16 cel­lars had a sepa­ra­te resi­den­ce cal­led Kel­ler­maj­strom,” which still sto­od in 1921. The cast­le repor­ted­ly had an under­ground con­nec­ti­on to Šaš­tín Cast­le. Bel­ve­de­re Cast­le was demo­lis­hed at the begin­ning of the 19th cen­tu­ry, but the cel­lars sto­od until 1918. A remin­der of the cast­le­’s exis­ten­ce is the pre­ser­ved cast­le well, 60 meters deep, con­nec­ted by under­ground pas­sa­ges to the cel­lars (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).


Šaštín-​Stráže ist eine Stadt im Nor­den des Záho­rie. Dort befin­det sich die wun­ders­chöne Basi­li­ka der Sie­ben Sch­mer­zen Mariens (Peter Kac­lík). Auf einer Flä­che von 42 km² leben 5015 Ein­woh­ner. Die Stadt liegt auf einer Höhe von 256 Metern über dem Mee­ress­pie­gel (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) in der zen­tra­len Regi­on der Záhor­ská níži­na am Mit­tel­lauf des Flus­ses Myja­va (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže ist ein bekann­ter Wall­fa­hr­t­sort der Jungf­rau Maria (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die ers­te Erwäh­nung von Šaš­tín stammt aus dem Jahr 1218 unter dem Namen Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Das Gebiet von Šaš­tín war jedoch bere­its seit der zwe­i­ten Hälf­te des 10. Jahr­hun­derts besie­delt. Der Name Šaš­tín lei­tet sich vom unga­ris­chen sás – šaši­na, trs­ti­na” ab, da sich hier vie­le Sümp­fe ers­trec­kten. Im Jahr 1218 schenk­te Imrich II. das Klos­ter Lebé­ny dem Klos­ter Sas­sin. Die Šaštín-​Burg war die wich­tigs­te Wach­burg des gesam­ten Záho­rie. Sie wur­de am Fluss Myja­va als Was­ser­burg errich­tet und dann auf einem Hügel als Vor­pos­ten (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Im Jahr 1733 besch­loss der Pau­li­ne­ror­den, eine Wall­fa­hrt­skir­che und ein Klos­ter in Šaš­tín zu errich­ten (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Pau­li­ner waren Mön­che des hei­li­gen Pau­lus. Heute wer­den das Klos­ter und die Basi­li­ka von der Salesianer-​Gemeinschaft ver­wal­tet (Wiki­pe­dia).

Die Basi­li­ka wur­de im Jahr 1964 als ers­ter Tem­pel in der Slo­wa­kei zur Basi­li­ka erho­ben (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Wäh­rend der Wall­fa­hr­ten besu­chen Šaš­tín meh­re­re Zehn­tau­send Pil­ger (Wiki­pe­dia). Im Jahr 1987 besuch­te Mut­ter Tere­sa die Basi­li­ka (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Basi­li­ka hat zwei Tür­me. Neben ihr befin­den sich das Klos­ter, die Kapel­le und eine Säu­le mit der Skulp­tur der Aller­he­i­ligs­ten Dre­i­fal­tig­ke­it. Die Kir­che in Šaš­tín stammt aus dem Jahr 1400. Dane­ben steht die Loret­to­ka­pel­le aus dem 17. Jahr­hun­dert. Die Kal­va­rien­berg­ka­pel­le am Fried­hof wur­de 1798 erbaut (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Beson­der­he­it ist, dass sie unge­wöhn­li­cher­we­i­se auf einer Ebe­ne ents­tand (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Süd­lich der Basi­li­ka der Sie­ben Sch­mer­zen Mariens gibt es zwei Tei­che mit einer Flä­che von 1820,31 m², die von den Pau­li­nern ange­legt wur­den und zur Fis­ch­zucht dien­ten (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Im 18. Jahr­hun­dert grün­de­te Maria The­re­sias Ehe­mann, Franz Loth­rin­gen, im Sch­loss die ers­te unga­ris­che Manu­fak­tur zur Tex­til­hers­tel­lung – Kar­tún­ka. Im 19. Jahr­hun­dert konn­te sie nicht über­le­ben, spä­ter befand sich dort eine Zuc­ker­fab­rik. Die Syna­go­ge stammt aus dem Jahr 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In Šaš­tín wur­de die Sän­ge­rin Jana Kocia­no­vá gebo­ren. Der Sch­rifts­tel­ler Dušan Dušek wir­kt hier (Wiki­pe­dia).

Strá­že war vor 1960 eine eigens­tän­di­ge Geme­in­de (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In den Jah­ren 1961 bis 1971 hieß das Dorf Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Das Dorf ents­tand im tie­fen Mit­te­lal­ter, sei­ne Kir­che ist mit dem Jahr 1339 ver­bun­den. Das Dorf war eine der ältes­ten Sied­lun­gen in Záho­rie und war die Vor­pos­ten des Šaštín-​Burgs (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die ers­te bekann­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Strá­že stammt aus dem Jahr 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In den sech­zi­ger Jah­ren bohr­ten sie hei­ßes Was­ser, das jedoch nicht genutzt wird (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Das Belveder-​Sommerhaus war ein belieb­ter Erho­lung­sort von Maria The­re­sia und wur­de bis Ende des 18. Jahr­hun­derts bewohnt. Um das Sch­loss herum befan­den sich Wein­ber­ge, und der Auf­se­her von 14 bis 16 Kel­lern hat­te eine eige­ne Woh­nung, die noch 1921 stand und Kel­ler­maj­strom” genannt wur­de. Das Sch­loss hat­te angeb­lich eine unte­rir­dis­che Ver­bin­dung zum Sch­loss Šaš­tín. Anfang des 19. Jahr­hun­derts wur­de das Sch­loss Bel­ve­der abge­ris­sen, aber die Kel­ler stan­den bis 1918. Ein Denk­mal für die Exis­tenz des Sch­los­ses ist der erhal­te­ne Sch­lossb­run­nen, 60 m tief, der durch unte­rir­dis­che Gän­ge mit den Kel­lern ver­bun­den war (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post