2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

Hits: 4118

Súľov­ské ska­ly sú súčas­ťou Súľov­ských vrchov (Wiki­pe­dia), a väč­šie­ho cel­ku Strá­žov­ských vrchov (Jozef Terem), vyzna­ču­jú sa výraz­ne čle­ni­tým reli­é­fom. Čas­té sú skal­né veže, str­mé bra­lá, ihly, okná, homo­le apod. Jed­ným z naj­zná­mej­ších útva­rov je tzv. Gotic­ká brá­na (Wiki­pe­dia), kto­rá dosa­hu­je výš­ku 13 met­rov a vznik­la zvet­rá­va­ním skal­né­ho zle­pen­ca (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov­ské ska­ly sa nachá­dza­jú asi 10 km od Byt­če. Súľov­ské ska­ly sú zora­de­né v oblú­ku, kto­ré­ho vrchol je na seve­re a rame­ná sme­ru­jú na juho­zá­pad a juho­vý­chod (Wiki­pe­dia). Na tom­to úze­mí je vyhlá­se­ná Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Súľov­ské ska­ly (envi​ro​por​tal​.sk). Nachá­dza­jú sa tu napr. skal­né útva­ry Sova a sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka či Dva hrby (Jozef Terem). V puk­li­no­vej jas­ky­ni Šar­ka­nia die­ra sa našli kos­ti jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a neoli­tic­kej kera­mi­ky (sulov​.com). Súľov­ské ska­ly môže­me spoz­nať aj v mno­hých doku­men­tár­nych fil­moch o prí­ro­de a sta­li sa aj mies­tom fil­mo­vé­ho spra­co­va­nia roz­práv­ky Soko­liar Tomáš. Loka­li­ta Súľo­va bola pod­ľa poves­ti kedy­si síd­lom šar­ka­na. Ten vylie­ta­val cez dve skal­né brá­ny, na zápa­de cez Gotic­kú brá­nu a na seve­re cez Obrov­skú brá­nu (Jozef Terem). Skal­né útva­ry vznik­li tak, že malé čas­ti kamien­kov boli pospá­ja­né do seba tzv. vápen­co­vým tme­lom počas dlhých tisíc­ro­čí. Hor­ni­na z toh­to skal­né­ho útva­ru dosta­la aj svoj názov súľov­ský zle­pe­nec” (slo​va​kia​360​.com). Ten­to zle­pe­nec je zlo­že­ný z vápen­cov a dolo­mi­tov. Vrstvy zle­pen­cov dosa­hu­jú znač­nú hrúb­ku, pri obci Súľov 500 met­rov (sulov​.com). 

Súľov­ské ska­ly posky­tu­jú pries­tor aj pre roz­ma­ni­tú fau­nu a fló­ru. Vďa­ka klí­me, kto­rá sa vytvá­ra kvô­li veľ­mi hus­to pospá­ja­ným skal­ným útva­rom. V ich dol­nej čas­ti nie­ke­dy nikdy nedo­pad­nú pria­me slneč­né lúče, pre­to tu exis­tu­je nie­koľ­ko vege­tač­ných pásiem. V dol­ných, chlad­nej­ších pod­mien­kach ras­tie fló­ra ako vo Vyso­kých Tat­rách (slo​va​kia​360​.com). Ras­tie tu napr. ponik­lec pro­stred­ný Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, hor­co­kvet Clu­si­ov Cimi­na­lis clu­sii, prvo­sien­ka holá Pri­mu­la auri­cu­la, sol­da­nel­ka kar­pat­ská Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, zvon­ček malič­ký Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, hmy­zov­ník mucho­vi­tý Oph­rys insec­ti­fe­ra, hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holu­by­ana, vsta­vač ble­dý Orchis pal­lens, kruš­tík tma­vo­čer­ve­ný Epi­pac­tis atri­ru­bens, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, pril­bov­ka čer­ve­ná Cep­ha­lant­he­ra rub­ra (sulov​.com), Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velič­ka)

Naj­roz­ší­re­nej­ším dra­vým vtá­kom tu je sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, kto­rý hniez­di na skal­ných vežiach a vo výklen­koch skal­ných stien. Žije tu aj výr skal­ný Bubo bubo, krka­vec Cor­vus corax, myšiar­ka uša­tá Asio otus, vče­lár les­ný Per­nis api­vo­rus (sulov​.com)V hlbo­kých lesoch žije bocian čier­ny Cico­nia nig­ra (sulov​.com). Vysky­tu­je sa tu rys ostro­vid Lynx lynx, jaš­te­ri­ca múro­vá a oby­čaj­ná Lacer­ta mura­lis, Lacer­ta agi­lis, sle­púch láma­vý Angu­is fra­gi­lis, sala­man­dra škvr­ni­tá Sala­man­dra sala­man­dra, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, jasoň čer­ve­no­oký Par­nas­sius apol­lo. Vzác­ny je tep­lo­mil­ný pavúk komôr­kar pon­tic­ký Aty­pus mura­lis, kto­rý sa nachá­dza len na troch loka­li­tách na Slo­ven­sku. Vďa­ka dosta­toč­né­mu prí­su­nu uhli­či­ta­nov tu majú hoj­nej­šie zastú­pe­nie mäk­ký­še (sulov​.com). Naj­cen­nej­šie sú na váp­ni­tých pra­me­nis­kách. Gla­ciál­ny relikt pim­pr­lík Gey­erov Ver­ti­go gey­eri pou­ka­zu­je na sta­ro­by­lý pôvod (sulov​.com).

Súľov­ský hrad, resp. jeho zrú­ca­ni­na je súčas­ťou Súľov­ských skál. Ťaž­ko ho odlí­šiť od oko­li­tých skál (Peter Kac­lík). Jeho star­šie pome­no­va­nie bolo Rohach, Roháč. Vzni­kol v prvej tre­ti­ne 15. sto­ro­čia, plnil stráž­nu fun­kciu. Už v roku 1703 bol v zlom sta­ve, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdr­žia­va­lo voj­sko. Od roku 1759 na hra­de nikto neos­tal, navy­še zeme­tra­se­nie v roku 1858 hrad ťaž­ko poško­dil a medzi­tým ešte vyho­rel (Wiki​pe​dia​.sk).


Súľov Rocks are part of the Súľov Moun­tains (Wiki­pe­dia) and the lar­ger Strá­žov Moun­tains (Jozef Terem), cha­rac­te­ri­zed by a dis­tinct­ly rug­ged relief. Rock for­ma­ti­ons like towers, ste­ep rid­ges, need­les, win­do­ws, and hum­mocks are com­mon. One of the most famous for­ma­ti­ons is the so-​called Got­hic Gate (Wiki­pe­dia), rea­ching a height of 13 meters, for­med by the weat­he­ring of rock con­glo­me­ra­te (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov Rocks are loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Byt­ča. They are arran­ged in an arc, with the sum­mit to the north and arms exten­ding sout­hwest and sout­he­ast (Wiki­pe­dia). The area is desig­na­ted as the Súľov Rocks Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). Notab­le for­ma­ti­ons inc­lu­de rock fea­tu­res like Sova and sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka, and Dva hrby (Jozef Terem). In the cre­vi­ce cave Šar­ka­nia die­ra, bones of cave bears and Neolit­hic potte­ry were dis­co­ve­red (sulov​.com). Súľov Rocks have been fea­tu­red in many natu­re docu­men­ta­ries and ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the fai­ry tale Soko­liar Tomáš.” Accor­ding to legend, the Súľov area was once the abo­de of a dra­gon. The dra­gon flew out through two rock gates, the Got­hic Gate to the west and the Giant Gate to the north (Jozef Terem). The rock for­ma­ti­ons were cre­a­ted as small rock frag­ments were cemen­ted toget­her by limes­to­ne mor­tar over thou­sands of years. The rock from this for­ma­ti­on is kno­wn as Súľov con­glo­me­ra­te” (slo​va​kia​360​.com), com­po­sed of limes­to­ne and dolo­mi­te. The con­glo­me­ra­te lay­ers reach a sig­ni­fi­cant thick­ness, up to 500 meters near the vil­la­ge of Súľov (sulov​.com).

Súľov Rocks pro­vi­de habi­tat for diver­se fau­na and flo­ra. Due to the cli­ma­te cre­a­ted by tight­ly con­nec­ted rock for­ma­ti­ons, direct sun­light some­ti­mes never rea­ches the lower part, cre­a­ting seve­ral vege­ta­ti­on zones. In the cooler con­di­ti­ons of the lower are­as, the flo­ra resem­bles that of the High Tatras (slo​va​kia​360​.com). Spe­cies such as Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, Clu­sius Cimi­na­lis clu­sii, Pri­mu­la auri­cu­la, Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, Oph­rys insec­ti­fe­ra, Oph­rys holu­by­ana, Orchis pal­lens, Epi­pac­tis atri­ru­bens, Lilium mar­ta­gon, and Cep­ha­lant­he­ra rub­ra thri­ve here (sulov​.com), along with Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, and Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velička).

The most com­mon pre­da­to­ry bird in the area is the com­mon kestrel (Fal­co tin­nun­cu­lus), which nests on roc­ky towers and led­ges. The eag­le owl (Bubo bubo), raven (Cor­vus corax), long-​eared owl (Asio otus), and honey buz­zard (Per­nis api­vo­rus) also inha­bit the regi­on (sulov​.com). The black stork (Cico­nia nig­ra) lives in the deep forests (sulov​.com). The Eura­sian lynx (Lynx lynx), wall lizard (Lacer­ta mura­lis and Lacer­ta agi­lis), slo­wworm (Angu­is fra­gi­lis), fire sala­man­der (Sala­man­dra sala­man­dra), Rosa­lia alpi­na, Par­nas­sius apol­lo, and the rare Aty­pus mura­lis spi­der, found only at three loca­ti­ons in Slo­va­kia, are also pre­sent. Mol­lusks are abun­dant, par­ti­cu­lar­ly on cal­ca­re­ous springs, with the gla­cial relict Ver­ti­go gey­eri indi­ca­ting ancient ori­gins (sulov​.com).

The ruins of Súľov Cast­le are part of the Súľov Rocks. It is chal­len­ging to dis­tin­gu­ish them from the sur­roun­ding rocks (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Rohach, Roháč, the cast­le was built in the first third of the 15th cen­tu­ry for defen­si­ve pur­po­ses. By 1703, it was alre­a­dy in poor con­di­ti­on, but as late as 1730, tro­ops still occu­pied it. From 1759, no one sta­y­ed at the cast­le, and a seis­mic event in 1858 seve­re­ly dama­ged it, lea­ding to a sub­se­qu­ent fire (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2009, 2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 5779

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Falco

cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Doliny, Gemer, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny

Zádielská tiesňava

Hits: 2577

Zádiel­ska ties­ňa­va sa nachá­dza medzi kra­so­vý­mi pla­ni­na­mi Hor­ný vrch a Zádiel­skou pla­ni­nou. Vyero­do­va­la ju rieč­ka Blat­ni­ca (Blat­ný potok) (Wiki­pe­dia), Cho­tár­ny potok. Je naj­hl­b­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku. Je naj­lep­šie vidi­teľ­ná zo Zádiel­skej vyhliad­ky na Krkav­čích ska­lách (slo​ven​sky​-kras​.eu). V čase mete­ro­lo­gic­ko – hyd­ro­lo­gic­kých extré­moch sa Blat­ni­ca mení v dra­vú rie­ku s obrov­skou eróz­nou ener­gi­ou. Na pre­lo­me mája a júna 2010 zasiah­la regi­ón tisíc­roč­ná voda. Tieš­ňa­va je 400 met­rov hlbo­ká, 2 km dlhá (Wiki­pe­dia). Od roku 1954 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (envi​ro​por​tal​.sk). Jedi­neč­ná vege­tá­cia Zádiel­skej ties­ňa­vy je dôsled­kom hra­nič­né­ho loká­cie medzi Slo­ven­ským kra­som a Slo­ven­ským rudo­ho­rím (Infor­mač­ná tabuľa). 

Súčas­ťou ties­ňa­vy je 105 met­rov vyso­ký ihla­no­vi­tý útvar – skal­ná ihla, kto­rý vďa­ka svoj­mu tva­ru dostal názov Cuk­ro­vá homo­ľa”. V hor­nej čas­ti je Malá cuk­ro­vá homo­ľa, kto­rá dosa­hu­je asi 20 % výš­ky Cuk­ro­vej homo­le. V Zádiel­skej ties­ňa­ve pozná­me asi 100 jas­kýň, naj­zná­mej­šia je Krá­ľov­ská jas­ky­ňa. Aj z nie­koľ­kých kilo­met­rov je vid­no Orliu die­ru (Sas-​lyuk), kto­rej vchod leží v mohut­nej skal­nej ste­ne – Orlia baš­ta. Naj­väč­šou je Taj­ná jas­ky­ňa (Wiki­pe­dia).


Zádiel­ska Gor­ge is situ­ated bet­we­en the karst pla­te­aus of Hor­ný vrch and Zádiel­ska pla­ni­na. It was car­ved by the Blat­ni­ca River (Blat­ný potok) (Wiki­pe­dia) and Cho­tár­ny potok. It is the dee­pest gor­ge in Slo­va­kia. It is best obser­ved from the Zádiel­ska vie­wpo­int on Krkav­čie ska­ly (Slo­vak Karst) (slo​ven​sky​-kras​.eu). During meteorological-​hydrological extre­mes, the Blat­ni­ca trans­forms into a power­ful river with tre­men­dous ero­si­ve ener­gy. In the peri­od bet­we­en May and June 2010, the regi­on was hit by a mil­len­nium flo­od. The gor­ge is 400 meters deep and 2 kilo­me­ters long (Wiki­pe­dia). Sin­ce 1954, it has been a Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). The uni­que vege­ta­ti­on of Zádiel­ska Gor­ge is a result of the bor­der loca­ti­on bet­we­en the Slo­vak Karst and the Slo­vak Ore Moun­tains (Infor­ma­ti­on board).

The gor­ge inc­lu­des a 105-​meter-​high coni­cal for­ma­ti­on, a rock need­le named Cuk­ro­vá homo­ľa” due to its sha­pe. In the upper part, the­re is a smal­ler sugar cone cal­led Malá cuk­ro­vá homo­ľa, rea­ching about 20% of the height of Cuk­ro­vá homo­le. Zádiel­ska Gor­ge is home to around 100 caves, with the most famous being the Krá­ľov­ská Cave. Even from seve­ral kilo­me­ters away, you can see Orlia die­ra (Sas-​lyuk), who­se entran­ce is in a mas­si­ve rock wall kno­wn as Orlia baš­ta. The lar­gest cave is Taj­ná jas­ky­ňa (Wiki­pe­dia).


A Zádiel­ska szo­ros a Hor­ný vrch és a Zádiel­ska pla­ni­na karsz­tos fenn­sí­kok között feks­zik. A Blat­ni­ca folyó (Blat­ný potok) (Wiki­pe­dia) és a Cho­tár­ny potok ala­kí­tot­ta ki. Ez a leg­hoss­zabb szo­ros Szlo­vá­kiá­ban. A leg­job­ban a Zádiel­ska kilá­tó­ból lát­ha­tó a Krkav­čie skaly‑n (szlo­vák karszt) (slo​ven​sky​-kras​.eu). Meteorológiai-​hidrológiai extré­mek ide­jén a Blat­ni­ca erőtel­jes foly­óvá vál­to­zik hatal­mas eró­zi­ós ener­giá­val. 2010 május és június for­du­ló­ján az régi­ót évez­re­des árvíz súj­tot­ta. A szo­ros 400 méter mély és 2 kilo­mé­ter hoss­zú (Wiki­pe­dia). 1954 óta Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület (envi​ro​por​tal​.sk). A Zádiel­ska szo­ros egy­edi növé­ny­ze­te a Szlo­vák Karszt és a Szlo­vák Érche­gy­ség határ­te­rüle­té­nek követ­kez­mé­nye (Infor­má­ci­ós tábla).

A szo­ros rés­ze egy 105 méter magas kúp ala­kú for­má­ci­ó­nak, egy szik­la tűnek, amit a Cuk­ro­vá homo­ľa” név­vel illet­tek a for­má­já­ra. A fel­ső rés­zen talál­ha­tó egy kisebb cukor kúp, a Malá cuk­ro­vá homo­ľa, ami kb. 20% ‑át tes­zi ki a Cuk­ro­vá homo­lé­nek. A Zádiel­ska szo­ros körül­be­lül 100 bar­lan­got tar­tal­maz, a legi­smer­tebb a Krá­ľov­ská Cave. Még néhá­ny kilo­mé­ter­ről is lát­ha­tó az Orlia die­ra (Sas-​lyuk), mely­nek bejá­ra­ta egy tömör szik­la­fal­ban talál­ha­tó, Orlia baš­ta néven. A leg­na­gy­obb bar­lang a Taj­ná jas­ky­ňa (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ krajiny

Manínska tiesňava

Hits: 3461

Manín­ska úži­na zís­ka­la zákon­nú ochra­nu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pome­no­va­nie Manín­ska ties­ňa­va ako národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia. Vznik­la epi­ge­ne­tic­ky zare­zá­va­ním Manín­ske­ho poto­ka do vápen­co­vé­ho bra­la. Vznik­la hlbo­ká a úzka ties­ňa­va (Jozef Cyp­rich). Postup­né zare­zá­va­nie Manín­ske­ho poto­ka roz­de­li­lo manín­ske brad­lo na Veľ­ký a Malý Manín. Úze­mie for­mo­va­li flu­vi­ok­ra­so­vé pro­ce­sy, vďa­ka kto­rým tu vznik­li rôz­ne for­my pod­zem­né­ho aj povr­cho­vé­ho kra­su. Na úbo­čiach Maní­nov je zdo­ku­men­to­va­ných 40 jas­kýň (Infor­mač­ná tabu­ľa). Víri­vý pohyb väč­ších skal­ných úlom­kov obru­so­val v ste­nách krút­ňa­vo­vé kot­ly a obrie hrn­ce, z kto­rých naj­mo­hut­nej­šie sú v prvých vrá­tach. Vzni­ka­li skal­né útva­ry, kto­ré nesú dnes tie­to náz­vy: Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná. Puk­li­ny v ska­lách Maní­nov hlbo­ké až 16 met­rov vytvo­ri­li mno­hé jas­ky­ne. Na seve­ro­zá­pad­nom úpä­tí vyvie­ra nie­koľ­ko mine­rál­nych pra­me­ňov. Je najuž­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku, cez kto­rú bola vybu­do­va­ná ces­ta. V roku 1988 bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Manín­skou a Kos­to­lec­kou ties­ňa­vou, na 17tich kilo­met­roch má 18 zastá­vok (Jozef Cyp­rich). Ties­ňa­va je nece­lý kilo­me­ter dlhá a na nie­kto­rých mies­tach veľ­mi úzka. Najuž­šie mies­to bolo v minu­los­ti pre vozy nepre­jazd­né. V roku 1933 bola odstre­le­ná časť bra­la a bola vybu­do­va­ná asfalt­ka (Paj­ger).

Vlh­ká mik­ro­klí­ma vyso­kých skal­ných stien umož­ňu­je výskyt hor­ských dru­hov rast­lín a živo­čí­chov v malej nad­mor­skej výš­ke (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skal­né ste­ny sú mies­ta­mi 400 met­rov vyso­ké. Zo str­mých sva­hov je dno doli­ny čas­to zasy­pá­va­né sne­ho­vý­mi laví­na­mi. Sneh sa v tônis­tých polo­hách poma­ly topí, nie­ke­dy vydr­ží až do mája (pxcen​trumpb​.sk). Ras­tie tu napr. Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Z fau­ny je tu zastú­pe­ný napr.: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vlád­nu tu rôz­ne mik­ro­kli­ma­tic­ké pod­mien­ky – výsl­n­né sta­no­viš­tia posky­tu­jú bio­top pre tep­lo­mil­né dru­hy. Vlh­ké tie­nis­té mies­ta sú zasa pries­to­rom pre hor­ské chlad­no­mil­nej­šie dru­hy (manin​.sk).


The Manín­ska Gor­ge gai­ned legal pro­tec­ti­on in 1967 and has been desig­na­ted as the Manín­ska Ties­ňa­va Nati­onal Natu­re Reser­ve sin­ce 1994. It for­med through the epi­ge­ne­tic cut­ting of the Manín­sky Cre­ek into the limes­to­ne gate. This pro­cess gave rise to a deep and nar­row gor­ge (Jozef Cyp­rich). The gra­du­al inci­si­on of the Manín­sky Cre­ek divi­ded the Manín­sky Gate into Big and Small Manín. The ter­ri­to­ry was sha­ped by flu­vi­okarst pro­ces­ses, cre­a­ting vari­ous forms of under­ground and sur­fa­ce karst. The­re are docu­men­ted 40 caves on the slo­pes of Manín (Infor­ma­ti­on board). The swir­ling move­ment of lar­ger rock frag­ments polis­hed the walls, cre­a­ting eddy kett­les and giant pots, of which the most mas­si­ve are found in the first gates. Rock for­ma­ti­ons with names like Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná were for­med. The cracks in the rocks of Manín, up to 16 meters deep, gave rise to many caves. Seve­ral mine­ral springs emer­ge on the nort­hwest slo­pe. It is the nar­ro­west gor­ge in Slo­va­kia, tra­ver­sed by a road. In 1988, an edu­ca­ti­onal trail was built through Manín­ská and Kos­to­lec­ká Ties­ňa­va, cove­ring 17 kilo­me­ters with 18 stops (Jozef Cyp­rich). The gor­ge is less than a kilo­me­ter long and very nar­row at some points. In the past, the nar­ro­west sec­ti­on was impas­sab­le for vehic­les. In 1933, a por­ti­on of the gate was blas­ted, and an asp­halt road was cons­truc­ted (Paj­ger).

The moist mic­roc­li­ma­te of the tall rock walls allo­ws for the pre­sen­ce of moun­tain plant and ani­mal spe­cies at a low ele­va­ti­on (Infor­ma­ti­on board). The roc­ky walls reach heights of up to 400 meters. The val­ley flo­or is often cove­red by snow ava­lan­ches from ste­ep slo­pes. Snow in sha­ded are­as slo­wly melts, some­ti­mes las­ting until May (pxcen​trumpb​.sk). Plant spe­cies inc­lu­de Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Fau­na inc­lu­des spe­cies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vari­ous mic­roc­li­ma­tic con­di­ti­ons pre­vail here – sun­ny sites pro­vi­de a habi­tat for ther­mop­hi­lic spe­cies, whi­le moist sha­ded are­as offer spa­ce for moun­tain cold-​tolerant spe­cies (manin​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské

Lúka – obec pod Tematínskym hradom

Hits: 3755

Obec je písom­ne zná­ma od roku 1246, v obci sa nachá­dza kaš­tieľ Pla­tan (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Kaš­tieľ nad obcou bol posta­ve­ný v roku 1676, pri ňom je kapl­n­ka svä­tej Márie Mag­da­lé­ny upra­ve­ná kon­com 18. sto­ro­čia (wiki­pe­dia). Leží na sty­ku západ­né­ho úpä­tia stred­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca s považ­ským výbež­kom Podu­naj­skej rovi­ny (obec​lu​ka​.sk). V roku 1246 sa spo­mí­na ako Rethy, z roku 1263 je dolo­že­ná ako Lúka (obec​lu​ka​.sk). Na začiat­ku 16. sto­ro­čia bolo v obci oko­lo 30 domov (obec​lu​ka​.sk). V roku 1828 v nej žilo 99 domov a 693 oby­va­te­ľov (obec​lu​ka​.sk). Oby­va­te­lia sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva zaobe­ra­li ovo­ci­nár­stvo a pes­to­va­ním vin­nej révy. Vini­ce sa spo­mí­na­jú už od roku 1551. V obci pra­co­va­li aj hrn­čia­ri. Výrob­ňa pále­ných hrn­cov bola pod Babou horou, hli­nu pochá­dza­la z bra­la Lovič­nej doli­ny (obec​lu​ka​.sk).

Lúka leží na sta­rej ces­te pop­ri Váhu, kto­rá vedie z Pieš­ťan, cez Mora­va­ny, Duco­vé, Mod­rov­ku, Lúku, Hrá­dok, Hôr­ku, Novú Ves nad Váhom, Kočov­ce, Rako­ľu­by až do Bec­ko­va (Igor Pau­lech). Od Pieš­ťan je vzdia­le­ná 10 km, od Nové­ho Mes­ta nad Váhom 14 km (obec​lu​ka​.sk). Lúka je zná­ma svo­jou pra­me­nis­tou vodou, pre­dov­šet­kým Luc­kou – zná­mou doj­čen­skou vodou. Z pra­me­ňa Šáchor vyú­ží­va Coca-​Cola a vodo­vo­dy v Lúke a Mod­rov­ke (Igor Pau­lech), v hor­nej čas­ti obce vyvie­ra spo­pod vápen­co­vých skál (wiki­pe­dia). V kata­stri obce sa nachá­dza národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ska les­tos­tep, časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Javor­ní­ček, časť prí­rod­nej rezer­vá­cia Kňa­ží vrch a časť úze­mia európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000Tema­tín­ske vrchy (wiki­pe­dia). Na západ od Lúky sa nachá­dza Hor­ná Stre­da a pre oby­va­te­ľov regi­ó­nu zná­me hor­no­stred­ské bag­ro­vis­ká, kam sa cho­dí v lete kúpať množ­stvo ľudí. Z Lúky vedie turis­tic­ká ces­ta na hrad Tema­tín.


The vil­la­ge has been docu­men­ted sin­ce the year 1246, and it is home to the Pla­tan Cast­le (Sour­ce: Infor­ma­ti­on Board). The cast­le abo­ve the vil­la­ge was cons­truc­ted in 1676, and near it stands the cha­pel of Saint Mary Mag­da­le­ne, reno­va­ted at the end of the 18th cen­tu­ry (wiki­pe­dia). It is situ­ated at the junc­ti­on of the wes­tern foot­hills of the cen­tral part of Považ­ský Ino­vec with the Považ­ský pro­mon­to­ry of the Danu­bian Plain (obec​lu​ka​.sk). In 1246, it was men­ti­oned as Rethy, and by 1263, it was docu­men­ted as Lúka (obec​lu​ka​.sk). In the ear­ly 16th cen­tu­ry, the vil­la­ge had around 30 hou­ses (obec​lu​ka​.sk). In 1828, it had 99 hou­ses and 693 inha­bi­tants (obec​lu​ka​.sk). Besi­des agri­cul­tu­re, resi­dents were invol­ved in fru­it gro­wing and cul­ti­va­ting vine­y­ards. Vine­y­ards have been men­ti­oned sin­ce 1551. The vil­la­ge also had potters, and the pro­duc­ti­on of fired potte­ry took pla­ce under Babou hora, with clay sour­ced from Lovič­ná Val­ley (obec​lu​ka​.sk).

Lúka is loca­ted on the old road along­si­de the Váh River, which runs from Pieš­ťa­ny through Mora­va­ny, Duco­vé, Mod­rov­ka, Lúka, Hrá­dok, Hôr­ka, Nová Ves nad Váhom, Kočov­ce, Rako­ľu­by to Bec­kov (Igor Pau­lech). It is 10 km away from Pieš­ťa­ny and 14 km from Nové Mes­to nad Váhom (obec​lu​ka​.sk). Lúka is kno­wn for its spring water, espe­cial­ly Luc­ká – reno­wned infant water. Coca-​Cola and water supp­lies in Lúka and Mod­rov­ka uti­li­ze water from the Šáchor spring (Igor Pau­lech). In the upper part of the vil­la­ge, water emer­ges from bene­ath limes­to­ne rocks (wiki­pe­dia). The vil­la­ge­’s cadas­tre inc­lu­des the nati­onal natu­ral reser­ve Tema­tín­ska les­tos­tep, part of the nati­onal natu­ral reser­ve Javor­ní­ček, a seg­ment of the natu­ral reser­ve Kňa­ží vrch, and a por­ti­on of the Natu­ra 2000 Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce area – Tema­tín­ske vrchy (wiki­pe­dia). To the west of Lúka lies Hor­ná Stre­da and the well-​known Hor­no­stred­ské gra­vel pits, whe­re many peop­le go swim­ming in the sum­mer. From Lúka, the­re is a hiking trail lea­ding to Tema­tín Castle.


Use Facebook to Comment on this Post