2011-2015, 2014, Biotopy, Časová línia, Krajina, Obce, Považské, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie

Vršatec

skala
Hits: 1632

Vrša­tec sa nachá­dza nad Vršat­ským Podhradím. 

Vršat­ské brad­lá sú mohut­ným vápen­co­vým masí­vom, vidi­teľ­né sú z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Nad obcou sa nachá­dza aj hrad Vrša­tec. Už v roku 1244 sa spo­mí­na Vrša­tec (tren​cin​.sk). Vršat­ské brad­lá sú význam­ná geolo­gic­ká a pale­on­to­lo­gic­ká loka­li­ta. Nachá­dza sa tu veľ­ké množ­stvo fosí­lii plyt­ké­ho aj hlbo­ké­ho jur­ské­ho a krie­do­vé­ho mora, amo­ni­ty, belem­ni­ty, ľali­ov­ky, las­túr­ni­ky posi­do­nia a mik­ro­fo­sí­lie fora­mi­ni­fe­ry, rádi­ola­rie, prvo­ky cal­pi­one­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne motý­le: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau. chro­bák Rosa­lia alpi­na (Wiki­pe­dia). Vršat­ské brad­lá sú prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (envi​ro​por​tal​.sk). Sú naj­vý­raz­nej­ším a naj­vyš­ším skal­ným brad­lo­vým hre­be­ňom na Slo­ven­sku (550 – 830 met­rov nad morom). Vápen­co­vý masív pochá­dza z jury (spoz​naj​.eu).

Naj­star­šie pozos­tat­ky prí­tom­nos­ti ľudí v tej­to loka­li­te sú z mlad­šej až nesko­rej doby kamen­nej. Našli sa tu kamen­né nástro­je na Chme­ľo­vej a v sed­le medzi Bie­lym Vrchom a Die­lom. Výraz­nej­šie osíd­le­nie je dato­va­né z nesko­rou dobou bron­zo­vou, s ľuď­mi lužic­kých popol­ni­co­vých polí. Pre­ja­vo­va­li sa poh­re­bis­ka­mi a žia­ro­vý­mi hrob­mi, nie­ke­dy pre­kry­tý­mi mohy­la­mi. Vyskyt­li sa aj sto­py síd­lis­ka. Neskor­šie osíd­le­nie už je o púchov­skej kul­tú­re. Výraz­né sto­py zane­cha­li slo­van­skí pred­ko­via, v loka­li­te Medzis­ka­lie sa našli želez­né pred­me­ty z 9. až počiat­ku 10. sto­ro­čia – kosa, kro­jid­lo, rad­li­ca, moty­ky, náko­vy, klieš­te, vrták, oboj­ruč­né nože, seke­ry. V prie­be­hu 13. sto­ro­čia sa začal sta­vať stre­do­ve­ký hrad. Už kon­com 13. sto­ro­čia sa dostal do rúk Matú­ša Čáka. Od roku 1396 pat­ril Cti­bo­ro­vi zo Cti­bo­ríc. Do záni­ku hra­du v roku 1707 vys­trie­dal mno­hých majiteľov.

Vrša­tec is loca­ted abo­ve Vršat­ské Podhradie.

The Vršat­ské Brad­lá are a mas­si­ve limes­to­ne for­ma­ti­on, visib­le from a gre­at dis­tan­ce. Abo­ve the vil­la­ge stands the Vrša­tec Cast­le. Vrša­tec has been men­ti­oned as ear­ly as 1244 (tren​cin​.sk). The Vršat­ské Brad­lá are a sig­ni­fi­cant geolo­gi­cal and pale­on­to­lo­gi­cal site. It con­tains a lar­ge num­ber of fos­sils from both shal­low and deep Juras­sic and Cre­ta­ce­ous seas, inc­lu­ding ammo­ni­tes, belem­ni­tes, oys­ters, posi­do­nia, and mic­ro­fos­sils such as fora­mi­ni­fe­ra, radi­ola­ria, and cal­pi­onel­la pro­tists (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Rare but­terf­lies inha­bit the area: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau, and the beet­le Rosa­lia alpi­na (Wiki­pe­dia). The Vršat­ské Brad­lá are a natu­re reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). They cons­ti­tu­te the most pro­mi­nent and hig­hest roc­ky rid­ge in Slo­va­kia (550 – 830 meters abo­ve sea level). The limes­to­ne mas­sif ori­gi­na­tes from the Juras­sic peri­od (spoz​naj​.eu).

The oldest tra­ces of human pre­sen­ce in this area date back to the late Neolit­hic and ear­ly Bron­ze Age. Sto­ne tools have been found on Chme­ľo­vá and in the sadd­le bet­we­en Bie­ly Vrch and Diel. More sig­ni­fi­cant sett­le­ment is dated to the late Bron­ze Age, with peop­le of the Lusa­tian urn­field cul­tu­re. They left behind burial sites and cre­ma­ti­on gra­ves, some­ti­mes cove­red with mounds. Tra­ces of sett­le­ments have also been found. Later sett­le­ments belo­ng to the Púchov cul­tu­re. Sla­vic ances­tors left sig­ni­fi­cant tra­ces, with iron objects found in the Medzis­ka­lie site dating from the 9th to the ear­ly 10th cen­tu­ry – scyt­hes, she­ars, rakes, hoes, sic­kles, tongs, drills, double-​edged kni­ves, and axes. The cons­truc­ti­on of the medie­val cast­le began in the 13th cen­tu­ry. By the end of the 13th cen­tu­ry, it came into the hands of Matúš Čák. From 1396, it belo­n­ged to Cti­bor of Cti­bo­ri­ce. Until its demi­se in 1707, the cast­le chan­ged hands many times.

Odka­zy

Lite­ra­tú­ra

Mory­co­wa Ezbie­ta & Mišík Milan, 2005. Upper Juras­sic shallow-​watter scle­rac­ti­nian coral from the Pie­ni­ny Klip­pen Belt (Wes­tern Car­pat­hians, Slo­va­kia). Geolo­gi­ca Car­pat­hi­ca, octo­ber 2005, 56, 5, pp. 415- 432

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Lietavský hrad

skala
Hits: 2672

Lie­tav­ský hrad z roku 1241 leží v nad­mor­skej výš­ke 635 met­rov nad morom. Nachá­dza sa asi 10 km od Žili­ny. His­to­ric­ké náz­vy hra­du: Lito­va, Leta­va, Let­ha­wa, Zsol­na­lit­va (Wiki­pe­dia). Je dru­hou naj­väč­šou zrú­ca­ni­nou na Slo­ven­sku (Peter Opal­ka). Pod­ľa sta­rých zázna­mov mal hrad asi 90 miest­nos­tí. Vyzb­ro­je­ný bol 43 dela­mi. Pan­ské obyt­né kom­na­ty boli zaria­de­né s veľ­kým pre­py­chom. Mal aj vlast­nú stud­ňu, hlbo­kú 104 met­rov (aktu​ali​ty​.sk). V 13. sto­ro­čí ho dal posta­viť prav­de­po­dob­ne nie­kto z rodu Bala­šov­cov. Začiat­kom 14. sto­ro­čia zabral hrad Matúš Čák Tren­čian­sky. V roku 1641 majet­ko­vé spo­ry o hrad spô­so­bi­li jeho násled­né chát­ra­nie. V roku 1698 už nebol obý­va­ný. Slú­žil ako archív do roku 1770 (Wiki­pe­dia). Meno Lie­ta­vy sa odvo­dzu­je sa od mena slo­van­skej bohy­ne Liet­vy (Lady) (Leto­pis Mati­ce slo­ven­skej, 1867, p. 50. – Slo­ven­ské pohľa­dy 1884, p. 440). Je to však spor­né. Mená, náz­vy s kon­cov­kou ​„ava“, ​„va“ oby­čaj­ne zna­me­na­jú tečú­cu vodu, rie­ku, väč­ší potok. Jedi­ný väč­ší tok vody v tej­to oblas­ti je Raj­čian­ka (hrad​lie​ta​va​.sk). O aspoň čias­toč­nú saná­ciu a kon­zer­vá­ciu hra­du sa pokú­ša občian­ske zdru­že­nie, kto­ré v roku 2008 zís­ka­lo hrad do vlast­níc­tva (Ladi­slav Kavec­ký). V roku 2009 bol zapí­sa­ný na zoznam najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok na sve­te na rok 2010, kto­rý vydá­va ame­ric­ký Sve­to­vý pamiat­ko­vý fond (WMF) (Adam Zelin­ka, wmf​.org). Hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka. Roč­ne na Lie­tav­ský hrad nav­ští­vi oko­lo 30-​tisíc ľudí (Ladi­slav Kavec­ký).

Lie­ta­va Cast­le, dating back to 1241, is situ­ated at an ele­va­ti­on of 635 meters abo­ve sea level, app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Žili­na. The his­to­ri­cal names of the cast­le inc­lu­de Lito­va, Leta­va, Let­ha­wa, and Zsol­na­lit­va (Wiki­pe­dia). It is the second-​largest ruin in Slo­va­kia (Peter Opal­ka). Accor­ding to his­to­ri­cal records, the cast­le ori­gi­nal­ly had around 90 rooms and was armed with 43 can­nons. The lor­d’s resi­den­tial cham­bers were fur­nis­hed with gre­at luxu­ry, and the cast­le even had its own well, rea­ching a depth of 104 meters (aktu​ali​ty​.sk). It is belie­ved that some­one from the Bala­šov­ci fami­ly like­ly built the cast­le in the 13th cen­tu­ry. In the ear­ly 14th cen­tu­ry, Matúš Čák Tren­čian­sky took con­trol of the cast­le. Pro­per­ty dis­pu­tes in 1641 led to the sub­se­qu­ent dete­ri­ora­ti­on of the cast­le. By 1698, it was unin­ha­bi­ted, ser­ving as an archi­ve until 1770 (Wiki­pe­dia). The name ​“Lie­ta­va” is deri­ved from the Sla­vic god­dess Liet­vy (Lady), alt­hough this is dis­pu­ted. Names ending in ​“ava” or ​“va” typi­cal­ly sig­ni­fy flo­wing water, a river, or a lar­ger stre­am. The only sig­ni­fi­cant water­cour­se in the area is Raj­čian­ka (hrad​lie​ta​va​.sk). An asso­cia­ti­on has been attemp­ting par­tial res­to­ra­ti­on and con­ser­va­ti­on sin­ce 2008 when it acqu­ired owners­hip of the cast­le (Ladi­slav Kavec­ký). In 2009, it was lis­ted among the most endan­ge­red monu­ments in the world for 2010 by the World Monu­ments Fund (WMF) (Adam Zelin­ka, wmf​.org). Lie­ta­va Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, dra­wing around 30,000 visi­tors annu­al­ly (Ladi­slav Kavecký).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zámky

Bojnický zámok

skala
Hits: 3353

Boj­nic­ký zámok je posta­ve­ný na tra­ver­tí­no­vej kope nad mes­tom Boj­ni­ce. Prvá písom­ná zmien­ka o ňom je z roku 1113. Bol dre­ve­ným hra­dom, kto­rý bol posta­ve­ný na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka. V prie­be­hu 13. sto­ro­čia bol sta­va­ný z kame­ňa ako maje­tok Pozna­nov­cov (boj​ni​ce​cast​le​.sk). His­to­ric­ké náz­vy Boj­nic­ké­ho zám­ku: Bai­moz, Way­mich, Bay­much, Bay­mach (hra​dy​.sk), Boy­nicz, Baj­mocz, Weintz, Baj­móc (hra​dy​-zamky​.sk). Kon­com 13. sto­ro­čia sa Boj­níc zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. V roku 1489 bol maji­te­ľom Matej Kor­vín, do roku 1526 Boj­nic­ký zámok (hrad) obý­va­li Zápoľ­ské­ho voj­ská. Po roku 1527 Tur­zov­ci hrad pre­sta­va­li na rene­sanč­né síd­lo. Z gotic­ké­ho hra­du sa stal rene­sanč­ný zámok. Od roku 1637 pat­ri­lo pan­stvo Pál­fi­ov­com, kto­rí ho pre­sta­va­li do baro­ko­vej podo­by. Do roman­tic­kej podo­by bol pre­sta­va­ný v rokoch 1889 – 1910. 9. mája 1950 Boj­nic­ký zámok zasia­hol požiar. Od roku 1970 je zámok národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (boj​ni​ce​cast​le​.sk). Medzi naj­výz­nam­nej­šie čas­ti zám­ku pat­rí Boj­nic­ký oltár od Nar­da di Cione, veľ­ký gobe­lín ​„Jozef a jeho bra­tia”, kto­rý bol utka­ný v Bru­se­li začiat­kom 17. sto­ro­čia (muze​um​.sk). Múze­um Boj­ni­ce tu orga­ni­zu­je pra­vi­del­ne napr. Medzi­ná­rod­ný fes­ti­val duchov a stra­ši­diel, Valen­tín­sky víkend, Veľ­ko­noč­né pre­chádz­ky zám­kom, Roz­práv­ko­vý zámok, Rytier­ske dni, Via­no­ce na zám­ku (muze​um​.sk).

Oko­lo zám­ku sa nachá­dza veľ­mi pek­ný park (Peter Kac­lík). Jeho súčas­ťou je lipa krá­ľa Mate­ja, kto­rú pod­ľa poves­ti zasa­dil Matúš Čák Tren­čian­sky v roku, keď zomrel posled­ný kráľ z rodu Arpár­dov­cov Ondrej III., v roku 1301 (boj​ni​ce​cast​le​.sk). Táto lipa je prav­de­po­dob­ne naj­star­ším stro­mom na Slo­ven­sku (Wiki­pe­dia). Súčas­ťou Boj­nic­ké­ho are­álu je tra­ver­tí­no­vá jas­ky­ňa s prie­me­rom 22 met­rov a výš­kou 6 met­rov. Oby­va­te­lia zám­ku vede­li o jej exis­ten­cii, kto­rá im slú­ži­la ako úkryt a záso­bá­reň vody (boj​ni​ce​cast​le​.sk). V tes­nom sused­stve zámoc­ké­ho par­ku sa nachá­dza zoolo­gic­ká záh­ra­da.

Boj­ni­ce Cast­le is situ­ated on a tra­ver­ti­ne hill abo­ve the town of Boj­ni­ce. The first writ­ten men­ti­on of it dates back to 1113. Ori­gi­nal­ly a wooden for­tress, it was cons­truc­ted on the site of an older hill­fort. During the 13th cen­tu­ry, it was rebu­ilt using sto­ne as the pro­per­ty of the Pozna­nov­ce fami­ly (boj​ni​ce​cast​le​.sk). His­to­ri­cal names of Boj­ni­ce Cast­le inc­lu­de Bai­moz, Way­mich, Bay­much, Bay­mach (hra​dy​.sk), Boy­nicz, Baj­mocz, Weintz, Baj­móc (hra​dy​-zamky​.sk). In the late 13th cen­tu­ry, Boj­ni­ce came under the con­trol of Matúš Čák of Tren­čín. In 1489, it was owned by Matt­hias Cor­vi­nus, and until 1526, the cast­le was occu­pied by the Zápoľ­ský army. After 1527, the Tur­zo fami­ly trans­for­med the cast­le into a Renais­san­ce resi­den­ce. The Got­hic for­tress evol­ved into a Renaissance-​style cast­le. From 1637, it belo­n­ged to the Pál­fy fami­ly, who reno­va­ted it into a Baro­que form. It under­went Romantic-​style reno­va­ti­ons from 1889 to 1910. A fire struck Boj­ni­ce Cast­le on May 9, 1950. Sin­ce 1970, the cast­le has been a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (boj​ni​ce​cast​le​.sk). Among its most sig­ni­fi­cant parts are the Boj­ni­ce Altar by Nar­do di Cione and the lar­ge tapes­try ​“Joseph and His Brot­hers,” woven in Brus­sels in the ear­ly 17th cen­tu­ry (muze​um​.sk). Boj­ni­ce Cast­le orga­ni­zes vari­ous events regu­lar­ly, inc­lu­ding the Inter­na­ti­onal Fes­ti­val of Ghosts and Mons­ters, Valen­ti­ne­’s Wee­kend, Eas­ter Walks at the Cast­le, Fai­ry­ta­le Cast­le, Knight Days, and Chris­tmas at the Cast­le (muze​um​.sk).

The cast­le is sur­roun­ded by a beau­ti­ful park (Peter Kac­lík), fea­tu­ring the Matej­ko Lin­den, which, accor­ding to legend, Matúš Čák of Tren­čín plan­ted in 1301 when the last king of the Árpád dynas­ty, King Andrew III, pas­sed away (boj​ni​ce​cast​le​.sk). This lin­den is like­ly the oldest tree in Slo­va­kia (Wiki­pe­dia). Part of the Boj­ni­ce com­plex is a tra­ver­ti­ne cave with a dia­me­ter of 22 meters and a height of 6 meters. The cast­le resi­dents were awa­re of its exis­ten­ce, using it as a refu­ge and water reser­vo­ir (boj​ni​ce​cast​le​.sk). In clo­se pro­xi­mi­ty to the cast­le park is the Boj­ni­ce Zoo.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zámky

Budatínsky zámok v Žiline

skala
Hits: 1985

Buda­tín­sky zámok bol pôvod­ne hra­dom. Nachá­dza sa v Žilin­skej mest­skej čas­ti Buda­tín. Dnes v ňom síd­li Považ­ské múze­um (Wiki­pe­dia). Buda­tín­sky hrad v minu­los­ti pat­ril medzi vod­né hra­dy. Jeho naj­star­šia časť bola posta­ve­ná po tatár­skom vpá­de v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabu­ľa). Pôvod­ne vzni­kol ako stráž­ny hrad v dru­hej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia). Prvá zmien­ka o hra­de je z roku 1323. His­to­ric­ké náz­vy objek­tu: Bude­tyn, Bude­tin (hra​dy​.sk). V 14. sto­ro­čí ho zís­kal Matúš Čák Tren­čian­sky. Počas baro­ku sa v roku 1745 objekt obklo­pil par­kom. V janu­ári 1849 hrad poško­dil požiar (Wiki­pe­dia). Vzhľa­dom na svo­ju polo­hu v blíz­kos­ti súto­ku Váhu a Kysu­ce, plnil aj fun­kciu krá­ľov­skej trid­siat­ko­vej sta­ni­ce, kde sa vybe­ra­lo mýto od kup­cov zo Sliez­ska (Infor­mač­ná tabu­ľa). Park, kto­rý je súčas­ťou Buda­tín­ske­ho zám­ku ma roz­lo­hu 50 000 m2. Dnes už má svo­ju pôvod­nú podo­bu z 18. sto­ro­čia. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Žije tu aj 350 roč­ná lipa s obvo­dom kme­ňa 620 cm a výš­kou 26.2 met­ra (regi​on​ma​la​fat​ra​.sk).

Buda­tín Cast­le was ori­gi­nal­ly a for­tress and is loca­ted in the Buda­tín dis­trict of Žili­na. Today, it hou­ses the Považ­ské Muse­um (Wiki­pe­dia). Buda­tín Cast­le was once clas­si­fied as a water cast­le, with its oldest sec­ti­on cons­truc­ted after the Tatar inva­si­on in the mid-​13th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board). Ori­gi­nal­ly built as a watch­to­wer for­tress in the second half of the 13th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia), the first men­ti­on of the cast­le dates back to 1323. His­to­ri­cal names for the struc­tu­re inc­lu­de Bude­tyn and Bude­tin (hra​dy​.sk). In the 14th cen­tu­ry, it came into the posses­si­on of Matúš Čák Tren­čian­sky. During the Baro­que peri­od, the cast­le was sur­roun­ded by a park in 1745. In Janu­ary 1849, the cast­le suf­fe­red dama­ge from a fire (Wiki­pe­dia). Due to its pro­xi­mi­ty to the con­flu­en­ce of the Váh and Kysu­ca rivers, it also ser­ved as a roy­al toll col­lec­ti­on sta­ti­on, whe­re tolls were col­lec­ted from mer­chants coming from Sile­sia (Infor­ma­ti­on board). The park, part of Buda­tín Cast­le, covers an area of 50,000 m² and has retai­ned its ori­gi­nal 18th-​century lay­out. It is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. Wit­hin the park stands a 350-​year-​old lime tree with a trunk cir­cum­fe­ren­ce of 620 cm and a height of 26.2 meters (regi​on​ma​la​fat​ra​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

skala
Hits: 3746

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204 – 210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 1850 – 1970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev ​“Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90 – 168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179 – 180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 200 – 1 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 1710 a 1716 zasia­hol mes­to mor, v roku 1593 a 1625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).

Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 1850 – 1970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the ​“Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90 – 168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179 – 180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: ​“To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,200−1,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post