2006-2010, 2010, 2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP

Spiš

Hits: 2773

Spiš je kraj na seve­re Slo­ven­ska, na východ od Vyso­kých Tatier. Nemec­ky je Spiš Zips (Wiki​pe​dia​.sk), latin­sky Sce­pu­sium, maďar­sky Sze­pes, poľ­sky Spisz. Spiš­skej sto­li­ci vlád­li rody Zápoľ­ských, Tur­zov­cov, Csá­ky­ov­cov (Wiki​pe​dia​.sk). Je to kraj turis­tic­ky a kul­túr­ne atrak­tív­ny. Ponú­ka via­ce­ro národ­ných par­kov: na seve­ro­zá­pa­de regi­ó­nu Tatrans­ký národ­ný park, okrem toho Pie­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Níz­ke Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mes­tá ako Levo­ča, Kež­ma­rok, loka­li­ty Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad, Spiš­ská Sobo­ta. Lyžiar­ske stre­dis­ká Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). V Slo­ven­skom raji sa nachá­dza s dĺž­kou 18.5 km dru­há naj­dl­h­šia jas­ky­ňa na Slo­ven­sku – Stra­te­ná jas­ky­ňa. Okrem toho je zná­ma Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa a jas­ky­ňa Psie die­ry. Kra­so­vé ties­ňa­vy Suchej Belej, Veľ­ké­ho Soko­la sú pova­žo­va­né za najk­raj­šie na Slo­ven­sku (raj​por​tal​.sk). Spiš je regi­ón, kto­rý nie vždy pat­ril k Slo­ven­sku (Wiki​pe​dia​.sk). V 11. sto­ro­čí bol Spiš z juhu obsa­dzo­va­ný Uhor­ským a zo seve­ru Poľ­skom krá­ľov­stvom. Do roku 1802 exis­to­va­la Pro­vin­cia X spiš­ských kopij­ní­kov (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), kto­rá poží­va­la výho­dy. Od roku 1726 boli cen­trom pro­vin­cie Bet­la­nov­ce. Kopij­ní­ci boli zema­nia. Uhor­ský kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský dal z neskor­šie vznik­nu­tej Pro­vin­cie 24 spiš­ských miest, 13 z nich do poľ­ské­ho zálo­hu, kto­rý trval 360 rokov. Ocit­li sa v ňom napr. Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec. Pred­me­tom zálo­hu bol len eko­no­mic­ký pros­pech. O koniec zálo­hu sa vojen­sky posta­ra­la až v dru­hej polo­vi­ci 18. sto­ro­čia Mária Teré­zia. V roku 1614 sa na Spi­ši kona­la Lute­rán­ska syno­da, tiež nazý­va­ná Spiš­ská syno­da, na kto­rej sa roko­va­lo o pro­tes­tant­skej orga­ni­zá­cii.(Wiki​pe​dia​.sk). Po vzni­ku Čes­ko­slo­ven­ska v roku 1918 malo Poľ­sko územ­né náro­ky na Spiš po rie­ku Pop­rad. Poľ­skí voja­ci boli 8.12.1918 pora­ze­ní pri Kež­mar­ku. V júni 1919 doš­lo opäť k obsa­de­niu Poľ­skom. Do roku 1925 boli tie­to spo­ry (aj na Hor­nej Ora­ve) pomer­ne inten­zív­ne. Opäť roz­ho­re­li v októb­ri 1938 a v máji 1945 (Wiki​pe​dia​.sk). Od 12. sto­ro­čia sem pri­chá­dza­li nemec­kí kolo­nis­ti, od 14. sto­ro­čia vyš­šie polo­hy osíd­ľu­jú Rusí­ni a Ukra­jin­ci, s kto­rý­mi priš­lo aj iné nábo­žen­stvo. Hlad­ným stre­dis­kom Židov bola obec Hun­cov­ce. Od 15. sto­ro­čia tu žijú aj Rómo­via (spis​.sk). Na seve­re Spi­ša, podob­ne aj na Ora­ve a v poľ­skom Spi­ši a Ora­ve žije goral­ská men­ši­na, kto­rá vznik­la v dôsled­ku troch mig­rač­ných vĺn. Poľ­ská vlá­da ich v roku 1918 pova­žo­va­la za Polia­kov (Got­kie­wicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regi­ó­nu vyhna­ní Nemci, tak­mer všet­ci. Etnic­ky nemec­ká je obec Chmeľ­ni­ca pri Sta­rej Ľubov­ni (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš is a regi­on in nort­hern Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, Spiš is cal­led Zips (Wiki​pe​dia​.sk), in Latin, it’s refer­red to as Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian, it’s Sze­pes, and in Polish, it’s Spisz. The Spiš Coun­ty was ruled by the Zápoľ­ský, Tur­zov­ci, and Csá­ky fami­lies (Wiki​pe​dia​.sk). It is a regi­on that is both tou­ris­ti­cal­ly and cul­tu­ral­ly att­rac­ti­ve, offe­ring seve­ral nati­onal parks: Tatrans­ký Nati­onal Park in the nort­hwest, Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras (Wiki​pe​dia​.sk). Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, sites like Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). In Slo­vak Para­di­se, the second-​longest cave in Slo­va­kia, Stra­te­ná Cave, stret­ches for 18.5 km. Other notab­le caves inc­lu­de Dob­šin­ská Ice Cave and Psie Die­ry Cave. The karst gor­ges of Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slo­va­kia (raj​por​tal​.sk).

Spiš is a regi­on that has­n’t alwa­ys been part of Slo­va­kia (Wiki​pe​dia​.sk). In the 11th cen­tu­ry, Spiš was con­tes­ted by the King­dom of Hun­ga­ry from the south and the King­dom of Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš spe­ar­men (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The spe­ar­men were lan­do­wners. King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted 24 Spiš towns, 13 of them to the Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Towns like Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec were part of the pled­ge, which was only for eco­no­mic bene­fit. The end of the pled­ge was mili­ta­ri­ly secu­red only in the second half of the 18th cen­tu­ry by Maria The­re­sa. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš ist eine Regi­on im Nor­den der Slo­wa­kei, öst­lich der Hohen Tat­ra. Auf Deutsch wird Spiš als Zips bez­e­ich­net (Wiki​pe​dia​.sk), auf Late­in als Sce­pu­sium, auf Unga­risch als Sze­pes und auf Pol­nisch als Spisz. Die Spi­šer Stuhl­re­gi­on wur­de von den Fami­lien Zápoľ­ský, Tur­zov­ci und Csá­ky regiert (Wiki​pe​dia​.sk). Es ist eine sowohl tou­ris­tisch als auch kul­tu­rell att­rak­ti­ve Regi­on, die meh­re­re Nati­onal­parks bie­tet: Im Nor­dwes­ten die Tatra-​Nationalpark, dazu Pie­ni­nen, Slo­wa­kis­ches Para­dies und Nie­de­re Tat­ra (Wiki​pe​dia​.sk). Städ­te wie Levo­ča, Kež­ma­rok, Orte wie Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad und Spiš­ská Sobo­ta. Ski­ge­bie­te wie Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). Im Slo­wa­kis­chen Para­dies befin­det sich mit einer Län­ge von 18,5 km die zwe­it­läng­ste Höh­le der Slo­wa­kei – die Stratená-​Höhle. Dane­ben sind die Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa und die Psie Diery-​Höhle bekannt. Die Karstsc­hluch­ten von Suchá Belá und Veľ­ký Sokol gel­ten als die schöns­ten in der Slo­wa­kei (raj​por​tal​.sk).

Spiš ist eine Regi­on, die nicht immer zu der Slo­wa­kei gehör­te (Wiki​pe​dia​.sk). Im 11. Jahr­hun­dert wur­de Spiš von Süden vom König­re­ich Ungarn und von Nor­den vom König­re­ich Polen umkämpft. Bis 1802 exis­tier­te die Pro­vinz X der Spi­šer Spie­ßbür­ger (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), die Pri­vi­le­gien genoss. Ab 1726 wur­de Bet­la­nov­ce das Zen­trum der Pro­vinz. Die Spie­ßbür­ger waren Land­be­sit­zer. König Sigis­mund von Luxem­burg gewä­hr­te 24 Städ­ten in Spiš, von denen 13 an das pol­nis­che Pfand gin­gen und das 360 Jah­re dau­er­te. Städ­te wie Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec waren Teil des Pfan­des, das nur wirts­chaft­li­chen Nut­zen brach­te. Das Ende des Pfan­des wur­de erst in der zwe­i­ten Hälf­te des 18. Jahr­hun­derts durch Maria The­re­sia mili­tä­risch gesi­chert. 1614 fand die Lut­he­ra­nis­che Syno­de, auch als Spi­šer Syno­de bekannt, in Spiš statt und dis­ku­tier­te die pro­tes­tan­tis­che Orga­ni­sa­ti­on (Wiki​pe​dia​.sk).


Spisz to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po pol­sku jest nazy­wa­ny Spis­zem (Wiki​pe​dia​.sk), po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Spiš. Regi­onem spo­dzie­wa­nej krai­ny turys­tycz­nej i kul­tu­ral­nej, ofe­ru­jącej kil­ka par­ków naro­do­wych: na północ­ny zachód od regi­onu znaj­du­je się Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, oprócz tego Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok, miejs­ca takie jak Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad i Spiš­ská Sobo­ta. Ośrod­ki nar­ciar­skie, takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). W Sło­wac­kim Raju znaj­du­je się dru­ga co do dłu­go­ści jas­ki­nia na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Oprócz tego zna­ne są Jas­ki­nia Lodu Dob­šin­ská i Jas­ki­nia Psie Die­ry. Wąwo­zy kra­so­we Suchej Belej i Veľ­ké­ho Soko­la uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Sło­wac­ji (raj​por​tal​.sk).

Spisz to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji (Wiki​pe​dia​.sk). W XI wie­ku Spisz był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Kró­lest­wo Węgier, a od półno­cy przez Kró­lest­wo Pol­skie. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vinz X spiš­skich rycer­zy (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), cies­ząca się przy­wi­le­ja­mi. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce były cen­trum pro­winc­ji. Rycer­ze byli zie­mia­na­mi. Węgier­ski król Zyg­mun­ta Luk­sem­bur­ski przyz­nał 24 mias­tom w Spis­zu, z któ­rych 13 poszło pod pol­skie zastaw, któ­ry trwał 360 lat. Mias­ta takie jak Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec były częścią zasta­wu, któ­ry przy­no­sił kor­zy­ści tyl­ko eko­no­micz­ne. Koniec zasta­wu został zape­wni­ony mili­tar­nie dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku przez Marię Tere­sę. W 1614 roku odby­ła się na Spis­zu Syno­da Lute­ra­ńs­ka, zna­na również jako Syno­da Spiš­ska, na któ­rej oma­wia­no orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką (Wiki​pe​dia​.sk).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny

Spišská Belá

Hits: 2954

Spiš­ská Belá leží v nad­mor­skej výš­ke 631 met­rov nad morom. Mes­to je zlo­že­né z dvoch kata­strál­nych úze­mí: Spiš­ská Belá a Stráž­ky. Stráž­ky sú dnes mest­skou čas­ťou, boli pri­čle­ne­né v roku 1972. V Spiš­skej Belej žije 6612 oby­va­te­ľov (spiss​ka​be​la​.sk). Kaž­do­roč­ne sa tu koná Spiš­ský zemia­kár­sky jar­mok, fur­man­ské pre­te­ky Belian­ska pod­ko­va, Kaš­tieľ­ne diva­del­né hry v kaš­tie­li Stráž­ky (spiss​ka​be​la​.sk).

Naj­star­šie osíd­le­nie na tom­to úze­mí je z mlad­šie­ho pale­oli­tu spred 40 000 rokov, na loka­li­te Dlhá medza” pri Stráž­kach. Stre­do­ve­ké osíd­le­nie je spo­je­né s Nemca­mi a maďar­skou pohra­nič­nou pev­nos­ťou v Stráž­kach z 12. sto­ro­čia a slo­van­skou osa­dou Stra­gar (Bušov­ce). Slo­van­skí oby­va­te­lia Stra­ga­ru spo­lu s maďar­skou vojen­skou posád­kou strá­ži­li Uhor­skú brá­nu, kto­rá bola rieč­kou Bie­la (Bela). Ten­to názov pre­vza­li do náz­vu osa­dy aj nemec­kí kolo­nis­ti. V 13. sto­ro­čí vybu­do­va­li pre nedos­ta­tok vody 11 km dlhý prí­vod­ný kanál – dnes Belian­sky potok, s oblas­ti Tatrans­kej Kot­li­ny. V 16. sto­ro­čí bol dopl­ne­ný o ďal­šie prí­vod­né kaná­ly (Andrej Novák). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1263. Už v roku 1271 pat­ri­la medzi spiš­ské nemec­ké mes­tá z mest­ský­mi prá­va­mi a výsa­da­mi. V minu­los­ti bola zná­ma výro­bou spiš­skej boro­vič­ky, dnes je význam­ným cen­trom pes­to­va­nia zemia­kov (spiss​ka​be​la​.sk). V minu­los­ti sa tu rozp­res­tie­ra­li roz­siah­le pasien­ky, kde sa cho­va­li ovcedoby­tok. Reme­sel­ní­ci mali cechy, medzi naj­star­šie pat­ri­li mäsiar­sky, obuv­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky a kováčs­ky. Inten­zív­ne sa pes­to­val ľan, na to nad­vä­zo­va­lo tkáč­stvo, mod­ro­tlač plát­na. Ľano­vé plát­no pozna­li v celom Uhor­sku, vyvá­ža­lo sa aj na Bal­kán a do Turec­ka. Spiš­ská Belá bola od 13. sto­ro­čia tak­mer čis­to nemec­kým mes­tom, slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo sa obja­vo­va­lo viac až v 19. sto­ro­čí. V roku 1853 tvo­ri­li Slo­vá­ci len 3.3 %. V roku 193861 %. V roku 1869 vznik­la tká­čov­ňa ľano­vé­ho plát­na, v roku 1878 škro­bá­reň, v roku 18701872 dva pivo­va­ry, v roku 1875 tehel­ňa, píly a likér­ka Kle­in­ber­ger. V rokoch 19451946 boli belian­skí Nemci donú­te­ní odísť. Nehnu­teľ­nos­ti pre­vza­lo oby­va­te­lia z Len­da­ku, Ždia­ru a zama­gur­ských obcí (Andrej Novák).

His­to­ric­ké cen­trum mes­ta je mest­skou pamiat­ko­vou zónou. Nachá­dza sa tu kos­tol svä­té­ho Anto­na Pus­tov­ní­ka z 13. sto­ro­čia, mest­ská rad­ni­ca a rene­sanč­ná zvo­ni­ca zo 16. sto­ro­čia, marián­sky stĺp z roku 1729, sta­ré nemec­ké meš­tian­ske domy. Belian­sky ryb­ník ponú­ka pohľad na pano­rá­mu Vyso­kých Tatier. V Stráž­kach sa nachá­dza rene­sanč­ný kaš­tieľ s anglic­kým par­kom a gotic­ký kos­tol svä­tej Anny so zvo­ni­cou. V kaš­tie­li je expo­zí­cia Slo­ven­skej národ­nej galé­rie veno­va­ná malia­ro­vi Ladi­sla­vo­vi Med­ny­ánsz­ke­mu. V Spiš­skej Belej sa naro­dil mate­ma­tik, fyzik, optik Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (spiss​ka​be​la​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3731

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Čachtické Karpaty, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie, Zrúcaniny

Čachtický hrad

Hits: 4157

Hrad­ný vrch bol obý­va­ný už v pre­his­to­ric­kej dobe, o čom sved­čia arche­olo­gic­ké nále­zy. Je veľ­mi prav­de­po­dob­né, že tu bolo hra­dis­ko (Vla­di­mír Ammer: Čach­ti­ce, Vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko ZsK­NV pri Kraj­skom peda­go­gic­kom ústa­ve v Bra­ti­sla­ve). Zrej­me v 8 – 9 sto­ro­čí (Hanuš). His­to­ric­ky hrad nie­sol aj tie­to pome­no­va­nia: Chek­che, Cheh­te, Csej­te. Leží medzi obca­mi Čach­ti­ceViš­ňo­vé v Čach­tic­kom kra­se v nad­mor­skej výš­ke 375 met­rov (hra​dy​-zamky​.org).

Čach­tic­ký hrad je spo­mí­na­ný v roku 1276. Posta­ve­ný bol prav­de­po­dob­ne po roku 1260 a pri­pi­su­je sa Kazi­mí­ro­vi z rodu Hunt-​Poznanovcov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Vzni­kol ako dôle­ži­tá pev­nosť tvo­ria­ca súčasť ochra­ny západ­nej hra­ni­ce Uhor­ska (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). Pat­ril medzi prvé hra­dy, kto­ré zabez­pe­čo­va­li túto hra­ni­cu (Wiki​pe​dia​.sk). Vo svo­jej his­tó­rii. ako jeden z mála odo­lal voj­skám Pře­mys­la Ota­ka­ra II (Infor­mač­ná tabu­ľa), kto­rý ho však v rok 1273 sil­ne poško­dil (Hanuš). Ubrá­ni­li ho Kazi­mí­ro­vi syno­via PeterPon­grác (Wiki​pe​dia​.sk). Hrad je zná­my naj­mä vďa­ka Alž­be­te Bát­ho­ri­ovej. V roku 1392 zís­kal hrad Sti­bor zo Sti­bo­ríc od krá­ľa Žig­mun­da. Po roku 1434 kráľ daro­val hrad Orsá­gov­com, kto­rí ho vlast­ni­li do roku 1567. Od nich šiel hrad do rúk Uršu­le Kani­ža­jo­vej, vdo­ve po Tomá­šo­vi Nádaš­dym. Od nej pan­stvo zís­kal Fran­ti­šek Nádaš­dy, man­žel Alž­be­ty Báto­ri­ovej. V roku 1708 bol doby­tý a vypá­le­ný voj­ska­mi Fran­tiš­ka Rákoc­zi­ho II. Neskôr v 18. sto­ro­čí slú­žil ako väz­ni­ca. Odvte­dy hrad pust­ne. Hrad je súčas­ťou chrá­ne­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Čach­tic­ký hrad­ný vrch (Infor­mač­ná tabu­ľa). Nikdy neslú­žil ako repre­zen­tač­né síd­lo svo­jich maji­te­ľov, bol vždy budo­va­ný a udr­žia­va­ný ako vojen­ská pev­nosť. Maji­te­lia hra­du si svo­je síd­la sta­va­li v obci (Hanuš).

Z naj­star­ších čas­tí hra­du je zacho­va­né okrem iné­ho tor­zo päť­bo­kej veže s domi­nant­nou juho­zá­pad­nou ste­nou, dosa­hu­jú­cou výš­ku cca 15 met­rov. V roku 1992 bolo vyko­na­né sta­tic­ké zabez­pe­če­nie najo­hro­ze­nej­ších čas­tí. Začiat­kom 21. sto­ro­čia bol vymu­ro­va­ný oblúk brá­ny dru­hé­ho pred­hra­dia. Neskôr akti­vi­ty pokra­čo­va­li odstra­ňo­va­ním nále­to­vých dre­vín, zabez­pe­čo­va­cí­mi a kon­zer­vač­ný­mi prá­ca­mi, mini­mál­ne do roku 2010 (Aleš Hofe­rek).

Čach­tic­ký hrad­ný vrch je význam­nou loka­li­tou tep­lo­mil­nej vápen­co­vej fló­ry. Ras­tie tu jara­bi­na slo­ven­ská Sor­bus slo­ve­ni­ca, jara­bi­na Kme­ťo­va Sor­bus kme­tia­na, klin­ček Lum­nit­ze­rov Diant­hus lum­nit­ze­ri, senov­ka tesál­ska Tri­go­nel­la mons­pe­lia­ca, kavy­le (Sti­pa spp.). Via­ce­ré orchi­de­je ako hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holo­se­ri­ca ssp. Holu­by­ana, hmy­zov­ník vče­lo­vi­tý Oph­rys api­fe­ra, kruš­tík Epi­pac­tis muel­le­ri, E. pla­cen­ti­na, E. hel­le­bo­ri­ne (pies​ta​ny​.sk). Hrad­ný vrch so svo­jim najb­liž­ším oko­lím je od roku 1964 prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (Hanuš).


Cast­le Hill was inha­bi­ted in pre­his­to­ric times, as evi­den­ced by archa­e­olo­gi­cal finds. It is very like­ly that the­re was a hill­fort here (Vla­di­mír Ammer: Čach­ti­ce, Pub­lis­hing Cen­ter of ZsK­NV at the Regi­onal Peda­go­gi­cal Ins­ti­tu­te in Bra­ti­sla­va). Pro­bab­ly in the 8th-​9th cen­tu­ries (Hanuš). His­to­ri­cal­ly, the cast­le had vari­ous names, such as Chek­che, Cheh­te, Csej­te. It is loca­ted bet­we­en the vil­la­ges of Čach­ti­ce and Viš­ňo­vé in the Čach­ti­ce Karst at an alti­tu­de of 375 meters (hra​dy​-zamky​.org).

Čach­ti­ce Cast­le is men­ti­oned in 1276. It was pro­bab­ly built after 1260 and is att­ri­bu­ted to Kazi­mír from the Hunt-​Poznanovci fami­ly (Infor­ma­ti­on board). It was estab­lis­hed as an impor­tant for­tress for­ming part of the defen­se of the wes­tern bor­der of Hun­ga­ry (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). It belo­n­ged to the first cast­les that secu­red this bor­der (Wiki​pe​dia​.sk). In its his­to­ry, it was one of the few that resis­ted the armies of Pře­mysl Ota­kar II (Infor­ma­ti­on board), who, howe­ver, seve­re­ly dama­ged it in 1273 (Hanuš). It was defen­ded by Kazi­mí­r’s sons Peter and Pon­grác (Wiki​pe​dia​.sk). The cast­le is kno­wn main­ly due to Eli­za­beth Bát­ho­ry. In 1392, Sti­bor from Sti­bo­ri­ce acqu­ired the cast­le from King Sigis­mund. After 1434, the king dona­ted the cast­le to the Orság fami­ly, who owned it until 1567. From them, the cast­le pas­sed into the hands of Ursu­la Kani­ža­jo­vá, the widow of Tomáš Nádaš­dy. From her, the esta­te was acqu­ired by Fran­ti­šek Nádaš­dy, the hus­band of Eli­za­beth Bát­ho­ry. In 1708, it was conqu­e­red and bur­ned by the for­ces of Fran­cis II Rákóc­zi. Later, in the 18th cen­tu­ry, it ser­ved as a pri­son. Sin­ce then, the cast­le has fal­len into ruin. The cast­le is part of the Čach­tic­ký Cast­le Hill pro­tec­ted natu­re reser­ve (Infor­ma­ti­on board). It has never ser­ved as a repre­sen­ta­ti­ve resi­den­ce for its owners; it was alwa­ys built and main­tai­ned as a mili­ta­ry for­tress. The owners of the cast­le built the­ir resi­den­ces in the vil­la­ge (Hanuš).

Among the oldest parts of the cast­le, the rem­nants of a five-​lobed tower with a domi­nant sout­hwest wall, rea­ching a height of about 15 meters, are pre­ser­ved. In 1992, sta­tic secu­ring of the most endan­ge­red parts was car­ried out. At the begin­ning of the 21st cen­tu­ry, the arch of the gate of the second bai­ley was bric­ked up. Later acti­vi­ties inc­lu­ded the remo­val of over­gro­wn tre­es, secu­ri­ty, and con­ser­va­ti­on work, at least until 2010 (Aleš Hoferek).

Čach­tic­ký Cast­le Hill is a sig­ni­fi­cant site for ther­mop­hi­lic limes­to­ne flo­ra. The Slo­vak rowan Sor­bus slo­ve­ni­ca, Kme­ť’s rowan Sor­bus kme­tia­na, Lum­nit­ze­r’s car­na­ti­on Diant­hus lum­nit­ze­ri, clo­ver Tri­go­nel­la mons­pe­lia­ca, and feat­her grass (Sti­pa spp.) grow here. Seve­ral orchids, such as Holu­by­’s Oph­rys holo­se­ri­ca ssp. Holu­by­ana, bee orchid Oph­rys api­fe­ra, hel­le­bo­ri­ne Epi­pac­tis muel­le­ri, E. pla­cen­ti­na, E. hel­le­bo­ri­ne, thri­ve in the area (pies​ta​ny​.sk). The Cast­le Hill and its imme­dia­te sur­roun­dings have been a natu­re reser­ve sin­ce 1964 (Hanuš).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Hrady, Krajina, Liptov, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Likavský hrad

Hits: 3317

Je naj­väč­ším hra­dom Lip­to­va (lip​tov​.sk). Pod­ľa nie­kto­rých ho posta­vi­li tem­plár­ski rytie­ri, iní za jeho budo­va­te­ľa pokla­da­jú maj­stra Tomá­ša Csó­ka­köi­ho (kamen​ny​dom​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1315, vte­dy bol jeho maji­te­ľom župan Donč (wiki​pe​dia​.sk). Pánom na hra­de v roku 1397 bol morav­ský mar­gróf Pro­kop, ale o dva roky neskôr ho vyhnal kráľ Žig­mund, kto­rý hrad dal uhor­ské­mu pala­tí­no­vi Miku­lá­šo­vi a Jáno­vi Garo­vi, kto­rý ju mali do roku 1418. V sep­tem­bri 1431 husi­ti Lika­vu vypá­li­li. Po ich odcho­de v roku 1434 bola Lika­va majet­kom Jána Huny­ady­ho. Neskôr Peter Komo­ro­ws­ký. kráľ Matej I., Ján Kor­vín, Zápoľ­skí. V rokoch 15691580 chor­vát­sky veľ­mož Ján Kru­šič. Od roku 1580 Illés­há­zov­ci. Od polo­vi­ce 17. sto­ro­čia Thököly. V roku 1707 dal Fran­ti­šek Rákoc­zi zrú­cať (likav​ka​.sk). Hrad strá­žil ces­tu z Pova­žia na Ora­vu (wiki​pe​dia​.sk). Inšpi­ro­va­ný tou­to poves­ťou zlo­žil báseň o Likav­skom hra­de a Jáno­ší­ko­vi aj slo­ven­ský náro­do­vec a bás­nik Samo Cha­lup­ka (wordp​ress​.com).


It is the lar­gest cast­le in Lip­tov (lip​tov​.sk). Accor­ding to some, it was built by Tem­plar knights, whi­le others con­si­der Mas­ter Tomáš Csó­ka­köi as its buil­der (kamen​ny​dom​.sk). The first writ­ten men­ti­on is from 1315 when it was owned by the coun­ty chief Donč (wiki​pe​dia​.sk). In 1397, Mora­vian mar­gra­ve Pro­kop was the lord of the cast­le, but two years later, King Sigis­mund expel­led him. The king then gave the cast­le to the Hun­ga­rian pala­ti­nes Nicho­las and John Garai, who held it until 1418. In Sep­tem­ber 1431, the cast­le was set on fire by the Hus­si­tes. After the­ir depar­tu­re in 1434, Lika­va beca­me the pro­per­ty of Ján Huny­ady, and later of Peter Komo­ro­ws­ki, King Matt­hias I, Ján Kor­vín, and the Zápoľ­ski fami­ly. From 1569 to 1580, it belo­n­ged to the Cro­atian mag­na­te Ján Kru­šič. From 1580, it was owned by the Illés­ház fami­ly. From the mid-​17th cen­tu­ry, it was asso­cia­ted with the Thököly fami­ly. In 1707, it was demo­lis­hed by Fran­cis II Rákóc­zi (likav​ka​.sk). The cast­le guar­ded the rou­te from Pova­žie to Ora­va (wiki​pe​dia​.sk). Ins­pi­red by this legend, the Slo­vak nati­ona­list and poet Samo Cha­lup­ka com­po­sed a poem about Lika­va Cast­le and Jáno­šík (wordp​ress​.com).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post