2006-2010, 2010, 2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP
Spiš
Spiš je kraj na severe Slovenska, na východ od Vysokých Tatier. Nemecky je Spiš Zips (Wikipedia.sk), latinsky Scepusium, maďarsky Szepes, poľsky Spisz. Spišskej stolici vládli rody Zápoľských, Turzovcov, Csákyovcov (Wikipedia.sk). Je to kraj turisticky a kultúrne atraktívny. Ponúka viacero národných parkov: na severozápade regiónu Tatranský národný park, okrem toho Pieniny, Slovenský raj, Nízke Tatry (Wikipedia.sk). Mestá ako Levoča, Kežmarok, lokality Spišské Podhradie, Spišský hrad, Spišská Sobota. Lyžiarske strediská Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova dolina (Wikipedia.sk). V Slovenskom raji sa nachádza s dĺžkou 18.5 km druhá najdlhšia jaskyňa na Slovensku – Stratená jaskyňa. Okrem toho je známa Dobšinská ľadová jaskyňa a jaskyňa Psie diery. Krasové tiesňavy Suchej Belej, Veľkého Sokola sú považované za najkrajšie na Slovensku (rajportal.sk). Spiš je región, ktorý nie vždy patril k Slovensku (Wikipedia.sk). V 11. storočí bol Spiš z juhu obsadzovaný Uhorským a zo severu Poľskom kráľovstvom. Do roku 1802 existovala Provincia X spišských kopijníkov (Parvus comitatus – Sedes superior), ktorá požívala výhody. Od roku 1726 boli centrom provincie Betlanovce. Kopijníci boli zemania. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal z neskoršie vzniknutej Provincie 24 spišských miest, 13 z nich do poľského zálohu, ktorý trval 360 rokov. Ocitli sa v ňom napr. Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec. Predmetom zálohu bol len ekonomický prospech. O koniec zálohu sa vojensky postarala až v druhej polovici 18. storočia Mária Terézia. V roku 1614 sa na Spiši konala Luteránska synoda, tiež nazývaná Spišská synoda, na ktorej sa rokovalo o protestantskej organizácii.(Wikipedia.sk). Po vzniku Československa v roku 1918 malo Poľsko územné nároky na Spiš po rieku Poprad. Poľskí vojaci boli 8.12.1918 porazení pri Kežmarku. V júni 1919 došlo opäť k obsadeniu Poľskom. Do roku 1925 boli tieto spory (aj na Hornej Orave) pomerne intenzívne. Opäť rozhoreli v októbri 1938 a v máji 1945 (Wikipedia.sk). Od 12. storočia sem prichádzali nemeckí kolonisti, od 14. storočia vyššie polohy osídľujú Rusíni a Ukrajinci, s ktorými prišlo aj iné náboženstvo. Hladným strediskom Židov bola obec Huncovce. Od 15. storočia tu žijú aj Rómovia (spis.sk). Na severe Spiša, podobne aj na Orave a v poľskom Spiši a Orave žije goralská menšina, ktorá vznikla v dôsledku troch migračných vĺn. Poľská vláda ich v roku 1918 považovala za Poliakov (Gotkiewicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regiónu vyhnaní Nemci, takmer všetci. Etnicky nemecká je obec Chmeľnica pri Starej Ľubovni (Wikipedia.sk).
Spiš is a region in northern Slovakia, east of the High Tatras. In German, Spiš is called Zips (Wikipedia.sk), in Latin, it’s referred to as Scepusium, in Hungarian, it’s Szepes, and in Polish, it’s Spisz. The Spiš County was ruled by the Zápoľský, Turzovci, and Csáky families (Wikipedia.sk). It is a region that is both touristically and culturally attractive, offering several national parks: Tatranský National Park in the northwest, Pieniny, Slovak Paradise, and Low Tatras (Wikipedia.sk). Cities like Levoča, Kežmarok, sites like Spišské Podhradie, Spiš Castle, and Spišská Sobota. Ski resorts like Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova Dolina (Wikipedia.sk). In Slovak Paradise, the second-longest cave in Slovakia, Stratená Cave, stretches for 18.5 km. Other notable caves include Dobšinská Ice Cave and Psie Diery Cave. The karst gorges of Suchá Belá and Veľký Sokol are considered the most beautiful in Slovakia (rajportal.sk).
Spiš is a region that hasn’t always been part of Slovakia (Wikipedia.sk). In the 11th century, Spiš was contested by the Kingdom of Hungary from the south and the Kingdom of Poland from the north. Until 1802, there existed the Province X of Spiš spearmen (Parvus comitatus – Sedes superior), which enjoyed privileges. From 1726, Betlanovce became the center of the province. The spearmen were landowners. King Sigismund of Luxembourg granted 24 Spiš towns, 13 of them to the Polish pledge, which lasted for 360 years. Towns like Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec were part of the pledge, which was only for economic benefit. The end of the pledge was militarily secured only in the second half of the 18th century by Maria Theresa. In 1614, the Lutheran Synod, also known as the Spiš Synod, took place in Spiš, discussing Protestant organization (Wikipedia.sk).
Spiš ist eine Region im Norden der Slowakei, östlich der Hohen Tatra. Auf Deutsch wird Spiš als Zips bezeichnet (Wikipedia.sk), auf Latein als Scepusium, auf Ungarisch als Szepes und auf Polnisch als Spisz. Die Spišer Stuhlregion wurde von den Familien Zápoľský, Turzovci und Csáky regiert (Wikipedia.sk). Es ist eine sowohl touristisch als auch kulturell attraktive Region, die mehrere Nationalparks bietet: Im Nordwesten die Tatra-Nationalpark, dazu Pieninen, Slowakisches Paradies und Niedere Tatra (Wikipedia.sk). Städte wie Levoča, Kežmarok, Orte wie Spišské Podhradie, Spišský hrad und Spišská Sobota. Skigebiete wie Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova Dolina (Wikipedia.sk). Im Slowakischen Paradies befindet sich mit einer Länge von 18,5 km die zweitlängste Höhle der Slowakei – die Stratená-Höhle. Daneben sind die Dobšinská ľadová jaskyňa und die Psie Diery-Höhle bekannt. Die Karstschluchten von Suchá Belá und Veľký Sokol gelten als die schönsten in der Slowakei (rajportal.sk).
Spiš ist eine Region, die nicht immer zu der Slowakei gehörte (Wikipedia.sk). Im 11. Jahrhundert wurde Spiš von Süden vom Königreich Ungarn und von Norden vom Königreich Polen umkämpft. Bis 1802 existierte die Provinz X der Spišer Spießbürger (Parvus comitatus – Sedes superior), die Privilegien genoss. Ab 1726 wurde Betlanovce das Zentrum der Provinz. Die Spießbürger waren Landbesitzer. König Sigismund von Luxemburg gewährte 24 Städten in Spiš, von denen 13 an das polnische Pfand gingen und das 360 Jahre dauerte. Städte wie Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec waren Teil des Pfandes, das nur wirtschaftlichen Nutzen brachte. Das Ende des Pfandes wurde erst in der zweiten Hälfte des 18. Jahrhunderts durch Maria Theresia militärisch gesichert. 1614 fand die Lutheranische Synode, auch als Spišer Synode bekannt, in Spiš statt und diskutierte die protestantische Organisation (Wikipedia.sk).
Spisz to region na północy Słowacji, na wschód od Wysokich Tatr. Po polsku jest nazywany Spiszem (Wikipedia.sk), po łacinie Scepusium, po węgiersku Szepes, a po słowacku Spiš. Regionem spodziewanej krainy turystycznej i kulturalnej, oferującej kilka parków narodowych: na północny zachód od regionu znajduje się Tatrzański Park Narodowy, oprócz tego Pieniny, Słowacki Raj i Niżne Tatry (Wikipedia.sk). Miasta takie jak Levoča, Kežmarok, miejsca takie jak Spišské Podhradie, Spišský hrad i Spišská Sobota. Ośrodki narciarskie, takie jak Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova Dolina (Wikipedia.sk). W Słowackim Raju znajduje się druga co do długości jaskinia na Słowacji – Jaskinia Stratená o długości 18,5 km. Oprócz tego znane są Jaskinia Lodu Dobšinská i Jaskinia Psie Diery. Wąwozy krasowe Suchej Belej i Veľkého Sokola uważane są za najpiękniejsze na Słowacji (rajportal.sk).
Spisz to region, który nie zawsze należał do Słowacji (Wikipedia.sk). W XI wieku Spisz był okupowany od południa przez Królestwo Węgier, a od północy przez Królestwo Polskie. Do 1802 roku istniała Provinz X spišskich rycerzy (Parvus comitatus – Sedes superior), ciesząca się przywilejami. Od 1726 roku Betlanovce były centrum prowincji. Rycerze byli ziemianami. Węgierski król Zygmunta Luksemburski przyznał 24 miastom w Spiszu, z których 13 poszło pod polskie zastaw, który trwał 360 lat. Miasta takie jak Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec były częścią zastawu, który przynosił korzyści tylko ekonomiczne. Koniec zastawu został zapewniony militarnie dopiero w drugiej połowie XVIII wieku przez Marię Teresę. W 1614 roku odbyła się na Spiszu Synoda Luterańska, znana również jako Synoda Spišska, na której omawiano organizację protestancką (Wikipedia.sk).
Niektoré príspevky
- Spišský hrad
- Levoča
- Kežmarok
- Spišská Sobota
- Spišské Podhradie
Odkazy
- Spišská župa
- spis.eu.sk
- eastslovakia.szm.com
- Facebook
- Wikipedia
- Gotkiewicz Mieczyslaw, 1969: Ruchy migracyjne polskich górali po poludniowej stronie Beskidu, Folia Geographica – Series Geographica Oeconomica, Vol. 2, p. 5 – 55
Use Facebook to Comment on this Post
2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny
Spišská Belá
Spišská Belá leží v nadmorskej výške 631 metrov nad morom. Mesto je zložené z dvoch katastrálnych území: Spišská Belá a Strážky. Strážky sú dnes mestskou časťou, boli pričlenené v roku 1972. V Spišskej Belej žije 6612 obyvateľov (spisskabela.sk). Každoročne sa tu koná Spišský zemiakársky jarmok, furmanské preteky Belianska podkova, Kaštieľne divadelné hry v kaštieli Strážky (spisskabela.sk).
Najstaršie osídlenie na tomto území je z mladšieho paleolitu spred 40 000 rokov, na lokalite “Dlhá medza” pri Strážkach. Stredoveké osídlenie je spojené s Nemcami a maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach z 12. storočia a slovanskou osadou Stragar (Bušovce). Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili Uhorskú bránu, ktorá bola riečkou Biela (Bela). Tento názov prevzali do názvu osady aj nemeckí kolonisti. V 13. storočí vybudovali pre nedostatok vody 11 km dlhý prívodný kanál – dnes Beliansky potok, s oblasti Tatranskej Kotliny. V 16. storočí bol doplnený o ďalšie prívodné kanály (Andrej Novák). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1263. Už v roku 1271 patrila medzi spišské nemecké mestá z mestskými právami a výsadami. V minulosti bola známa výrobou spišskej borovičky, dnes je významným centrom pestovania zemiakov (spisskabela.sk). V minulosti sa tu rozprestierali rozsiahle pasienky, kde sa chovali ovce a dobytok. Remeselníci mali cechy, medzi najstaršie patrili mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky. Intenzívne sa pestoval ľan, na to nadväzovalo tkáčstvo, modrotlač plátna. Ľanové plátno poznali v celom Uhorsku, vyvážalo sa aj na Balkán a do Turecka. Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa objavovalo viac až v 19. storočí. V roku 1853 tvorili Slováci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznikla tkáčovňa ľanového plátna, v roku 1878 škrobáreň, v roku 1870 a 1872 dva pivovary, v roku 1875 tehelňa, píly a likérka Kleinberger. V rokoch 1945 – 1946 boli belianskí Nemci donútení odísť. Nehnuteľnosti prevzalo obyvatelia z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí (Andrej Novák).
Historické centrum mesta je mestskou pamiatkovou zónou. Nachádza sa tu kostol svätého Antona Pustovníka z 13. storočia, mestská radnica a renesančná zvonica zo 16. storočia, mariánsky stĺp z roku 1729, staré nemecké meštianske domy. Beliansky rybník ponúka pohľad na panorámu Vysokých Tatier. V Strážkach sa nachádza renesančný kaštieľ s anglickým parkom a gotický kostol svätej Anny so zvonicou. V kaštieli je expozícia Slovenskej národnej galérie venovaná maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu. V Spišskej Belej sa narodil matematik, fyzik, optik Jozef Maximilián Petzval (spisskabela.sk).
Odkazy
Use Facebook to Comment on this Post
2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny, Zamagurie
Podolínec
Mesto Podolínec (latinsky Podolinum, nemecky Pudlein, maďarsky Podolin, poľsky Podolincz) má bohatú históriu. Rád piaristov ho dokonca nazval Atény nad Popradom (podolinec.eu). Leží v údolí rieky Poprad, na rozhraní Spišskej Magury, Podtatranskej kotliny a Levočských vrchov (podolinec.eu). Prvá písomná zbierka je z roku 1235 (podolinec.eu). Názvy obce: Podolin, Podolinecz, Podolinyecz. Kaplnka svätej Anny na cintoríne je z prelomu 13. a 14. storočia. V roku 1295 bol postavený kostol Nanebovzatia Panny Márie neďaleko trhoviska. V 15. storočí v meste rozkvitali remeslá a obchod. Najviac preslávená bola výroba nožov. V polovici 17. storočia bol postavený rannobarokový piaristický kláštor s dvojvežovým kostolom (podolinec.eu). Piaristické gymnázium bolo otvorené v roku 1643. Slúžilo do roku 1919. V meste pôsobilo aj divadlo, prvá zachovaná správa hovorí o predstavení z roku 1688 (kniznicasl.sk). Už v roku 1828 tu žilo 2 140 obyvateľov. V roku 1991 – 2908 (podolinec.eu). 7.4.1412 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský povýšil Podolínec na slobodné kráľovské mesto (podolinec.eu). Za patrónku a zakladateľku mesta sa pokladá krakovská a sandomierská vojvodkyňa Kunigunda (1234 – 1292) – dcéra uhorského kráľa Belu IV.. Ako prví vôbec na Slovensku sa v Podolínci organizujú čižmári, 2.1.1415 získavajú cechové artikuly a zakladajú samostatný cech. V 16. storočí tu vznikli ďalšie cechy hrnčiarov, tkáčov, kožušníkov, kováčov, nožiarov a mečiarov. Nesmierne tragickým pre mesto bol mor v roku 1710, pri ktorom o 8.8 do konca novembra zomrelo 974 ľudí (kniznicasl.sk). Jozef Maximilián Petzval (1807 – 1891) bol študentom podolínskeho gymnázia, ako prvý vypočítal konštrukciu fotografického portrétneho a krajinárskeho objektívu, vypočítal korekcie optických sústav (podolinec.eu). V roku 1990 bol Podolínec vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu (podolinec.eu).
The town of Podolínec (Latin: Podolinum, German: Pudlein, Hungarian: Podolin, Polish: Podolincz) has a rich history. It was even referred to as the Athens above the Poprad River by the Piarists (podolinec.eu). It is situated in the valley of the Poprad River, at the crossroads of the Spišská Magura, Podtatranská Basin, and Levočské Vrchy (podolinec.eu). The first written mention dates back to 1235 (podolinec.eu). The town has been known by various names: Podolin, Podolinecz, Podolinyecz. The Chapel of St. Anne in the cemetery dates from the turn of the 13th and 14th centuries. In 1295, the Church of the Assumption of the Virgin Mary was built near the market. In the 15th century, crafts and trade flourished in the town, with knife production gaining particular renown. In the mid-17th century, an early Baroque Piarist monastery with a twin-tower church was built (podolinec.eu). The Piarist Gymnasium was opened in 1643 and served until 1919. The town also had a theater, with the first recorded performance dating back to 1688 (kniznicasl.sk). In 1828, there were already 2,140 inhabitants, and in 1991, the population had grown to 2,908 (podolinec.eu). On April 7, 1412, Hungarian King Sigismund of Luxembourg elevated Podolínec to a free royal town (podolinec.eu). The patron and founder of the town is considered to be Kunigunda, Duchess of Krakow and Sandomierz (1234 – 1292) – the daughter of Hungarian King Bela IV. In Podolínec, the first guild of shoemakers in Slovakia was established on January 2, 1415. They acquired guild articles and founded an independent guild. In the 16th century, other guilds were established, including potters, weavers, furriers, blacksmiths, knife makers, and swordsmiths. The town faced a tragic event in 1710 when a plague struck, leading to the death of 974 people from August 8 to the end of November (kniznicasl.sk). Jozef Maximilián Petzval (1807 – 1891), a student of the Podolínec Gymnasium, was the first to calculate the construction of a photographic portrait and landscape lens, determining corrections for optical systems (podolinec.eu). In 1990, Podolínec was declared a municipal monument reserve (podolinec.eu).
Miasto Podolínec (łac. Podolinum, niem. Pudlein, węg. Podolin, pol. Podolincz) ma bogatą historię. Zakon Pijarów nazwał je nawet Atenami nad Popradem (podolinec.eu). Położone jest w dolinie rzeki Poprad, na styku Gór Spiskich, Kotliny Podtatrzańskiej i Gór Levočskich (podolinec.eu). Pierwsza pisemna wzmianka pochodzi z 1235 roku (podolinec.eu). Miasto znane było również pod różnymi nazwami: Podolin, Podolinecz, Podolinyecz. Kaplica św. Anny na cmentarzu pochodzi z przełomu XIII i XIV wieku. W 1295 roku zbudowano kościół Wniebowzięcia Najświętszej Maryi Panny niedaleko targowiska. W XV wieku w mieście rozwinęły się rzemiosła i handel. Najbardziej znaną branżą było wytwarzanie noży. W połowie XVII wieku zbudowano wczesnobarokowy klasztor pijarów z dwuwieżowym kościołem (podolinec.eu). Gimnazjum Pijarów zostało otwarte w 1643 roku i działało do 1919 roku. W mieście działał także teatr, a pierwsze zachowane przedstawienie pochodzi z 1688 roku (kniznicasl.sk). W 1828 roku mieszkało tu już 2 140 osób, a w 1991 roku liczba ta wzrosła do 2 908 (podolinec.eu). 7 kwietnia 1412 roku węgierski król Zygmunt Luksemburski nadał Podolíncowi status wolnego królewskiego miasta (podolinec.eu). Za patronkę i założycielkę miasta uważana jest Kunegunda, księżna krakowska i sandomierska (1234 – 1292) – córka węgierskiego króla Beli IV. W Podolíncu powstała pierwsza cechowa grupa szewców na Słowacji, która 2 stycznia 1415 roku uzyskała artykuły cechowe i założyła samodzielny cech. W XVI wieku powstały kolejne cechy garncarzy, tkaczy, kuśnierzy, kowali, kowali nożowych i mieczników. Niezwykle tragicznym wydarzeniem dla miasta była zaraza w 1710 roku, w wyniku której od sierpnia do końca listopada zmarło 974 osób (kniznicasl.sk). Józef Maximilian Petzval (1807 – 1891), uczeń gimnazjum podolínecko, jako pierwszy obliczył konstrukcję obiektywu fotograficznego do portretów i krajobrazu, wyznaczając korekty dla układów optycznych (podolinec.eu). W 1990 roku Podolínec został ogłoszony rezerwatem pomników miejskich (podolinec.eu).
Odkazy