2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 3883

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­skaBabia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).


Ora­va is a regi­on in the north of Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, it is Spiš, in Latin Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian Sze­pes, and in Polish Spisz. The ruling fami­lies of the Ora­va regi­on were the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Csá­ky­ov­ci. It is a regi­on that is att­rac­ti­ve for tou­rism and cul­tu­re. It offers seve­ral nati­onal parks: the Tat­ra Nati­onal Park to the nort­hwest, as well as the Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras. Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, and loca­ti­ons such as Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta are sig­ni­fi­cant. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy and Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na are popu­lar. The Slo­vak Para­di­se has the second-​longest cave in Slo­va­kia, the 18.5 km long Stra­te­ná Cave. Addi­ti­onal­ly, the regi­on is kno­wn for the Dob­šin­ská Ice Cave and Psie die­ry cave. Karst cany­ons such as Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slovakia.

Spiš is a regi­on that has not alwa­ys belo­n­ged to Slo­va­kia. In the 11th cen­tu­ry, Spiš was occu­pied by Hun­ga­ry from the south and Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš miners (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The miners were lan­do­wners. King Sigis­mund Luxem­bourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Some of the­se towns were Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, and Podo­lí­nec. The pled­ge was only for eco­no­mic bene­fit. It was not until the second half of the 18th cen­tu­ry that Maria The­re­sa mili­ta­ri­ly ended the pled­ge. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on. After the for­ma­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in 1918, Poland had ter­ri­to­rial claims on Spiš bey­ond the Pop­rad River. Polish sol­diers were defe­a­ted on Decem­ber 8, 1918, near Kež­ma­rok. In June 1919, the­re was anot­her Polish occu­pa­ti­on. The­se dis­pu­tes, also in Upper Ora­va, were rela­ti­ve­ly inten­se until 1925. They fla­red up again in Octo­ber 1938 and May 1945. Sin­ce the 12th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists came here, and from the 14th cen­tu­ry, hig­her ele­va­ti­ons were sett­led by Rusyns and Ukrai­nians, brin­ging a dif­fe­rent reli­gi­on. The vil­la­ge of Hun­cov­ce was a hun­ger cen­ter for Jews. Sin­ce the 15th cen­tu­ry, Roma peop­le have also lived in the regi­on. In the north of Spiš, as well as in Ora­va and in Polish Spiš and Ora­va, the­re is a Goral mino­ri­ty, for­med due to three mig­ra­ti­on waves. The Polish govern­ment con­si­de­red them Poles in 1918. After 1945, almost all Ger­mans were expel­led from the regi­on. The vil­la­ge of Chmeľ­ni­ca near Sta­rá Ľubov­ňa is eth­ni­cal­ly Ger­man. If you have any spe­ci­fic ques­ti­ons or if the­re­’s anyt­hing else you­’d like to know, feel free to ask!


Ora­va to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po nie­miec­ku to Spiš, po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Ora­va. Wła­da­jące rodzi­na­mi regi­onu były Zápoľ­skí, Tur­zov­ci i Csá­ky­ov­ci. Jest to regi­on atrak­cyj­ny turys­tycz­nie i kul­tu­ro­wo. Ofe­ru­je kil­ka par­ków naro­do­wych: Tatr­zan­ski Park Naro­do­wy na północ­nym zacho­dzie, a także Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry. Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok oraz loka­li­zac­je jak Spiš­ské Pod­hra­die, Zamek Spiš i Spiš­ská Sobo­ta są znac­zące. Popu­lar­ne są ośrod­ki nar­ciar­skie takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy i Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na. Sło­wac­ki Raj posia­da dru­gą pod wzg­lędem dłu­go­ści jas­ki­nię na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Dodat­ko­wo, regi­on zna­ny jest z Jas­ki­ni Lodu Dob­šin­ská i jas­ki­ni Psie die­ry. Kany­o­ny kra­so­we, takie jak Suchá Belá i Veľ­ký Sokol, uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Słowacji.

Spiš to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji. W XI wie­ku Spiš był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Węg­ry, a od półno­cy przez Pol­skę. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vin­cia X gór­ni­ków spis­kich (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), któ­ra kor­zys­ta­ła z przy­wi­le­jów. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce sta­ło się cen­trum pro­winc­ji. Gór­ni­cy byli wła­ści­cie­la­mi ziem. Król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski dał 24 mias­ta Spiš, 13 z nich jako pol­ską zasta­wę, któ­ra trwa­ła 360 lat. Nie­któ­re z tych miast to Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa i Podo­lí­nec. Zasta­wa dotyc­zy­ła tyl­ko kor­zy­ści eko­no­micz­nych. Dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku Maria Tere­sa zako­ńc­zy­ła ją mili­tar­nie. W 1614 roku odbył się Synod Lute­ra­ńs­ki, zwa­ny również Syno­dem Spiš, oma­wia­jący orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką. Po utwor­ze­niu Cze­cho­sło­wac­ji w 1918 roku Pol­ska mia­ła roszc­ze­nia tery­to­rial­ne do Spi­šu po rze­ce Pop­rad. Pol­skie oddzia­ły zosta­ły poko­na­ne 8 grud­nia 1918 roku w pobli­żu Kež­mar­ku. W czer­wcu 1919 roku doszło do kolej­nej oku­pac­ji przez Pol­skę. Spo­ry te, także w Gór­nej Ora­wie, były sto­sun­ko­wo inten­sy­wne do 1925 roku. Wzno­wi­ono je w paździer­ni­ku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wie­ku przy­by­wa­li tu nie­miec­cy osad­ni­cy, a od XIV wie­ku wyżs­ze tere­ny zasied­la­li Rusi­ni i Ukrai­ńcy, wpro­wa­dza­jąc inny spo­sób wyz­na­wa­nia. Wios­ka Hun­cov­ce była ośrod­kiem gło­du dla Żydów. Od XV wie­ku w regi­onie żyją również Romo­wie. Na półno­cy Spi­šu, podob­nie jak na Ora­wie i w pol­skim Spi­šu i Ora­wie, ist­nie­je mniejs­zo­ść Góra­li, utwor­zo­na w wyni­ku trzech fal mig­ra­cyj­nych. Pol­skie wła­dze uwa­ża­ły ich za Pola­ków w 1918 roku. Po 1945 roku nie­mal wszys­cy Niem­cy zosta­li wypędze­ni z regi­onu. Wios­ką o nie­miec­kim pocho­dze­niu jest Chmeľ­ni­ca koło Sta­rej Ľubov­ni. Jeśli masz kon­kret­ne pyta­nia lub chcesz dowie­dzieć się cze­goś więcej, śmia­ło pytaj!


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 3840

Orav­ská dedi­na Pod­biel posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi maleb­ný pohľad do minu­los­ti. Dre­ve­ni­ce, kto­ré sa tu nachá­dza­jú, sú ” živé”. Čas­to slú­žia ako uby­to­va­nie turis­tom. Na dru­hej stra­ne Pod­biel je nor­mál­na dedi­na, kde sú muro­va­né domy. Obec vznik­la valaš­skou kolo­ni­zá­ci­ou, prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1556. Názov obce súvi­sí s Bie­lou ska­lou. His­to­ric­ké náz­vy obce: Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Časť obce Bob­ro­va rala je pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry (ora​va​.sk). V Pod­bie­li je údaj­ne naj­za­cho­va­lej­ší kom­plex zacho­va­lých dre­ve­ných sta­vieb ľudo­vej archi­tek­tú­ry v stred­nej Euró­pe – 64 pôvod­ných dre­ve­níc, kto­ré boli pre­važ­ne posta­ve­né kon­com 19. sto­ro­čia. Na kaž­dej dre­ve­ni­ci je vyre­za­ná ruži­ca – znak sln­ka, naj­výz­nam­nej­šie­ho kelt­ské­ho bož­stva. Obec má cca 1300 oby­va­te­ľov. Leží na sta­rej obchod­nej ces­te, tzv. jan­tá­ro­vej, prí­pad­ne soľ­nej ces­te, kto­rej his­tó­ria sia­ha ešte pred kelt­ské osíd­le­nie Ora­vy a sme­ru­je pop­ri rie­ke Ora­va cez Mala­tin­ský pries­myk na Lip­tov. Za Uhor­ska bola v Pod­bie­li dru­há col­ná kon­tro­la po Tvrdo­ší­ne, pre­to­že sa nedal obísť. Pri Pod­bie­li sa vypí­na­jú skal­né bra­lá. Jed­no z nich sa nazý­va Bie­la ska­la. Bolo sta­ro­by­lým kelt­ským hra­dis­kom. Pod­ľa poves­tí bolo aj tem­plár­skym hra­dis­kom. Sever­nej­šie sa týči dru­hé bra­lo s náz­vom Čer­ve­ná ska­la. Z nej vid­no, že Pod­biel leží ako­by na polo­os­tro­ve, kto­rý vytvo­ri­li rie­ky Stu­de­ná a Ora­va (pod​biel​.sk).

V obci sa nachá­dza národ­ná tech­nic­ká pamiat­ka Fran­tiš­ko­va Huta. Ľudia hutu nazý­va­jú hámor. Nachá­dza sa neďa­le­ko od obce. Zacho­va­li sa obvo­do­vé múry a cen­trál­na vyso­ká pec. Kaž­do­roč­ne sa v tej­to žele­ziar­ni uspo­ra­dú­va folk-​country fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou sta­ro­ve­ké­ho tave­nie želez­nej rudy (pod​biel​.sk). Osu­dy žele­ziar­ne posta­ve­nej v roku 1836 sú zaha­le­né tajom­stvom. Objekt je ľuď­mi nazý­va­ný hámor. Kon­com augus­ta sa tu pra­vi­del­ne orga­ni­zu­je hudob­ný fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou tave­nie želez­nej rudy sta­ro­ve­kou tech­no­ló­gi­ou. Počiat­ky hut­níc­tva a baníc­tva v obci sú zo 17. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabuľa).


The Ora­va vil­la­ge of Pod­biel offers visi­tors a pic­tu­re­sque glim­pse into the past. The wooden hou­ses found here are ali­ve” and often ser­ve as accom­mo­da­ti­on for tou­rists. On the other hand, Pod­biel is a nor­mal vil­la­ge whe­re the­re are brick hou­ses. The vil­la­ge was for­med by Vala­chian colo­ni­za­ti­on, with the first writ­ten men­ti­on dating back to 1556. The vil­la­ge­’s name is rela­ted to the Whi­te Rock. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. The part of the vil­la­ge cal­led Bob­ro­va rala is a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re (ora​va​.sk). In Pod­biel, the­re is repor­ted­ly the most well-​preserved com­plex of tra­di­ti­onal wooden buil­dings in Cen­tral Euro­pe – 64 ori­gi­nal cot­ta­ges, most­ly built at the end of the 19th cen­tu­ry. Each cot­ta­ge bears a car­ved rose – the sym­bol of the sun, the most sig­ni­fi­cant Cel­tic dei­ty. The vil­la­ge has around 1300 inha­bi­tants and lies on the old tra­de rou­te, the so-​called amber or salt rou­te, who­se his­to­ry pre­da­tes Cel­tic sett­le­ments in Ora­va, run­ning along the Ora­va River through the Mala­tin­ský Pass to Lip­tov. During the Hun­ga­rian peri­od, Pod­biel had the second cus­toms con­trol after Tvrdo­šín, as it could not be bypas­sed. Near Pod­biel, the­re are pro­mi­nent rock gates, with one of them named Whi­te Rock, belie­ved to be an ancient Cel­tic for­tress and, accor­ding to legends, a Tem­plar for­tress. Furt­her north, the­re is anot­her gate cal­led Red Rock, pro­vi­ding a view that makes Pod­biel appe­ar as if on a penin­su­la for­med by the Stu­de­ná and Ora­va rivers (pod​biel​.sk).

The vil­la­ge is home to the nati­onal tech­ni­cal monu­ment Fran­tiš­ko­va Huta, com­mon­ly kno­wn as a hámor” (ham­mer). It is loca­ted near the vil­la­ge, and the peri­me­ter walls and a cen­tral blast fur­na­ce have been pre­ser­ved. Eve­ry year, a folk-​country fes­ti­val is held in this iron­works, fea­tu­ring a demon­stra­ti­on of ancient iron ore smel­ting (pod​biel​.sk). The his­to­ry of the iron­works, built in 1836, is shrou­ded in mys­te­ry. The faci­li­ty is com­mon­ly refer­red to as a hámor.” At the end of August, a music fes­ti­val is regu­lar­ly orga­ni­zed here, com­bi­ned with a demon­stra­ti­on of iron ore smel­ting using ancient tech­no­lo­gy. The ori­gins of metal­lur­gy and mining in the vil­la­ge date back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board).


Ora­ws­ka wios­ka Pod­biel ofe­ru­je odwie­dza­jącym malo­wnic­zy rzut oka w przes­zło­ść. Dre­wnia­ne domy tutaj są żywe” i częs­to pełnią fun­kc­ję noc­le­go­wą dla turys­tów. Z dru­giej stro­ny Pod­biel to nor­mal­na wieś, gdzie znaj­du­ją się muro­wa­ne domy. Wieś pows­ta­ła w wyni­ku wołos­kiej kolo­ni­zac­ji, pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z roku 1556. Nazwa wsi zwi­ąza­na jest z Bie­lą Ska­łą. His­to­rycz­ne nazwy wsi to Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Część wsi o nazwie Bob­ro­va rala jest zabyt­ko­wą rezer­wa­tą archi­tek­tu­ry ludo­wej (ora​va​.sk). W Pod­bie­lu znaj­du­je się rze­ko­mo naj­bar­dziej zacho­wa­ny kom­pleks tra­dy­cyj­nych dre­wnia­nych budyn­ków w Euro­pie Środ­ko­wej – 64 ory­gi­nal­ne cha­ty, głó­wnie z końca XIX wie­ku. Na każdej chat­ce wyry­ta jest róża – sym­bol sło­ńca, naj­wa­żniejs­ze­go cel­tyc­kie­go bóst­wa. Wios­ka lic­zy oko­ło 1300 miesz­ka­ńców i leży na sta­rej dro­dze hand­lo­wej, tzw. szla­ku bursz­ty­no­we­go lub sol­ne­go, któ­re­go his­to­ria sięga cza­sów przed cel­tyc­kim osad­nict­wem w Ora­wie, bieg­nącej wzdłuż rze­ki Ora­wy przez Prze­łęcz Mala­tin­ską do Lip­to­va. Podc­zas okre­su węgier­skie­go Pod­biel mia­ło dru­gą kon­tro­lę celno-​podatkową po Tvrdo­šín, ponie­waż nie dało się go omi­nąć. W pobli­żu Pod­bie­la znaj­du­ją się cha­rak­te­rys­tycz­ne bra­my skal­ne, z któ­rych jed­na nosi nazwę Bie­la ska­la, uwa­ża­na za sta­ro­żyt­ne cel­tyc­kie gro­dzis­ko i, zgod­nie z legen­da­mi, gro­dzis­ko tem­pla­rius­zy. Dalej na północ znaj­du­je się kolej­na bra­ma o nazwie Czer­wo­na ska­la, któ­ra spra­wia, że Pod­biel wyda­je się być jak­by na półwys­pie utwor­zo­nym przez rze­ki Stu­de­ná i Ora­wa (pod​biel​.sk).

W miejs­co­wo­ści znaj­du­je się naro­do­we zabyt­ko­we Fran­tiš­ko­va Huta, pows­zech­nie nazy­wa­ne hámor” (kowa­dło). Znaj­du­je się nie­da­le­ko od wsi, a zacho­wa­ły się mury obwo­do­we i cen­tral­ny piec wyso­ko­wy­dzie­la­jący. Co roku w tej hucie żela­za odby­wa się fes­ti­wal muzy­ki folk-​country z poka­zem sta­ro­żyt­nej obrób­ki żela­za (pod​biel​.sk). His­to­ria huty żela­za zbu­do­wa­nej w 1836 roku jest otoc­zo­na tajem­ni­cą. Obiekt jest pows­zech­nie nazy­wa­ny hámor”. Pod koniec sierp­nia regu­lar­nie orga­ni­zo­wa­ny jest tutaj fes­ti­wal muzycz­ny z poka­zem sta­ro­żyt­nej tech­no­lo­gii topie­nia rudy żela­za. Poc­ząt­ki hut­nict­wa i gór­nict­wa w miejs­co­wo­ści sięga­ją XVII wie­ku (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post