2011-2015, 2014, 2015, 2016, 2016-2020, Biotopy, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Organizmy, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny, Záhorie, Živočíchy

Významné vtáčie územie Adamovské jazerá

Hits: 3923

Ada­mov­ské jaze­rá sa nachá­dza­jú na 85-​om rieč­nom kilo­met­ri rie­ky Mora­va. Posky­tu­jú mož­nos­ti pre rybo­lov, let­nú rekre­áciu, kúpa­nie. Sú tu tri prí­sta­vy, pre­má­va­jú tu dve lode. Z prí­sta­vu Gbe­ly Ada­mov sa dá pre­pla­viť do Čes­kých Tvrdo­níc. Ada­mov­ské jaze­rá tvo­ria dve štr­ko­vis­ká, sú teda ume­lo vytvo­re­ný­mi vod­ný­mi plo­cha­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). Od roku 1969. Na sever­nom, ploš­ne väč­šom štr­ko­vis­ku, pre­bie­ha ťaž­ba štr­ku na západ­nej stra­ne aj v súčas­nos­ti. Na juž­nom sa nachá­dza 13 ostro­vov, hniez­di tu viac ako 80 dru­hov vtá­kov (eza​ho​rie​.sk). Kedy­si tu boli mok­ra­de, vďa­ka úpra­ve rie­ky Mora­va zanik­li (Infor­mač­ná tabu­ľa). Mes­to Gbe­ly upra­vi­lo pred časom plá­že, par­ko­va­cie plo­chy, vysa­di­lo stro­my a krí­ky, vybu­do­va­lo spr­chy, umy­vá­reň, sociál­ne zaria­de­nia. Ada­mov je mest­skou čas­ťou mes­ta Gbe­ly (gbe​ly​.sk). Ada­mov­ské jaze­rá sú oje­di­ne­lým prí­kla­dom spo­lu­ži­tia prí­ro­da a člo­ve­ka. Je len málo mies­te, kde môže­te nahliad­nuť do sve­ta vtác­tva z takej bez­pro­stred­nej blíz­kos­ti. Desať­ro­čia tu člo­vek a vtá­ky žijú ved­ľa seba (Infor­mač­ná tabuľa). 

Ada­mov­ské jaze­rá pat­ria medzi naj­výz­nam­nej­šie orni­to­lo­gic­ké loka­li­ty na Záho­rí. Sú význam­nou mig­rač­nou zastáv­kou a noco­vis­kom pre husi. Ada­mov­ské jaze­rá sú súčas­ťou Chrá­ne­né­ho vtá­čie­ho úze­mia Mora­va. Hniez­di tu tak­mer polo­vi­ca hniezd­nej popu­lá­cie na Slo­ven­sku husi divej – Anser anser. Zdr­žu­jú sa tu od feb­ru­ára do júla. Čaj­ka sme­ji­vá Larus ridi­bun­dus tu má naj­väč­šiu koló­niu na Záho­rí. Aj rybár rieč­ny Ster­na hirun­do tu osíd­ľu­je ostro­vy bez vyso­kej vege­tá­cie. V mar­ci a aprí­li tu vrcho­lí jar­ná mig­rá­cia kačíc. Tak­mer celé čier­ne sú lys­ky čier­ne – Fuli­ca atra. Pre hrdzav­ku potá­pa­vú – Net­ta rufi­na sú jaze­rá jed­ným z naj­se­ver­nej­ších hniezd­nych loka­lít. Ďal­šie dru­hy: potáp­ka choch­la­tá Podi­ceps cris­ta­tus, bre­hu­ľa rieč­na Ripa­ria ripa­ria, tra­so­chvost bie­ly Mota­cil­la alba. Zazna­me­na­né tu boli: orliak mor­ský Helia­e­e­tus albi­cil­la, kači­ca ostro­chvos­tá Anas acu­ta, kači­ca divá Anas pla­tyr­hyn­chos, potá­pač bie­ly Mer­gus albel­lus, hla­hol­ka sever­ská Bucep­ha­la clan­gul­la, trs­te­nia­rik, dudok choch­la­tý Upu­pa epops, volav­ka popo­la­vá Ardea cine­rea, chav­koš noč­ný Nyc­ti­co­rax nyc­ti­co­rax, fúzat­ka trs­ti­no­vá Panu­rus biar­mi­cus, slá­vik mod­rák Lus­ci­nia sve­ci­ca, bah­nia­ky, bro­div­ce. V polo­vi­ci novem­bra sem pri­lie­ta­jú veľ­ké kŕd­le husí. Zo seve­ru hus bie­lo­če­lá Anser albif­rons a hus sia­tin­ná Anser faba­lis. V oko­lí jazier hniez­di cíbik choch­la­tý Vanel­lus vanel­lus (Infor­mač­ná tabuľa).

V roku 2009 tu posta­vi­lo mes­to Gbe­ly osem met­rov vyso­kú dre­ve­nú roz­hľad­ňu. Domá­ci je vra­via ávé­háč­ka, čiže Ada­mov­ská vtá­čí hle­dzír­ňa (infog​lo​be​.sk). Z roz­hľad­ne je veľ­mi dob­rý výhľad nie­len na vtá­čie koló­nie a blíz­ke oko­lie, ale hlav­ne v zim­ných mesia­coch aj na vzdia­le­né Malé Kar­pa­ty, Bie­le Kar­pa­ty a Pav­lov­ské vrchy (Pála­va) (uby​tu​jem​sa​.sk). Ja cho­dím na Ada­mov­ské jaze­rá pomer­ne čas­to, okrem iné­ho aj sa kúpať. Občas sa tu zasta­vím aj ces­tou z Mora­vy. Zau­jí­ma­vý je aj bufet – občerstvo­va­cie zaria­de­nie, kto­ré som si rých­lo obľú­bil. V lete tu býva pomer­ne dosť ľudí, ale je to ešte zne­si­teľ­né a s par­ko­va­ním som tu ešte nemal prob­lém (Peter Kaclík).


The Ada­mov Lakes are loca­ted at the 85th river kilo­me­ter of the Mora­va River. They pro­vi­de oppor­tu­ni­ties for fis­hing, sum­mer rec­re­a­ti­on, and swim­ming. The­re are three ports here, and two boats ope­ra­te. From the Gbe­ly Ada­mov port, you can sail to Čes­ké Tvrdo­ni­ce. The Ada­mov Lakes con­sist of two gra­vel pits, thus they are arti­fi­cial­ly cre­a­ted water are­as. Sin­ce 1969, gra­vel mining has been taking pla­ce on the wes­tern side of the lar­ger nort­hern gra­vel pit. The­re are 13 islands in the sout­hern part, whe­re more than 80 spe­cies of birds nest. Once the­re were wet­lands here, but they disap­pe­a­red due to the regu­la­ti­on of the Mora­va River. The town of Gbe­ly recen­tly reno­va­ted bea­ches, par­king are­as, plan­ted tre­es and shrubs, built sho­wers, wash­ro­oms, and social faci­li­ties. Ada­mov is a dis­trict of the town of Gbe­ly. The Ada­mov Lakes are a uni­que exam­ple of coexis­ten­ce bet­we­en natu­re and humans. The­re are few pla­ces whe­re you can obser­ve bird­li­fe from such clo­se pro­xi­mi­ty. For deca­des, humans and birds have been living side by side here.

The Ada­mov Lakes are among the most sig­ni­fi­cant ornit­ho­lo­gi­cal sites in Záho­rie. They are an impor­tant mig­ra­ti­on sto­po­ver and res­ting pla­ce for gee­se. The lakes are part of the Mora­va Pro­tec­ted Bird Area. Almost half of the bre­e­ding popu­la­ti­on of wild gee­se (Anser anser) in Slo­va­kia nests here. They stay here from Feb­ru­ary to July. The black-​headed gull (Larus ridi­bun­dus) has the lar­gest colo­ny in Záho­rie. The com­mon tern (Ster­na hirun­do) also sett­les on islands wit­hout high vege­ta­ti­on. In March and April, the spring mig­ra­ti­on of ducks peaks here. The Eura­sian coot (Fuli­ca atra) is almost enti­re­ly black. The red-​crested pochard (Net­ta rufi­na) con­si­ders the lakes one of the nort­hern­most bre­e­ding sites. Other spe­cies inc­lu­de the gre­at cres­ted gre­be (Podi­ceps cris­ta­tus), the sand mar­tin (Ripa­ria ripa­ria), the whi­te wag­tail (Mota­cil­la alba), the white-​tailed eag­le (Halia­e­e­tus albi­cil­la), the nort­hern pin­tail (Anas acu­ta), the mal­lard (Anas pla­tyr­hyn­chos), the smew (Mer­gus albel­lus), the com­mon gol­de­ne­ye (Bucep­ha­la clan­gu­la), the Eura­sian hoopoe (Upu­pa epops), the grey heron (Ardea cine­rea), the black-​crowned night heron (Nyc­ti­co­rax nyc­ti­co­rax), the bear­ded reed­ling (Panu­rus biar­mi­cus), the blu­eth­ro­at (Lus­ci­nia sve­ci­ca), the sand­pi­pers, and the wag­tails. In mid-​November, lar­ge flocks of gee­se fly here. From the north, the gre­a­ter white-​fronted goose (Anser albif­rons) and the bean goose (Anser faba­lis) arri­ve. The nort­hern lap­wing (Vanel­lus vanel­lus) nests around the lakes.

In 2009, the town of Gbe­ly built an eight-​meter-​high wooden lookout tower here. Locals call it ávé­háč­ka,” mea­ning the Ada­mov bird lookout (infog​lo​be​.sk). The lookout offers a very good view not only of bird colo­nies and the sur­roun­ding area but also, espe­cial­ly in the win­ter months, of the dis­tant Litt­le Car­pat­hians, Whi­te Car­pat­hians, and Pav­lov Hills (Pála­va) (uby​tu​jem​sa​.sk). I go to the Ada­mov Lakes quite often, inc­lu­ding for swim­ming. Some­ti­mes I stop here on my way from Mora­via. The buf­fet – ref­resh­ment faci­li­ty, which I quick­ly grew fond of, is inte­res­ting. In sum­mer, the­re are quite a few peop­le here, but it’s still tole­rab­le, and I have­n’t had any par­king prob­lems yet (Peter Kaclík).


Die Adamov-​Seen befin­den sich am 85. Fluss­ki­lo­me­ter der March. Sie bie­ten Mög­lich­ke­i­ten zum Angeln, Som­me­rer­ho­lung und Sch­wim­men. Es gibt drei Häfen hier, und zwei Boote ver­keh­ren. Vom Hafen Gbe­ly Ada­mov aus kön­nen Sie nach Čes­ké Tvrdo­ni­ce fah­ren. Die Adamov-​Seen bes­te­hen aus zwei Kiesg­ru­ben, sie sind also künst­lich ges­chaf­fe­ne Was­serf­lä­chen. Seit 1969 wird auf der West­se­i­te der größe­ren nörd­li­chen Kiesg­ru­be Kies abge­baut. Im Süden gibt es 13 Inseln, auf denen mehr als 80 Voge­lar­ten brüten. Früher gab es hier Feucht­ge­bie­te, die jedoch aufg­rund der Regu­lie­rung der March versch­wan­den. Die Stadt Gbe­ly hat vor kur­zem Strän­de, Parkp­lät­ze reno­viert, Bäu­me und Strä­u­cher gepf­lanzt, Dus­chen, Wasch­rä­u­me und sozia­le Ein­rich­tun­gen gebaut. Ada­mov ist ein Stadt­te­il der Stadt Gbe­ly. Die Adamov-​Seen sind ein ein­zi­gar­ti­ges Beis­piel für das Zusam­men­le­ben von Natur und Men­schen. Es gibt nur weni­ge Orte, an denen Sie die Voge­lwelt aus solch unmit­tel­ba­rer Nähe beobach­ten kön­nen. Seit Jahr­zehn­ten leben Men­schen und Vögel hier Sei­te an Seite.

Die Adamov-​Seen gehören zu den bede­utend­sten ornit­ho­lo­gis­chen Stät­ten in Záho­rie. Sie sind ein wich­ti­ger Rast- und Über­nach­tung­sort für Gän­se. Die Seen sind Teil des ges­chütz­ten Vogel­ge­biets Mora­va. Fast die Hälf­te der Brut­po­pu­la­ti­on von Wild­gän­sen (Anser anser) in der Slo­wa­kei brütet hier. Sie ble­i­ben hier von Feb­ru­ar bis Juli. Die Lach­möwe (Larus ridi­bun­dus) hat die größte Kolo­nie in Záho­rie. Auch die Fluss­se­esch­wal­be (Ster­na hirun­do) sie­delt auf Inseln ohne hohe Vege­ta­ti­on. Im März und April erre­icht die Früh­jahr­swan­de­rung von Enten hier ihren Höhe­punkt. Die Blass­hüh­ner (Fuli­ca atra) sind fast volls­tän­dig sch­warz. Die Kric­ken­te (Net­ta rufi­na) bet­rach­tet die Seen als einen der nörd­lichs­ten Brutp­lät­ze. Zu den wei­te­ren Arten gehören der Hau­ben­tau­cher (Podi­ceps cris­ta­tus), der Ufersch­wal­ben (Ripa­ria ripa­ria), die Bachs­tel­ze (Mota­cil­la alba), der See­ad­ler (Halia­e­e­tus albi­cil­la), die Spies­sen­te (Anas acu­ta), die Stoc­ken­te (Anas pla­tyr­hyn­chos), die Zwer­gsä­ger (Mer­gus albel­lus), die Schel­len­te (Bucep­ha­la clan­gu­la), der Wie­de­hopf (Upu­pa epops), der Fisch­re­i­her (Ardea cine­rea), die Nacht­re­i­her (Nyc­ti­co­rax nyc­ti­co­rax), der Bart­me­i­se (Panu­rus biar­mi­cus), die Blau­kehl­chen (Lus­ci­nia sve­ci­ca), die Wat­vögel und die Stel­zen­lä­u­fer. Mit­te Novem­ber flie­gen hier gro­ße Gän­se­her­den ein. Aus dem Nor­den kom­men die Bläss­gän­se (Anser albif­rons) und die Saat­gän­se (Anser faba­lis). In der Umge­bung der Seen brüten Kie­bit­ze (Vanel­lus vanellus).

Im Jahr 2009 bau­te die Stadt Gbe­ly hier einen acht Meter hohen höl­zer­nen Aus­sichts­turm. Die Ein­he­i­mis­chen nen­nen ihn ávé­háč­ka”, was bede­utet Ada­mov Vogel-​Aussichtsturm (infog​lo​be​.sk). Der Aus­sichts­turm bie­tet nicht nur einen sehr guten Blick auf Vogel­ko­lo­nien und die Umge­bung, son­dern auch, beson­ders in den Win­ter­mo­na­ten, auf die ent­fern­ten Kle­i­nen Kar­pa­ten, Wei­ßen Kar­pa­ten und Pav­lov Hills (Pála­va) (uby​tu​jem​sa​.sk). Ich gehe ziem­lich oft zu den Adamov-​Seen, auch zum Sch­wim­men. Manch­mal hal­te ich hier auf mei­nem Weg von Mäh­ren an. Das Buf­fet – Erf­ris­chung­se­in­rich­tung, die ich schnell lieb­ge­won­nen habe, ist inte­res­sant. Im Som­mer gibt es hier ziem­lich vie­le Leute, aber es ist noch erträg­lich, und ich hat­te hier noch kei­ne Parkp­rob­le­me (Peter Kaclík).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 11578

Slo­ven­sko leží v srd­ci Euró­py. Hra­ni­čí s Poľ­skom, Čes­kom, Rakús­kom, Maďar­skom a Ukra­ji­nou. Je to hor­na­tá kra­ji­na, na Slo­ven­sku sú krás­ne hory, napr. Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, Vyso­ké Tat­ry. Tak­mer celým úze­mím pre­chá­dza časť Kar­pat­ské­ho oblú­ka. Z geolo­gic­ké­ho a geoter­mál­ne­ho hľa­dis­ka je Slo­ven­sko veľ­mi boha­tá krajina. 

Slo­ven­sko dis­po­nu­je 1200 obja­ve­ný­mi jas­ky­ňa­mi, prí­stup­ných verej­nos­ti je len 14. Naj­dl­h­šou je Demä­nov­ský jas­kyn­ný sys­tém, kto­rý má viac ako 30 km. Naj­hl­b­šou je Sta­rý hrad v Níz­kych Tat­rách, s hĺb­kou 432 met­rov. Naj­dl­h­šou rie­kou je Váh, kto­rý tečie 406 km. 80 met­rov má naj­vyš­ší Kme­ťov vodo­pád vo Vyso­kých Tat­rách. Naj­ve­ter­nej­ším mies­tom je Cho­pok. Naj­daž­di­vej­ším mies­tom je Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­roz­siah­lej­ším poho­rím je Ondav­ská vrcho­vi­na, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che 1 320 km2 (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší dre­ve­ných oltár na sve­te – Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba v Levo­či, geo­gra­fic­ký stred Euró­py v Krem­nic­kých vrchoch, jedi­ný stu­de­ný artéz­sky pra­meň v Euró­pe – Her­lian­sky gej­zír pri Koši­ciach, naj­roz­siah­lej­ší hrad­ný kom­plex v stred­nej Euró­pe – Spiš­ský hrad, naj­vyš­ší vrch v Kar­pa­toch – Ger­la­chov­ský štít, naj­star­ší verej­ný park v stred­nej Euró­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa v Bra­ti­sla­ve (visit​slo​va​kia​.com). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší počet hra­dov a zám­kov v Euró­pe. 425 kaš­tie­ľov, 180 hra­dov, zám­kov a zrú­ca­nín (slo​va​kia​.eu​.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 oby­va­te­ľov (sta​tis​tics​.sk). V mes­tách žije viac ako 57 % z nich (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Slo­ven­sku žijú pre­važ­ne Slo­vá­ci. Z men­šín sú zastú­pe­ní Maďa­rí, Rómo­via, Ukra­jin­ci, Češi, Nemci. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza­jú rôz­ne špe­ci­fic­ké oblas­ti, kto­ré majú svoj pôvod v minu­los­ti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Nie­ke­dy v 5. sto­ro­čí sem priš­li Slo­va­nia, kto­rí boli neskôr napá­da­ní okrem iné­ho Avar­mi, kto­rých sme neskôr vyhna­li. Cca z tohto úze­mia. Kaž­do­pád­ne mno­ho Ava­rov sa asi­mi­lo­va­lo. Pod­ľa nov­ších pra­me­ňov je otáz­ne kam až sia­ha­lo v istom obdo­bí rím­ske osíd­le­nie. Kaž­do­pád­ne aj na Slo­ven­sku sa našli pozos­tat­ky rím­ske­ho osíd­le­nia na via­ce­rých miestach.

Prvé osíd­le­nie Slo­ven­ska pochá­dza z kon­ca pale­oli­tu, spred 250 tisíc rokov, s loka­li­ty Gánov­ce, kde sa našla leb­ka nean­der­tál­ca a z Mora­vian, kde sa našla soš­ka Venu­še – tzv. Mora­vian­ska Venu­ša. Prví roľ­ní­ci sa tu obja­vi­li asi 5 0004 000 rokov pred Kris­tom. Od kon­ca 4. sto­ro­čia pred Kris­tom sem pri­chá­dza­jú Kel­ti. V 1. sto­ro­čí pre Kris­tom Dáko­via. Od začiat­ku 1. sto­ro­čia sem priš­li Ger­má­ni – Van­ni­ove krá­ľov­stvo. Prví slo­va­nia osíd­ľo­va­li naše úze­mie zrej­me v 5. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Prvým štát­nym útva­rom Slo­va­nov na úze­mí dneš­né­ho Slo­ven­ska bola Samo­va ríša7. sto­ro­čí. Neskôr Nit­rian­ske knie­žat­stvo, kto­ré­ho spo­je­ním s Morav­ským knie­žat­stvom vnik­la v roku 833 Veľ­ká Mora­va (Wiki­pe­dia). Čo bola veľ­mi význam­ná epi­zó­da v deji­nách v tom obdo­bí to bol pomer­ne sil­ný štát. Zhru­ba do toh­to obdo­bia pat­rí aj náv­šte­va Solún­skych bra­tov Cyri­la a Meto­da9. sto­ro­čí, kto­rí hlá­sa­li kres­ťan­skú vie­ru na našom úze­mí. Z hľa­dis­ka kul­túr­ne­ho šlo o veľ­mi význam­ný posun. Dosiah­li, že pop­ri latin­či­ne sa sta­ros­lo­vien­či­na sta­la litur­gic­kým jazy­kom, čo uznal aj pápež. Za zvá­že­nie sto­jí fakt, že to boli vte­dy jedi­né dva jazy­ky, v kto­rých sa moh­li viesť omše. Zhru­ba v 10. sto­ro­čí sem priš­li Maďa­ri, kto­rí podob­ne ako Ava­ri v 5. sto­ro­čí kočo­va­li. Nara­zi­li však na odpor Slo­va­nov, ale aj Rima­nov a Ger­má­nov. Viac­me­nej nema­li kam ísť, tak sa tu usa­di­li a nauči­li sa obhos­po­da­ro­vať pôdu. Od 10. sto­ro­čia bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Uhor­ska, od 19. sto­ro­čia Rakúsko-​Uhorska. Bra­ti­sla­va, dneš­né hlav­né mes­to, bola veľ­mi dlho koru­no­vač­ným mes­tom. Od roku 1918 bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Čes­ko­slo­ven­ska, s krát­kou pre­stáv­kou samos­tat­né­ho Slo­ven­ské­ho štá­tu počas dru­hej sve­to­vej voj­ny. Od 1.1.1993 je Slo­ven­ská repub­li­ka samos­tat­ným štá­tom. Od 1. mája 2004 sme člen­mi Európ­skej únie, od 29.3.2004 sme člen­mi NATO, od 1.1.2009 sme člen­mi Euro­zó­ny – Európ­skej meno­vej únie, ofi­ciál­nou menou sa sta­lo euro

Počas celej his­tó­rie bolo Slo­ven­sko mno­ho­krát napá­da­né Tatár­mi, Tur­ka­mi, ale z hľa­dis­ka celis­tvos­ti úze­mia odo­lá­va­lo. Je prav­da, že Tur­ci aj Tatá­ri mali aj iné cie­le, kto­ré ich mno­ho­krát donú­ti­li odísť z úze­mia Slo­ven­ska. Kaž­do­pád­ne ani ger­mán­ske, ale­bo rím­ske úto­ky nebo­li pri­veľ­ké. Hra­dy, kto­ré na Slo­ven­sku boli v minu­los­ti boli pomer­ne dob­re opev­ne­né a v minu­los­ti doká­za­li úspeš­ne odo­lá­vať nepria­te­ľom. Neraz našim pro­tiv­ní­kom pomoh­la zra­da na ich obsa­de­nie. Do stre­do­ve­ku boli napr. hra­dy v Deví­ne, vo Fiľa­ko­ve veľ­kou pre­káž­kou pre nepria­te­ľov. Napo­kon aj Bra­ti­slav­ský hrad. Veď Bra­ti­sla­va bola dlho nazý­va­ná aj ako kamen­né mes­to. Zlé obdo­bie obdo­bie pre jed­no­du­chý ľud bolo po roku 1526 a trva­lo zhru­ba do roku 1868. Je zau­jí­ma­vé, že nie­kto­ré rea­li­ty z vte­daj­šie­ho obdo­bia sa dosta­li aj do slov­ní­ka – pojem turec­ké hos­po­dár­stvo pochá­dza prá­ve zo stre­do­ve­ku. Ide o to, že Turek len bral a nesta­ral sa. Tur­kom nezá­le­ža­lo na tom, čo bude, keď oni využi­jú úro­du, nesta­ra­li sa o budúc­nosť, jed­no­du­cho šli ďalej, zdie­ra­li nie­ko­ho iného.

Z hľa­dis­ka kul­tú­ry bola význam­ná exis­ten­cia Aca­de­mie Istro­po­li­ta­ny – jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v Euró­pe. Zalo­žil je Matej Kor­vín v Bra­ti­sla­ve oko­lo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodi­fi­ko­va­ná spi­sov­ná slo­ven­či­na Anto­nom Ber­no­lá­kom na zákla­de zápa­do­slo­ven­ské­ho náre­čia – ber­no­lá­kov­či­na. Od roku 1843 je vďa­ka Ľudo­ví­to­vi Štú­ro­vi spi­sov­ná slo­ven­či­na kodi­fi­ko­va­ná na zákla­de stre­do­slo­ven­ské­ho nárečia. 

Naj­viac ľudí žije v mes­tách Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Národ­né par­ky: TANAP – Tatrans­ký národ­ný park, NAPANT – Národ­ný park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Slo­ven­ský kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­výz­nam­nej­šie sviat­ky: Via­no­ce, Veľ­ká noc, Miku­láš, Svä­tá Lucia, Sil­ves­ter, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiat­ka zosnu­lých, Fašian­gy (slo​va​kia​si​te​.com). Význam­né osob­nos­ti: Juraj Jáno­šík – zboj­ník a ľudo­vý hrdi­na, kto­rý boha­tým bral a chu­dob­ným dával, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ká­tor spi­sov­nej slo­ven­či­ny, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – vedec, poli­tik, vojak, zakla­da­teľ čes­ko­slo­ven­ské­ho štá­tu, Ale­xan­der Dub­ček – štát­nik, osob­nosť Praž­skej jari 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic­ké cha­rak­te­ris­tic­ké jed­lá: pare­ni­ca, ovčí syr, syro­vé kor­bá­či­ky, oštie­pok, bryn­dra, ska­lic­ký trdel­ník, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), tokaj­ské víno, kapust­ni­ca, piro­hy, lok­še, tla­čen­ka, jater­ni­ce, pagá­če a napo­kon aj kofo­la. Z tvr­dé­ho alko­ho­lu sú zná­me: boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, demä­nov­ka. Slo­ven­sko je veľ­mi boha­té na mine­rál­ne pra­me­ne – mine­rál­ky: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka a mno­ho iných.


Slo­va­kia lies in the heart of Euro­pe. It bor­ders Poland, the Czech Repub­lic, Aus­tria, Hun­ga­ry, and Ukrai­ne. It is a moun­tai­nous coun­try, with beau­ti­ful moun­tains such as the Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, and Vyso­ké Tat­ry. Almost the enti­re ter­ri­to­ry is part of the Car­pat­hian arc. From a geolo­gi­cal and geot­her­mal per­spec­ti­ve, Slo­va­kia is a very rich country.

Slo­va­kia boasts 1200 dis­co­ve­red caves, of which only 14 are acces­sib­le to the pub­lic. The lon­gest is the Demä­nov­ský Cave Sys­tem, which spans more than 30 km. The dee­pest is Sta­rý hrad in the Níz­ke Tat­ry, with a depth of 432 meters. The lon­gest river is the Váh, which flo­ws for 406 km. The hig­hest water­fall is Kme­ťov vodo­pád in the Vyso­ké Tat­ry, at 80 meters. The win­diest pla­ce is Cho­pok. The rai­niest pla­ce is Zboj­níc­ka cha­ta. The lar­gest moun­tain ran­ge is the Ondav­ská vrcho­vi­na, cove­ring an area of 1,320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Slo­va­kia is home to the worl­d’s lar­gest wooden altar – the Church of St. James in Levo­ča, the geog­rap­hi­cal cen­ter of Euro­pe in the Krem­nic­ké vrchy, the only cold arte­sian spring in Euro­pe – Her­lian­sky gej­zír near Koši­ce, the lar­gest cast­le com­plex in Cen­tral Euro­pe – Spiš­ský hrad, the hig­hest peak in the Car­pat­hians – Ger­la­chov­ský štít, the oldest pub­lic park in Cen­tral Euro­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Slo­va­kia has the lar­gest num­ber of cast­les and cha­te­aus in Euro­pe: 425 cast­les, 180 ruins of cast­les and cha­te­aus (slo​va​kia​.eu​.sk). As of May 21, 2011, the popu­la­ti­on was 5,397,036 inha­bi­tants (sta​tis​tics​.sk). More than 57% of them live in cities (slo​va​kia​.eu​.sk).

Slo­vaks pre­do­mi­nan­tly inha­bit Slo­va­kia. Mino­ri­ty groups inc­lu­de Hun­ga­rians, Roma, Ukrai­nians, Czechs, and Ger­mans. Slo­va­kia has vari­ous spe­ci­fic regi­ons with his­to­ri­cal ori­gins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Some­ti­me in the 5th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved, who were later attac­ked, among others, by the Avars, whom we later expel­led. App­ro­xi­ma­te­ly from this ter­ri­to­ry. Nevert­he­less, many Avars assi­mi­la­ted. Accor­ding to newer sour­ces, it is ques­ti­onab­le how far Roman sett­le­ment exten­ded at a cer­tain peri­od. Nevert­he­less, rem­nants of Roman sett­le­ment have been found in seve­ral pla­ces in Slovakia.

The first sett­le­ment of Slo­va­kia dates back to the end of the Pale­olit­hic, 250 thou­sand years ago, with loca­li­ties such as Gánov­ce, whe­re the skull of a Nean­dert­hal was found, and Mora­va­ny, whe­re the Venus figu­ri­ne was found – the so-​called Mora­vian Venus. The first far­mers appe­a­red here around 5,0004,000 years befo­re Christ. From the end of the 4th cen­tu­ry BC, the Celts arri­ved. In the 1st cen­tu­ry BC, the Dacians. From the begin­ning of the 1st cen­tu­ry, the Ger­mans arri­ved – the King­dom of Van­nio. The first Slo­vaks pro­bab­ly sett­led our ter­ri­to­ry in the 5th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

The first sta­te enti­ty of the Slavs in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s Slo­va­kia was the Samo­’s Empi­re in the 7th cen­tu­ry. Later, the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra, which mer­ged with the Mora­vian Prin­ci­pa­li­ty in 833 to form Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). This was a very sig­ni­fi­cant epi­so­de in the his­to­ry of that peri­od, as it was a rela­ti­ve­ly strong sta­te. Rough­ly until this peri­od falls the visit of the Thes­sa­lo­nian brot­hers Cyril and Met­ho­dius in the 9th cen­tu­ry, who pre­a­ched the Chris­tian faith in our ter­ri­to­ry. From a cul­tu­ral per­spec­ti­ve, this was a very sig­ni­fi­cant shift. They suc­ce­e­ded in making Old Church Sla­vo­nic the litur­gi­cal lan­gu­age along­si­de Latin, which was recog­ni­zed by the pope. It is worth con­si­de­ring the fact that the­se were the only two lan­gu­ages in which Mass could be celeb­ra­ted at that time. Around the 10th cen­tu­ry, the Hun­ga­rians arri­ved, who, like the Avars in the 5th cen­tu­ry, were noma­dic. Howe­ver, they encoun­te­red resis­tan­ce from the Slavs, as well as from the Romans and Ger­mans. More or less, they had nowhe­re to go, so they sett­led here and lear­ned to cul­ti­va­te the land. From the 10th cen­tu­ry, Slo­va­kia was part of Hun­ga­ry, and from the 19th cen­tu­ry, Austria-​Hungary. Bra­ti­sla­va, toda­y­’s capi­tal, was for a long time the coro­na­ti­on city. Sin­ce 1918, Slo­va­kia has been part of Cze­cho­slo­va­kia, with a brief bre­ak as an inde­pen­dent Slo­vak sta­te during World War II. Sin­ce Janu­ary 1, 1993, the Slo­vak Repub­lic has been an inde­pen­dent sta­te. Sin­ce May 1, 2004, we have been mem­bers of the Euro­pe­an Uni­on, sin­ce March 29, 2004, mem­bers of NATO, sin­ce Janu­ary 1, 2009, mem­bers of the Euro­zo­ne – the Euro­pe­an Mone­ta­ry Uni­on, with the euro beco­ming the offi­cial currency.

Throug­hout his­to­ry, Slo­va­kia has been inva­ded many times by the Tatars, Turks, but in terms of ter­ri­to­rial integ­ri­ty, it has withs­to­od. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often for­ced them to lea­ve Slo­vak ter­ri­to­ry. Howe­ver, even Ger­ma­nic or Roman attacks were not exces­si­ve. The cast­les that were in Slo­va­kia in the past were rela­ti­ve­ly well-​fortified and in the past, they suc­cess­ful­ly resis­ted ene­mies. Often our oppo­nents were hel­ped to cap­tu­re them by bet­ra­y­al. Until the Midd­le Ages, for exam­ple, the cast­les in Devín, in Fiľa­ko­vo, were a major obstac­le to ene­mies. Final­ly, even Bra­ti­sla­va Cast­le. After all, Bra­ti­sla­va was long cal­led the sto­ne city.” A bad peri­od for the com­mon peop­le was after 1526 and las­ted rough­ly until 1868. It is inte­res­ting that some rea­li­ties from that peri­od also ente­red the voca­bu­la­ry – the term Tur­kish eco­no­my” comes pre­ci­se­ly from the Midd­le Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks did­n’t care what would hap­pen when they used the har­vest; they did­n’t care about the futu­re, they just went on, squ­e­e­zing some­one else.

In terms of cul­tu­re, the exis­ten­ce of the Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – one of the oldest uni­ver­si­ties in Euro­pe – was sig­ni­fi­cant. It was foun­ded by Matt­hias Cor­vi­nus in Bra­ti­sla­va around 1466. In 1787, Anton Ber­no­lák codi­fied the writ­ten Slo­vak lan­gu­age for the first time based on the Wes­tern Slo­vak dia­lect – Ber­no­lá­k’s Slo­vak. Sin­ce 1843, thanks to Ľudo­vít Štúr, the writ­ten Slo­vak lan­gu­age has been codi­fied based on the Cen­tral Slo­vak dialect.

The most peop­le live in the cities of Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal parks: TANAP – Tat­ra Nati­onal Park, NAPANT – Low Tatras Nati­onal Park, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, Slo­vak Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). The most sig­ni­fi­cant holi­da­ys: Chris­tmas, Eas­ter, St. Nicho­las Day, St. Lucia Day, New Yea­r’s Eve, New Yea­r’s Day, Chil­dre­n’s Day, Mot­he­r’s Day, All Saints’ Day, Car­ni­val (slo​va​kia​si​te​.com). Sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties: Juraj Jáno­šík – a bri­gand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudo­vít Štúr – codi­fier of the writ­ten Slo­vak lan­gu­age, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – scien­tist, poli­ti­cian, sol­dier, co-​founder of the Cze­cho­slo­vak sta­te, Ale­xan­der Dub­ček – sta­tes­man, figu­re of the Pra­gue Spring of 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic cha­rac­te­ris­tic dis­hes: pare­ni­ca, she­ep che­e­se, che­e­se whips, oštie­pok, bryn­dza, Ska­li­ca trdel­ník, Bra­ti­sla­va rolls (mpsr​.sk), Tokaj wine, cab­ba­ge soup, pie­ro­gi, pota­to pan­ca­kes, tla­čen­ka, liver sau­sa­ge, pagá­če, and final­ly kofo­la. From hard alco­hol, boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, Demä­nov­ka are well kno­wn. Slo­va­kia is very rich in mine­ral springs – mine­ral waters: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka, and many others.


Slo­wa­kei liegt im Her­zen Euro­pas. Es grenzt an Polen, die Tsche­chis­che Repub­lik, Öster­re­ich, Ungarn und die Ukrai­ne. Es ist ein ber­gi­ges Land, mit wun­ders­chönen Ber­gen wie der Malá Fat­ra, den Níz­ke Tat­ry und den Vyso­ké Tat­ry. Fast das gesam­te Gebiet gehört zum Kar­pa­ten­bo­gen. Aus geolo­gis­cher und geot­her­ma­ler Sicht ist die Slo­wa­kei ein sehr rei­ches Land.

Die Slo­wa­kei ver­fügt über 1200 ent­dec­kte Höh­len, von denen nur 14 für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich sind. Die läng­ste ist das Demänovský-​Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefs­te ist der Sta­rý hrad in den Níz­kych Tat­rách, mit einer Tie­fe von 432 Metern. Der läng­ste Fluss ist die Váh, der über 406 km flie­ßt. Der höchs­te Was­ser­fall ist der Kme­ťov vodo­pád in den Vyso­ké Tat­ry, mit 80 Metern. Der win­digs­te Ort ist Cho­pok. Der regen­re­ichs­te Ort ist Zboj­níc­ka cha­ta. Das größte Berg­mas­siv ist die Ondav­ská vrcho­vi­na, die eine Flä­che von 1.320 km² umfasst (slo​va​kia​.eu​.sk). Die Slo­wa­kei beher­bergt den größten höl­zer­nen Altar der Welt – die Kir­che St. Jakob in Levo­ča, das geo­gra­fis­che Zen­trum Euro­pas in den Krem­nic­ké vrchy, die ein­zi­ge kal­te arte­sis­che Quel­le Euro­pas – Her­lian­sky gej­zír bei Koši­ce, die größte Sch­los­san­la­ge in Mit­te­le­uro­pa – Spiš­ský hrad, den höchs­ten Gip­fel der Kar­pa­ten – Ger­la­chov­ský štít, den ältes­ten öffen­tli­chen Park in Mit­te­le­uro­pa – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Die Slo­wa­kei hat die größte Anzahl von Bur­gen und Sch­lös­sern in Euro­pa: 425 Sch­lös­ser, 180 Ruinen von Bur­gen und Sch­lös­sern (slo​va​kia​.eu​.sk). Zum 21. Mai 2011 bet­rug die Bevöl­ke­rung 5.397.036 Ein­woh­ner (sta​tis​tics​.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städ­ten (slo​va​kia​.eu​.sk).

Die Slo­wa­ken über­wie­gend bevöl­kern die Slo­wa­kei. Min­der­he­itsg­rup­pen umfas­sen Ungarn, Roma, Ukrai­ner, Tsche­chen und Deuts­che. Die Slo­wa­kei hat vers­chie­de­ne spe­zi­fis­che Regi­onen mit his­to­ris­chen Urs­prün­gen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Irgen­dwann im 5. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die spä­ter unter ande­rem von den Awa­ren angeg­rif­fen wur­den, die spä­ter ver­trie­ben wur­den. Etwa aus die­sem Gebiet. Den­noch assi­mi­lier­ten sich vie­le Awa­ren. Nach neue­ren Quel­len ist frag­lich, wie weit die römis­che Besied­lung zu einem bes­timm­ten Zeit­punkt reich­te. Den­noch wur­den Res­te römis­cher Besied­lung an meh­re­ren Stel­len in der Slo­wa­kei gefunden.

Die ers­te Besied­lung der Slo­wa­kei datiert aus dem Ende des Palä­o­lit­hi­kums, vor 250.000 Jah­ren, mit Loka­li­tä­ten wie Gánov­ce, wo der Schä­del eines Nean­der­ta­lers gefun­den wur­de, und Mora­va­ny, wo die Venus­fi­gu­ri­ne gefun­den wur­de – die soge­nann­te Mora­vis­che Venus. Die ers­ten Bau­ern ers­chie­nen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jah­ren vor Chris­tus. Ab Ende des 4. Jahr­hun­derts v. Chr. kamen die Kel­ten. Im 1. Jahr­hun­dert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahr­hun­derts kamen die Ger­ma­nen – das König­re­ich Van­nio. Die ers­ten Slo­wa­ken sie­del­ten wahrs­che­in­lich im 5. Jahr­hun­dert unser Gebiet (Wiki­pe­dia).

Die ers­te sta­at­li­che Ein­he­it der Sla­wen auf dem Gebiet der heuti­gen Slo­wa­kei war das Reich von Samo im 7. Jahr­hun­dert. Spä­ter das Fürs­ten­tum von Nit­ra, das sich im Jahr 833 mit dem Mäh­ris­chen Fürs­ten­tum vere­i­nig­te, um Gro­ßmäh­ren zu bil­den (Wiki­pe­dia). Dies war eine sehr bede­uten­de Epi­so­de in der Ges­chich­te die­ser Zeit, da es ein rela­tiv star­ker Sta­at war. Etwa bis zu die­sem Zeit­punkt fällt der Besuch der Thes­sa­lo­ni­cher Brüder Kyrill und Met­ho­dius im 9. Jahr­hun­dert, die den christ­li­chen Glau­ben auf unse­rem Gebiet pre­d­ig­ten. Aus kul­tu­rel­ler Sicht war dies eine sehr bede­uten­de Vers­chie­bung. Es gelang ihnen, das Alt­kir­chens­la­wis­che neben Late­in zur litur­gis­chen Spra­che zu machen, was vom Papst aner­kannt wur­de. Es ist erwäh­nen­swert, dass dies die ein­zi­gen bei­den Spra­chen waren, in denen zu die­ser Zeit Mes­sen gefe­iert wer­den konn­ten. Etwa im 10. Jahr­hun­dert kamen die Ungarn, die wie die Awa­ren im 5. Jahr­hun­dert noma­disch waren. Sie tra­fen jedoch auf Widers­tand von den Sla­wen, aber auch von den Römern und Ger­ma­nen. Mehr oder weni­ger hat­ten sie kei­nen ande­ren Ort, an den sie gehen konn­ten, also lie­ßen sie sich hier nie­der und lern­ten, das Land zu bewirts­chaf­ten. Seit dem 10. Jahr­hun­dert gehör­te die Slo­wa­kei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahr­hun­dert zu Österreich-​Ungarn. Bra­ti­sla­va, die heuti­ge Haupts­tadt, war lan­ge Zeit die Krönungss­tadt. Seit 1918 gehört die Slo­wa­kei zu der Tsche­chos­lo­wa­kei, mit einer kur­zen Pau­se als unab­hän­gi­ger slo­wa­kis­cher Sta­at wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs. Seit dem 1. Janu­ar 1993 ist die Slo­wa­kis­che Repub­lik ein unab­hän­gi­ger Sta­at. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitg­lie­der der Euro­pä­is­chen Uni­on, seit dem 29. März 2004 Mitg­lie­der der NATO, seit dem 1. Janu­ar 2009 Mitg­lie­der der Euro­zo­ne – der Euro­pä­is­chen Wäh­rung­su­ni­on, wobei der Euro zur offi­ziel­len Wäh­rung wurde.

Im Lau­fe der Ges­chich­te wur­de die Slo­wa­kei vie­le Male von Tata­ren, Tür­ken und ande­ren angeg­rif­fen, aber was die ter­ri­to­ria­le Integ­ri­tät bet­rifft, hat sie stand­ge­hal­ten. Es stimmt, dass die Tür­ken und Tata­ren ande­re Zie­le hat­ten, was sie oft zwang, das slo­wa­kis­che Gebiet zu ver­las­sen. Aber auch ger­ma­nis­che oder römis­che Angrif­fe waren nicht über­mä­ßig. Die Bur­gen, die in der Slo­wa­kei in der Ver­gan­gen­he­it waren, waren rela­tiv gut befes­tigt und konn­ten früher erfolg­re­ich Fein­den widers­te­hen. Oft wur­de unse­ren Geg­nern gehol­fen, sie zu ero­bern, indem sie ver­ra­ten wur­den. Bis ins Mit­te­lal­ter waren zum Beis­piel Bur­gen in Devín, in Fiľa­ko­vo ein gro­ßes Hin­der­nis für Fein­de. Sch­lie­ßlich auch Bra­ti­sla­va Cast­le. Nach allem war Bra­ti­sla­va lan­ge Zeit als Ste­ins­tadt” bekannt. Eine sch­lech­te Zeit für das ein­fa­che Volk war nach 1526 und dau­er­te unge­fähr bis 1868. Es ist inte­res­sant, dass eini­ge Rea­li­tä­ten aus die­ser Zeit auch in den Worts­chatz ein­ge­gan­gen sind – der Beg­riff tür­kis­che Wirts­chaft” stammt genau aus dem Mit­te­lal­ter. Es geht darum, dass der Tür­ke ein­fach genom­men und sich nicht darum geküm­mert hat. Den Tür­ken war es egal, was pas­sie­ren wür­de, wenn sie die Ern­te nutz­ten; sie inte­res­sier­ten sich nicht für die Zukunft, sie gin­gen ein­fach wei­ter und drüc­kten jemand ande­ren aus.

In kul­tu­rel­ler Hin­sicht war die Exis­tenz der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – einer der ältes­ten Uni­ver­si­tä­ten Euro­pas – bede­ut­sam. Sie wur­de von Matt­hias Cor­vi­nus um 1466 in Bra­ti­sla­va geg­rün­det. 1787 kodi­fi­zier­te Anton Ber­no­lák ers­tmals die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che auf der Grund­la­ge des wests­lo­wa­kis­chen Dia­lekts – Ber­no­láks Slo­wa­kisch. Seit 1843 wur­de die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che dank Ľudo­vít Štúr auf der Grund­la­ge des zen­trals­lo­wa­kis­chen Dia­lekts kodifiziert.

Die meis­ten Men­schen leben in den Städ­ten Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal­parks: TANAP – Tatra-​Nationalpark, NAPANT – Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­wa­kis­ches Para­dies, Slo­wa­kis­cher Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Die wich­tigs­ten Feier­ta­ge: Weih­nach­ten, Ostern, St. Niko­laus, St. Lucia, Sil­ves­ter, Neujahr, Kin­der­tag, Mut­ter­tag, Aller­he­i­li­gen, Kar­ne­val (slo​va​kia​si​te​.com). Bede­uten­de Per­sön­lich­ke­i­ten: Juraj Jáno­šík – ein Bri­gand und Volks­held, der den Rei­chen nahm und den Armen gab, Ľudo­vít Štúr – Kodi­fi­zie­rer der gesch­rie­be­nen slo­wa­kis­chen Spra­che, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – Wis­sen­schaft­ler, Poli­ti­ker, Sol­dat, Mit­beg­rün­der des tsche­chos­lo­wa­kis­chen Sta­a­tes, Ale­xan­der Dub­ček – Sta­ats­mann, Figur des Pra­ger Früh­lings von 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mis­che cha­rak­te­ris­tis­che Gerich­te: Pare­ni­ca, Schafs­kä­se, Käse­pe­its­chen, Oštie­pok, Bryn­dza, Ska­lit­zer Trdel­ník, Bra­ti­sla­va­er Rol­len (mpsr​.sk), Toka­jer Wein, Kraut­sup­pe, Pie­ro­gi, Kar­tof­fel­puf­fer, Tla­čen­ka, Leber­wurst, Pagá­če und sch­lie­ßlich Kofo­la. Bekann­te har­te Alko­ho­li­ka sind Boro­vič­ka, Sli­vo­vitz, Demä­nov­ka. Die Slo­wa­kei ist sehr reich an Mine­ra­lqu­el­len – Mine­ra­lwäs­ser: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka und vie­le andere.


Sło­wac­ja leży w ser­cu Euro­py. Gra­nic­zy z Pol­ską, Cze­cha­mi, Aus­trią, Węgra­mi i Ukrai­ną. Jest to gór­zys­ty kraj, w któ­rym znaj­du­ją się pięk­ne góry, takie jak Mała Fat­ra, Niżne Tat­ry, Wyso­kie Tat­ry. Pra­wie całe tery­to­rium prze­ci­na frag­ment łuku Kar­pat. Z geolo­gicz­ne­go i geoter­mal­ne­go punk­tu widze­nia Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­tym krajem.

Sło­wac­ja posia­da 1200 odkry­tych jas­kiń, z któ­rych tyl­ko 14 jest dostęp­nych dla pub­licz­no­ści. Naj­dłu­żs­zy jest sys­tem jas­kiń Demä­nov­ský, któ­ry ma ponad 30 km. Naj­głębs­za to Sta­rý hrad w Niżnych Tat­rach, o głębo­ko­ści 432 met­rów. Naj­dłu­żs­zą rze­ką jest Wáh, któ­ra ma 406 km dłu­go­ści. Naj­wy­żs­zy wodos­pad to Kme­ťov vodo­pád w Wyso­kich Tat­rach, mający 80 met­rów wyso­ko­ści. Naj­bar­dziej wietrz­nym miejs­cem jest Cho­pok. Naj­bar­dziej deszc­zo­wym miejs­cem jest Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­wi­ęks­zym masy­wem gór­skim jest Ondav­ská vrcho­vi­na, zaj­mu­jący obszar 1320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­zy dre­wnia­ny ołtarz na świe­cie – Kości­ół św. Jaku­ba w Levo­či, geo­gra­ficz­ne cen­trum Euro­py w Krem­nic­kich Wier­chach, jedy­ny zim­ny arte­zyj­ski źró­dło­wy w Euro­pie – Her­lian­sky gej­zír koło Kos­zyc, naj­wi­ęks­zy kom­pleks zamko­wy w Euro­pie Środ­ko­wej – Zamek Spis­ki, naj­wy­żs­zy szc­zyt Kar­pat – Ger­la­chov­ský štít, naj­stars­zy park pub­licz­ny w Euro­pie Środ­ko­wej – Sad Jan­ka Krá­ľa w Bra­ty­sła­wie (visit​slo​va​kia​.com). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­za licz­ba zamków i pała­ców w Euro­pie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pała­ców (slo​va​kia​.eu​.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku miesz­ka­ło tu 5 397 036 miesz­ka­ńców (sta​tis​tics​.sk). Ponad 57% z nich miesz­ka w mias­tach (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Sło­wac­ji prze­wa­ża­jący udział mają Sło­wa­cy. Spo­śród mniejs­zo­ści wys­tępu­ją Węgr­zy, Romo­wie, Ukrai­ńcy, Cze­si i Niem­cy. Na tere­nie Sło­wac­ji znaj­du­ją się różne spe­cy­ficz­ne regi­ony o his­to­rycz­nym pocho­dze­niu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tów, Spisz, Sza­rysz, Abov, Zem­plín, Uh, Nowog­ród, Ora­wa. Pier­wsi Sło­wia­nie poja­wi­li się tutaj pra­wdo­po­dob­nie w V wie­ku naszej ery (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­zą jed­no­stką państ­wo­wą Sło­wian na tere­nie dzi­siejs­zej Sło­wac­ji było państ­wo Samo­na w VII wie­ku. Później Ksi­ęst­wo Nitr­za­ńs­kie, któ­re połąc­zy­ło się w 833 roku z Ksi­ęst­wem Mora­ws­kim, twor­ząc Wiel­ką Mora­wę (Wiki­pe­dia). Była to bar­dzo istot­na epo­ka w his­to­rii tego okre­su, ponie­waż był to sto­sun­ko­wo sil­ny państ­wo. W oko­ło ten okres przy­pa­da także wizy­ta the­sa­lo­ńs­kich bra­ci Cyry­la i Meto­de­go w IX wie­ku, któr­zy gło­si­li wia­rę chr­ze­ści­ja­ńs­ką na tym obszar­ze. Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia był to bar­dzo istot­ny prze­skok. Uda­ło im się uczy­nić sta­ro­sło­wia­ńs­ki obok łaci­ny języ­kiem litur­gicz­nym, co zosta­ło uzna­ne przez papie­ża. War­to zau­wa­żyć, że były to jedy­ne dwa języ­ki, w któ­rych w tym cza­sie można było odpra­wiać msze. W oko­ło X wie­ku przy­by­li Węgr­zy, któr­zy podob­nie jak Awa­ro­wie w V wie­ku byli koc­zo­wni­ka­mi. Spot­ka­li się jed­nak z opo­rem Sło­wian, ale także Rzy­mian i Ger­ma­nów. W zasa­dzie nie mie­li dokąd iść, więc osied­li­li się tutaj i nauc­zy­li się upra­wiać zie­mię. Od X wie­ku Sło­wac­ja nale­ża­ła do Węgier, a od XIX wie­ku do Austro-​Węgier. Bra­ty­sła­wa, obec­na sto­li­ca, była przez dłu­gi czas mias­tem koro­na­cyj­nym. Od 1918 roku Sło­wac­ja była częścią Cze­cho­sło­wac­ji, z krót­ką przer­wą na nie­pod­le­głe państ­wo sło­wac­kie w cza­sie II woj­ny świa­to­wej. Od 1 stycz­nia 1993 roku Repub­li­ka Sło­wac­ka jest nie­pod­le­głym państ­wem. Od 1 maja 2004 roku jes­te­śmy człon­kiem Unii Euro­pej­skiej, od 29 mar­ca 2004 roku człon­kiem NATO, od 1 stycz­nia 2009 roku człon­kiem stre­fy euro – Unii Walu­to­wej, gdzie euro sta­ło się ofic­jal­ną walutą.

Podc­zas całej his­to­rii Sło­wac­ja była wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­na przez Tata­rów, Tur­ków, ale pod wzg­lędem integ­ral­no­ści tery­to­rial­nej przetr­wa­ła. Pra­wdą jest, że Tur­cy i Tatar­zy mie­li inne cele, co częs­to zmus­za­ło ich do opuszc­ze­nia tery­to­rium Sło­wac­ji. Jed­nak ata­ki ger­ma­ńs­kie czy rzym­skie nie były zbyt licz­ne. Zamki, któ­re ist­nia­ły na tere­nie Sło­wac­ji w przes­zło­ści, były sto­sun­ko­wo dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne i potra­fi­ły sku­tecz­nie prze­ci­ws­ta­wiać się wro­gom. Częs­to naszym prze­ci wni­kom poma­ga­ła zdra­da, by je zdo­być. Do śred­ni­owiec­za zamki w Deví­nie, Fiľa­ko­vie były na przy­kład dużą przesz­ko­dą dla wro­gów. W końcu także zamek bra­ty­sła­ws­ki. Bra­ty­sła­wa była dłu­go zna­na jako mias­to z kamie­nia”. Cza­sa­mi nazwa turec­ka gos­po­dar­ka” pocho­dzi wła­śnie ze śred­ni­owiec­za. Cho­dzi o to, że Tur­ko­wi zale­ża­ło tyl­ko na zabra­niu, nie dbał o nic. Tur­kom nie zale­ża­ło na tym, co się sta­nie, gdy wykor­zys­ta­ją plo­ny, nie dba­li o przys­zło­ść, po pros­tu szli dalej, wyzys­ku­jąc kogoś innego.

Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia ist­nie­nie Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – jed­ne­go z naj­stars­zych uni­wer­sy­te­tów w Euro­pie – mia­ło znac­ze­nie. Zało­żył go Matej Kor­vín w Bra­ty­sła­wie oko­ło 1466 roku. W 1787 roku po raz pier­ws­zy znor­ma­li­zo­wa­no język sło­wac­ki na pod­sta­wie dia­lek­tu zachod­ni­osło­wac­kie­go – język ber­no­lá­ko­wy. Od 1843 roku, dzi­ęki Ľudo­ví­to­wi Štú­ro­wi, język sło­wac­ki jest znor­ma­li­zo­wa­ny na pod­sta­wie dia­lek­tu środkowosłowackiego.

Naj­wi­ęcej ludzi miesz­ka w mias­tach Bra­ty­sła­wie, Kos­zy­cach, Pre­szo­wie, Nitr­ze, Żyli­nie, Bańs­kiej Bys­tr­zy­cy, Trna­wie, Mar­ti­nie, Trenc­zy­nie, Pop­ra­dzie, Prie­vi­dzy, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Par­ki naro­do­we: TANAP – Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, NAPANT – Park Naro­do­wy Niżne Tat­ry, Wiel­ka Fat­ra, Mała Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Sło­wac­ki Raj, Sło­wac­ki Kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­wa­żniejs­ze świ­ęta: Boże Naro­dze­nie, Wiel­ka­noc, św. Miko­łaj, św. Łuc­ja, Sylwes­ter, Nowy Rok, Dzień Dziec­ka, Dzień Mat­ki, Wszys­tkich Świ­ętych, Kar­na­wał (slo​va​kia​si​te​.com). Wybit­ne oso­bis­to­ści: Juraj Jáno­šík – zbój­nik i boha­ter ludo­wy, któ­ry zabie­rał boga­tym i dawał bied­nym, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ka­tor języ­ka sło­wac­kie­go, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – nauko­wiec, poli­tyk, żołnierz, wspó­łza­ło­ży­ciel państ­wa cze­cho­sło­wac­kie­go, Ale­xan­der Dub­ček – poli­tyk, postać Pras­kiej Wios­ny 1968 roku (slo​va​kia​si​te​.com). Cha­rak­te­rys­tycz­ne potra­wy gas­tro­no­micz­ne: pare­ni­ca, ser owc­zy, kor­bá­či­ky sero­we, oštie­pok, bryn­dza, trdel­ník ska­lic­ki, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), wino tokaj­skie, kapust­ni­ca, pie­ro­gi, plac­ki ziem­niac­za­ne, tla­čen­ka, kas­zan­ka, pagá­če i wresz­cie kofo­la. Z moc­nych alko­ho­li zna­ne są: boro­vič­ka, śli­wo­wi­ca, demä­nov­ka. Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­ta w źró­dła mine­ral­ne – wody mine­ral­ne: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka i wie­le innych.


Szlo­vá­kia közép-​Európában talál­ha­tó. Hatá­ros Len­gy­elors­zág­gal, Cse­hors­zág­gal, Auszt­riá­val, Magy­arors­zág­gal és Ukraj­ná­val. Ez egy hegy­vi­dé­ki ors­zág, Szlo­vá­kiá­ban szép hegy­ek talál­ha­tók, pél­dá­ul a Kis-​Fátra, a Nagy-​Fátra, a Magas-​Tátra. Majd­nem az egész terüle­ten átha­lad a Kár­pá­tok íve. Geoló­giai és geoter­mi­kus szem­pont­ból Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ország.

Szlo­vá­kiá­nak 1200 fel­fe­de­zett bar­lang­ja van, közülük csak 14 nyit­va áll a nyil­vá­nos­ság előtt. A leg­hoss­zabb a Demé­ny­fal­vi bar­lan­grends­zer, ame­ly több mint 30 km hoss­zú. A leg­mé­ly­ebb a Sta­rý hrad a Alacsony-​Tátrában, 432 méte­res mély­ség­ben. A leg­hoss­zabb folyó a Vág, ame­ly 406 km hoss­zú. A leg­ma­ga­sabb víze­sés a Magas-​Tátrában a Kmeť-​vízesés, 80 méter magas. A legs­zél­se­be­sebb hely Cho­pok. A lege­sősebb hely a Zboj­níc­ka cha­ta. A leg­na­gy­obb hegy­ség az Ondavai-​dombság, ame­ly 1320 km² terüle­ten terül el. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a világ leg­na­gy­obb fából kés­zült oltá­ra, a Levo­čai Szent Jakab-​templom, Euró­pa geog­rá­fiai közép­pont­ja a Kremnica-​hegységben, az egy­et­len hideg arte­zi kút Euró­pá­ban a Her­lian­sky gej­zír Kas­sá­nál, a közép-​európai régió leg­na­gy­obb várá­gy­ai a Sze­pe­si vár, a leg­ma­ga­sabb hegyc­súcs a Kár­pá­tok­ban a Gerlachovský-​gerinc, a legöre­gebb köz­park a közép-​európai régi­ó­ban a Jan­ka Krá­ľa Park Pozso­ny­ban. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a leg­több vár és kas­té­ly Euró­pá­ban. 425 kas­té­ly, 180 vár, kas­té­ly és rom (slo​va​kia​.eu​.sk). 2011. május 21-​én 5 397 036 lakos élt itt (sta​tis​tics​.sk). Lakos­sá­gá­nak több mint 57%-a él váro­sok­ban (slo​va​kia​.eu​.sk).

Szlo­vá­kiá­ban főként szlo­vá­kok élnek. Kisebb­sé­gi cso­por­tok közé tar­to­znak a magy­arok, a romák, az ukrá­nok, a cse­hek és a néme­tek. Szlo­vá­kiá­ban külön­böző tör­té­nel­mi régi­ók talál­ha­tók, mint pél­dá­ul Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Sze­pes, Šariš, Abov, Zem­plén, Uh, Novoh­rad, Ora­va. A szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban érkez­tek Szlo­vá­kiá­ba, aki­ket külön­böző táma­dá­sok értek, töb­bek között az Ava­ro­ké, aki­ket később elűz­tek. A népes­sé­gük egy rés­ze azon­ban Szlo­vá­kiá­ban maradt. A legf­ris­sebb ada­tok sze­rint kér­dé­ses, hogy az egy­es idős­za­kok­ban a római tele­pülé­sek mily­en mess­zi­re ter­jed­tek. Min­de­ne­set­re Szlo­vá­kiá­ban is talál­tak római tele­pülé­si marad­vá­ny­o­kat több helyen.

Szlo­vá­kia első tele­pülé­se a pale­olit végén, min­te­gy 250 000 évvel eze­lőtt kelet­ke­zett, oly­an hely­eken, mint Gánov­ce, ahol nean­der­völ­gyi kopo­ny­át talál­tak, és Mora­vian­ban, ahol Vénusz szob­rot talál­tak – a Mora­vai Vénuszt. Az első gaz­dál­ko­dók valós­zí­nűleg Kr. e. 5 0004 000 évvel eze­lőtt jelen­tek meg itt. Kr. e. 4. szá­zad vége óta a kel­ták érkez­tek ide. Kr. e. 1. szá­zad­ban jöt­tek a dákok. Az 1. szá­zad ele­jé­től kezdve a ger­má­nok – Van­ni­ove kirá­ly­sá­ga – is ide érkez­tek. Az első szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban tele­ped­tek le erre a terület­re (Wiki­pe­dia).

A szlá­vok első álla­ma­la­ku­la­ta Szlo­vá­kiá­ban a 7. szá­zad­ban lét­re­jött Samo biro­da­lom volt. Később az Nit­ri her­ceg­ség, ame­ly­nek 833-​ban Mor­va her­ceg­ség­gel tör­té­nő egy­esí­té­sé­vel nagy Mor­va­ors­zág ala­kult ki (Wiki­pe­dia). Ez egy nagy­on fon­tos epi­zód volt a tör­té­ne­lem­ben ebben az idős­zak­ban, mivel ez egy vis­zo­ny­lag erős álla­ma­la­ku­lat volt. Ehhez az idős­zak­hoz tar­to­zik Cyril és Metód miss­zi­ó­ja a 9. szá­zad­ban, akik a keresz­té­ny hitet hir­det­ték ezen a terüle­ten. Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból ez egy nagy­on fon­tos vál­to­zás volt. Sike­rült elér­ni, hogy a latin mel­lett a sta­rosz­láv a litur­gi­kus nyelv is legy­en, amit még a pápa is eli­smert. Így ők let­tek az egy­et­len két nyelv, ame­ly­ek­ben misét lehe­tett celeb­rál­ni. Kb. a 10. szá­zad­ban érkez­tek a magy­arok, akik hason­ló­an az 5. szá­za­di ava­rok­hoz nomá­dok vol­tak. Azon­ban elle­nál­lás­ba ütköz­tek a szlá­vok, vala­mint a rómaiak és a ger­má­nok rés­zé­ről. Kevés lehe­tősé­gük volt, ezért lete­le­ped­tek és meg­ta­nul­ták művel­ni a föl­det. A 10. szá­zad­tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Magy­arors­zág­nak, a 19. szá­zad­tól Ausztria-​Magyarországnak. Pozso­ny, a mai fővá­ros hoss­zú ide­ig koro­ná­zá­si város volt. 1918-​tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Csehsz­lo­vá­kiá­nak, rövid időre önál­ló Szlo­vák Állam­ként a máso­dik világ­há­bo­rú alatt. 1993. janu­ár 1‑jétől Szlo­vá­kia önál­ló állam. 2004. május 1‑jétől az Euró­pai Unió tag­ja vagy­unk, 2004. már­cius 29-​től a NATO tag­ja vagy­unk, 2009. janu­ár 1‑jétől az euró­öve­zet tag­ja vagy­unk – az euró lett az hiva­ta­los fizetőeszköz.

Tör­té­nel­mi szem­pont­ból Szlo­vá­kia soks­zor volt táma­dá­sok­nak kitett, Tatá­rok, törökök által, de az ors­zág terüle­ti integ­ri­tá­sa szem­pont­já­ból elle­nállt. Igaz, hogy a törökök­nek és a tatá­rok­nak más célok is vol­tak, ami soks­zor arra kénys­ze­rí­tet­te őket, hogy elha­gy­ják Szlo­vá­kia terüle­tét. Min­de­ne­set­re sem a ger­mán, sem a római táma­dá­sok nem vol­tak túl nagy­ok. A múlt­ban a szlo­vá­kiai várak vis­zo­ny­lag jól mege­rősí­tet­tek vol­tak, és sike­re­sen elle­náll­tak az ellen­sé­gek­nek. Gyak­ran a meg­ny­eré­sük­höz áru­lás is hoz­zá­já­rult. A közép­kor­ban pél­dá­ul a Dévé­nyi, a Fülek várak nagy aka­dá­lyt jelen­tet­tek az ellen­sé­gek szá­má­ra. Végül is a Pozso­nyi vár is. His­zen Pozso­nyt soká­ig kővá­ros­nak is nevez­ték. Rossz idős­zak volt az egys­ze­rű embe­rek szá­má­ra 1526 után és körül­be­lül 1868-​ig. Érde­kes, hogy néhá­ny való­ság az akko­ri idős­zak­ból beke­rült a szó­tár­ba – a török gaz­da­ság kife­je­zés éppen a közép­kor­ból szár­ma­zik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők hasz­nál­ják a ter­mést, nem törődött a jövővel, egys­ze­rűen csak tovább men­tek, máso­kat zsaroltak.

Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból fon­tos volt az Istro­po­li­ta­na Aca­de­mia léte­zé­se is – Euró­pa egy­ik leg­ré­geb­bi egy­ete­me. Matej Kor­vín ala­pí­tot­ta Pozso­ny­ban körül­be­lül 1466-​ban. 1787-​ben Anton Ber­no­lák elős­zör kodi­fi­kál­ta a szlo­vák nyel­vet Nyugat-​Szlovákiai dia­lek­tus alap­ján – ber­no­lá­ki szlo­vák nyelv. 1843 óta Ľudo­vít Štúr miatt a közép­ső szlo­vák dia­lek­tus alap­ján kodi­fi­kál­ták a szlo­vák nyelvet.

A leg­több ember Pozso­ny­ban, Kas­sán, Pre­sov­ban, Nit­rá­ban, Zsol­nán, Besz­ter­ce­bá­ny­án, Trenc­sén­ben, Mar­ton­ban, Trenc­sén­ben, Pop­rád­ban, Prie­vi­dzá­ban, Zsol­nán él (slo​va​kia​si​te​.com). Nemze­ti par­kok: TANAP – Tát­rai Nemze­ti Park, NAPANT – Alacsony-​Tátrai Nemze­ti Park, Nagy-​Fátra, Kis-​Fátra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Szlo­vák Para­dic­som, Szlo­vák Karszt, Murá­nyi sík­ság (slo​va​kia​si​te​.com). Leg­fon­to­sabb ünne­pek: Karác­so­ny, Hús­vét, Miku­lás, Szent Lucia, Szil­vesz­ter, Újév, Gyer­mek­nap, Any­ák napja, Halot­tak napja, Far­sang (slo​va​kia​si​te​.com). Jelen­tős sze­mé­ly­i­sé­gek: Juraj Jáno­šík – rab­ló és népi hős, aki a gaz­da­gok­tól vett és a sze­gé­ny­ek­nek adott, Ľudo­vít Štúr – a szlo­vák írás­be­li nyelv kodi­fi­ká­to­ra, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – tudós, poli­ti­kus, kato­na, a Csehsz­lo­vák állam meg­te­rem­tője, Ale­xan­der Dub­ček – poli­ti­kus, 1968-​as Prá­gai Tavasz jelen­tős alak­ja (slo​va​kia​si​te​.com). Gaszt­ro­nó­miai jel­leg­ze­tes­sé­gek: pare­ni­ca, juh­sajt, sajt­ko­ron­gok, oštie­pok, bryn­dza, szil­vás­vi­rágh, pozso­nyi kif­li (mpsr​.sk), toka­ji bor, káposz­ta­le­ves, gom­bóc, palac­sin­ta, tla­čen­ka, hur­ka, pás­ká, és végül a kofo­la. Az erős alko­ho­lok közül ismer­tek: boro­vič­ka, szil­vó­rium, demä­nov­ka. Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ásvá­ny­vi­zek­ben – ásvá­ny­vi­zek­ben: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka és sok más.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2015, Časová línia, Devínské Karpaty, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Hrad Devín

Hits: 4723

Zná­me zrú­ca­ni­ny hra­du Devín, ležia­ce na skal­nom bra­le nad súto­kom Mora­vyDuna­ja, pat­ria k význam­ným pamät­ní­kom slo­ven­skej minu­los­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Za vlá­dy Tra­já­na a Valen­tia­na I. bola na Deví­ne pred­su­nu­tá rím­ska stráž­na sta­ni­ca. Opev­ne­nie vybu­do­va­la rím­ska posád­ka a bolo súčas­ťou hra­nič­né­ho obran­né­ho sys­té­mu Rím­skej ríše – Limes roma­nus (devin​.sk). Na hrad­nej výši­ne exis­to­va­la význam­ná kelt­ská osa­da už od začiat­ku posled­né­ho sto­ro­čia pred n.l.. (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Mimo­riad­ne význam­ná stra­te­gic­ká polo­ha, zná­ma už Kel­tomRima­nom, bola prí­či­nou aj k zalo­že­niu mohut­né­ho slo­van­ské­ho hra­dis­ka na hrad­nom návrší, kto­ré sa roku 864 prvý raz písom­ne uvá­dza pod menom Dowi­na (bra​ti​sla​va​.sk), čo zna­me­ná deva, diev­ča (devin​.sk). Naj­star­šie sto­py po Slo­va­noch pochá­dza­jú 8. sto­ro­čia, vysky­tu­jú sa ne celej plo­che cen­trál­ne­ho hra­dis­ka, z čoho si mož­no utvo­riť pred­sta­vu o inten­zív­nej síd­lis­ko­vej zástav­by. Dodnes sa zacho­va­li zvyš­ky zem­né­ho valu na sever­nej stra­ne hra­dis­ka, kto­rý bol vybu­do­va­ný už v rím­skej dobe. Slo­va­nia ho spev­ni­li dre­ve­nou pali­sá­dou (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

V 9. sto­ro­čí tu síd­lil Moj­mír, Ras­ti­slav aj Svä­top­luk, kto­rý tu v roku 871 pora­zil Nemcov (kas​tiel​.org). Z leto­pi­sov vyplý­va, že na Deví­ne sa opev­ni­lo veľ­ko­mo­rav­ské­ho knie­ža Ras­ti­slav, kto­rý hľa­dal úto­čis­ko pred výcho­dof­ran­ským krá­ľom Ľudo­ví­tom Nemcom (i15​.cz). V obdo­bí Veľ­ko­mo­rav­skej ríše to bol naj­výz­nam­nej­ší pohra­nič­ný hrad (bra​ti​sla​va​.sk). Toto roz­siah­le hra­dis­ko, chrá­ne­né od Duna­ja vyso­kým bra­lom a od seve­ro­vý­cho­du prie­ko­pa­mi a zem­ný­mi val­mi, bolo v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších pev­nos­tí pro­ti expan­zii Fran­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk). Po roku 892 bol Devín jed­ným z dôle­ži­tých bodov reťa­ze obran­ných hra­dísk pro­ti úto­kom sta­rých Maďa­rov z potis­kých oblas­tí (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Po záni­ku Veľ­kej Mora­vy nado­bu­dol Devín stra­te­gic­ký význam v 13. sto­ro­čí, v obdo­bí rakúsko-​uhorských bojov o Devín­sku brá­nu. Na hrad­nom kop­ci vzni­kol men­ší kamen­ný pohra­nič­ný stráž­ny hrad (wiki­pe­dia sk). V roku 1272 ovlá­dol hrad Pře­mysl Ota­kar, kto­rý zví­ťa­zil nad uhor­ským krá­ľom Šte­fa­nom (kas​tiel​.org).

K roz­siah­lej­šej výstav­be potom priš­lo až v roku 1460, keď sa sta­li vlast­ník­mi hra­du gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka. Hor­ný hrad pre­sta­vo­va­li a iné úpra­vy v dôsled­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva vyko­na­li Bát­ho­ry­ov­ci, kto­rí boli maji­teľ­mi v rokoch 15271606. Posled­né opev­ňo­va­cie prá­ce sa via­žu rov­na­ko ku Tur­kom a ku Pál­fy­ov­com v dru­hej polo­vi­ci 17. sto­ro­čia. Po záni­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva sa Devín začal v 18. sto­ro­čí roz­pa­dá­vať, k čomu pris­pel (wiki­pe­dia sk) v máji 1809 Napo­le­on, kto­rý obsa­dil Vie­deň a v júni vyho­dil hrad do povet­ria. Odvte­dy je v ruinách. Jeho slá­vu oži­vil v roku 1836 Ľudo­vít Štúr, pre kto­ré­ho bol Devín sym­bo­lom slo­van­skej vzá­jom­nos­ti a národ­né­ho uve­do­me­nia (sazp​.sk). Od čias slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia, po štú­rov­ských vychádz­kach na hrad­né zrú­ca­ni­ny, sa Devín stal pre svo­ju veľ­ko­mo­rav­skú tra­dí­ciu sym­bo­lom nie­len dáv­nej slo­van­skej slá­vy, ale aj sym­bo­lom slo­van­skej druž­by a pria­teľ­stva medzi národ­mi. Zrú­ca­ni­na hra­du Devín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a spra­vu­je ju mest­ské múze­um v Bra­ti­sla­ve (bra​ti​sla​va​.sk).

Na hra­de sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky rím­skej stav­by. Jed­na z nich sa nachá­dza na hor­nom nádvo­rí, pred vstu­pom do expo­zič­nej inte­ri­é­ro­vej čas­ti. Citu­jem z infor­mač­nej tabu­le, kto­rá sa nachá­dza pri tých­to pozos­tat­koch. Obja­vi­li ju počas arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu v 30. rokoch 20. sto­ro­čia. Pod­stat­ná časť nále­zov bola zni­če­ná počas II. sve­to­vej voj­ny. Zis­ti­lo sa, že stav­ba pozos­tá­va zo šty­roch miest­nos­tí, z kto­rých jed­na je zakon­če­ná apsi­dou orien­to­va­nou na juh. Na zákla­de sta­veb­nej tech­ni­ky sa môže dato­vať do 3. sto­ro­čia – obdo­bie vlá­dy dynas­tie Seve­rov­cov, s nasle­du­jú­cou pre­stav­bou, kto­rá sa moh­la rea­li­zo­vať za vlá­dy cisá­ra Valen­ti­niá­na I. (364375).” Budo­vu mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako súčasť civil­nej usad­los­ti (Infor­mač­ná tabu­ľa na Deví­ne). V rokoch 19211922 vo východ­nej čas­ti hra­dis­ka obja­vi­li a neskôr iden­ti­fi­ko­va­li veľ­ko­mo­rav­ský kos­tol dato­va­ný do 1011. sto­ro­čia (apsi​da​.sk).

Západ­né Kar­pa­ty vznik­li v dôsled­ku kolí­zie afric­kej a eurá­zij­skej plat­ne. Malé Kar­pa­ty a Hunds­he­im­ské vrchy sú ich súčas­ťou. V kot­li­nách sa postup­ne vytvo­ril rieč­ny sys­tém Duna­ja a Mora­vy. A prá­ve nad súto­kom spo­mí­na­ných riek sa nachá­dza bra­lo Devín­ske­ho hra­du. Pred­sta­vu­je vyz­dvi­hnu­tú časť poho­ria uťa­tú zlo­mom voči pokles­nu­tej Devín­skej brá­ne. Devín­ska hrad­ná ska­la je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Hrad­né bra­lo je mohut­né a čle­ni­té, dosa­hu­je výš­ku tak­mer 70 met­rov. Vysky­tu­jú sa tu na ska­le belem­ni­ty (Infor­mač­ná tabuľa).

Celý hrad­ný kopec je význam­ný aj ako bota­nic­ká loka­li­ta s výsky­tom mno­hých chrá­ne­ných a ohro­ze­ných dru­hov rast­lín. Vege­tá­ciu hrad­né­ho vrchu po stá­ro­čia ovplyv­ňo­val člo­vek. Ras­tie tu napr. Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­mač­ná tabu­ľa)

Skal­ná ste­na posky­tu­je hniezd­ne pod­mien­ky pre vtác­tvo. Tep­lé juž­né sva­hy sú význam­ným bio­to­pom naj­mä pre pla­zy a hmyz. V puk­li­nách hniez­dia napr.: sokol Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Z hmy­zu vid­lo­chvost Iphic­li­des poda­li­rius, jasoň Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, fúzač Ceram­byx cer­do (Infor­mač­ná tabuľa).

Oby­va­te­lia osa­dy v dol­nej čas­ti hra­dis­ka pocho­vá­va­li svo­jich mŕt­vych na tom­to mies­te ešte v čase Veľ­kej Mora­vy. Prie­mer­ný vek pocho­va­ných je 32 rokov, leža­li v hĺb­ka 70130 cm tes­ne jeden ved­ľa dru­hé­ho, mies­ta­mi i vo via­ce­rých vrstvách nad sebou. Zanik­nu­tý kos­tol z 9. sto­ro­čia nahra­di­la v 10. sto­ro­čí kaplnka.


The famous ruins of Devin Cast­le, per­ched on a roc­ky cliff abo­ve the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers, are among the sig­ni­fi­cant land­marks of Slo­vak his­to­ry (bra​ti​sla​va​.sk). During the rule of Tra­jan and Valen­ti­nian I, a Roman guard sta­ti­on was sta­ti­oned at Devin. The for­ti­fi­ca­ti­ons were built by a Roman gar­ri­son and were part of the Roman Empi­re­’s bor­der defen­se sys­tem – Limes roma­nus (devin​.sk). At the hill­top, the­re was a sig­ni­fi­cant Cel­tic sett­le­ment from the begin­ning of the last cen­tu­ry BC (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). The excep­ti­onal­ly stra­te­gic loca­ti­on, kno­wn to both Celts and Romans, led to the estab­lish­ment of a mas­si­ve Sla­vic for­tress on the hill, first men­ti­oned in wri­ting in 864 under the name Dowi­na, mea­ning a girl (devin​.sk). The oldest tra­ces of Slavs date back to the 8th cen­tu­ry, cove­ring the enti­re cen­tral for­tress area, pro­vi­ding insight into inten­si­ve sett­le­ment pat­terns. Rem­nants of an eart­hen wall on the nort­hern side, built in Roman times, rein­for­ced by Slavs with a wooden pali­sa­de, are still visib­le today (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

In the 9th cen­tu­ry, Devin was the resi­den­ce of Moj­mír, Ras­ti­slav, and Svä­top­luk, who defe­a­ted the Ger­mans here in 871 (kas​tiel​.org). Accor­ding to chro­nic­les, the Gre­at Mora­vian prin­ce Ras­ti­slav for­ti­fied Devin, see­king refu­ge from the East Fran­kish king Lou­is the Ger­man (i15​.cz). During the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin was the most sig­ni­fi­cant bor­der for­tress (bra​ti​sla​va​.sk). In the peri­od after 892, Devin beca­me one of the impor­tant points in the chain of defen­si­ve for­tres­ses against attacks by the old Hun­ga­rians from the are­as bey­ond the river (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). After the dec­li­ne of the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin gai­ned stra­te­gic impor­tan­ce in the 13th cen­tu­ry during the Austrian-​Hungarian strugg­les for the Devin Gate. A smal­ler sto­ne bor­der guard cast­le was built on the cast­le hill during this time (wiki­pe­dia sk). In 1272, Pře­mysl Ota­kar cap­tu­red the cast­le, defe­a­ting Hun­ga­rian King Step­hen (kas​tiel​.org).

More exten­si­ve cons­truc­ti­on occur­red in 1460 when the counts of Svä­tý Jur and Pezi­nok beca­me the owners of the cast­le. The upper cast­le was recons­truc­ted, and other modi­fi­ca­ti­ons were made due to the thre­at of the Turks by the Bát­ho­ry fami­ly, who owned it from 1527 to 1606. The last for­ti­fi­ca­ti­on works were asso­cia­ted with the Turks and the Pál­fy fami­ly in the second half of the 17th cen­tu­ry. After the dec­li­ne of the Tur­kish thre­at, Devin began to decay in the 18th cen­tu­ry, and in May 1809, Napo­le­on, who occu­pied Vien­na, blew up the cast­le in June. Sin­ce then, it has been in ruins. Its glo­ry was revi­ved in 1836 by Ľudo­vít Štúr, for whom Devin sym­bo­li­zed Sla­vic soli­da­ri­ty and nati­onal awa­re­ness (sazp​.sk). Sin­ce the times of the Slo­vak nati­onal move­ment and Štú­r’s walks to the cast­le ruins, Devin has beco­me a sym­bol not only of ancient Sla­vic glo­ry but also of Sla­vic friends­hip and cama­ra­de­rie among nati­ons. The ruins of Devin Cast­le are a nati­onal cul­tu­ral monu­ment mana­ged by the City Muse­um in Bra­ti­sla­va (bra​ti​sla​va​.sk).

On the cast­le grounds, the­re are rem­nants of a Roman struc­tu­re. One of them is loca­ted in the upper cour­ty­ard, in front of the entran­ce to the inte­ri­or exhi­bi­ti­on sec­ti­on. Quoting from an infor­ma­ti­on board near the­se rem­nants: It was dis­co­ve­red during archa­e­olo­gi­cal rese­arch in the 1930s. A sub­stan­tial part of the fin­dings was des­tro­y­ed during World War II. It was found that the struc­tu­re con­sists of four rooms, one of which is ter­mi­na­ted by an apse orien­ted to the south. Based on cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es, it can be dated to the 3rd cen­tu­ry – the peri­od of the Seve­ran dynas­ty, with sub­se­qu­ent modi­fi­ca­ti­ons that could have been car­ried out during the rule of Empe­ror Valen­ti­nian I. (364375).” The buil­ding can be cha­rac­te­ri­zed as part of a civi­lian sett­le­ment (Infor­ma­ti­on board at Devin). In 1921 – 1922, in the eas­tern part of the for­tress, archa­e­olo­gists dis­co­ve­red and later iden­ti­fied a Gre­at Mora­vian church dating from the 10th-​11th cen­tu­ry (apsi​da​.sk).

The Wes­tern Car­pat­hians for­med due to the col­li­si­on of the Afri­can and Eura­sian pla­tes. The Small Car­pat­hians and Hain­burg Moun­tains are part of this struc­tu­re. The Danu­be and Mora­va river sys­tems gra­du­al­ly deve­lo­ped in the basins. The Devin Gate is situ­ated abo­ve the con­flu­en­ce of the­se rivers, repre­sen­ting an ele­va­ted part of the moun­tain sepa­ra­ted by a fault from the sub­si­ded Devin Gate. The Devin Cast­le cliff is a nati­onal natu­ral monu­ment, and the cast­le hill is also a sig­ni­fi­cant bota­ni­cal site with many pro­tec­ted and endan­ge­red plant spe­cies. The enti­re cast­le hill is essen­tial for bird nesting con­di­ti­ons. The warm sout­hern slo­pes are cru­cial habi­tats, espe­cial­ly for repti­les and insects. Spe­cies like the fal­con Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, and lon­ghorn Ceram­byx cer­do nest in the cre­vi­ces of the rock (Infor­ma­ti­on board at Devin). In the lower part of the for­tress, inha­bi­tants buried the­ir dead in the Gre­at Mora­vian era. The ave­ra­ge age of the buried is 32 years, and they were buried at a depth of 70 – 130 cm, clo­se­ly next to each other, some­ti­mes in seve­ral lay­ers abo­ve each other. The extinct church from the 9th cen­tu­ry was repla­ced by a cha­pel in the 10th century.


Die berühm­ten Ruinen von Sch­loss Devin, hoch oben auf einem Fel­sen über der Mün­dung der Mora­va und der Donau, gehören zu den bede­uten­den Denk­mä­lern der slo­wa­kis­chen Ges­chich­te (bra​ti​sla​va​.sk). Wäh­rend der Herrs­chaft von Tra­jan und Valen­ti­nian I. befand sich auf Devin eine römis­che Wach­sta­ti­on. Die Befes­ti­gun­gen wur­den von einer römis­chen Gar­ni­son errich­tet und waren Teil des Grenz­ver­te­i­di­gungs­sys­tems des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus (devin​.sk). Auf dem Hügel gab es eine bede­uten­de kel­tis­che Sied­lung seit Beginn des letz­ten vorch­rist­li­chen Jahr­hun­derts (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Die außer­ge­wöhn­lich stra­te­gis­che Lage, bekannt sowohl bei Kel­ten als auch bei Römern, führ­te zur Errich­tung einer mas­si­ven sla­wis­chen Fes­tung auf dem Hügel, die ers­tmals 864 unter dem Namen Dowi­na, was Mäd­chen bede­utet (devin​.sk), sch­rift­lich erwähnt wur­de. Die ältes­ten Spu­ren der Sla­wen stam­men aus dem 8. Jahr­hun­dert und ers­trec­ken sich über das gesam­te zen­tra­le Fes­tungs­ge­län­de, was Einb­lick in inten­si­ve Sied­lungs­mus­ter ermög­licht. Res­te einer Erd­mau­er auf der Nord­se­i­te, die in römis­cher Zeit gebaut und von den Sla­wen mit einem höl­zer­nen Pali­sa­den­wall vers­tär­kt wur­de, sind heute noch sicht­bar (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Im 9. Jahr­hun­dert war Devin der Wohn­sitz von Moj­mír, Ras­ti­slav und Svä­top­luk, die hier 871 die Deuts­chen besieg­ten (kas​tiel​.org). Laut Chro­ni­ken befes­tig­te der Gro­ßmäh­ris­che Fürst Ras­ti­slav Devin und such­te Schutz vor dem ostf­rän­kis­chen König Ludwig dem Deuts­chen (i15​.cz). Wäh­rend des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches war Devin die bede­utend­ste Grenz­fes­te (bra​ti​sla​va​.sk). In der Zeit nach 892 wur­de Devin einer der wich­ti­gen Punk­te in der Ket­te von Ver­te­i­di­gungs­fes­tun­gen gegen Angrif­fe der alten Ungarn aus den Gebie­ten jen­se­its des Flus­ses (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Nach dem Nie­der­gang des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches erlang­te Devin im 13. Jahr­hun­dert wäh­rend der österreichisch-​ungarischen Kämp­fe um das Devin-​Tor stra­te­gis­che Bede­utung. In die­ser Zeit wur­de auf dem Burg­berg eine kle­i­ne­re ste­i­ner­ne Gren­zwäch­ter­burg errich­tet (wiki­pe­dia sk). Im Jahr 1272 ero­ber­te Pře­mysl Ota­kar die Burg und besieg­te den unga­ris­chen König Step­han (kas​tiel​.org).

Umfan­gre­i­che­re Bau­ar­be­i­ten erfolg­ten 1460, als die Gra­fen von Svä­tý Jur und Pezi­nok die Besit­zer der Burg wur­den. Die Ober­burg wur­de rekons­tru­iert, und ande­re Ände­run­gen wur­den aufg­rund der Bed­ro­hung durch die Tür­ken von der Fami­lie Bát­ho­ry vor­ge­nom­men, die sie von 1527 bis 1606 besaß. Die letz­ten Befes­ti­gung­sar­be­i­ten wur­den mit den Tür­ken und der Fami­lie Pál­fy in der zwe­i­ten Hälf­te des 17. Jahr­hun­derts in Ver­bin­dung geb­racht. Nach dem Rück­gang der tür­kis­chen Bed­ro­hung begann Devin im 18. Jahr­hun­dert zu ver­fal­len, und im Mai 1809 spreng­te Napo­le­on, der Wien besetzt hat­te, die Burg im Juni. Seit­dem liegt sie in Ruinen. Ihre Glo­rie wur­de 1836 von Ľudo­vít Štúr wie­der­be­lebt, für den Devin ein Sym­bol der sla­wis­chen Soli­da­ri­tät und nati­ona­len Bewusst­se­ins war (sazp​.sk). Seit den Zei­ten der slo­wa­kis­chen Nati­onal­be­we­gung und der Spa­zier­gän­ge von Štúr zu den Bur­güber­res­ten ist Devin zu einem Sym­bol nicht nur des alten sla­wis­chen Ruhms, son­dern auch der sla­wis­chen Fre­unds­chaft und Kame­rads­chaft zwis­chen den Völ­kern gewor­den. Die Ruinen von Sch­loss Devin sind ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal, das vom Stadt­mu­se­um in Bra­ti­sla­va ver­wal­tet wird (bra​ti​sla​va​.sk).

Auf dem Burg­hügel befin­den sich Über­res­te einer römis­chen Struk­tur. Eine von ihnen befin­det sich im obe­ren Hof, vor dem Ein­gang zum Innen­be­re­ich der Auss­tel­lung. Ich zitie­re von einer Infor­ma­ti­ons­ta­fel in der Nähe die­ser Über­res­te: Sie wur­de wäh­rend archä­o­lo­gis­cher Fors­chun­gen in den 1930er Jah­ren ent­dec­kt. Ein wesen­tli­cher Teil der Fun­de wur­de wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs zers­tört. Es stell­te sich heraus, dass die Struk­tur aus vier Räu­men bes­teht, von denen einer mit einer Apsis nach Süden abgesch­los­sen ist. Basie­rend auf der Bau­tech­nik kann sie auf das 3. Jahr­hun­dert datiert wer­den – die Zeit der Herrs­chaft der Dynas­tie der Seve­rer, mit nach­fol­gen­den Modi­fi­ka­ti­onen, die wäh­rend der Herrs­chaft von Kai­ser Valen­ti­nian I. (364375) durch­ge­fü­hrt wor­den sein könn­ten.” Das Gebä­u­de kann als Teil einer zivi­len Sied­lung cha­rak­te­ri­siert wer­den (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). In den Jah­ren 1921 – 1922 wur­de im öst­li­chen Teil der Fes­tung ein gro­ßmäh­ris­ches Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 10. – 11. Jahr­hun­dert ent­dec­kt und spä­ter iden­ti­fi­ziert (apsi​da​.sk).

Die Wes­tkar­pa­ten ents­tan­den aufg­rund der Kol­li­si­on der afri­ka­nis­chen und eura­sis­chen Plat­ten. Die Kle­i­nen Kar­pa­ten und die Hain­bur­ger Ber­ge sind Teil die­ser Struk­tur. In den Bec­ken bil­de­te sich all­mäh­lich das Fluss­sys­tem der Donau und der Mora­va. Das Devin-​Tor liegt genau über der Mün­dung die­ser Flüs­se und reprä­sen­tiert einen erhöh­ten Teil des Gebir­ges, der durch einen Bruch vom gesun­ke­nen Devin-​Tor get­rennt ist. Die Devin-​Burgklippe ist ein nati­ona­les Natur­denk­mal, und der Burg­berg ist auch ein bede­uten­der bota­nis­cher Ort mit vie­len ges­chütz­ten und gefä­hr­de­ten Pflan­ze­nar­ten. Der gesam­te Burg­berg ist für Vogel­nist­be­din­gun­gen von Bede­utung. Die war­men Süd­hän­ge sind vor allem für Repti­lien und Insek­ten wich­ti­ge Lebens­rä­u­me. Arten wie der Fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo und Hirsch­kä­fer Ceram­byx cer­do nis­ten in den Spal­ten des Fel­sens (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). Im unte­ren Teil der Fes­tung beg­ru­ben die Bewoh­ner ihre Toten noch wäh­rend der Gro­ßmäh­ris­chen Ära. Das durchb­ro­che­ne Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 9. Jahr­hun­dert wur­de im 10. Jahr­hun­dert durch eine Kapel­le ersetzt.


Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Különösen fon­tos stra­té­giai hely­ze­tét, ame­ly már ismert volt a kel­ták és a rómaiak előtt, a slo­vák terület ostro­má­nak kös­zön­het­te. Devín várán egy hatal­mas szlo­vák várat ala­pí­tot­tak, ame­ly­et elős­zör 864-​ben írtak le Dowi­na néven (bra​ti​sla​va​.sk), ami azt jelen­ti, lány (devin​.sk). A leg­ré­geb­bi nyo­mok a szlá­vok­ról a 8. szá­zad­ból szár­ma­znak, és az egész várat érin­tik, ami alap­ján elkép­zel­het­jük az inten­zív tele­pülé­si beé­pí­tés­ről. Az észa­ki olda­lon még ma is fenn­ma­radt a római kor­ból szár­ma­zó föld­sánc marad­vá­nya, ame­ly­et a szlá­vok fa kerí­tés­sel erősí­tet­tek meg (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

A 9. szá­zad­ban Moj­mír, Ras­ti­slav és Svä­top­luk szék­he­lye volt, aki 871-​ben a néme­tek elle­ni győze­lem­mel vég­ződött (kas​tiel​.org). Az írá­sok­ból az derül ki, hogy Ras­ti­slav, a nagy­mor­vai feje­de­lem, mege­rősí­tet­te Devínt, ami­kor mene­dé­ket kere­sett a kele­ti Frank kirá­ly, Ludwig német elől (i15​.cz). A Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén ez volt a leg­fon­to­sabb hatá­rőr­ző vár (bra​ti​sla​va​.sk). Ebben az idős­zak­ban a Devín hegyi várá­rok volt az egy­ik leg­fon­to­sabb erődít­mé­ny a Frank Biro­da­lom ter­jesz­ke­dé­se ellen (bra​ti​sla​va​.sk). 892 után Devín az egy­ik fon­tos pont­ja volt a védel­mi erődök lán­cá­nak a régi magy­ar terüle­tek táma­dá­sai ellen (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). A Nagy-​Morva Biro­da­lom buká­sa után Devín a 13. szá­zad­ban nyer­te el stra­té­giai jelen­tősé­gét, az osztrák-​magyar har­cok ide­jén a Devín kapu­já­ért. A hegyi vár­ból egy kisebb kőha­tá­rál­lo­más ala­kult ki a 13. szá­zad végén, a Bát­ho­ry csa­lád épí­tet­te át a török ves­zé­ly miatt, akik a várat 1527 és 1606 között bir­to­kol­ták. Az utol­só erődí­té­si mun­kák azon­ban a török ves­zé­ly és a 17. szá­zad máso­dik felé­nek Pál­fy­ok­hoz kapc­so­lód­nak. A török ves­zé­ly megs­zűné­sét köve­tően a 18. szá­zad­ban kez­dett szé­tes­ni a Devín, amit (wiki­pe­dia sk) 1809 máju­sá­ban Napó­le­on oko­zott, aki elfog­lal­ta Béc­set és június­ban fel­rob­ban­tot­ta a várat. Azó­ta romok­ban hever. Dic­sősé­gét 1836-​ban Žudo­vít Štúr élesz­tet­te fel, aki szá­má­ra a Devín a szláv kölc­sönöses­ség és a nemze­ti öntu­dat szim­bó­lu­ma volt (sazp​.sk). A szlo­vák nemze­ti moz­ga­lom ide­jén, a hegyi romok­ra tett séta után a Devín a régi szláv dic­sőség nem csak a nemzet szim­bó­lu­ma lett, hanem a szláv barát­ság és a népek közöt­ti barát­ság jel­ké­pe is. A Devín rom­ja nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék­mű, ame­ly­et Pozso­ny váro­si múze­uma kezel (bra​ti​sla​va​.sk).

A váron római épüle­tek marad­vá­ny­ai talál­ha­tók. Az egy­ik közülük a fel­ső udva­ron talál­ha­tó, az inte­ri­őr kiál­lí­tá­si rés­zé­hez veze­tő bejá­rat előtt. Idé­zem az infor­má­ci­ós táb­lá­ról szár­ma­zó infor­má­ci­ó­kat, ame­ly­ek ezen marad­vá­ny­ok mel­lett talál­ha­tók. A 30-​as évek­ben, egy 1945-​ös II. világ­há­bo­rús bom­bá­zás során fel­fe­dez­ték. Megál­la­pí­tot­ták, hogy az épület négy hely­i­ség­ből áll, ame­ly­ek közül az egy­ik déli irá­ny­ba orien­tált apsi­dá­val zárul. Az épí­tés­ze­ti tech­ni­ka alap­ján a 3. szá­zad­ra datál­ha­tó, a Seve­ran dinasz­tia ural­ma ide­jé­re, a követ­ke­ző áta­la­kí­tás­sal, ame­ly­et Valen­tia­nus I. ural­ko­dá­sa alatt haj­tot­tak vég­re (364 – 375)”. Az épüle­tet civil tele­pülés rés­ze­ként lehet­ne jel­le­mez­ni (Devín infor­má­ci­ós táb­la). Az 1921 – 22-​es évek­ben a vár­ke­gy­etem kele­ti rés­zén talál­ták meg és később azo­no­sí­tot­ták a 10 – 11. szá­zad­ra datál­ha­tó nagy­mor­vai tem­plo­mot (apsi​da​.sk).

A Nyugati-​Kárpátok az afri­kai és az euráz­siai lemez ütközé­sé­nek ered­mé­ny­eként kelet­kez­tek. A Kis-​Kárpátok és a Huns­he­i­mi hegy­ek rés­zét képe­zik. A meden­cék­ben foko­za­to­san kia­la­kult a Duna és a Mor­va foly­órends­zer. És éppen a Mor­va és a Duna öss­ze­fo­ly­á­sá­nál talál­ha­tó a Devin vár­há­gá­ja. A Devin vár­há­za egy kie­mel­ke­dő rés­zét képe­zi a hegy­nek, ame­ly­et levá­gott egy hibá­val a Devin kapu­val szem­ben. A Devin vár­há­gai külön nemze­ti ter­més­ze­ti emlék­mű. A vár­há­zi hágó erős és tagolt, majd­nem 70 méte­res magas­ság­ban. Itt talál­ha­tók a belem­ni­te­sek is (Infor­má­ci­ós tábla).

Az egész vár domb egy­ben fon­tos bota­ni­kai hely is, sok védett és ves­zé­ly­ez­te­tett növé­ny­faj előfor­du­lá­sá­val. Pél­dá­ul a követ­ke­zők is nőnek itt: Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­má­ci­ós tábla).

A szik­la­fal madár­nak biz­to­sít fész­ke­lé­si fel­té­te­le­ket. A déli mele­gek fon­tos élőhe­ly­et jelen­te­nek különösen a hül­lők és a rova­rok szá­má­ra. A hasa­dé­kok­ban pél­dá­ul fész­kelt a kestrel Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Az emlősök­től pél­dá­ul a Iphic­li­des poda­li­rius, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, a Saga pedo, a Ceram­byx cer­do (Infor­má­ci­ós tábla).

A hegy lábá­nál fek­vő tele­pülés lakói még a Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén is itt temet­ték el halot­tai­kat. A teme­tő átla­gos élet­ko­ra 32 év volt, 70 – 130 cm mély­ség­ben feküd­tek egy­más mel­lett, néha több réteg­ben is. A 9. szá­zad­ban lerom­bol­ták a nagy­mor­vai tem­plo­mot, hely­é­be a 10. szá­zad­ban egy kápol­na lépett.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 4201

Záho­rie je kra­ji­na medzi Čes­kom na seve­re, Rakús­kom na zápa­de, Malý­mi Kar­pat­mi na juho­vý­cho­de, rie­kou Dunaj na juhu. Záho­rie si pamä­tá pocho­do­va­nie rím­skych légií, zjed­no­te­nie slo­van­ských kme­ňov do Veľ­ko­mo­rav­skej ríše. Vied­li tu ces­ty nemec­kých rytie­rov i čes­kých knie­žat. Už stá­ro­čia je pohra­nič­ným kra­jom. Na cca 2500 km2 tu žije tak­mer 300 000 oby­va­te­ľov (zaho​rie​.sk). Pome­no­va­nie Záho­rie má kore­ne v 17. sto­ro­čí. Pochá­dza od latin­ské­ho Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus. Tak bol ozna­čo­va­ný kraj Bra­ti­slav­skej župy, kto­rý ležal za Malý­mi Kar­pat­mi – za hora­mi. Iné his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­ven­ské Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tív­ne Záho­rie nikdy netvo­ri­lo jed­not­ný celok (zaho​rie​.sk). Zahŕňa okre­sy Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, čias­toč­ne Myja­va a Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Väč­ši­nu úze­mia tvo­rí Záhor­ská níži­na (zaho​rie​.sk).

Hos­po­dár­ska čin­nosť člo­ve­ka mala za násle­dok obno­ve­nie pohy­bu pies­ku. Pre­to sa v 16. a 17. sto­ro­čí na Záhor­skej níži­ne usku­toč­ni­lo zales­ňo­va­nie uvoľ­ne­ných pies­kov. Pri­ro­dze­ný cha­rak­ter lesov na via­tych pies­koch však potla­či­lo dlho­roč­né vysá­dza­nie boro­vi­ce (zaho​rie​.sk). Dnes je Záho­rie typic­ké boro­vi­co­vý­mi a luž­ný­mi les­mi a pies­či­tou pôdou. Čas­to tu fúka vie­tor (lozor​no​.sk). Avšak pôvod­ne bola Záhor­ská níži­na sil­ne zamok­re­ným úze­mím s moča­ris­ka­mi, jaze­ra­mi a mŕt­vy­mi rame­na­mi riek. Na nivách riek Mora­va a Myja­va aj dnes mäk­ké luž­né lesy. Na vyš­šie polo­že­ných čas­tiach tvr­dý luž­ný les. Oso­bit­ným typom luž­né­ho lesa sú poras­ty jel­še lep­ka­vej na trva­le zamok­re­ných sla­tin­ných pôdach, naprí­klad v prí­rod­nej rezer­vá­cii Bez­dné pri Pla­vec­kom Štvr­t­ku. Z hľa­dis­ka fló­ry je uni­kát­na Devín­ska Koby­la (zaho​rie​.sk).

Záhor­ská níži­na je roz­de­le­ná na dva cel­ky: Bor­skú níži­nu a Chvoj­nic­kú pahor­ka­ti­nu. Cen­trál­nu časť Bor­skej níži­ny tvo­ria via­te pies­ky seve­ro­vý­chod­ne od Lozor­na a Mala­ciek. Na seve­re s pies­ko­vých pre­sy­pov vystu­pu­je Lak­šár­ska pahor­ka­ti­na. Pozdĺž riek Mora­va a Myja­va sú rieč­ne nivy Myjav­ská a Dol­no­mo­rav­ská niva – štr­ko­pies­ko­vé náno­sy roz­ru­še­né mean­dro­va­ním riek. Medzi Cero­vou a Zoho­rom je prie­ko­po­vá pre­pad­li­na Pod­ma­lo­kar­pat­ská zní­že­ni­na, v kto­rej vznik­li roz­siah­lej­šie moča­ris­té úze­mia. Chvoj­níc­ka pahor­ka­ti­na má tri čas­ti: Ska­lic­ký hájik, Unín­sku a Senic­kú pahor­ka­ti­nu. Nachá­dza­jú sa tu hru­bé vrstvy spra­še a spra­šo­vých hlín. Záho­rie má aj kra­so­vé úze­mia v Malých Kar­pa­toch – Borin­ský a Pla­vec­ký kras. Myjav­ská pahor­ka­ti­na sa rozp­res­tie­ra medzi Malý­mi a Bie­ly­mi Kar­pat­mi (zaho​rie​.sk). Záhor­ská níži­na neop­lý­va veľ­kou hus­to­tou rieč­nej sie­te, navy­še pôvod­nú sieť výraz­ne menil člo­vek. Úze­mie je pomer­ne suchou oblas­ťou. Naj­väč­šie rie­ky sú Mora­va, Myja­va a Ruda­va. Avšak naj­mä v rieč­nych a via­tych pies­koch sú význam­né záso­by pod­zem­nej vody. Vysky­tu­je sa tu aj množ­stvo vod­ných nádr­ží, štr­ko­vísk a ryb­ní­kov (zaho​rie​.sk). Väč­ši­na jazier na Záho­rí vznik­la ťaž­bou štr­ku a pies­ku. Jas­ky­ne Dera­vá ska­la a Pohan­ská sú súčas­ťou Malo­kar­pat­ské­ho kra­su (lozor​no​.sk). Na ska­lách a zrú­ca­ni­nách hra­dov Malých a Bie­lych Kar­pát hniez­di dra­vé vtác­tvo, napr. sokol rároh (zaho​rie​.sk). Avšak sú tu aj nále­zis­ká ropy a zem­né­ho ply­nu pri Gbe­loch. Prie­my­sel­ne sa tu ťaži­lo od roku 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie pat­rí k sko­ro osíd­le­ným úze­miam Slo­ven­ska. K naj­star­ším osíd­le­ným loka­li­tám pat­rí jas­ky­ňa Dera­vá ska­la pri Pla­vec­kom Miku­lá­ši a pale­oli­tic­ká osa­da pri Sološ­ni­ci. Asi v 6. až 5. sto­ro­čí pred n. l. sem priš­li Ský­ti, po nich Kel­ti. Síd­lis­ká z mlad­šej doby želez­nej sa našli napr. na Myja­ve, na Deví­ne, v Šaš­tí­ne. Kel­ti budo­va­li dob­re opev­ne­né síd­lis­ká, ovlá­da­li hut­níc­tvo, výro­bu nástro­jov, zbra­ní, šper­kov (zaho​rie​.sk). Na vrchu Pohan­ská bolo vybu­do­va­né roz­siah­le oppi­dum (lozor​no​.sk). Kel­tov a Dákov vytla­či­li na pre­lo­me leto­poč­tov ger­mán­ski Mar­ko­ma­ni a Kvá­di. Ich rozt­rú­se­né kme­ne pre­nik­li aj na Záho­rie. Posled­ný ger­mán­sky kmeň na Záho­rí boli Lon­go­bar­di v prvej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia. V 5. a 6. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li Slo­va­nia, kto­rých ata­ko­va­li avar­ské kočov­né kme­ne. Z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy sú zná­me síd­lis­ká a hra­dis­ká v Pod­bran­či, v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, v Seni­ci, v Rohož­ní­ku, v Stu­pa­ve, v Zoho­re, vo Vyso­kej pri Mora­ve a na Deví­ne (zaho​rie​.sk). Po vzni­ku Uhor­ska sa Záho­rie sta­lo pohra­nič­ným pás­mom s Čes­kým krá­ľov­stvom a Rakús­kom. Na ochra­nu hra­níc boli povo­la­né kme­ne Siku­lovPlav­cov, po kto­rých sa tu zacho­va­li miest­ne náz­vy Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le a iné (lozor​no​.sk). Tatár­sky vpád v rokoch 12411242 spô­so­bil zánik dreveno-​hlinitých hra­dov a sta­va­li si kamen­né hra­dy. Od roku 1221 mala Vie­deň prá­vo skla­du. To zna­me­na­lo, že tu tovar muse­li vylo­žiť a ponúk­nuť domá­cim kup­com. Záro­veň boli núte­ní kupo­vať od vie­den­ských kup­cov dra­hý tovar pri­ve­ze­ný zo zápa­du. Vie­deň sa sna­ži­li kup­ci obísť. Kup­ci pre­bro­di­li Dunaj až v Ostri­ho­me a pokra­čo­va­li po Čes­kej ces­te do Trna­vy, cez Malé Kar­pa­ty do Jab­lo­ni­ce, Seni­ce, Holí­ča a odtiaľ do Brna, Pra­hy a veľ­ko­miest západ­nej Euró­py. Čes­kú ces­tu toto roz­hod­nu­tie pový­ši­lo na základ­nú európ­sku magis­trá­lu, oko­lo kto­rej sa v dru­hej polo­vi­ci 13. a v 14. sto­ro­čí zača­li for­mo­vať feudál­ne hrad­né pan­stvá (zaho​rie​.sk).

Po bit­ke pri Mohá­či v roku 1526 a po turec­kej výpra­ve v roku 1663 ubud­lo na Záho­rí slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo. Novým etni­kom sa sta­li chor­vát­ski kolo­nis­ti, kto­rí osíd­ľo­va­li kopa­ni­ce v oko­lí Myja­vy, Dúb­rav­ku, Lamač, Záhor­skú Bys­tri­cu. V roku 1528 pri­chá­dza­jú na západ­né Slo­ven­sko refor­mač­ní habá­ni. Ich stre­dis­kom sa sta­lo Sobo­tiš­te. Žili ako jed­na veľ­ká rodi­na, spo­loč­ne hos­po­dá­ri­li, nikto nesmel mať súkrom­ný maje­tok. Zaobe­ra­li sa naj­mä kera­mi­kou, hrn­čiar­stvom. V 18. a 19. sto­ro­čí sa Ska­li­ca pre­slá­vi­la jem­ným súk­nom. Bre­zo­vá pod Brad­lom sa sta­lo stre­dis­kom výro­by kože a plát­na. Myja­va, Vrbov­ce a Sobo­tiš­te pyt­li­kár­stvom. V Šaš­tí­ne vznik­la v roku 1736 kar­tún­ku, kto­rá bola do roku 1847, kedy zanik­la, naj­väč­šou a naj­zná­mej­šou manu­fak­tú­rou na Slo­ven­sku. Pat­ri­la k naj­väč­ším v Euró­pe, zamest­ná­va­la tak­mer 20 000 ľudí, svo­je pra­dia­ren­ské cen­trá mala v Dol­nom Rakús­ko, naj­mä vo Vied­ni. V Holí­či vznik­la manu­fak­tú­ra na majo­li­ku. Navy­še sa stal stre­dis­kom zuš­ľach­ťo­va­nia oviec. Ska­li­ca pat­ri­la v sedem­de­sia­tych rokoch 18. sto­ro­čia s 5 000 oby­va­teľ­mi medzi 10 naj­väč­ších miest Slo­ven­ska. V rokoch 184849 bola Myja­va jed­no z cen­tier národ­né­ho hnu­tia. Ziš­lo sa tu prvé národ­né zhro­maž­de­nie, kto­ré vyhlá­si­lo Slo­ven­skú národ­nú radu ako repre­zen­ta­tív­ny orgán (zaho​rie​.sk).

V lete sa tu kona­jú naj­väč­šie a naj­výz­nam­nej­šie stret­nu­tia vojen­ských his­to­ric­kých vozi­diel a klu­bov vojen­skej his­tó­rie na Slo­ven­sku s náz­vom Saha­ra a Slo­ven­ské pies­ky. Iné kul­túr­ne podu­ja­tia: Malac­ká hudob­ná jar, Malac­ké kul­túr­ne leto, diva­del­né podu­ja­tie Zej­de­me se na ham­bál­ku a Jabl­ko­vé hodo­va­nie v Malac­kách, Stu­pa­ve a Jab­lo­ňo­vom, Habán­sky hodo­vý jar­mok vo Veľ­kých Levá­roch, Det­ský medzi­ná­rod­ný folk­lór­ny fes­ti­val Mra­ve­nec v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Záh­rad­ná galé­ria Aloj­za Macha­ja v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Piv­ný fes­ti­val a Dni zelá v Stu­pa­ve, Dedin­ka reme­siel a ume­ní Abe­land pri Lozor­ne, Dni hroz­na a vína v Lozor­ne, Svia­tok Pomo­ra­via v Jab­lo­ňo­vom, Súťaž vo vare­ní gulá­ša v Rohož­ní­ku, folk­lór­ne podu­ja­tie Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic­ké podu­ja­tie Varí­me via­noč­nú kapust­ni­cu v Sološ­ni­ci, Dožin­ko­vá sláv­nosť v Pla­vec­kom Pet­ri, Trd­lo­fest, hudob­né podu­ja­tie Musi­ca sac­ra, vinoh­rad­níc­ky Deň otvo­re­ných búd v Ska­li­ci, Tere­zián­ske dni, Zámoc­ké piv­né sláv­nos­ti v Holí­či, Hrad­né sláv­nos­ti v Pod­bran­či, Letec­ký deň a Mar­tin­ské svet­lo­no­se­nie v Seni­ci, Pre­te­ky dra­čích lodí na Kunov­skej prieh­ra­de (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Tim­ko).


Záho­rie is a regi­on situ­ated bet­we­en the Czech Repub­lic to the north, Aus­tria to the west, the Small Car­pat­hians to the sout­he­ast, and the Danu­be River to the south. Záho­rie has a rich his­to­ry, wit­nes­sing the march of Roman legi­ons, the uni­fi­ca­ti­on of Sla­vic tri­bes into the Gre­at Mora­vian Empi­re, and the pre­sen­ce of Ger­man knights and Czech prin­ces. For cen­tu­ries, it has been a bor­der­land. With an area of app­ro­xi­ma­te­ly 2500 km², Záho­rie is home to near­ly 300,000 resi­dents (zaho​rie​.sk). The name Záho­rie has its roots in the 17th cen­tu­ry, deri­ved from the Latin term Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus,” which refer­red to the regi­on behind the Small Car­pat­hians, bey­ond the moun­tains. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Morav­ské pole na Slo­ven­sku, Slo­vak Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, and Morav­ský dol. Admi­ni­stra­ti­ve­ly, Záho­rie has never for­med a uni­fied enti­ty (zaho​rie​.sk). It inc­lu­des the dis­tricts of Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, par­tial­ly Myja­va, and Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. The majo­ri­ty of the ter­ri­to­ry is cha­rac­te­ri­zed by the Záho­rie Lowland (zaho​rie​.sk).

Human eco­no­mic acti­vi­ties led to the move­ment of sand, promp­ting affo­re­sta­ti­on of the loose sands in the Záho­rie Lowland during the 16th and 17th cen­tu­ries. Howe­ver, the natu­ral cha­rac­ter of the forests on win­dy sands was alte­red by the exten­si­ve plan­ting of pine tre­es (zaho​rie​.sk). Today, Záho­rie is kno­wn for its pine and ripa­rian forests and san­dy soil. Winds are fre­qu­ent in this regi­on (lozor​no​.sk). Ori­gi­nal­ly, the Záho­rie Lowland was a hea­vi­ly mars­hy area with swamps, lakes, and dead river bran­ches. Soft ripa­rian forests still exist on the flo­odp­lains of the Mora­va and Myja­va rivers. On hig­her ele­va­ti­ons, the­re are hard ripa­rian forests. The wet­land forests on per­ma­nen­tly water­log­ged peat soils, such as in the natu­re reser­ve Bez­dné near Pla­vec­ký Štvr­tok, are uni­que. From a bota­ni­cal per­spec­ti­ve, Devín­ska Koby­la is also remar­kab­le (zaho​rie​.sk).

The Záho­rie Lowland is divi­ded into two parts: the Bor­ská Lowland and the Chvoj­nic­ká Hills. The cen­tral part of the Bor­ská Lowland con­sists of wind­swept sands nort­he­ast of Lozor­no and Malac­ky. To the north, sand dunes rise in Lak­šár­ska Hills. Along the Mora­va and Myja­va rivers, the­re are the river basins of Myjav­ská and Dol­no­mo­rav­ská niva, gravel-​sand depo­sits dis­tur­bed by river mean­de­ring. Bet­we­en Cero­vá and Zohor, the­re is the Pod­ma­lo­kar­pat­ská Dep­res­si­on, whe­re exten­si­ve mars­hy are­as for­med. The Chvoj­nic­ká Hills have three parts: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska, and Senic­ká pahor­ka­ti­na. Thick lay­ers of loess and loess-​like soils are found here. Záho­rie also fea­tu­res karst are­as in the Small Car­pat­hians – Borin­ský and Pla­vec­ký kras. The Myjav­ská Hills extend bet­we­en the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). The Záho­rie Lowland does not have a den­se river network, and human acti­vi­ties have sig­ni­fi­can­tly alte­red the ori­gi­nal network. The regi­on is rela­ti­ve­ly dry, with major rivers being the Mora­va, Myja­va, and Ruda­va. Howe­ver, sig­ni­fi­cant groun­dwa­ter reser­ves are found, espe­cial­ly in the san­dy and loamy sands. Nume­rous water reser­vo­irs, gra­vel pits, and ponds are also pre­sent (zaho​rie​.sk). Most lakes in Záho­rie were for­med by gra­vel and sand mining. Caves such as Dera­vá ska­la and Pohan­ská are part of the Malé Kar­pa­ty karst (lozor​no​.sk). Birds of prey, inc­lu­ding the pereg­ri­ne fal­con, nest on the rocks and ruins of cast­les in the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). Addi­ti­onal­ly, oil and natu­ral gas depo­sits have been dis­co­ve­red near Gbe­ly, and indus­trial mining has been ongo­ing sin­ce 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie is one of the ear­liest sett­led are­as in Slo­va­kia. Among the oldest inha­bi­ted sites are the Dera­vá ska­la cave near Pla­vec­ký Miku­láš and a Pale­olit­hic sett­le­ment near Sološ­ni­ca. In the 6th to 5th cen­tu­ries BCE, the Scyt­hians arri­ved, fol­lo­wed by the Celts. Sett­le­ments from the later Iron Age have been found in pla­ces like Myja­va, Devín, and Šaš­tín. The Celts built well-​fortified sett­le­ments, excel­led in metal­lur­gy, and pro­du­ced tools, wea­pons, and jewel­ry (zaho​rie​.sk). The exten­si­ve oppi­dum on Pohan­ská hill was cons­truc­ted during this peri­od (lozor​no​.sk). The Ger­ma­nic Mar­ko­ma­ni and Quadi disp­la­ced the Celts and Dacians around the turn of the eras. The­ir scat­te­red tri­bes also rea­ched Záho­rie. The last Ger­ma­nic tri­be in Záho­rie were the Lom­bards in the first half of the 6th cen­tu­ry. In the 5th and 6th cen­tu­ries, Slavs arri­ved, facing attacks from Avar noma­dic tri­bes. From the time of the Gre­at Mora­vian Empi­re, sett­le­ments and forts are kno­wn in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Seni­ca, Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve, and Devín (zaho​rie​.sk). After the estab­lish­ment of Hun­ga­ry, Záho­rie beca­me a bor­der area with the King­dom of Bohe­mia and Aus­tria. To pro­tect the bor­ders, tri­bes like the Sikuls and Plavcs were sum­mo­ned, and local names like Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le, and others bear wit­ness to the­ir pre­sen­ce (lozor​no​.sk). The Tatar inva­si­on in 1241 and 1242 led to the des­truc­ti­on of wooden and eart­hen cast­les, promp­ting the cons­truc­ti­on of sto­ne cast­les. From 1221, Vien­na had the right to sto­re goods, mea­ning that mer­chants had to unlo­ad and offer the­ir goods to local mer­chants. Simul­ta­ne­ous­ly, they were for­ced to buy expen­si­ve goods brought from the west by Vien­ne­se mer­chants. Mer­chants sought to bypass Vien­na, cros­sing the Danu­be at Esz­ter­gom and con­ti­nu­ing along the Czech Road to Trna­va, over the Small Car­pat­hians to Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč, and from the­re to Brno, Pra­gue, and major cities in Wes­tern Euro­pe. This deci­si­on ele­va­ted the Czech Road to a fun­da­men­tal Euro­pe­an rou­te, around which feudal cast­le esta­tes began to form in the second half of the 13th and 14th cen­tu­ries (zaho​rie​.sk).

After the Batt­le of Mohács in 1526 and the Tur­kish cam­paign in 1663, the Slo­vak popu­la­ti­on in Záho­rie dec­re­a­sed. Cro­atian colo­nists beca­me the new eth­nic group sett­ling the hills around Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač, and Záhor­ská Bys­tri­ca. In 1528, Hut­te­ri­tes, a refor­mist Ana­bap­tist group kno­wn as Habans, arri­ved in wes­tern Slo­va­kia. Sobo­tiš­te beca­me the­ir cen­ter. They lived as one lar­ge fami­ly, col­lec­ti­ve­ly mana­ging the­ir affairs, and no one was allo­wed to have pri­va­te pro­per­ty. They were invol­ved main­ly in potte­ry and cera­mics. In the 18th and 19th cen­tu­ries, Ska­li­ca gai­ned reno­wn for its fine wool. Bre­zo­vá pod Brad­lom beca­me a cen­ter for leat­her and linen pro­duc­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce, and Sobo­tiš­te were kno­wn for the­ir bag making. In Šaš­tín, a card­bo­ard fac­to­ry was estab­lis­hed in 1736, which, until its demi­se in 1847, was the lar­gest and most famous manu­fac­to­ry in Slo­va­kia. It was one of the lar­gest in Euro­pe, emplo­y­ing almost 20,000 peop­le, with its spin­ning cen­ters in Lower Aus­tria, espe­cial­ly in Vien­na. A majo­li­ca manu­fac­to­ry was foun­ded in Holíč. More­over, it beca­me a cen­ter for she­ep bre­e­ding impro­ve­ment. In the 1770s, Ska­li­ca, with 5,000 inha­bi­tants, was among the ten lar­gest cities in Slo­va­kia. In 1848 – 49, Myja­va was one of the cen­ters of the nati­onal move­ment. The first nati­onal assem­bly was held here, dec­la­ring the Slo­vak Nati­onal Coun­cil as a repre­sen­ta­ti­ve body (zaho​rie​.sk).

In the sum­mer, the lar­gest and most sig­ni­fi­cant mee­tings of mili­ta­ry his­to­ri­cal vehic­les and clubs of mili­ta­ry his­to­ry in Slo­va­kia, named Saha­ra and Slo­vak Sands, take pla­ce here. Other cul­tu­ral events inc­lu­de the Malac­ky Music Spring, Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, the­at­ri­cal event Zej­de­me se na ham­bál­ku, and App­le Har­ves­ting in Malac­ky, Stu­pa­va, and Jab­lo­ňo­vo. Haban Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val and Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land near Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Záho­rie ist eine Regi­on zwis­chen der Tsche­chis­chen Repub­lik im Nor­den, Öster­re­ich im Wes­ten, den Kle­i­nen Kar­pa­ten im Südos­ten und der Donau im Süden. Záho­rie hat eine rei­che Ges­chich­te, es erleb­te den Marsch der römis­chen Legi­onen, die Vere­i­ni­gung der sla­wis­chen Stäm­me zum Gro­ßmäh­ris­chen Reich und die Anwe­sen­he­it deuts­cher Rit­ter und böh­mis­cher Fürs­ten. Seit Jahr­hun­der­ten ist es eine Grenz­re­gi­on. Mit einer Flä­che von etwa 2500 km² beher­bergt Záho­rie etwa 300.000 Ein­woh­ner (zaho​rie​.sk). Der Name Záho­rie hat sei­ne Wur­zeln im 17. Jahr­hun­dert und lei­tet sich von dem late­i­nis­chen Beg­riff Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus” ab, der sich auf die Regi­on hin­ter den Kle­i­nen Kar­pa­ten bez­og, hin­ter den Ber­gen. Ande­re his­to­ris­che Namen sind Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­wa­kis­ches Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na und Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tiv hat Záho­rie nie eine ein­he­it­li­che Ein­he­it gebil­det (zaho​rie​.sk). Es umfasst die Bez­ir­ke Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, tei­lwe­i­se Myja­va und Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Der Gro­ßte­il des Gebiets ist durch das Záhorie-​Tiefland gekenn­ze­ich­net (zaho​rie​.sk).

Die wirts­chaft­li­chen Akti­vi­tä­ten des Men­schen führ­ten zur Bewe­gung von Sand und veran­lass­ten die Auf­fors­tung der losen San­de im Záhorie-​Tiefland im 16. und 17. Jahr­hun­dert. Der natür­li­che Cha­rak­ter der Wäl­der auf win­di­gen San­den wur­de jedoch durch das umfan­gre­i­che Pflan­zen von Kie­fern verän­dert (zaho​rie​.sk). Heute ist Záho­rie für sei­ne Kiefern- und Auen­wäl­der sowie san­di­gen Böden bekannt. Win­de sind in die­ser Regi­on häu­fig (lozor​no​.sk). Urs­prün­glich war das Záhorie-​Tiefland ein stark sump­fi­ges Gebiet mit Sümp­fen, Seen und toten Flus­sar­men. Wei­che Auen­wäl­der exis­tie­ren noch auf den Übersch­wem­mung­se­be­nen der Flüs­se Mora­va und Myja­va. Auf höhe­ren Lagen gibt es har­te Auen­wäl­der. Die Feucht­wäl­der auf dau­er­haft was­ser­ge­sät­tig­ten Torf­böden, wie im Naturs­chutz­ge­biet Bez­dné bei Pla­vec­ký Štvr­tok, sind ein­zi­gar­tig. Bota­nisch bet­rach­tet ist auch die Devín­ska Koby­la bemer­ken­swert (zaho​rie​.sk).

Das Záhorie-​Tiefland ist in zwei Tei­le unter­te­ilt: das Borská-​Tiefland und die Chvoj­nic­ká Hügel. Der zen­tra­le Teil des Borská-​Tieflandes bes­teht aus den wind­ge­pe­itsch­ten San­den nor­döst­lich von Lozor­no und Malac­ky. Im Nor­den erhe­ben sich Sand­dünen in den Lakšárska-​Hügeln. Entlang der Flüs­se Mora­va und Myja­va ers­trec­ken sich die Fluss­bec­ken von Myjav­ská und Dol­no­mo­rav­ská niva, Kies-​Sand-​Ablagerungen, die durch das Mäan­drie­ren der Flüs­se ges­tört wur­den. Zwis­chen Cero­vá und Zohor gibt es die Pod­ma­lo­kar­pat­ská Sen­ke, wo sich aus­ge­dehn­te sump­fi­ge Gebie­te bil­de­ten. Die Chvoj­nic­ká Hügel haben drei Tei­le: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska und Senic­ká pahor­ka­ti­na. Hier fin­den sich dic­ke Schich­ten von Löss und lös­sar­ti­gen Böden. Záho­rie bie­tet auch Karst­ge­bie­te in den Kle­i­nen Kar­pa­ten – Borin­ský und Pla­vec­ký kras. Die Myjav­ská Hügel ers­trec­ken sich zwis­chen den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Das Záhorie-​Tiefland hat kein dich­tes Fluss­netz, und men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten haben das urs­prün­gli­che Netzwerk erheb­lich verän­dert. Die Regi­on ist rela­tiv troc­ken, wobei die wich­tigs­ten Flüs­se die Mora­va, Myja­va und Ruda­va sind. In den san­di­gen und leh­mi­gen San­den gibt es jedoch bede­uten­de Grun­dwas­ser­vor­rä­te. Zahl­re­i­che Was­ser­re­ser­vo­irs, Kiesg­ru­ben und Tei­che sind eben­falls vor­han­den (zaho​rie​.sk). Die meis­ten Seen in Záho­rie ents­tan­den durch Kies- und San­dab­bau. Höh­len wie Dera­vá ska­la und Pohan­ská gehören zum Malé Karpaty-​Karst (lozor​no​.sk). Gre­if­vögel, darun­ter der Wan­der­fal­ke, nis­ten auf den Fel­sen und Ruinen der Bur­gen in den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Darüber hinaus wur­den Öl- und Erd­gas­vor­kom­men in der Nähe von Gbe­ly ent­dec­kt, und der indu­striel­le Berg­bau läuft seit 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie ist eine der frühes­ten besie­del­ten Regi­onen in der Slo­wa­kei. Zu den ältes­ten bewohn­ten Stät­ten gehören die Höh­le Dera­vá ska­la bei Pla­vec­ký Miku­láš und eine palä­o­lit­his­che Sied­lung bei Sološ­ni­ca. Im 6. bis 5. Jahr­hun­dert v. Chr. kamen die Skyt­hen, gefolgt von den Kel­ten. Sied­lun­gen aus der spä­te­ren Eisen­ze­it wur­den beis­piel­swe­i­se in Myja­va, Devín und Šaš­tín gefun­den. Die Kel­ten bau­ten gut befes­tig­te Sied­lun­gen, waren im Hüt­ten­we­sen tätig und stell­ten Werk­ze­uge, Waf­fen und Sch­muck her (zaho​rie​.sk). In die­ser Zeit wur­de das umfan­gre­i­che Oppi­dum auf dem Pohanská-​Hügel errich­tet (lozor​no​.sk). Die ger­ma­nis­chen Mar­ko­ma­ni und Quadi verd­räng­ten die Kel­ten und Daker rund um die Zei­ten­wen­de. Ihre zers­tre­uten Stäm­me erre­ich­ten auch Záho­rie. Der letz­te ger­ma­nis­che Stamm in Záho­rie waren die Lan­go­bar­den in der ers­ten Hälf­te des 6. Jahr­hun­derts. Im 5. und 6. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die Angrif­fen der Awa­ren aus­ge­setzt waren. Aus der Zeit des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches sind Sied­lun­gen und Bur­gen in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Senica,

Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve und Devín bekannt (zaho​rie​.sk). Nach der Grün­dung Ungarns wur­de Záho­rie zu einer Grenz­re­gi­on zu Böh­men und Öster­re­ich. Zur Ver­te­i­di­gung der Gren­zen wur­den Stäm­me wie die Sikul und Plav­ci geru­fen, und loka­le Namen wie Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le und ande­re zeugen von ihrer Anwe­sen­he­it (lozor​no​.sk). Der Tata­re­ne­in­fall in den Jah­ren 1241 und 1242 führ­te zur Zers­törung von Holz- und Lehm­bur­gen, was den Bau von Ste­in­bur­gen för­der­te. Ab 1221 hat­te Wien das Recht, Waren zu lagern, was bede­ute­te, dass Händ­ler ihre Waren abla­den und den Ein­he­i­mis­chen anbie­ten muss­ten. Gle­i­ch­ze­i­tig waren sie gezwun­gen, teure Waren zu kau­fen, die aus dem Wes­ten von Wie­ner Händ­lern geb­racht wur­den. Die Händ­ler ver­such­ten, Wien zu umge­hen, indem sie die Donau bei Esz­ter­gom übe­rqu­er­ten und auf der tsche­chis­chen Stra­ße nach Trna­va, über die Kle­i­nen Kar­pa­ten nach Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč und von dort nach Brünn, Prag und gro­ßen Städ­ten in Wes­te­uro­pa wei­ter­fuh­ren. Die­se Ents­che­i­dung erhob die tsche­chis­che Stra­ße zu einer grund­le­gen­den euro­pä­is­chen Rou­te, um die herum sich in der zwe­i­ten Hälf­te des 13. und 14. Jahr­hun­derts feuda­le Burg­herrs­chaf­ten zu bil­den began­nen (zaho​rie​.sk).

Nach der Sch­lacht bei Mohács im Jahr 1526 und der Tür­ken­kam­pag­ne im Jahr 1663 nahm die slo­wa­kis­che Bevöl­ke­rung in Záho­rie ab. Kro­atis­che Sied­ler wur­den die neue eth­nis­che Grup­pe, die sich in den Hügeln um Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač und Záhor­ská Bys­tri­ca nie­der­ließ. 1528 kamen Hut­te­ri­ten, eine refor­mis­tis­che Täu­fer­grup­pe, bekannt als Haba­ner, nach Wests­lo­wa­kei. Sobo­tiš­te wur­de ihr Zen­trum. Sie leb­ten wie eine gro­ße Fami­lie, bewirts­chaf­te­ten kol­lek­tiv ihre Ange­le­gen­he­i­ten, und nie­mand durf­te Pri­vat­be­sitz haben. Sie waren haupt­säch­lich mit Töp­fe­rei und Kera­mik bes­chäf­tigt. Im 18. und 19. Jahr­hun­dert erlang­te Ska­li­ca einen Ruf für sei­ne fei­ne Wol­le. Bre­zo­vá pod Brad­lom wur­de ein Zen­trum für Leder- und Lei­nen­pro­duk­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce und Sobo­tiš­te waren für ihre Tas­chen­hers­tel­lung bekannt. In Šaš­tín wur­de 1736 eine Pap­pen­fab­rik geg­rün­det, die bis zu ihrem Ende 1847 die größte und bekann­tes­te Manu­fak­tur in der Slo­wa­kei war. Sie gehör­te zu den größten in Euro­pa, bes­chäf­tig­te fast 20.000 Men­schen und hat­te ihre Spinn­zen­tren in Nie­de­rös­ter­re­ich, beson­ders in Wien. In Holíč wur­de eine Majolika-​Manufaktur geg­rün­det. Außer­dem wur­de es ein Zen­trum für die Ver­bes­se­rung der Schaf­zucht. In den 1770er Jah­ren gehör­te Ska­li­ca mit 5.000 Ein­woh­nern zu den zehn größten Städ­ten der Slo­wa­kei. In den Jah­ren 1848 – 49 war Myja­va eines der Zen­tren der nati­ona­len Bewe­gung. Hier fand die ers­te nati­ona­le Ver­samm­lung statt, die den Slo­wa­kis­chen Nati­onal­rat als reprä­sen­ta­ti­ves Organ pro­kla­mier­te (zaho​rie​.sk).

Im Som­mer fin­den hier die größten und bede­utend­sten Tref­fen von mili­tär­his­to­ris­chen Fahr­ze­ugen und Vere­i­nen der Mili­tär­ges­chich­te in der Slo­wa­kei namens Saha­ra und Slo­wa­kis­che San­de statt. Ande­re kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen sind der Malac­ky Music Spring, das Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, die The­a­ter­ve­rans­tal­tung Zej­de­me se na ham­bál­ku und die Apfe­lern­te in Malac­ky, Stu­pa­va und Jab­lo­ňo­vo. Haba­ner Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val und Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land bei Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Dokumenty, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské, Príroda, Prírodné, Slovenská krajina, Slovenské, TOP, V čase

Dych zimy v Považskom Inovci

Hits: 2845

Autor: Kor­nel Duffek

Keď sa Pieš­ťan­ca opý­ta­te, kto­ré hory pova­žu­je za svo­je, naj­čas­tej­šie vám odpo­vie, že Považ­ský Ino­vec. Malé Kar­pa­ty síce tiež majú svoj pôvab, ale pred­sa sú len ďalej. V prí­pa­de Považ­ské­ho Inov­ca však sta­čí prejsť Kra­jin­ský most a už môže­te stú­pať pria­mo do hôr. A nie sú to hoci­ja­ké hory – sú pre­špi­ko­va­né his­tó­ri­ou. Náj­de­te v nich sko­ro všet­ky kul­túr­ne vrstvy – od pra­ve­kých lov­cov až po sta­rých Slo­va­nov. Nachá­dza sa tu veľ­ká kon­cen­trá­cia román­skych rotúnd, snáď naj­väč­šia na úze­mí Slo­ven­ska, a zvyš­ky stre­do­ve­kých hra­dov. A to sme ešte neho­vo­ri­li o krás­nych prí­rod­ných sce­né­riách a kra­so­vých jas­ky­niach ako je Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec býva prí­ťaž­li­vý a zau­jí­ma­vý nie­len v plnom kve­te, ale v kaž­dom roč­nom obdo­bí, zimu nevy­ní­ma­júc. V čase, keď pad­nú na kra­ji­nu hmlymra­zy, a šofé­ri začí­na­jú šom­rať na rizi­ko­vé poča­sie, vzni­ká v horách čosi roz­práv­ko­vé – kaž­dý strom, konár, steb­lo, suchý list či ihlič­ka sa oba­ľu­je do bie­lych kryš­tá­li­kov. Je to dych zimy, kto­rý spra­vid­la netr­vá dlho. Pre­to musí­te to divad­lo prí­ro­dy sle­do­vať veľ­mi inten­zív­ne, aby vám neuni­kol žiad­ny detail. Najk­raj­ší pohľad na jem­ný srieň sa naskyt­ne vte­dy, keď zasvie­ti sln­ko. Čas­to sa však stá­va, že sln­ko svie­ti prí­liš inten­zív­ne a vte­dy bie­le kryš­tá­li­ky začí­na­jú opa­dá­vať a strá­cať – zra­zu je po pred­sta­ve­ní. Ešte šťas­tie, že máte pri sebe foto­apa­rát, s kto­rým aspoň zlo­mok toho, čo ste vide­li, zachy­ti­li. Doma na disp­le­ji počí­ta­ča zis­tí­te, že to všet­ko nebol iba pre­lud, ale sku­toč­nosť. A potom sa mož­no zamys­lí­te nad hra­vos­ťou a pre­men­li­vos­ťou prírody.

Je veľ­ká vymo­že­nosť pre kaž­dé mes­to, keď má svo­ju rie­ku či svo­je hory. Pieš­ťa­ny majú obo­je. VáhPovaž­ský Ino­vec. A ešte aj čosi navy­še – ter­mál­ne lie­či­vé pra­me­ne.


When you ask some­one from Pieš­ťa­ny which moun­tains they con­si­der the­ir own, most often they will tell you Považ­ský Ino­vec. Whi­le the Small Car­pat­hians also have the­ir charm, they are a bit fart­her away. In the case of Považ­ský Ino­vec, howe­ver, you just need to cross the Kra­jin­ský brid­ge, and you can start ascen­ding right into the moun­tains. And the­se are not just any moun­tains — they are infu­sed with his­to­ry. You can find almost all cul­tu­ral lay­ers here, from pre­his­to­ric hun­ters to the ancient Slavs. The­re is a lar­ge con­cen­tra­ti­on of Roma­ne­sque rotun­das, per­haps the lar­gest in Slo­va­kia, and the rem­nants of medie­val cast­les. And tha­t’s not to men­ti­on the beau­ti­ful natu­ral sce­ne­ry and karst caves like Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec is att­rac­ti­ve and inte­res­ting not only in full blo­om but in eve­ry sea­son, inc­lu­ding win­ter. At the time when mists and frosts fall on the lands­ca­pe, and dri­vers begin to com­plain about ris­ky weat­her, somet­hing magi­cal hap­pens in the moun­tains — eve­ry tree, branch, stem, dry leaf, or need­le is cove­red in whi­te crys­tals. It’s the bre­ath of win­ter, which usu­al­ly does­n’t last long. The­re­fo­re, you have to inten­se­ly watch this natu­re play to not miss any detail. The most beau­ti­ful view of the deli­ca­te frost occurs when the sun shi­nes. Howe­ver, it often hap­pens that the sun shi­nes too inten­se­ly, and then the whi­te crys­tals begin to fall and disap­pe­ar, sud­den­ly ending the per­for­man­ce. Luc­ki­ly, you have a came­ra with you to cap­tu­re at least a frac­ti­on of what you saw. At home on the com­pu­ter scre­en, you rea­li­ze that it was not just a pre­lu­de but a rea­li­ty. And then, you might ref­lect on the pla­y­ful­ness and varia­bi­li­ty of nature.

It is a gre­at advan­ta­ge for any town to have its river or moun­tains. Pieš­ťa­ny has both. The Váh River and Považ­ský Ino­vec. And even a litt­le extra — ther­mal hea­ling springs.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post