osídlenie - Skala

2006-2010, 2009, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Typ krajiny

Bratislava – krásavica na Dunaji

24/04/202424/04/2024 skala

Bratislava je známa aj ako “Krásavica na Dunaji” a Mesto Mieru. Rozloha Bratislavy je 367,584 km². Leží v nadmorskej výške 126 až 514 metrov nad morom. V Bratislavskej aglomerácií žije 546 300 obyvateľov. Denne sem dochádza 150 – 200 tisíc ľudí za prácou. Historické názvy Bratislavy: Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, Istropolis. Trvalé osídlenie územia Bratislavy začalo pravdepodobne v mladšej dobe kamennej. V rokoch 400 – 50 pred n.l. tu boli Kelti, čoho dôkazom je keltské oppidum s mincovňou. Medzi prvým a piatym storočím stredom mesta viedla hranica Rímskej ríše - Limes Romanus. Medzi 6. a 8. storočím sem prišli prví Slovania a Avari. V rokoch 633 – 658 bola Bratislava súčasťou Samovej ríše. Od konca 8. storočia do roku 833 bola súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a do roku 907 Veľkej Moravy (Wikipédia). V rokoch 1241 – 1242 zaútočili na Bratislavu Mongoli, mesto však nedobyli. V roku 1465 založil Matej Korvín Academiu Istropolitanu, prvú univerzitu na území Slovenska (Wikipédia). V rokoch 907 až 1918 bola Bratislava súčasťou Uhorska.

V rokoch 1563 – 1830 je Bratislava korunovačným mestom uhorských kráľov. Približne do roku 1870 bola Bratislava prevažne mestom nemecky hovoriaceho obyvateľstva. V roku 1946 sa k Bratislave pripojili obce Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača a Vajnory. V roku 1971 aj Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa a Záhorská Bystrica (Wikipédia). Ružinov má tieto miestne časti: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Osobnosti Bratislavy: nemecký klavirista a skladateľ Johann Nepomuk Hummel, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Philipp Lenard, fyzik a matematik Ján Andrej Segner, rabín Samuel Benjamin Sofer, sochár Viktor Oskar Tilgner a množstvo iných (wikipedia.sk).

Bratislava is also known as the “Beauty on the Danube” and the “City of Peace.” Its area is 367.584 km², situated at an elevation ranging from 126 to 514 meters above sea level. In the Bratislava agglomeration, 546,300 inhabitants reside, and daily, 150 – 200 thousand people commute here for work. Historical names for Bratislava include Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, and Istropolis. Permanent settlement of the Bratislava area likely began in the late Stone Age. Between 400 and 50 BCE, Celts inhabited the region, evidenced by a Celtic oppidum with a mint. The Roman Empire’s border, Limes Romanus, passed through the city center between the 1^st and 5^th centuries. Between the 6^th and 8^th centuries, the first Slavs and Avars arrived. From 633 to 658, Bratislava was part of the Samo Empire. From the late 8^th century to 833, it was part of the Principality of Nitra, and until 907, part of Great Moravia (Wikipedia). In 1241 – 1242, the Mongols attacked Bratislava but did not conquer the city. In 1465, Matthias Corvinus founded Academia Istropolitana, the first university in Slovakia (Wikipedia). From 907 to 1918, Bratislava was part of Hungary.

From 1563 to 1830, Bratislava was the coronation city of Hungarian kings. Until around 1870, Bratislava was predominantly a city of German-speaking inhabitants. In 1946, the municipalities of Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača, and Vajnory were annexed to Bratislava. In 1971, Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, and Záhorská Bystrica also joined (Wikipedia). Ružinov has these local parts: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Notable personalities from Bratislava include the German pianist and composer Johann Nepomuk Hummel, Nobel Prize-winning physicist Philipp Lenard, physicist and mathematician Ján Andrej Segner, rabbi Samuel Benjamin Sofer, sculptor Viktor Oskar Tilgner, and many others (wikipedia.sk).

Bratislava ist auch als die “Schöne an der Donau” und die “Stadt des Friedens” bekannt. Die Fläche beträgt 367,584 km² und liegt auf einer Höhe von 126 bis 514 Metern über dem Meeresspiegel. In der Bratislava-Agglomeration leben 546.300 Einwohner, und täglich pendeln 150 – 200 Tausend Menschen hierher zur Arbeit. Historische Namen für Bratislava sind Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek und Istropolis. Die dauerhafte Besiedlung des Gebiets von Bratislava begann wahrscheinlich in der Jungsteinzeit. Zwischen 400 und 50 v. Chr. lebten Kelten in der Region, wie ein keltisches Oppidum mit einer Münzprägestätte belegt. Die Grenze des Römischen Reiches, Limes Romanus, verlief zwischen dem 1. und 5. Jahrhundert durch das Stadtzentrum. Zwischen dem 6. und 8. Jahrhundert kamen die ersten Slawen und Awaren hierher. Von 633 bis 658 gehörte Bratislava zum Reich von Samo. Vom späten 8. Jahrhundert bis 833 gehörte es zum Fürstentum Nitra und bis 907 zum Großmährischen Reich (Wikipedia). In den Jahren 1241 – 1242 griffen die Mongolen Bratislava an, eroberten die Stadt jedoch nicht. Im Jahr 1465 gründete Matthias Corvinus die Academia Istropolitana, die erste Universität in der Slowakei (Wikipedia). Von 907 bis 1918 gehörte Bratislava zu Ungarn.

Von 1563 bis 1830 war Bratislava die Krönungsstadt ungarischer Könige. Bis etwa 1870 war Bratislava vorwiegend eine Stadt mit deutschsprachigen Einwohnern. Im Jahr 1946 wurden die Gemeinden Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača und Vajnory Bratislava angegliedert. Im Jahr 1971 schlossen sich auch Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa und Záhorská Bystrica an (Wikipedia). Ružinov hat diese

Ortsteile: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bekannte Persönlichkeiten aus Bratislava sind der deutsche Pianist und Komponist Johann Nepomuk Hummel, der Nobelpreisträger für Physik Philipp Lenard, der Physiker und Mathematiker Ján Andrej Segner, der Rabbiner Samuel Benjamin Sofer, der Bildhauer Viktor Oskar Tilgner und viele andere (wikipedia.sk).

Bratislava ismert még “Krásavica na Dunaji” és a Béke Városaként is. Bratislava területe 367,584 km². Tengerszint feletti magassága 126 és 514 méter között változik. A bratislavai agglomerációban 546 300 lakos él. Naponta 150 – 200 ezer ember jár ide dolgozni. Bratislava történelmi nevei közé tartozik Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, Istropolis. Bratislava területén valószínűleg a fiatal kőkorszakban kezdődött az állandó település. Kr. e. 400 – 50 között kelták éltek itt, amit egy kelta oppidum és pénzverde bizonyít. Az első és ötödik század között a város közepén a Római Birodalom határa – a Limes Romanus – húzódott. A 6. és 8. század között az első szlávok és avarok érkeztek ide. 633 és 658 között Bratislava a Samo Birodalom része volt. A 8. század végétől 833-ig a Nitriai Fejedelemség része volt, majd 907-ig a Nagy Moráviáé (Wikipédia). 1241 – 1242-ben a mongolok támadást indítottak Bratislava ellen, de a várost nem foglalták el. 1465-ben Mátyás király megalapította az Istropolitanu Akadémiát, a szlovák terület első egyetemét (Wikipédia). 907-től 1918-ig Bratislava része volt Magyarországnak.

1563-tól 1830-ig Bratislava a magyar királyok koronázási városa volt. Kb. 1870-ig Bratislava túlnyomórészt német anyanyelvű lakosságú város volt. 1946-ban Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača és Vajnory csatlakozott Bratislavához. 1971-ben Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa és Záhorská Bystrica is csatlakozott (Wikipédia). Ružinovnak a következő helyi részei vannak: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bratislava kiemelkedő személyiségei közé tartozik a német zongorista és zeneszerző Johann Nepomuk Hummel, a fizika Nobel-díjas Philipp Lenard, a fizikus és matematikus Ján Andrej Segner, a rabbi Samuel Benjamin Sofer, a szobrász Viktor Oskar Tilgner és sok más (wikipedia.sk).

Príspevky o Bratislave

Odkazy

TOP

Päť bratislavských mostov: Most Lafranconi, Most SNP, Starý most, Most Apollo, Prístavný most

Iné

Z rozhľane. Od mostu SNP, most Apollo, časť Petržalky

Od Bratislavského hradu, cez most SNP po most Apollo

Hore na kopci vysielač Kamzík, televízna veža v Mlynskej doline. Napravo Univerzita Komenského a internáty Družba

Hore na kopci vysielač Kamzík, v strede televízna veža v Mlynskej doline. Napravo Univerzita Komenského

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2009, 2010, Biotopy, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

04/01/202407/03/2024 skala

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany a Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápis „Bože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na “vrch” kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky .… Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Peak Marhát is the highest point of the Krahulčie vrchy, situated at an elevation of 748.2 meters above sea level. The summit hosted prehistoric settlements, including a hillfort from the late Bronze Age and early Iron Age. The Hallstatt hillfort was fortified with an embankment and stone structure, serving as a crucial guard point for the trade route across Považský Inovec from Ponitria to Považie. Terraced settlements have been preserved on the southeast slopes (idnes.cz). The name Marhát is derived from the names “Marharii, Mereheni,” which referred to ancient Moravian tribes (rotundajurko.sk). As the trade route shifted over time, the significance of the hillfort as a guard post diminished. Ceramics and occasional findings of iron and bronze objects from the late Bronze Age and Iron Age have been discovered in the vicinity. Noteworthy artifacts include an Iron Age axe-hammer and Scythian arrows. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with pointed ends, two sickles with tongue-shaped handles, an axe with a socket, a chisel with a socket, two rod-shaped bracelets with geometrically incised decorations, and a spiral-like metal bracelet without ornamentation from the 8^th century BCE were found near the hillfort. This discovery is associated with the Lusatian culture. From the La Tène period, a silver Boii coin with a winged horse from the mid-2nd century BCE, fragments of buckles, and arrows with a barbed hook and a buckle with a free heel have been unearthed. Approximately half of the settlements from the Hallstatt period in the vicinity are located around the Marhát hillfort (nitrianskablatnica.sk). In the 9^th century, a hillfort refuge was established on Marhát (Marek).

Marhát forms a barrier primarily protecting the villages of Nitrianska Blatnica, Vozokany, and Lipovník. Due to geological conditions, the terrain is very rugged. The historical context, majesty, and proximity of Marhát likely inspired the tradition of New Year’s Eve hikes, which began around 1947. On October 28, 1947, the people of Blatnica erected a large iron cross on the summit as thanks to God for protection during World War II (mana2.sk). The initiative for the construction came from the then-priest of Blatnica, Ján Laktiš (mana2.sk). The cross bore the inscription “God, protect the tourists.” Later, an observation tower was built on Marhát, offering a beautiful view of the surroundings. Since the fall of 2008, a new 17-meter-high observation tower has been in place. It provides a view of the castles Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš, and Oponice (Piešťanský týždeň). Supposedly, under ideal conditions, the borders of the Czech Republic, Hungary, and Austria can be seen from Marhát (rotundajurko.sk). A new cross has now been placed at the highest point.

Climbs are always organized on December 31. Since 1971, these climbs have been organized under the auspices of organized tourists. Today, the climbs are organized by the Slovak Tourist Club TJ Bezovec Piešťany. Participants receive a diploma, primarily appreciated by children. An interesting idea was the Marhát euro-ducat in 2008. A small refreshment awaits tourists at the summit – bacon, sausages, tea. Fireplaces are prepared. Many find it useful to replenish their strength, have some fun, or at least greet and wish each other a happy New Year. Some even sing together. Many only meet this way on New Year’s Eve. Every year, a group photo is taken under the banner. These and other similar photos are a nice memory. Some of these photos from the past are on the shelters under the observation tower. The Bezovec club also has a chronicle of such photos. Summit books, containing many interesting references, are also archived under the observation tower. They offer a diverse picture of who comes to Marhát and from where. The event officially ends at lunchtime. Nevertheless, many continue to visit Marhát later. In recent years, attendance has exceeded a thousand participants.

I dare say that the behavior of people coming here is changing. They are more considerate each year. Due to the lower capacity of Marhát, people tend to separate into smaller groups at the summit and just below. Many come in groups. Participants also respect the request to refrain from using pyrotechnics in the mountains. Noise is allowed only in the form of bursts of laughter and sect shots.

The landscape on Marhát is always different from the lower elevations where the climb usually begins. It undoubtedly possesses a charm for which many are willing to tread the hills. It happens that there is mud at the bottom and a snowy blanket on top. Occasionally, there are innovations on the trees. Sometimes, it blows strongly; other times, the landscape is bathed in sunlight. Marhát can be reached by various routes, each slightly different. Shorter, easier routes suitable for bicycles and cross-country skis can be chosen. Most likely, many will opt for the route from Nitrianska Blatnica. On this route, you pass through “Jurko,” a Romanesque rotunda of St. George, the second oldest structure from Great Moravia in our region. Pilgrimages are regularly held here several times a year. A slightly different character is provided by the shortest route from Vozokany or Lipovník. The route from Výtoky is very common. Especially downhill from Marhát to Výtoky can be done on sleds very quickly. Less common routes are from Modrá horárna, Stara Lehotka, Bezovec, Havran, Zlatý vrch, and Tematín. Of course, you can drive by car to Jelenie jamy and go only from there.

I consider the most beautiful route to be from Modrá horárna and Stara Lehotka. Usually, however, I take the bus to Vozokany, climb to Marhát, and then continue back through Jelenie jamy, Gonove lazy, to Výtoky. I pass by Striebornica, through Moravany, where I sometimes stop for a meal. Then I cross the spa island to Piešťany. Upon arrival, I am pleasantly tired after the kilometers walked, and I feel that I have done something good for myself and others. In 2009, the weather was the most beautiful I had experienced during my climbs. In the lower altitudes, the forests were shrouded in fog, while higher up, the sun peeked out, shining on the solid snow cover beneath a blue sky with clouds. I hope I have inspired you with a way to celebrate the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Piešťany to Nitrianska Blatnica. Then my journey upwards began on my own :-). This year, a lot of people came to the ” summit.” I arrived around 11 AM. I wandered through the beautiful, snowy landscape. Organizers had prepared a bonfire at the top, where people grilled, warmed up, registered, and received tea, sausages, and bacon. Gradually, since I was also cold, I set off back, but by a different route. I went to Jelenie jamy, to the crossroads, and from there, I descended to Gonove lazy. From there, I continued through Výtoky, Moravany, all the way to Piešťany.

Odkazy

Revue Piešťany, zima 2010, p. 40 – 43
Igor Paulech – Tisícka turistov si našla na Silvestra cestu na Marhát
Michal Uriča, Martin Kiripolský – Považský Inovec – Rozhľadňa na Marháte a Visiace skaly
Karol Babčan – Silvestrovský výstup na Marhát
Nejstarší památku Slovenska ukrývá tajemná hora Marhát
Na Marhát
Rozhľadňa na Marháte
Informačné tabule
Mana2.sk

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Prešov – mesto hudby

25/12/202307/03/2024 skala

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies /Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova “eper” – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý “zničili” demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku “slovenský Seattle” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu‑a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav /Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Presov, in Hungarian Eperjes, in German Eperies /Preschau, in Russian Prjasev, in Polish Preszów, in Latin Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). One hypothesis suggests that the original name of the city, Eperies, is derived from the Hungarian word “eper” – strawberry. Slovak historian Uličný argues that the naming of Prešov has its roots in the Slavic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the center of Šariš and the Prešov self-governing region. It is located in the Košice Basin, between the Slánské Vrchy and Šarišská Vrchovina at an altitude of approximately 255 meters above sea level. The city is traversed by two rivers, Torysa and Sekčov. As of January 1, 2005, it had a population of 91,205, making it the third most populous city in Slovakia (presov.sk). It consists of four districts: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). Settlement dates back to the Stone Age, with Slavic settlement documented from the late 8^th and 9^th centuries. The first written mention is in a charter from King Bela IV in 1247. Prešov has been a free royal town since 1374. From 1412, it belonged to Pentapolitana, a confederation of five royal cities along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov (Wikipedia.sk). In the 14^th and 15^th centuries, it enjoyed significant economic development. The year 1687 is notable for the Prešov slaughter (Caraffa slaughter), where 24 citizens were cruelly executed on the square for supporting Imrich Tököli, the leader of the anti-Habsburg uprising. In 1816, the Greek Catholic diocese was established, leading to an influx of Rusyns. The production of salt, especially in Solivar Prešov, played a significant economic role for the city (Wikipedia.sk), but it was “destroyed” by democrats after 2010. On November 1, 1918, the so-called Prešov Uprising took place, resulting in the execution of 41 soldiers and two civilians. Under the influence of the revolution in Budapest, some soldiers refused obedience and subsequently looted shops. Later, despite no loss of life, they were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historical core of the city is a national cultural monument (presov.sk). There are numerous landmarks, including the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, Klobušický Palace, Šariš Gallery, Neptune’s Fountain, Rákoczi Palace, Roman Catholic Parish Church of St. Nicholas, Immaculata Statue, Bosák’s Bank, Caraffa Prison (presov.sk), Church of St. Alexander Nevsky, Calvary, water management structure Kumšt (Wikipedia.sk). The city is home to the Jonáš Záborský Theatre, and events such as Prešov Days, Muvina – International Competitive Wine Showcase, Prešov Trinity Fair, Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day are organized (presov.sk). Thanks to its musical life and the success of musical production, the city has earned the nickname “Slovak Seattle” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or the “City of Music” (Wikipedia.sk). Some musicians and bands associated with the city include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu‑a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Regular events include the Academic Prešov Festival of Student Art, Prešov Music Spring, Salt Mine Fair, Bobbin Lace Festival, Bad Music Festival, Prešov Trinity Fair, Historical Fencing and Crafts Group Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd’s Literary Prešov, and many more (Wikipedia.sk). Prešov is home to the Prešov University with eight faculties and the Faculty of Production Technologies of the Technical University in Košice, and ISM Slovakia International Business School. Additionally, there are approximately 34 secondary schools. Prešov handball has a strong presence throughout Europe, especially thanks to the Tatran Prešov club (presov.sk). Tatran Prešov football is not as successful, even within Slovakia. Notable personalities from Prešov include writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actors Ján Borodáč and Peter Rašev, Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, foreign correspondent of Slovak Radio in Tel Aviv Yehuda Lahav /Štefan Weizslovits, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, the first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Пряшів, угорською Еперйес, німецькою Еперіес /Прешау, російською Пр’яшев, польською Прешув, латинською Фрагополіс /Еперіессінум (Wikipedia.sk), Лангдорф, Аперіасцінум (Міхал Каліняк). Одна з гіпотез говорить про те, що походження оригінальної назви міста Еперйес виводиться від угорського слова “епер” – полуниця. Словацький історик Улічний стверджує, що назва Пряшів коріниться в слов’янському імені Пряш (Петер Шворц та ін., 1997, с. 14). Воно є центром Шаріша та Пряшівського самоврядування. Розташоване в Кошицькій котліні, між Сланськими горами та Шарішською височиною на висоті приблизно 255 метрів над рівнем моря. У місті є дві річки – Ториса та Секчов. На 1 січня 2005 року тут проживало 91 205 осіб, що робить його третім за кількістю населення містом на Словаччині (presov.sk). Місто складається з чотирьох міських частин: Пряшів, Ніжна Шебастова, Солівар, Шальговік (Wikipedia.sk). Початки заселення сягають до епохи кам’яної. Слов’янське заселення документоване на перехресті VIII і IX століть. Перша писемна згадка відома з документу короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року він входив до Пентаполітани – співтовариства п’яти королівських міст разом із Кошицями, Бардейовом, Левочою і Сабіновом (Wikipedia.sk). У XIV і XV століттях він користувався особливим економічним розвитком. Для міста 1687 рік відомий Пряшівськими бойнями (карафськими бойнями), коли на площі жорстоко стратили 24 міщан за підтримку Імріха Тьокьолі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році було створено греко-католицьку єпархію, завдяки чому почало приходити більше русинів. Велике економічне значення для міста мало виробництво солі (Wikipedia.sk) – Солівар Пряшів, який “знищили” демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулося так зване Пряшівське повстання – було стратено 41 військовослужбовця і двох цивільних. Під впливом революції в Будапешті деякі військовослужбовці відмовились від послушності, а потім грабували магазини. Пізніше їх затримали і, незважаючи на те, що не було втрат людей, їх засудили до страти (Петер Шворц та ін., 1997, с. 33).

Історичне серце міста є національним культурним пам’ятником (presov.sk). Тут багато пам’яток, таких як греко-католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобусіцьких, Шарішська галерея, фонтан Нептун, палац Ракоці, римо-католицький парафіальний костел святого Миколая, сузір’я Непорочного Зачаття, Босаківський банк, в’язниця Караффи (presov.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wikipedia.sk). Тут розташовано Театр Йонаша Заборськ

ого, організовані Дні міста Пряшів, Мувіна – Міжнародний конкурс вин, Пряшівський трійний ярмарок, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Пряшів, День Землі (presov.sk). Благодаря музичному життю і успіхам музичної продукції місто заслужило прізвище “словацький Сіетл” (Радек Антл, presov.info/sk, Міхал Франк), або місто музики (Wikipedia.sk). Деякі музиканти та гурти: Іван Таслер, Пега, Катка Кнехтова, Чікі Лікі Ту‑а, Катка Кошцова, Петер Ліпа, Давід Коллар, Комайота, Петер Наги. Регулярно відбуваються фестивалі студентського мистецтва Академічний Пряшів, Пряшівська музична весна, Солонобанський ярмарок, Фестиваль паличкованої мережі, Фестиваль поганої музики, Пряшівський трійний ярмарок і фестиваль груп історичного фехтування та ремесел, Пряшівське культурне літо, Фестиваль Сігорд, Пряшівська музична осінь, JAZZ Пряшів, Гораздов літературний Пряшів та багато інших (Wikipedia.sk). Тут розташована Пряшівська університет із восьмома факультетами та Факультет виробничих технологій Технічного університету у Кошицях, Вища школа міжнародного бізнесу ISM Slovakia. Крім того, близько 34 середні школи. Пряшівський гандбол має сильний вплив в Європі, особливо завдяки клубу Татран Пряшів (presov.sk). Футбольний Татран Пряшів вже не такий успішний навіть в межах Словаччини. Серед видатних особистостей Пряшова: письменник, журналіст і історик Йонаш Заборський, письменниця Мілька Зімкова, актори Ян Бородач і Петер Рашев, актори Юрай Кукура, Йозеф Стражан і Квета Стражанова, режисер Феро Феніч, іноземний кореспондент Словацького радіо в Тель-Авіві Йегуда Лахав /Штефан Вейзслоуіц, футболіст Ладіслав Павлович, хокеїст Ігор Ліба, перша Міс Чехословаччини Івана Христова (Wikipedia.sk).

Odkazy:

Michal Frank – Prečo prezývajú Prešov “slovenský Seattle”
Peter Molnár – Prešovská kalvária
Peter Švorc a kol, 1997: Sprievodca po historickom Prešove, UNIVERSUM
Prešov
epresov.com
Prešovský informačný server
Život Prešova
Wikipedia.sk

"Otrasná architektúra", priam odpudzujúca :-(

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Devínska Nová Ves – mestská časť Bratislavy

03/01/202303/04/2024 skala

Devínska Nová Ves leží v nadmorskej výške 172 metrov nad morom. Na ploche 24.22 km² žije asi 16 000 obyvateľov. Leží na okraji Záhorskej nížiny a na úpätí Devínskej Kobyly. Člení sa na tieto miestne časti: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, Vápenka. Devínska Nová Ves je významných železničným uzlom. Nachádza sa tu automobilka Volkswagen Slovakia a.s.. V minulosti tu existovala úzkorozchodná trať, ktorá spájala dnešnú stanicu s Devínom. Bola využívaná pred 2. svetovou vojnou na transport rudy zo západného úpätia Devínskych Karpát. Nachádzala sa tu vápenka. V 18. storočí tu bola vybudovaná piesková baňa s lanovkou na Sandbergu, pomocou ktorej sa prevážal piesok na lode na rieku Morava. V roku 1870 vznikol kameňolom a teheľňa. Pôvodný asfaltový pohraničný chodník, tzv. “signálka” z čias železnej opony, dnes slúži ako cyklotrasa (Wikipedia).

Pôvodný názov obce je Nová Ves (devinskanovaves.sk). Ďalšie historické pomenovania: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Prvý krát je Devínska Nová Ves písomne spomínaná až v roku 1451 (devinskanovaves.sk). Unikátne sú nálezy dokumentujúce slovansko – avarské osídlenie. Nachádza sa tu jedno z najstarších a najvýznamnejších pohrebísk zo 7 až 9 storočia. Na dvoch návršiach nad moravskou nivou stáli pri štvrti nazývanej Slovinec v 9.storočí dve veľkomoravské pevnosti. Na menšej plošine dolného kopca dolného kopca bolo opevnené hradisko s označením “Na skale”. Hradisko chránil 2 metre vysoký ochranný val, násyp sa dá aj dnes rozpoznať v teréne. Horné hradisko s označením “Na pieskoch” stálo na vyššej plošine ležiace nad žltou stenou Sandbergu. Opevnenie hradiska tvoril mohutný násyp z juhu posilnený priekopou. Z hradísk sa dalo kontrolovať široké okolie, najmä šíre Moravské pole na druhom brehu Moravy. Nie je vylúčené, že práve tieto hradiská boli pevnosťou Dowina kniežaťa Rastislava, na ktorú podľa Fuldských análov v roku 869 neúspešne útočil Karol, syn východofranského kráľa Ľudovíta Nemca (Wikipedia). Devínska Nová Ves bola pôvodne osadou panstva Devín (Informačná tabuľa).

V 30-tych tokoch 16. storočia osadu vydrancovali cudzí žoldnieri pozvaní chrániť Bratislavu pred Turkami (Informačná tabuľa). V 30-tych rokoch 16. storočia sa sem prisťahovali Chorváti, ktorí dokonca počtom prevýšili pôvodné obyvateľstvo. To viedlo v roku 1552 ku názvu Chorvátska Nová Ves. Názov Devínska Nová Ves je doložený až z 18. storočia. Od roku 1972 je mestskou časti Bratislavy (devinskanovaves.sk). Aj dnes tu žije najväčšia chorvátska menšina na území Slovenska, každoročne sa tu koná Festival chorvátskej kultúry. Rodáci Devínskej Novej Vsi: spisovatelia Peter Pišťanek, Rudolf Sloboda (Wikipedia). Po roku 1972 sa Devínska Nová Ves podstatne rozšírila o nové sídliská a podniky najmä automobilového priemyslu (Informačná tabuľa).

Devínska Nová Ves liegt auf einer Höhe von 172 Metern über dem Meeresspiegel. Auf einer Fläche von 24,22 km² leben etwa 16.000 Einwohner. Es liegt am Rand der Záhorie-Ebene und am Fuße des Devínska Kobyly. Die lokalen Teile der Stadt sind: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, Vápenka. Devínska Nová Ves ist ein bedeutender Eisenbahnknotenpunkt. Hier befindet sich das Automobilwerk Volkswagen Slovakia a.s. In der Vergangenheit gab es eine Schmalspurbahn, die den heutigen Bahnhof mit Devín verband. Sie wurde vor dem Zweiten Weltkrieg genutzt, um Erz vom westlichen Hang des Devín-Gebirges zu transportieren. Es gab auch einen Kalksteinbruch. Im 18. Jahrhundert wurde ein Sandsteinbruch mit einer Seilbahn auf dem Sandberg errichtet, mit der Sand auf Schiffe auf der March transportiert wurde. Im Jahr 1870 entstand ein Steinbruch und eine Ziegelei. Der ursprüngliche asphaltierte Grenzweg, die sogenannte “signálka” aus der Zeit des Eisernen Vorhangs, dient heute als Radweg (Wikipedia).

Der ursprüngliche Name der Siedlung ist Nová Ves. Weitere historische Bezeichnungen sind: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Der Ort Devínska Nová Ves wird erstmals 1451 schriftlich erwähnt (devinskanovaves.sk). Es gibt einzigartige Funde, die slawisch-awarische Besiedlung belegen. Hier befindet sich einer der ältesten und bedeutendsten Friedhöfe aus dem 7. bis 9. Jahrhundert. Auf zwei Hügeln über der March standen im 9. Jahrhundert zwei große mährische Festungen. Auf der kleineren Plattform des unteren Hügels befand sich eine befestigte Siedlung mit der Bezeichnung “Na skale”. Die Festung wurde von einem 2 Meter hohen Schutzwall verteidigt, dessen Aufschüttung heute noch im Gelände erkennbar ist. Die obere Festung mit der Bezeichnung “Na pieskoch” befand sich auf einer höheren Plattform über der gelben Wand des Sandbergs. Die Befestigung der Festung bestand aus einem mächtigen Wall, der von Süden durch einen Graben verstärkt wurde. Von den Festungen aus konnte die weite Umgebung kontrolliert werden, insbesondere das weite Marchfeld auf der anderen Seite der March. Es ist nicht ausgeschlossen, dass diese Festungen die Burg des Fürsten Rastislav von Devín waren, gegen die laut den Annalen von Fulda im Jahr 869 Karl, der Sohn des ostfränkischen Königs Ludwig des Deutschen, erfolglos angriff (Wikipedia). Devínska Nová Ves war ursprünglich ein Ort des Devín-Herrenhauses (Informationstafel).

In den 1530^er Jahren wurde die Siedlung von fremden Söldnern geplündert, die eingeladen wurden, Bratislava vor den Türken zu schützen (Informationstafel). In den 1530^er Jahren zogen Kroaten hierher, die sogar die ursprüngliche Bevölkerungszahl übertrafen. Dies führte 1552 zum Namen Chorvátska Nová Ves. Der Name Devínska Nová Ves ist erst im 18. Jahrhundert belegt. Seit 1972 ist es ein Stadtteil von Bratislava (devinskanovaves.sk). Heute lebt hier die größte kroatische Minderheit in der Slowakei, und jedes Jahr findet das Festival der kroatischen Kultur statt. Berühmte Einwohner von Devínska Nová Ves sind die Schriftsteller Peter Pišťanek, Rudolf Sloboda (Wikipedia). Nach 1972 hat sich Devínska Nová Ves erheblich durch neue Siedlungen und Unternehmen, insbesondere der Automobilindustrie, ausgedehnt (Informationstafel).

Devínska Nová Ves is situated at an altitude of 172 meters above sea level. Covering an area of 24.22 km², it is home to approximately 16,000 residents. It lies on the edge of the Záhorie lowland and at the foothills of Devínska Kobyla. The local parts of the city include Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, and Sídlisko Stred, Vápenka. Devínska Nová Ves serves as a significant railway junction. It is home to the Volkswagen Slovakia a.s. automotive plant. In the past, there was a narrow-gauge railway connecting the current station with Devín, which was used before World War II to transport ore from the western slope of the Devín Mountains. There was also a lime kiln. In the 18^th century, a sandstone quarry was established with a cableway on Sandberg, which transported sand to ships on the Morava River. In 1870, a stone quarry and brickyard were established. The original asphalt border footpath, known as the “signálka,” from the time of the Iron Curtain, now serves as a cycle path (Wikipedia).

The original name of the settlement is Nová Ves. Other historical designations include Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Devínska Nová Ves is first mentioned in writing in 1451 (devinskanovaves.sk). There are unique finds documenting Slavic-Avar settlement. Here is one of the oldest and most significant cemeteries from the 7^th to 9^th centuries. Two great Moravian fortresses stood on two hills above the March in the 9^th century. On the smaller platform of the lower hill was a fortified settlement called “Na skale.” The fortress was defended by a 2‑meter-high protective wall, the embankment of which can still be recognized in the terrain today. The upper fortress, labeled “Na pieskoch,” was located on a higher platform above the yellow wall of Sandberg. The fortification of the fortress consisted of a mighty embankment reinforced from the south by a ditch. From the fortresses, the surrounding area could be controlled, especially the wide Marchfeld on the other side of the March. It is not excluded that these fortresses were the castle of Prince Rastislav of Devín, against which, according to the Annals of Fulda, Karl, the son of the East Frankish king Louis the German, unsuccessfully attacked in 869 (Wikipedia). Devínska Nová Ves was originally a settlement of the Devín manor (Information board).

In the 1530s, the settlement was plundered by foreign mercenaries invited to protect Bratislava from the Turks (Information board). In the 1530s, Croats moved here, who even outnumbered the original population. This led to the name Chorvátska Nová Ves in 1552. The name Devínska Nová Ves is only documented from the 18^th century. Since 1972, it has been a district of Bratislava (devinskanovaves.sk). Today, it is home to the largest Croatian minority in Slovakia, and the Croatian Culture Festival takes place here every year. Famous residents of Devínska Nová Ves include writers Peter Pišťanek, Rudolf Sloboda (Wikipedia). After 1972, Devínska Nová Ves significantly expanded with new settlements and businesses, especially in the automotive industry (Information board).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2013, 2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Devín – mestská časť Bratislavy

10/06/202207/03/2024 skala

Devín leží pri sútoku riek Morava a Dunaj v nadmorskej výške 158 metrov nad morom. Na ploche 13.98 km² tu žije 1382 obyvateľov. Maďarský názov pre Devín je Dévény, nemecký Theben. Nachádza sa tu zrúcanina hradu Devín, gotický kostol svätého Kríža – Panny Márie z druhej polovice 13. storočia a pomník padlým hrdinom I. a II. svetovej vojny (Wikipedia).

Najstaršie osídlenie v Devíne je známe z neolitu – príchod neolitických roľníkov 5 000 – 3 500 rokov pred n. l. V staršej dobe železnej je zrejme najvýznamnejším objavom nález obilnej jamy, v ktorej sa našla v klasoch pôvodne uložená v tom čase pestovaná pšenica dvojzrnná – Triticum dicoccum. V období mladšej doby železnej je územie späté s Keltami. V období 1. – 4. storočia bolo územie súčasťou opevňovacieho systému Limes Romanus, ako jedno z predhradí rímskeho Carnunta (sazp.sk). Koncom 1. storočia pred n. l. sa tu usadzovali aj rímski obchodníci (Goláň et al.). Našli sa tu rímske mince (Richard Miške). V 1. storočí tu Rimania postavili strážnu stanicu, sídlila tu posádka légie z Carnunta. Po jej opustení v 4. storočí sa v nej usadili Slovania (Goláň et al.). Našli sa tu aj starogermánske urnové hroby (sazp.sk). Po Germánoch (najmä Markomanoch a Kvádoch) sa našiel staroveký chlieb. Podľa analýzy bol pšenično – ražný (hradiska.sk). Medzi prvé písomné zmienky o Devíne patri listina z roku 1237 pod názvom Villa Thebyn. Mestečko bolo poddané Devínskemu hradu. V roku 1568 získalo od cisára Maximiliána osamostatnenie a privilégia. V 16. storočí bolo významným trhovým miestom, existovali tu viaceré cechy: lodníkov, rybárov, hrnčiarov, obuvníkov a vinohradníkov. Prekvitalo pestovanie ovocia a zeleniny. V roku 1829 bola založená Dunajsko-paroplavebná spoločnosť. Devínu významne prospel v rokoch 1870 – 1890 Lafranconiho kameňolom, ktorý dodával kameň na reguláciu Dunaja. Vinice sa na území Devína spomínajú už v roku 1254, avšak Devín je známy ríbezľovým vínom, s výrobou ktorého začal v roku 1922 Alois Sonntag. Do konca druhej svetovej vojny tu žili Nemci, Maďari, Slováci, Židia aj Chorváti. Súčasťou Bratislavy je Devín od roku 1946 (devin.sk).

Devín is located at the confluence of the Morava and Danube rivers at an altitude of 158 meters above sea level. With an area of 13.98 km², it is home to 1382 inhabitants. The Hungarian name for Devín is Dévény, and the German name is Theben. Here, you can find the ruins of Devín Castle, the Gothic Church of the Holy Cross – Virgin Mary from the second half of the 13^th century, and a monument to the fallen heroes of World War I and II (Wikipedia).

The oldest settlement in Devín dates back to the Neolithic period – the arrival of Neolithic farmers 5,000 – 3,500 years BC. The most significant discovery from the early Iron Age is likely the finding of a grain pit containing originally stored einkorn wheat – Triticum dicoccum. The territory was associated with the Celts during the late Iron Age. From the 1^st to the 4^th century, the area was part of the Roman defensive system, the Limes Romanus, as one of the outposts of the Roman Carnuntum (sazp.sk). At the end of the 1^st century BC, Roman traders also settled here. Roman coins were found here (Richard Miške). In the 1^st century, the Romans built a guard station here, inhabited by a legion from Carnuntum. After its abandonment in the 4^th century, Slavs settled in the area (Goláň et al.). Ancient Germanic urn graves were also found here (sazp.sk). An ancient loaf of bread was found, likely of wheat and rye (hradiska.sk). The earliest written mention of Devín dates back to a document from 1237 under the name Villa Thebyn. The town was subject to Devín Castle. In 1568, it gained independence and privileges from Emperor Maximilian. In the 16^th century, it was a significant market town with various guilds: boatmen, fishermen, potters, shoemakers, and winemakers. The cultivation of fruits and vegetables flourished. In 1829, the Danube Steam Navigation Company was founded. Devín significantly benefited from Lafranconi’s quarry from 1870 to 1890, which supplied stone for the regulation of the Danube. Vineyards have been mentioned in the Devín area since 1254, but Devín is known for its currant wine, production of which began in 1922 by Alois Sonntag. Until the end of World War II, Germans, Hungarians, Slovaks, Jews, and Croats lived here. Devín has been part of Bratislava since 1946 (devin.sk).

Devín liegt an der Mündung der Flüsse Morava und Donau in einer Höhe von 158 Metern über dem Meeresspiegel. Auf einer Fläche von 13,98 km² leben hier 1382 Einwohner. Der ungarische Name für Devín lautet Dévény und der deutsche Name ist Theben. Hier befinden sich die Ruinen der Burg Devín, die gotische Kirche des Heiligen Kreuzes – Jungfrau Maria aus der zweiten Hälfte des 13. Jahrhunderts und ein Denkmal für die gefallenen Helden des Ersten und Zweiten Weltkriegs (Wikipedia).

Die älteste Siedlung in Devín stammt aus der Jungsteinzeit – der Ankunft neolithischer Bauern vor 5.000 bis 3.500 Jahren v. Chr. Die bedeutendste Entdeckung aus der frühen Eisenzeit ist wahrscheinlich der Fund einer Korngrube, die ursprünglich eingelagerten Emmer-Weizen enthielt – Triticum dicoccum. Das Gebiet war während der späten Eisenzeit mit den Kelten verbunden. Von 1. bis 4. Jahrhundert gehörte das Gebiet zum römischen Verteidigungssystem, dem Limes Romanus, als eine der Außenposten des römischen Carnuntum (sazp.sk). Am Ende des 1. Jahrhunderts v. Chr. ließen sich auch römische Händler hier nieder. Römische Münzen wurden hier gefunden (Richard Miške). Im 1. Jahrhundert errichteten die Römer hier eine Wachstation, in der eine Legion aus Carnuntum stationiert war. Nach ihrer Aufgabe im 4. Jahrhundert siedelten sich Slawen in der Gegend an (Goláň et al.). Hier wurden auch antike germanische Urnengräber gefunden (sazp.sk). Ein antikes Brot wurde gefunden, wahrscheinlich aus Weizen und Roggen (hradiska.sk). Die früheste schriftliche Erwähnung von Devín stammt aus einem Dokument von 1237 unter dem Namen Villa Thebyn. Die Stadt stand unter der Herrschaft von Devín Castle. Im Jahr 1568 erlangte sie Unabhängigkeit und Privilegien vom Kaiser Maximilian. Im 16. Jahrhundert war es eine bedeutende Marktstadt mit verschiedenen Zünften: Bootsfahrer, Fischer, Töpfer, Schuhmacher und Winzer. Der Anbau von Obst und Gemüse blühte auf. Im Jahr 1829 wurde die Donau-Dampfschifffahrtsgesellschaft gegründet. Devín profitierte von Lafranconis Steinbruch von 1870 bis 1890, der Steine für die Regulierung der Donau lieferte. Weinberge sind seit 1254 im Gebiet von

Devín erwähnt, aber Devín ist bekannt für seinen Johannisbeerenwein, dessen Produktion 1922 von Alois Sonntag begann. Bis zum Ende des Zweiten Weltkriegs lebten hier Deutsche, Ungarn, Slowaken, Juden und Kroaten. Devín gehört seit 1946 zu Bratislava (devin.sk).

Dévény a Morava és a Duna folyók összefolyásánál fekszik, 158 méteres tengerszint feletti magasságban. Területe 13,98 km², és 1382 lakosa van. A Dévény magyar neve Dévény, a német neve pedig Theben. Itt található a Dévényi várnak a romja, a Szent Kereszt – Szűz Mária gótikus templom a 13. század második feléből és egy emlékmű az I. és II. világháborúban elesetteknek (Wikipédia).

Dévény legrégebbi települése a neolitikumból származik – a neolitikus földművesek érkezése 5.000 – 3.500 évvel ezelőtt. Az ókorban talált kenyérsütő gödör a legjelentősebb felfedezés az idősebb vaskorban, amelyben eredetileg tároltak kétszemű tönkölybúzát – Triticum dicoccum. A terület a keltákkal volt összekapcsolva a késő vaskorban. Az 1. és 4. század között a terület része volt a római védelmi rendszernek, a Limes Romanusnak, mint a római Carnuntum egyik elővárosa (sazp.sk). Kr. U. végén római kereskedők is letelepedtek itt. Római érméket találtak itt (Richard Miške). Az 1. században a rómaiak itt egy őrsállást építettek, amelyet egy legion telepített Carnuntumból. Feladását követően, a 4. században a területen szlávok telepedtek le (Goláň et al.). Itt is találtak ógermán urnatemetőket (sazp.sk). Az ókorban találtak egy kenyérféléket. Valószínűleg búzából és rozsból készült (hradiska.sk). A Dévény legrégebbi írásos említése egy 1237-es okiratból származik a Villa Thebyn néven. A város a Dévényi várhoz tartozott. 1568-ban kapott függetlenséget és kiváltságokat I. Maximilián császártól. A 16. században jelentős piaci város volt különböző céhekkel: hajóskapitányok, halászok, fazekasok, cipészek és borászok. Gyümölcs- és zöldségtermesztése virágzott. 1829-ben alapították a Dunai Gőzhajózási Társaságot. Dévény jelentős előnyre tett szert Lafranconi kőbányájából 1870 és 1890 között, amely kőt szállított a Duna szabályozásához. Szőlőültetvényekről már 1254 óta említés van Dévény területén, de Dévény a ribizlivirág boráról ismert, amelynek gyártását 1922-ben Alois Sonntag kezdte el. A második világháború végéig itt éltek németek, magyarok, szlovákok, zsidók és horvátok. Dévény 1946 óta része Bratislavának (devin.sk).

Literatúra

Goláň Karol, Kropilák Miroslav, Ratkoš Peter, Tibenský Ján, 1961: Československé dejiny, Redakcia M. Kropilák. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Osveta, 384 p, 40. Rozklad patriarchálneho rodového zriadenia 4, p. 21.

Odkazy