Akvaristika, Biológia, Výživa

Nitenky – najznámejšie živé krmivo medzi širokou verejnosťou

Hits: 12645

Niten­ky - Tubi­fex tubi­fex sa v minu­los­ti pomer­ne hoj­ne vysky­to­va­li v oblas­tiach, kde bol vypúš­ťa­ný odpad – orga­nic­ké zne­čis­te­nie do vod­ných tokov – v blíz­kos­ti pivo­va­rov, sla­dov­ní, sódov­kár­ni, celu­ló­zok, prie­my­sel­ných pod­ni­kov. Žijú v bah­ne pomal­šie tečú­cich, resp. pokoj­nej­ších tokov. V tokoch sú zavŕ­ta­né do bah­na, vedia sa veľ­mi ostra­ži­to vtiah­nuť hlbo­ko do dna. Tubi­fex sa dá nájsť tak­mer v kaž­dom toku u nás, ale nie v množ­stve, kto­ré je pre akva­ris­tu zau­jí­ma­vé. Dnes už je voda čas­to pred­tým trans­for­mo­va­ná v čis­tič­kách, odpa­du je menej, živi­ny chý­ba­jú. Niten­ky ako ich pozna­jú akva­ris­ti majú hne­do­čer­ve­nú far­bu. V prí­ro­de je ich far­ba varia­bil­ná a závi­sí od množ­stva kys­lí­ka vo vode. Niten­ky v prí­ro­de môžu byť aj bie­lej farby.

Skr­mo­va­nie niteniek

Niten­ky sú veľ­mi vhod­ná potra­va napr. pre sum­co­vi­té ryby, pan­cier­ni­ky, prí­sav­ní­ky, sum­če­ky. Vo svo­jich čre­vách im kolu­je bah­no ešte dlho po ich odlo­ve­ní. Pre­to sa musia riad­ne pre­mý­vať a po nalo­ve­ní nechať aspoň tri dni vytrá­viť. Sú veľ­mi závis­lé od čerstvej vody, ove­ľa viac ako živé patent­ky, pre­to sa musia čas­to pre­pla­cho­vať vodou, prí­pad­ne sa pre ne nechá­va neus­tá­ly prí­tok a odtok vody. Vhod­né je ucho­vá­vať ich napr. v plo­chých mis­kách napr. na spod­ku chlad­nič­ky. Doká­žu sa zavŕ­tať do dna, kde môžu buď hniť, ale­bo sa nie­ke­dy môže stať, že sa po čase maso­vej­šie vyro­ja. Ak si zože­nie­te živé niten­ky, odpo­rú­čam hneď časť skŕ­miť a zvy­šok sami zamraz­te. Nemu­sí­te sa báť. Ak si ich zamra­zí­te samy, zosta­nú v sta­ve akcep­to­va­teľ­nom. Ide o to, že som nepo­čul ešte o mra­ze­ných niten­kách z obcho­du, kto­ré by nevy­ze­ra­li po rozm­ra­ze­ní skôr ako bla­to :-(.

Lov nite­niek

Niten­ky sa chy­ta­jú tak, že sa podo­be­rie celý sub­strát, na kto­rom ich vidí­me, pre­to­že sa veľ­mi rých­lo bojaz­li­vo vťa­hu­jú do sub­strá­tu. Z neho ich dosta­ne­me tak, že navrch nasy­pe­me čis­tý pie­sok. Niten­ky postup­ne pre­le­zú nad pie­sok, z kto­ré­ho ich už ľah­šie dosta­ne­me. Iný spô­sob (Neubau­er in verb, 2009): nalo­ve­ný mate­riál dáme napr. do níz­kej nádo­by, napr. do pre­prav­ky na zákus­ky. Maxi­mál­ne 5 – 7 cm vrstvu. Zakry­je­me ich sta­rou zác­lo­nou, nale­je­me vlaž­nú vodu aby bola asi dva cm nad sub­strát. Nechá­me ich v tma­vej miest­nos­ti s izbo­vou tep­lo­tou. Niten­ky sa začnú dusiť a zhru­ba za hodi­nu – dve začnú pre­lie­zať cez zác­lo­nu. Zo zác­lo­ny ich ľah­ko vez­me­me hus­tým hre­be­ňom na vlasy.


Niten­ky – Tubi­fex tubi­fex used to be quite abun­dant in are­as whe­re was­te was dis­char­ged – orga­nic pol­lu­ti­on into water­cour­ses – near bre­we­ries, mal­tings, soda fac­to­ries, pulp mills, indus­trial plants. They live in mud in slo­wer flo­wing or calm stre­ams. In stre­ams, they bur­row into the mud and can very cau­ti­ous­ly bur­row deep into the bot­tom. Tubi­fex can be found in almost eve­ry stre­am in our coun­try, but not in quan­ti­ties that are inte­res­ting for aqu­arists. Today, the water is often trans­for­med in tre­at­ment plants, the­re is less was­te, and nut­rients are lac­king. Niten­ky as aqu­arists know them have a brown-​red color. In natu­re, the­ir color is variab­le and depends on the amount of oxy­gen in the water. Niten­ky in natu­re can also be white.

Fee­ding Tubifex

Tubi­fex are very suitab­le food, for exam­ple, for cat­fish, loaches, suc­ker­fish, and small cat­fish. Mud still cir­cu­la­tes in the­ir intes­ti­nes long after they are caught. The­re­fo­re, they must be tho­rough­ly rin­sed and allo­wed to digest for at least three days after cat­ching. They are very depen­dent on fresh water, much more so than live Tubi­fex, so they must be rin­sed fre­qu­en­tly with water, or a cons­tant flow and drai­na­ge of water are pro­vi­ded for them. It is suitab­le to keep them, for exam­ple, in shal­low bowls, for exam­ple, at the bot­tom of the ref­ri­ge­ra­tor. They can bur­row into the bot­tom, whe­re they can eit­her rot or some­ti­mes it may hap­pen that they mass spa­wn after a whi­le. If you get live Tubi­fex, I recom­mend fee­ding part of them imme­dia­te­ly and fre­e­zing the rest your­self. You don’t have to wor­ry. If you fre­e­ze them your­self, they will remain in an accep­tab­le con­di­ti­on. The point is that I have not heard of fro­zen Tubi­fex from a sto­re that did­n’t look like mud after thawing :-(.

Cat­ching Tubifex

Tubi­fex are caught by taking the enti­re sub­stra­te on which we see them, becau­se they quick­ly and cau­ti­ous­ly bur­row into the sub­stra­te. We can get them out by sprink­ling cle­an sand on top. Tubi­fex will gra­du­al­ly cra­wl over the sand, making them easier to remo­ve. Anot­her met­hod (Neubau­er in verb, 2009): put the caught mate­rial, for exam­ple, into a shal­low con­tai­ner, for exam­ple, into a cake tran­s­por­ter. Maxi­mum 5 – 7 cm lay­er. Cover them with an old cur­tain, pour warm water to be about two cm abo­ve the sub­stra­te. Lea­ve them in a dark room with room tem­pe­ra­tu­re. Tubi­fex will start to suf­fo­ca­te, and about an hour or two later, they will start cra­wling through the cur­tain. We can easi­ly take them from the cur­tain with a den­se hair comb.


Niten­ky – Tubi­fex tubi­fex kamen v der Ver­gan­gen­he­it rela­tiv häu­fig in Gebie­ten vor, wo Abfall abge­las­sen wur­de – orga­nis­che Versch­mut­zung in Flie­ßge­wäs­ser – in der Nähe von Brau­e­re­ien, Mäl­ze­re­ien, Limo­na­den­fab­ri­ken, Zells­toff­müh­len, Indus­trie­an­la­gen. Sie leben im Sch­lamm in lang­sa­mer flie­ßen­den oder ruhi­gen Bächen. In Bächen gra­ben sie sich in den Sch­lamm und kön­nen sehr vor­sich­tig tief in den Boden gra­ben. Tubi­fex fin­den sich in fast jedem Bach in unse­rem Land, aber nicht in Men­gen, die für Aqu­aria­ner inte­res­sant sind. Heute wird das Was­ser oft in Klä­ran­la­gen umge­wan­delt, es gibt weni­ger Abfall und es feh­len Nährs­tof­fe. Niten­ky, wie Aqu­aria­ner sie ken­nen, haben eine braun­ro­te Far­be. In der Natur ist ihre Far­be varia­bel und hängt von der Sau­ers­toff­men­ge im Was­ser ab. Niten­ky in der Natur kön­nen auch weiß sein.

Füt­te­rung von Tubifex

Tubi­fex sind sehr gee­ig­ne­tes Fut­ter, zum Beis­piel für Wels, Sch­mer­len, Sau­gwel­se und kle­i­ne Wel­se. Sch­lamm zir­ku­liert auch lan­ge nach ihrem Fang noch in ihren Där­men. Des­halb müs­sen sie gründ­lich ges­pült und nach dem Fang min­des­tens drei Tage ver­daut wer­den. Sie sind sehr abhän­gig von fris­chem Was­ser, viel mehr als leben­de Tubi­fex, daher müs­sen sie häu­fig mit Was­ser ges­pült wer­den, oder es wird ihnen ein kons­tan­ter Was­serf­luss und ‑ablauf bere­it­ges­tellt. Es ist rat­sam, sie zum Beis­piel in fla­chen Schüs­seln auf­zu­be­wah­ren, zum Beis­piel am Boden des Kühls­chranks. Sie kön­nen sich in den Boden gra­ben, wo sie ent­we­der ver­rot­ten oder manch­mal nach einer Wei­le mas­sen­haft spa­wnen kön­nen. Wenn Sie leben­de Tubi­fex bekom­men, emp­feh­le ich, einen Teil von ihnen sofort zu füt­tern und den Rest selbst ein­zuf­rie­ren. Sie müs­sen sich kei­ne Sor­gen machen. Wenn Sie sie selbst ein­frie­ren, ble­i­ben sie in akzep­tab­lem Zus­tand. Der Punkt ist, dass ich noch nie von gef­ro­re­nen Tubi­fex aus einem Ges­chäft gehört habe, die nach dem Auf­tau­en nicht wie Sch­lamm aussehen :-(.

Tubi­fex fangen

Tubi­fex wer­den gefan­gen, indem der gesam­te Unter­grund genom­men wird, auf dem wir sie sehen, da sie schnell und vor­sich­tig in den Unter­grund gra­ben. Wir kön­nen sie heraus­neh­men, indem wir sau­be­ren Sand darauf stre­uen. Tubi­fex wer­den all­mäh­lich über den Sand krie­chen, was es ein­fa­cher macht, sie zu ent­fer­nen. Eine ande­re Met­ho­de (Neubau­er in verb, 2009): Legen Sie das gefan­ge­ne Mate­rial, zum Beis­piel in einen fla­chen Behäl­ter, zum Beis­piel in einen Kuchen­tran­s­por­ter. Maxi­mal 5 – 7 cm Schicht. Bedec­ken Sie sie mit einem alten Vor­hang, gie­ßen Sie war­mes Was­ser, das etwa zwei cm über dem Sub­strat liegt. Las­sen Sie sie in einem dunk­len Raum mit Zim­mer­tem­pe­ra­tur. Tubi­fex begin­nen zu ers­tic­ken, und etwa eine oder zwei Stun­den spä­ter begin­nen sie durch den Vor­hang zu krie­chen. Wir kön­nen sie leicht mit einem dich­ten Haar­kamm vom Vor­hang nehmen.


Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Nízke Tatry, Slovenská krajina, TOP

Nízke Tatry

Hits: 3122

Níz­ke Tat­ry ležia medzi rie­ka­mi VáhHron. Tiah­nu sa 80 kilo­met­rom zo zápa­du na východ (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich roz­lo­ha je 1242 km2. Ozna­če­nie poho­ria zavie­dol Dionýz Štúr v roku 1860, pôvod­ne ako Niž­né Tat­ry. Neskôr ten­to názov Ján Hun­fal­vy nespráv­ne pre­lo­žil do maďar­či­ny ako Níz­ke Tat­ry (Wiki­pe­dia). Vlád­ne tu kon­ti­nen­tál­na hor­ská klí­ma. Vyš­ší úhrn zrá­žok je na sever­ných sva­hoch, pri­čom západ­ná časť je mier­ne vlh­kej­šia. Sne­ho­vá pokrýv­ka dosa­hu­je nad hra­ni­cou lesa dva met­re. Drží sa 110210 dní v roku (Jozef Veľ­ký). Sú dru­hým naj­nav­šte­vo­va­nej­ším poho­rím Slo­ven­ska. Naj­mä vo východ­nej čas­ti, medzi Čer­to­vi­cou a Krá­ľo­vou hoľou je prí­ro­da zacho­va­lej­šia. V Níz­kych Tat­rách sa nachá­dza via­ce­ro jas­kýň: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. V roku 1978 boli Níz­ke Tat­ry na plo­che 81 095 hek­tá­rov vyhlá­se­né za Národ­ný park Níz­ke Tat­ryNAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­vyš­ším vrchom Níz­kych Tatier je Ďum­bier – týči sa do výš­ky 2 043 met­rov nad morom. Pod Krá­ľo­vou hoľou pra­me­nia šty­ri rie­ky: Váh, Hron, Hni­lec a Hor­nád. Brá­nou Níz­kych Tatier je zo sever­nej stra­ny Demä­nov­ská doli­na, z juž­nej stra­ny Mýto pod Ďum­bie­rom a Tále, a hor­ské sed­lá Dono­va­ly a Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Níz­ke Tat­ry sa čle­nia na Ďum­bier­ske Tat­ry v západ­nej a Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ry vo východ­nej čas­ti, kto­ré sú odde­le­né údo­lia­mi rie­čok Boca a Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­kto­ré zná­me vrcho­ly: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


The Low Tatras are situ­ated bet­we­en the Váh and Hron rivers, stret­ching 80 kilo­me­ters from west to east (niz​ke​tat​ry​.sk). The­ir area covers 1242 km². The name of the moun­tain ran­ge was intro­du­ced by Dionýz Štúr in 1860, ori­gi­nal­ly as Niž­né Tat­ry” (Lower Tatras). Later, this name was incor­rect­ly trans­la­ted into Hun­ga­rian as Níz­ke Tat­ry” by Ján Hun­fal­vy (Wiki­pe­dia). The regi­on expe­rien­ces a con­ti­nen­tal moun­tain cli­ma­te, with hig­her pre­ci­pi­ta­ti­on on the nort­hern slo­pes, and the wes­tern part being slight­ly more humid. The snow cover rea­ches two meters abo­ve the tree line, las­ting for 110210 days a year (Jozef Veľ­ký). They are the second most visi­ted moun­tain ran­ge in Slo­va­kia. Par­ti­cu­lar­ly in the eas­tern part, bet­we­en Čer­to­vi­ca and Krá­ľo­va hoľa, the natu­re is more pre­ser­ved. The Low Tatras host seve­ral caves, inc­lu­ding Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, and Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. In 1978, the Low Tatras, cove­ring an area of 81,095 hec­ta­res, were dec­la­red the Low Tatras Nati­onal Park – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). The hig­hest peak of the Low Tatras is Ďum­bier, rea­ching an ele­va­ti­on of 2,043 meters abo­ve sea level. Four rivers ori­gi­na­te below Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec, and Hor­nád. The nort­hern gate­way to the Low Tatras is Demä­nov­ská Doli­na, whi­le the sout­hern side is repre­sen­ted by Mýto pod Ďum­bie­rom and Tále, and moun­tain sadd­les Dono­va­ly and Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). The Low Tatras are divi­ded into Ďum­bier Tatras in the west and Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tatras in the east, sepa­ra­ted by the val­le­ys of the Boca and Štiav­nič­ka rivers (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Some well-​known peaks inc­lu­de Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, and Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Die Nie­de­ren Tat­ra lie­gen zwis­chen den Flüs­sen Váh und Hron und ers­trec­ken sich über 80 Kilo­me­ter von Wes­ten nach Osten (niz​ke​tat​ry​.sk). Ihre Flä­che bet­rägt 1242 km². Den Namen des Gebir­ges führ­te Dionýz Štúr im Jahr 1860 ein, urs­prün­glich als Niž­né Tat­ry“ (Unte­re Tat­ra). Spä­ter wur­de die­ser Name von Ján Hun­fal­vy irr­tüm­lich ins Unga­ris­che als Níz­ke Tat­ry“ über­setzt (Wiki­pe­dia). Die Regi­on erlebt ein kon­ti­nen­ta­les Bergk­li­ma, mit höhe­ren Nie­dersch­lä­gen an den Nord­hän­gen und der west­li­che Teil ist etwas feuch­ter. Die Schne­e­dec­ke erre­icht über der Baumg­ren­ze zwei Meter und dau­ert 110210 Tage im Jahr (Jozef Veľ­ký). Sie sind das zwe­it­me­ist­be­such­te Gebir­ge in der Slo­wa­kei. Ins­be­son­de­re im öst­li­chen Teil zwis­chen Čer­to­vi­ca und Krá­ľo­va hoľa ist die Natur bes­ser erhal­ten. Die Nie­de­ren Tat­ra beher­ber­gen meh­re­re Höh­len, darun­ter Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká und Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978 wur­den die Nie­de­ren Tat­ra mit einer Flä­che von 81.095 Hek­tar zum Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry – NAPANT erk­lärt (niz​ke​tat​ry​.sk). Der höchs­te Gip­fel der Nie­de­ren Tat­ra ist Ďum­bier, der eine Höhe von 2.043 Metern über dem Mee­ress­pie­gel erre­icht. Vier Flüs­se ents­prin­gen unter­halb von Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec und Hor­nád. Das Nord­tor zu den Nie­de­ren Tat­ra ist die Demä­nov­ská Doli­na, wäh­rend die Süd­se­i­te von Mýto pod Ďum­bie­rom und Tále sowie den Gebir­gs­päs­sen Dono­va­ly und Čer­to­vi­ca reprä­sen­tiert wird (visit​lip​tov​.sk). Die Nie­de­ren Tat­ra sind in die Ďumbier-​Tatra im Wes­ten und die Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ra im Osten unter­te­ilt, get­rennt durch die Täler der Flüs­se Boca und Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Eini­ge bekann­te Gip­fel sind Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá und Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Az Alacsony-​Tátra a Váh és a Hron foly­ók között terül el, nyugat­ról kelet­re 80 kilo­mé­ter hoss­zan (niz​ke​tat​ry​.sk). Terüle­te 1242 km². A hegy­ség nevét Dionýz Štúr vezet­te be 1860-​ban, ere­de­ti­leg Niž­né Tat­ry” (Alsó-​Tátra) néven. Később ezt a nevet Ján Hun­fal­vy hibá­san for­dí­tot­ta le magy­ar­ra Níz­ke Tat­ry” néven (Wiki­pe­dia). A régió kon­ti­nen­tá­lis hegy­sé­gi éghaj­la­tot tapasz­tal, a csa­pa­dék maga­sabb észa­ki lej­tőkön van, és a nyuga­ti rész kis­sé ned­ve­sebb. A hóta­ka­ró két métert ér el az erdőha­tár felett, és éven­te 110210 napig tart (Jozef Veľ­ký). Ezek a máso­dik leg­lá­to­ga­tot­tabb hegy­ek Szlo­vá­kiá­ban. Különösen kele­ten, a Čer­to­vi­ca és a Krá­ľo­va hoľa közöt­ti terüle­ten a ter­més­zet job­ban megőr­zött. Az Alacsony-​Tátrában több bar­lang is talál­ha­tó, köz­tük a Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká és a Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978-​ban az Alacsony-​Tátrát, ame­ly 81 095 hek­tá­ros terüle­tet fed le, a Níz­ke Tat­ry Nemze­ti Park­ká nyil­vá­ní­tot­ták (niz​ke​tat​ry​.sk). Az Alacsony-​Tátra leg­ma­ga­sabb csúc­sa a Ďum­bier, ame­ly ten­gers­zint felet­ti 2 043 méte­res magas­ság­ban emel­ke­dik. Négy folyó ered Krá­ľo­va hoľa alatt: Váh, Hron, Hni­lec és Hor­nád. Az Alacsony-​Tátra észa­ki kapu­ja a Demänovská-​völgy, míg a déli oldalt a Mýto pod Ďum­bie­rom és Tále, vala­mint a Dono­va­ly és a Čer­to­vi­ca hegyc­súc­sok kép­vi­se­lik (visit​lip​tov​.sk). Az Alacsony-​Tátrát Ďumbier-​Tátra és Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tát­ra rész­re oszt­ják, ame­ly­eket a Boca és Štiav­nič­ka foly­ók völ­gy­ei válasz­ta­nak el (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Néhá­ny jól ismert csúcs közé tar­to­zik a Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá és Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Nis­kie Tat­ry leżą między rze­ka­mi Wáh i Hron. Roz­ci­ąga­ją się na dłu­go­ść 80 kilo­met­rów z zacho­du na wschód (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich powierzch­nia wyno­si 1242 km². Okre­śle­nie gór wpro­wa­dził Dionýz Štúr w roku 1860, pier­wot­nie jako Tat­ry Niżs­ze. Później ten ter­min został błęd­nie prze­tłu­mac­zo­ny na węgier­ski jako Nis­kie Tat­ry przez Jána Hun­fal­vy­’e­go (Wiki­pe­dia). Panu­je tutaj kon­ty­nen­tal­ny kli­mat gór­ski. Więks­za suma opa­dów wys­tępu­je na północ­nych sto­kach, przy czym zachod­nia część jest nie­co bar­dziej wil­got­na. Pokry­wa śnie­żna sięga dwóch met­rów ponad gra­ni­cą lasu. Trwa od 110 do 210 dni w roku (Jozef Veľ­ký). Są dru­gi­mi najc­zęściej odwie­dza­ny­mi góra­mi na Sło­wac­ji. Szc­ze­gól­nie w części wschod­niej, między Čer­to­vi­cą a Krá­ľo­vou hoľą, przy­ro­da jest lepiej zacho­wa­na. W Nis­kich Tat­rach znaj­du­je się kil­ka jas­kiń: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. W 1978 roku Nis­kie Tat­ry o powierzch­ni 81 095 hek­ta­rów zosta­ły ogłos­zo­ne Naro­do­wym Par­kiem Nis­kie Tat­ry – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Nis­kich Tatr jest Ďum­bier – wznos­zący się na wyso­ko­ść 2 043 met­rów nad pozi­omem mor­za. Spod Krá­ľo­vou hoľou wypły­wa­ją czte­ry rze­ki: Wáh, Hron, Hni­lec i Hor­nád. Bra­ma Nis­kich Tatr znaj­du­je się od półno­cy w Doli­nie Demä­nov­skiej, od połud­nia w Mýto pod Ďum­bie­rom i Tále, a prze­łęc­ze gór­skie Dono­va­ly i Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Nis­kie Tat­ry dzie­lą się na Tat­ry Ďum­bier­skie na zacho­dzie i Tat­ry Krá­ľo­vo­hoľ­skie na wscho­dzie, oddzie­lo­ne doli­na­mi rzek Boca i Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­któ­re zna­ne szc­zy­ty to: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Lite­ra­tú­ra

  • Veľ­ký Jozef a kolek­tív, 1980: Encyk­lo­pé­dia Slo­ven­ska IV. zvä­zok N‑Q, Veda, Bra­ti­sla­va, p. 100 – 103

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, Časová línia, Neživé, Umenie

Drevorezba Františka Kaclíka

Hits: 8877

Otco­va dre­vo­rez­ba – Fran­tiš­ka Kaclíka


Fat­he­r’s Wood­car­ving – Fran­ti­šek Kaclík

Use Facebook to Comment on this Post