2011, 2011-2015, Časová línia, Dokumenty, Interiéry, Krajina, Liptov, Liptovské, Liptovské, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Stavby

Múzeum liptovskej dediny v Pribyline

Hits: 3020

Skan­zen lip­tov­skej dedi­ny v Pri­by­li­ne je pek­nou ukáž­kou minu­los­ti Lip­to­va. Are­ál je otvo­re­ný celo­roč­ne a počas roka sa v ňom koná veľa rôz­no­ro­dých podu­ja­tí. Do expo­zí­cie pat­rí aj expo­zí­cia les­nej želez­nič­ky, kto­rej sa venu­je samos­tat­ný prís­pe­vok.

Múze­um lip­tov­skej dedi­ny v Pri­by­li­ne je vysu­nu­tou expo­zí­ci­ou Lip­tov­ské­ho múzea v Ružom­ber­ku. Leží v ústí Rač­ko­vej doli­ny (lip​tov​.sk). V roku 1991 bola verej­nos­ti sprí­stup­ne­ná jeho prvá časť (pri​by​li​na​ob​jek​ti​vom​.sk). Je najm­lad­ším múze­om v prí­ro­de na Slo­ven­sku, bolo vybu­do­va­né v súvis­los­ti s výstav­bou vod­né­ho die­la Lip­tov­ská Mara. Sídel­ná štruk­tú­ra dedi­ny je podob­ná, akú máva­li v minu­los­ti väč­šie lip­tov­ské obce s výsa­da­mi a prá­va­mi mes­te­čiek. Upro­stred dedi­ny je väč­šie prie­s­trans­tvo tzv. rínok, kde sa schá­dza­li oby­va­te­lia , kde sa kona­li trhy a jar­mo­ky. Je tu mož­né uká­zať sociál­ne a spo­lo­čen­ské roz­die­ly v kul­tú­re a spô­so­be živo­ta, od býva­nia naj­chu­dob­nej­ších vrs­tiev dedin­ské­ho oby­va­teľ­stva až po býva­nie naj­bo­hat­ších, čím sa odli­šu­je od ostat­ných múzeí v prí­ro­de na Slo­ven­sku. Nachá­dza sa tu napr. gotic­ko rene­sanč­ný kaš­tieľ zo záto­po­vej obce Parí­žov­ce, naj­star­šie zemian­ske síd­lo Lip­to­va. Naj­star­šiu gotic­kú časť mož­no dato­vať do prvej tre­ti­ny 14. sto­ro­čia. Dru­hou je dre­ve­ná zemian­ska kúria z Palu­dze z roku 1858. Neoby­čaj­ne atrak­tív­nu expo­zí­ciu tvo­rí rano­go­tic­ký kos­tol Pan­ny Márie z Lip­tov­skej Mary. Naj­star­šia písom­ná sprá­va o tom­to kos­to­le je zro­ku 1288, na zákla­de arche­olo­gic­kých výsku­mov však mož­no pred­po­kla­dať, že pod základ­mi pôvod­né­ho kos­to­la stá­la star­šia sak­rál­na stav­ba, kto­rú mož­no dato­vať do 11. až 12.-teho sto­ro­čia (Zus­ki­no­vá et al.).

Jed­ným z hlav­ných záme­rov je sna­ha vytvo­riť živé múze­um. Pre­to reme­sel­níc­ke diel­ne, kolár­ska a kováčs­ka dieľ­ňa, kde zruč­ní maj­stri môžu pred­viesť náv­štev­ní­kom tajom­stvá dáv­nych reme­siel. Do múzea pri­chá­dza­jú aj ďal­ší výrob­co­via, kto­rí uka­zu­jú ako sa ple­tie košík z prú­tia ale­bo dre­ve­ných lubov, jed­no­du­ché rez­bár­ske tech­ni­ky, prá­cu s kožou, zdo­be­nie pra­ciek, medov­ní­kov, či vyvŕ­ta­nie fuja­ry z kme­ňa bazy. Múze­um pri­pra­vu­je počas roka rôz­ne podu­ja­tia, napr. Ovčiar­ska nede­ľa” s ukáž­ka­mi pas­tier­ske­ho rez­bár­ske­ho ume­nia, pas­tier­skym folk­ló­rom, Hasičs­ká nede­ľa” s výsta­vou a ukáž­ka­mi dobo­vej hasičs­kej tech­ni­ky. Vče­lár­ska nede­ľa” ponú­ka expo­zí­ciu dobo­vých úľov a vče­lár­skych pomô­cok, s boha­tou ponu­kou vče­lích pro­duk­tov. Nede­ľa rodá­kov” je nie­len stret­nu­tím oby­va­te­ľov zanik­nu­tých obcí pod prieh­ra­dou Lip­tov­ská Mara, oby­va­te­ľov a rodá­kov z Lip­to­va, ale v prog­ra­me sa v úlo­he hos­ti­te­ľa pred­sta­ví vždy jed­na z väč­ších a boha­tých obcí regi­ó­nu. Deň sv. Huber­ta” je prí­le­ži­tos­ťou pre stret­nu­tie poľov­ní­kov, les­ní­kov. Stre­do­ve­ká nede­ľa” uka­zu­je his­to­ric­ké bojo­vé ume­nia, dobo­vý spô­sob živo­ta a odie­va­nia. A mno­hé ďal­šie, ako Via­no­ce v Lip­to­ve” (Zus­ki­no­vá et al.). 

V zooexpo­zí­cii sa cho­va­né pôvod­né kar­pat­ské ple­me­ná zvie­rat, kto­rých chov je v súčas­nos­ti na ústu­pe. Napr. tma­vé kar­pat­ské kozy, bie­le a čier­ne ovce valaš­ky, sliep­ky, husi, kač­ky, mor­ky, per­lič­ky a hucul­ské kone, kto­ré sú potom­ka­mi pôvod­né­ho divé­ho koňa na Slo­ven­sku, kto­rý bol po stá­ro­čia polo­di­vo cho­va­ným pra­cov­ným zvie­ra­ťom hor­ské­ho oby­va­teľ­stva (Zus­ki­no­vá et al.).


The open-​air muse­um of the Lip­tov vil­la­ge in Pri­by­li­na is a beau­ti­ful repre­sen­ta­ti­on of Lip­to­v’s past. The area is open year-​round, hos­ting vari­ous events throug­hout the year. One of the exhi­bits inc­lu­des the expo­si­ti­on of a forest narrow-​gauge rai­lway, which is cove­red in a sepa­ra­te contribution.

The Muse­um of the Lip­tov Vil­la­ge in Pri­by­li­na is a branch of the Lip­tov Muse­um in Ružom­be­rok. It is loca­ted at the mouth of the Rač­ko­vá Val­ley (lip​tov​.sk). In 1991, its first part was made acces­sib­le to the pub­lic (pri​by​li​na​ob​jek​ti​vom​.sk). It is the youn­gest open-​air muse­um in Slo­va­kia, estab­lis­hed in con­nec­ti­on with the cons­truc­ti­on of the Lip­tov­ská Mara water­works. The sett­le­ment struc­tu­re of the vil­la­ge resem­bles that of lar­ger his­to­ri­cal Lip­tov vil­la­ges with the pri­vi­le­ges and rights of small towns. In the cen­ter of the vil­la­ge is a lar­ger spa­ce cal­led the rínok” or mar­ket squ­are, whe­re resi­dents gat­he­red, mar­kets, and fairs took pla­ce. It allo­ws sho­wca­sing social and cul­tu­ral dif­fe­ren­ces in the way of life, from the hou­sing of the poorest lay­ers of rural popu­la­ti­on to that of the wealt­hiest, dis­tin­gu­is­hing it from other open-​air muse­ums in Slo­va­kia. Notab­le struc­tu­res inc­lu­de the Got­hic Renais­san­ce cast­le from the sub­mer­ged vil­la­ge of Parí­žov­ce, the oldest nob­le resi­den­ce in Lip­tov. The oldest Got­hic part can be dated to the first third of the 14th cen­tu­ry. The second is a wooden nob­le man­si­on from Palu­dza, built in 1858. An excep­ti­onal­ly att­rac­ti­ve exhi­bit is the ear­ly Got­hic Church of the Vir­gin Mary from Lip­tov­ská Mary. The oldest writ­ten report about this church is from 1288, but archa­e­olo­gi­cal rese­arch sug­gests that an older sac­ral buil­ding dating back to the 11th or 12th cen­tu­ry may have sto­od under the foun­da­ti­ons (Zus­ki­no­vá et al.).

One of the main objec­ti­ves is to cre­a­te a living muse­um. The­re­fo­re, craft works­hops, a whe­e­lwright and blacks­mith works­hop, whe­re skil­led mas­ters can demon­stra­te ancient crafts’ sec­rets to visi­tors, are part of the muse­um. Other arti­sans also come to the muse­um to demon­stra­te bas­ket wea­ving, sim­ple car­ving tech­ni­qu­es, leat­her­work, deco­ra­ti­on of slings­hots, gin­gerb­re­ad, or car­ving fuja­ras from tree trunks. The muse­um orga­ni­zes vari­ous events throug­hout the year, such as Shep­her­d’s Sun­day” with demon­stra­ti­ons of pas­to­ral car­ving art, shep­herd folk­lo­re, Fire­figh­te­r’s Sun­day” with an exhi­bi­ti­on and demon­stra­ti­ons of peri­od fire­figh­ting equ­ip­ment. Bee­ke­e­pe­r’s Sun­day” offers an exhi­bi­ti­on of peri­od bee­hi­ves and bee­ke­e­ping tools, with a rich selec­ti­on of bee pro­ducts. Nati­ve Sun­day” is not only a mee­ting of resi­dents from extinct vil­la­ges under the Lip­tov­ská Mara dam, inha­bi­tants, and nati­ves of Lip­tov, but also fea­tu­res one of the lar­ger and wealt­hier vil­la­ges in the regi­on. St. Huber­t’s Day” is an oppor­tu­ni­ty for hun­ters and fores­ters to meet. Medie­val Sun­day” sho­ws his­to­ri­cal mar­tial arts, the lifes­ty­le of the time, and clot­hing. And many more, like Chris­tmas in Lip­tov” (Zus­ki­no­vá et al.).

In the zoo exhi­bit, ori­gi­nal Car­pat­hian bre­eds of ani­mals are kept, who­se bre­e­ding is cur­ren­tly dec­li­ning. Exam­ples inc­lu­de dark Car­pat­hian goats, whi­te and black Wal­la­chian she­ep, chic­kens, gee­se, ducks, rab­bits, and Hucul hor­ses, des­cen­dants of the ori­gi­nal wild hor­se in Slo­va­kia, which was semi-​domesticated and used as a wor­king ani­mal by moun­tain resi­dents for cen­tu­ries (Zus­ki­no­vá et al.).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2016, 2016-2020, Časová línia, Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Kunčice pod Ondřejníkem

Hits: 135

Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­ho­rí Bes­kyd­ských hôr. Kon­com 19. sto­ro­čia sa sta­li vyhľa­dá­va­ným mies­tom pre turis­ti­ku a rekre­áciu. Kúz­lo miest­nej prí­ro­dy opra­de­ných mno­hý­mi poves­ťa­mi láka dodnes (kun​ci​ce​po​.cz). Obec vznik­la na začiat­ku 14. sto­ro­čia. Je spo­je­ný s hrad­ným úrad­ní­kom Kun­zom, kto­rý pôso­bil na huk­vald­skom pan­stve. Nemec­ký názov obce bol Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Neskôr dosta­li pome­no­va­nie Hru­bé Kun­či­ce, Veľ­ké Kun­či­ce. Až od roku 1924 Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem (kun​ci​ce​po​.cz). V obci sa nachá­dza dre­ve­ný kos­tol svä­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry (kun​ci​ce​po​.cz). Domá­ci ho nazý­va­jú rus­ký kos­to­lík. Je iba jed­nou zo šies­tich dre­ve­ných sak­rál­nych sta­vieb, kto­ré boli behom 30-​tych rokov 20. sto­ro­čia pre­ve­ze­né na úze­mie Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­skej Rusi a východ­né­ho Slo­ven­ska. Pôvod­ne to bol kos­tol svä­té­ho Archan­je­la Micha­la. Bol posta­ve­ný na pre­lo­me 17. a 18. sto­ro­čia v obci Hli­ňa­nec pri Muka­če­ve na Pod­kar­pat­skej Rusi (kun​ci​ce​po​.cz).

V budo­ve miest­nej ško­ly je uni­kát­na galé­ria Kar­la Svo­lin­ské­ho s die­la­mi čes­kých umel­cov. V Kun­či­ciach žije 2200 oby­va­te­ľov na roz­lo­he 23 km2, v let­ných mesia­coch a cez víken­dy sa tu však vysky­tu­je množ­stvo rekre­ujú­cich a turis­tov. Prie­mer­ná nad­mor­ská výš­ka obce je 450 met­rov nad morom. Fun­gu­je tu veľa fariem, kto­ré sa venu­jú pre­dov­šet­kým cho­vu hovä­dzie­ho dobyt­ku (kun​ci​ce​po​.cz).

Kun­čič­ké priad­ky doká­za­li upriasť ten­ké vlák­na, z kto­ré­ho sa vyrá­ba­lo ten­ké kva­lit­né plát­no. Ľan bol tiež typic­kým pre Kun­či­ce. Ťaži­la sa tu želez­ná ruda do hutí v Čelad­nej a Frýd­lan­tu už od 16. sto­ro­čia. Nachá­dza­la sa tes­ne pod povr­chom, maxi­mál­na hĺb­ka bola 2025 met­rov. Pre dovoz lac­nej­šej rudy ťaž­ba v roku 1896 skon­či­la. Význam­né boli sklár­ne, kto­ré boli zná­me už v husit­skej dobe. Veľ­mi význam­ná bola výstav­ba novej želez­nič­nej drá­hy, kto­rá sa datu­je do roku 1888. Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa vybu­do­va­li kúpe­le, kto­ré pozme­ne­né fun­gu­jú dodnes. Nazý­va­jú sa Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­né cen­trum v Čelad­nej (Jan Folp­recht). Z Kun­číc pochá­dza spe­váč­ka Ive­ta Bar­to­šo­vá (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem is a pic­tu­re­sque vil­la­ge nest­led in the foot­hills of the Bes­ky­dy Moun­tains. By the late 19th cen­tu­ry, it had beco­me a sought-​after des­ti­na­ti­on for hiking and rec­re­a­ti­on. The charm of the local natu­re, wrap­ped in many legends, con­ti­nu­es to att­ract visi­tors to this day (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge was foun­ded in the ear­ly 14th cen­tu­ry and is asso­cia­ted with the cast­le offi­cial Kunz, who ser­ved in the Huk­val­dy esta­te. The Ger­man name of the vil­la­ge was Kun­zer­dorf, whi­le in Czech it was Kun­či­ce. Later, they were named Hru­bé Kun­či­ce and Veľ­ké Kun­či­ce. It was­n’t until 1924 that the name Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem was adop­ted (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge is home to the wooden church of St. Pro­co­pius and St. Bar­ba­ra (kun​ci​ce​po​.cz). Locals refer to it as the Rus­sian church. It is one of six wooden reli­gi­ous buil­dings tran­s­por­ted to Cze­cho­slo­va­kia from Sub­car­pat­hian Rus and eas­tern Slo­va­kia during the 1930s. Ori­gi­nal­ly, it was the church of St. Archan­gel Micha­el, built at the turn of the 17th and 18th cen­tu­ries in the vil­la­ge of Hli­ňa­nec near Muka­che­vo in Sub­car­pat­hian Rus (kun​ci​ce​po​.cz).

The buil­ding of the local scho­ol hou­ses a uni­que gal­le­ry of Karel Svo­lin­ský­’s works, sho­wca­sing pie­ces by Czech artists. Kun­či­ce is home to 2200 inha­bi­tants wit­hin an area of 23 km², but during the sum­mer months and wee­kends, it sees an influx of rec­re­a­ti­ona­lists and tou­rists. The ave­ra­ge ele­va­ti­on of the vil­la­ge is 450 meters abo­ve sea level. Many farms ope­ra­te here, pri­ma­ri­ly focu­sing on catt­le far­ming (kun​ci​ce​po​.cz).

The spin­ners of Kun­či­ce were able to spin thin thre­ads, from which thin, high-​quality can­vas was pro­du­ced. Flax was also typi­cal for Kun­či­ce. Iron ore was mined here for the Čelad­ná and Frýd­lant foun­dries as ear­ly as the 16th cen­tu­ry. It was loca­ted just below the sur­fa­ce, with a maxi­mum depth of 20 – 25 meters. Mining cea­sed in 1896 due to the import of che­a­per ore. Glas­sworks were sig­ni­fi­cant and kno­wn as ear­ly as the time of the Hus­si­tes. The cons­truc­ti­on of a new rai­lway in 1888 was high­ly sig­ni­fi­cant. At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, spas were built, which still ope­ra­te today, albe­it modi­fied. They are cal­led the Bes­ky­dy Reha­bi­li­ta­ti­on Cen­ter in Čelad­ná (Jan Folp­recht). The sin­ger Ive­ta Bar­to­šo­vá hails from Kun­či­ce (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­hůří Bes­kyd­ských hor. Kon­cem 19. sto­le­tí se sta­la vyhle­dá­va­ným mís­tem pro turis­ti­ku a rekre­a­ci. Kouz­lo míst­ní pří­ro­dy opře­de­né mno­ha pověs­tmi láká dodnes. Obec vznik­la na začát­ku 14. sto­le­tí a je spo­je­na s hrad­ním úřed­ní­kem Kun­zem, kte­rý půso­bil na huk­vald­ském pan­ství. Němec­ký název obce byl Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Později dosta­ly ozna­če­ní Hru­bé Kun­či­ce, Vel­ké Kun­či­ce. Tepr­ve od roku 1924 jsou nazý­vá­ny Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem. V obci se nachá­zí dře­věný kos­tel sva­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry, kte­rý domá­cí nazý­va­jí rus­kým kos­te­lí­kem. Je jed­ním ze šes­ti dře­věných sak­rál­ních sta­veb pře­ve­ze­ných na úze­mí Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­ské Rusi a východ­ní­ho Slo­ven­ska během 30. let 20. sto­le­tí. Původ­ně to byl kos­tel sva­té­ho Archan­děla Micha­e­la, posta­ve­ný na pře­lo­mu 17. a 18. sto­le­tí v obci Hli­na­nech u Muka­che­va na Pod­kar­pat­ské Rusi.

V budo­vě míst­ní ško­ly se nachá­zí uni­kát­ní gale­rie Kar­la Svo­lin­ské­ho s díly čes­kých uměl­ců. V Kun­či­cích žije 2200 oby­va­tel na plo­še 23 km², ale v let­ních měsí­cích a o víken­dech sem při­chá­zí mno­ho rekre­an­tů a turis­tů. Průměr­ná nad­mo­řs­ká výš­ka obce je 450 met­rů nad mořem. Fun­gu­je zde mno­ho farem, kte­ré se věnu­jí pře­dev­ším cho­vu hovězí­ho dobytka.

Kun­čic­ké přad­le­ny doká­za­ly upřád svět­lé vlák­no, ze kte­ré­ho se vyrá­bělo jem­né kva­lit­ní plát­no. Lněná výro­ba byla také typic­ká pro Kun­či­ce. Těži­la se zde želez­ná ruda pro hutě v Čelad­né a Frýd­lan­tu již od 16. sto­le­tí. Nachá­ze­la se těs­ně pod povr­chem, maxi­mál­ní hloub­ka dosa­ho­va­la 2025 met­rů. Kvůli dovo­zu lev­něj­ší rudy těž­ba skon­či­la v roce 1896. Význam­né byly také sklár­ny, kte­ré byly zná­my již v husit­ské době. Vel­mi význam­ná byla výstav­ba nové želez­nič­ní drá­hy, kte­rá se datu­je do roku 1888. Na počát­ku 20. sto­le­tí byly vybu­do­vá­ny láz­ně, kte­ré změněné fun­gu­jí dodnes. Jsou nazý­vá­ny Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­ní cen­trum v Čelad­né. Z Kun­čic pochá­zí zpěvač­ka Ive­ta Bartošová.


Lite­ra­tú­ra

Jan Folp­recht: Zpod Ondřej­ní­ka, 2004, ISMN M‑706524 – 474 Dopis pan­tá­to­vi Pus­tko­vi Petr Andr­le a kolek­tiv: Ces­ta­mi les­ní­mi od Lysé až po Rad­hošť, 2013, ISBN 9788090521759

Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Svätý Kríž

Hits: 274

Obec vyras­ta­la medzi potok­mi Črm­nô a Ľube­lá. His­to­ric­ké náz­vy obce: Cher­me­le, Cher­mo­na, Che­rum­na, Chr­m­na, Sanc­ta Crux. V roku 1784 tu žilo v 10-​tich domoch 79 oby­va­te­ľov. V obci sa nachá­dza dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol (sva​tyk​riz​.sk). Kos­tol bol pre­ne­se­ný do obce pri stav­be prieh­ra­dy Lip­tov­ská Mara v rokoch 1974-1982 zo zato­pe­nej obce Palu­dza (Wiki­pe­dia).


The vil­la­ge grew up bet­we­en the stre­ams of Črm­nô and Ľube­lá. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Cher­me­le, Cher­mo­na, Che­rum­na, Chr­m­na, Sanc­ta Crux. In 1784, 79 inha­bi­tants lived here in 10 hou­ses. The vil­la­ge is home to a wooden arti­cu­la­ted church (sva​tyk​riz​.sk). The church was relo­ca­ted to the vil­la­ge during the cons­truc­ti­on of the Lip­tov­ská Mara reser­vo­ir from the sub­mer­ged vil­la­ge of Palu­dza in the years 1974 – 1982 (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Tatranské, Tatry

Tatranská Javorina

Hits: 370

Obec ležia­ca na sever­nom úpä­tí Belian­skych Tatier v nad­mor­skej výš­ke 1 000 met­rov nad morom. Žije tu 220 oby­va­te­ľov. Názov je od javo­ra. Krát­ko po 1. sve­to­vej voj­ne sa časť poho­ria medzi Bie­lo­vod­skou doli­nou a Belian­sky­mi Tat­ra­mi nazý­va­la Javo­rin­ské Tat­ry. Javo­ry časom zho­re­li v hutách ale­bo ich spra­co­va­li v javo­rin­skej lepen­kár­ni. Na mies­te dneš­nej Tatrans­kej Javo­ri­ny kedy­si stál sezón­ne obý­va­ný majer len­dac­ké­ho veľ­kos­tat­ku a muro­va­ný košiar (tja​vo​ri​na​.eu). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1320 (Wiki­pe­dia). Nachá­dza sa tu dre­ve­ná zámo­ček, z kto­ré­ho je vid­no Belian­ske aj Vyso­ké Tat­ry. Kúpil ho knie­ža Hohen­lo­he v roku 1879 (pre​zi​dent​.sk).


The vil­la­ge is loca­ted at the nort­hern foot­hills of the Belian­ske Tatras at an alti­tu­de of 1,000 meters abo­ve sea level. The­re are 220 inha­bi­tants living here. The name is deri­ved from the map­le tree. Short­ly after World War I, the part of the moun­tain ran­ge bet­we­en the Bie­lo­vod­ská Val­ley and the Belian­ske Tatras was cal­led the Javo­rin­ské Tatras. Map­les were bur­ned in fur­na­ces or pro­ces­sed in the Javo­ri­na card­bo­ard fac­to­ry over time. In the pla­ce of toda­y­’s Tatrans­ká Javo­ri­na, the­re used to be a sea­so­nal­ly inha­bi­ted alpi­ne dai­ry farm of the Len­dak esta­te and a brick shed (tja​vo​ri​na​.eu). The first writ­ten men­ti­on is from the year 1320 (Wiki­pe­dia). The­re is a wooden man­si­on here from which you can see the Belian­ske and High Tatras. It was bought by Prin­ce Hohen­lo­he in 1879 (pre​zi​dent​.sk).


Wios­ka poło­żo­na jest u północ­nych pod­nó­ży Tatr Biel­skich na wyso­ko­ści 1000 met­rów nad pozi­omem mor­za. Miesz­ka tu 220 osób. Nazwa pocho­dzi od klo­nu. Krót­ko po I woj­nie świa­to­wej część pas­ma gór­skie­go między Doli­ną Bie­lo­vod­ską a Tat­ra­mi Biel­ski­mi nazy­wa­na była Tat­ra­mi Jawo­ro­wy­mi. Jawo­ry z cza­sem spa­lo­no w pie­cach lub przet­wor­zo­no w fab­ry­ce tek­tu­ry w Jawo­ri­nie. W miejs­cu dzi­siejs­zej Tatrans­kiej Jawo­ri­ny znaj­do­wał się nieg­dyś sezo­no­wo zamiesz­ka­ły past­wis­ko mająt­ku Len­dak oraz muro­wa­ny kości­ołek (tja​vo​ri​na​.eu). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka pocho­dzi z roku 1320 (Wiki­pe­dia). Znaj­du­je się tutaj dre­wnia­ny dwo­rek, z któ­re­go widać Tat­ry Biel­skie i Wyso­kie. Kupił go ksi­ążę Hohen­lo­he w 1879 roku (pre​zi​dent​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 3933

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­skaBabia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).


Ora­va is a regi­on in the north of Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, it is Spiš, in Latin Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian Sze­pes, and in Polish Spisz. The ruling fami­lies of the Ora­va regi­on were the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Csá­ky­ov­ci. It is a regi­on that is att­rac­ti­ve for tou­rism and cul­tu­re. It offers seve­ral nati­onal parks: the Tat­ra Nati­onal Park to the nort­hwest, as well as the Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras. Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, and loca­ti­ons such as Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta are sig­ni­fi­cant. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy and Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na are popu­lar. The Slo­vak Para­di­se has the second-​longest cave in Slo­va­kia, the 18.5 km long Stra­te­ná Cave. Addi­ti­onal­ly, the regi­on is kno­wn for the Dob­šin­ská Ice Cave and Psie die­ry cave. Karst cany­ons such as Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slovakia.

Spiš is a regi­on that has not alwa­ys belo­n­ged to Slo­va­kia. In the 11th cen­tu­ry, Spiš was occu­pied by Hun­ga­ry from the south and Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš miners (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The miners were lan­do­wners. King Sigis­mund Luxem­bourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Some of the­se towns were Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, and Podo­lí­nec. The pled­ge was only for eco­no­mic bene­fit. It was not until the second half of the 18th cen­tu­ry that Maria The­re­sa mili­ta­ri­ly ended the pled­ge. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on. After the for­ma­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in 1918, Poland had ter­ri­to­rial claims on Spiš bey­ond the Pop­rad River. Polish sol­diers were defe­a­ted on Decem­ber 8, 1918, near Kež­ma­rok. In June 1919, the­re was anot­her Polish occu­pa­ti­on. The­se dis­pu­tes, also in Upper Ora­va, were rela­ti­ve­ly inten­se until 1925. They fla­red up again in Octo­ber 1938 and May 1945. Sin­ce the 12th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists came here, and from the 14th cen­tu­ry, hig­her ele­va­ti­ons were sett­led by Rusyns and Ukrai­nians, brin­ging a dif­fe­rent reli­gi­on. The vil­la­ge of Hun­cov­ce was a hun­ger cen­ter for Jews. Sin­ce the 15th cen­tu­ry, Roma peop­le have also lived in the regi­on. In the north of Spiš, as well as in Ora­va and in Polish Spiš and Ora­va, the­re is a Goral mino­ri­ty, for­med due to three mig­ra­ti­on waves. The Polish govern­ment con­si­de­red them Poles in 1918. After 1945, almost all Ger­mans were expel­led from the regi­on. The vil­la­ge of Chmeľ­ni­ca near Sta­rá Ľubov­ňa is eth­ni­cal­ly Ger­man. If you have any spe­ci­fic ques­ti­ons or if the­re­’s anyt­hing else you­’d like to know, feel free to ask!


Ora­va to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po nie­miec­ku to Spiš, po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Ora­va. Wła­da­jące rodzi­na­mi regi­onu były Zápoľ­skí, Tur­zov­ci i Csá­ky­ov­ci. Jest to regi­on atrak­cyj­ny turys­tycz­nie i kul­tu­ro­wo. Ofe­ru­je kil­ka par­ków naro­do­wych: Tatr­zan­ski Park Naro­do­wy na północ­nym zacho­dzie, a także Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry. Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok oraz loka­li­zac­je jak Spiš­ské Pod­hra­die, Zamek Spiš i Spiš­ská Sobo­ta są znac­zące. Popu­lar­ne są ośrod­ki nar­ciar­skie takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy i Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na. Sło­wac­ki Raj posia­da dru­gą pod wzg­lędem dłu­go­ści jas­ki­nię na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Dodat­ko­wo, regi­on zna­ny jest z Jas­ki­ni Lodu Dob­šin­ská i jas­ki­ni Psie die­ry. Kany­o­ny kra­so­we, takie jak Suchá Belá i Veľ­ký Sokol, uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Słowacji.

Spiš to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji. W XI wie­ku Spiš był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Węg­ry, a od półno­cy przez Pol­skę. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vin­cia X gór­ni­ków spis­kich (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), któ­ra kor­zys­ta­ła z przy­wi­le­jów. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce sta­ło się cen­trum pro­winc­ji. Gór­ni­cy byli wła­ści­cie­la­mi ziem. Król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski dał 24 mias­ta Spiš, 13 z nich jako pol­ską zasta­wę, któ­ra trwa­ła 360 lat. Nie­któ­re z tych miast to Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa i Podo­lí­nec. Zasta­wa dotyc­zy­ła tyl­ko kor­zy­ści eko­no­micz­nych. Dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku Maria Tere­sa zako­ńc­zy­ła ją mili­tar­nie. W 1614 roku odbył się Synod Lute­ra­ńs­ki, zwa­ny również Syno­dem Spiš, oma­wia­jący orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką. Po utwor­ze­niu Cze­cho­sło­wac­ji w 1918 roku Pol­ska mia­ła roszc­ze­nia tery­to­rial­ne do Spi­šu po rze­ce Pop­rad. Pol­skie oddzia­ły zosta­ły poko­na­ne 8 grud­nia 1918 roku w pobli­żu Kež­mar­ku. W czer­wcu 1919 roku doszło do kolej­nej oku­pac­ji przez Pol­skę. Spo­ry te, także w Gór­nej Ora­wie, były sto­sun­ko­wo inten­sy­wne do 1925 roku. Wzno­wi­ono je w paździer­ni­ku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wie­ku przy­by­wa­li tu nie­miec­cy osad­ni­cy, a od XIV wie­ku wyżs­ze tere­ny zasied­la­li Rusi­ni i Ukrai­ńcy, wpro­wa­dza­jąc inny spo­sób wyz­na­wa­nia. Wios­ka Hun­cov­ce była ośrod­kiem gło­du dla Żydów. Od XV wie­ku w regi­onie żyją również Romo­wie. Na półno­cy Spi­šu, podob­nie jak na Ora­wie i w pol­skim Spi­šu i Ora­wie, ist­nie­je mniejs­zo­ść Góra­li, utwor­zo­na w wyni­ku trzech fal mig­ra­cyj­nych. Pol­skie wła­dze uwa­ża­ły ich za Pola­ków w 1918 roku. Po 1945 roku nie­mal wszys­cy Niem­cy zosta­li wypędze­ni z regi­onu. Wios­ką o nie­miec­kim pocho­dze­niu jest Chmeľ­ni­ca koło Sta­rej Ľubov­ni. Jeśli masz kon­kret­ne pyta­nia lub chcesz dowie­dzieć się cze­goś więcej, śmia­ło pytaj!


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post