2011-2015, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Liptovský Hrádok

Hits: 2134

Mes­to leží vo východ­nej čas­ti Lip­tov­skej kot­li­ny pri súto­ku Váhu s Belou v nad­mor­skej výš­ke 640 met­rov nad morom. Na plo­cha 18,32 km2 tu žije 7 441 oby­va­te­ľov. Mest­skou čas­ťou je Dova­lo­vo (Wiki­pe­dia). V mes­te Lip­tov­ská Hrá­dok sa nachá­dza hrad a kaš­tieľ, arbo­ré­tum (lhsi​ty​.sk). Pred­tým tu bolo kelt­ské hra­dis­ko (Wiki­pe­dia). Pre­stav­be a obno­ve hra­du sa veno­va­la Mag­da­lé­na Zai­ová, kto­rá k nemu začiat­kom 17. sto­ro­čia nechal pri­sta­vať rene­sanč­ný kaš­tieľ (Infor­mač­ná tabuľa).cs

Nachá­dza sa tu Náro­do­pis­né múze­um. Bola tu prvá les­níc­ka ško­la v Uhor­sku. Od roku 2014 na Skal­ke sa pri hra­de nachá­dza orien­tač­ná pano­ra­ma­tic­ká tabu­ľa (lhsi​ty​.sk). Popod želez­ni­cou sa nachá­dza maľo­va­ný pod­chod. Prvým zná­mym osíd­le­ním na úze­mí dneš­né­ho Lip­tov­ské­ho Hrád­ku bola osa­da Bel­sko medzi Váhom a Belou. V rokoch 13161340 bol posta­ve­ný kamen­ný hrad. Rene­sanč­ný kaš­tieľ k nemu pri­bu­dol začiat­kom 17. sto­ro­čia (lip​tov​skyh​ra​dok​.sk). Ved­ľa hra­du a kaš­tie­ľa sa nachá­dza jazier­ko. Na kamen­nom bra­le, kto­ré vyčnie­va z jazier­ka sa nachá­dza kapl­n­ka so sochou svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. V minu­los­ti bola súčas­ťou hra­du a kaš­tie­ľa. Jazier­ko je ume­lo vytvo­re­né po roku 1949 pri výstav­be mos­ta cez rie­ku Belá (Infor­mač­ná tabuľa).

Lipo­vú alej, kto­rá je typic­ká pre Lip­tov­ský Hrá­dok, vysa­di­li v roku 1777 (Wiki­pe­dia) les­maj­strom a pre­fek­tom likavsko-​hrádockého komor­ské­ho pan­stva Jánom Xave­rom Gir­sí­kom. Od roku 1975 je chrá­ne­ným prí­rod­ným výtvo­rom (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skal­ka je vápen­co­vý útes v Hrad­skej hore, na kto­rej vyhliad­ka na mes­to, Západ­né a Vyso­ké Tat­ry. V minu­los­ti tu bola stráž­na veža, dnes je tu slo­ven­ské troj­vr­šie a dvoj­ra­men­ný kríž (Infor­mač­ná tabuľa).

V obci sa nachádza:

  • Evan­je­lic­ký kos­tol a budo­va mot­li­teb­ne, die­lo Emi­la Bel­lu­ša, kto­rá bolo dokon­če­ná v roku 1943.
  • Soľ­ný a meď­ný úrad bol neskôr síd­lom komor­ské­ho úra­du. Dnes v ňom síd­li Lip­tov­ské múze­um, náro­do­pis­né a ovčiar­ske múzeum.
  • Depu­tát­ne domy les­ní­kov a vyš­ších les­ných úrad­ní­kov z čias komor­ské­ho úra­du Likavsko-​hrádockého pan­stva, kto­ré boli posta­ve­né v dru­hej polo­vi­ci 18. storočia.
  • Kla­si­cis­tic­ký rímsko-​katolícky kos­tol Nav­ští­ve­nia Pan­ny Márie bol posta­ve­ný v roku 1790.
  • Prvá les­níc­ka ško­la v Uhor­sku posta­ve­ná v roku 1800.
  • Kamen­ná skulp­tú­ra Pie­ta ja národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou, pri­pi­so­va­né kame­no­so­chá­ro­vi z rodi­ny Belo­po­toc­kých z orav­ské­ho Bie­le­ho poto­ka. V minu­los­ti bola súčas­ťou hra­du a kaštieľa.
  • Hrob­ka Kolo­ma­na Vitá­li­ša s man­žel­kou, dlho­roč­né­ho tabu­lár­ne­ho sud­ca Lip­tov­skej sto­li­ce a zanie­te­ným vče­lá­rom. S man­žel­kou žili 42 rokov v Lip­tov­skom Hrád­ku, v kaš­tie­li pri hrade.
  • Židov­ský cin­to­rín – lapi­dá­rium je zbier­ka náhrob­ných kame­ňov a krí­žov z býva­lé­ho židov­ské­ho cin­to­rí­na z 19. storočia.
  • Prvá slo­ven­ská poľ­no­hos­po­dár­ska ško­la bola pre­sta­va­ná z býva­lej komor­skej sýp­ky. Bola otvo­re­ná v roku 1871, bola jedi­nou niž­šou poľ­no­hos­po­dár­skou ško­lou v Uhorsku.
  • Dre­ve­né sochy z jase­ňo­vé­ho dre­va, die­la Dali­bo­ra Novot­né­ho z Lip­tov­ské­ho Hrád­ku, Šte­fa­na Sivá­ňa z Babí­na a Sta­na Ondrí­ka z Tvrdo­ší­na.
  • Pamät­ník Stret­nu­tie armád” bol dokon­če­ný v roku 1964, sym­bo­li­zu­je stret­nu­tie Par­ti­zán­ske­ho oddie­lu Vyso­ké Tat­ry, voj­sk 18. armá­dy 4. ukra­jin­ské­ho fron­tu a 1. čes­ko­slo­ven­ské­ho armád­ne­ho zbo­ru. Jeho auto­rom je Miroslv Ksan­dr z Lip­tov­ské­ho Mikuláša.
  • Hrá­doc­ké arbo­ré­tum je prvým les­níc­kym bota­nic­kým par­kom, zalo­žil ho ria­di­te­ľom Horár­skej ško­ly Rudolf Ben­kö v rokoch 18861888. Dnes je chrá­ne­nou štu­dij­nou plo­chou v sprá­ve Stred­nej odbor­nej ško­ly les­níc­kej v Lip­tov­skom Hrádku.
  • Vitá­li­šo­va vila bola posta­ve­ná v roku 1915 z kame­ňa a ruín hra­du Kolo­ma­nom Vitá­li­šom na mies­te pome­no­va­nom Sta­rý trh.

The town is loca­ted in the eas­tern part of the Lip­tov Basin at the con­flu­en­ce of the Váh and Belá rivers at an alti­tu­de of 640 meters abo­ve sea level. With an area of​18.32 km², it is home to 7,441 inha­bi­tants. The town dis­trict inc­lu­des Dova­lo­vo (Wiki­pe­dia). Lip­tov­ská Hrá­dok boasts a cast­le and a man­si­on, as well as an arbo­re­tum (lhsi​ty​.sk). Pre­vi­ous­ly, the­re was a Cel­tic hill­fort here (Wiki­pe­dia). The recons­truc­ti­on and reno­va­ti­on of the cast­le were under­ta­ken by Mag­da­lé­na Zai­ová, who had a Renais­san­ce man­si­on built next to it at the begin­ning of the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on Board).

The town is home to the Eth­nog­rap­hic Muse­um. It was the site of the first fores­try scho­ol in Hun­ga­ry. Sin­ce 2014, the­re has been an orien­te­e­ring pano­ra­mic board at Skal­ka near the cast­le (lhsi​ty​.sk). Under the rai­lway brid­ge, the­re is a pain­ted under­pass. The first kno­wn sett­le­ment in the area of Lip­tov­ský Hrá­dok was the vil­la­ge of Bel­sko bet­we­en the Váh and Belá rivers. A sto­ne cast­le was built here bet­we­en 1316 and 1340. The Renais­san­ce man­si­on was added to it at the begin­ning of the 17th cen­tu­ry (lip​tov​skyh​ra​dok​.sk). Next to the cast­le and the man­si­on, the­re is a small lake. On a sto­ne spur prot­ru­ding from the lake stands a cha­pel with a sta­tue of St. John of Nepo­muk. It used to be part of the cast­le and man­si­on. The lake was arti­fi­cial­ly cre­a­ted after 1949 during the cons­truc­ti­on of a brid­ge over the Belá River (Infor­ma­ti­on Board).

The Lime Tree Ave­nue, cha­rac­te­ris­tic of Lip­tov­ský Hrá­dok, was plan­ted in 1777 (Wiki­pe­dia) by the fores­ter and pre­fect of the Likava-​Hrádok Cham­ber Esta­te, Ján Xaver Gir­sík. Sin­ce 1975, it has been a pro­tec­ted natu­ral for­ma­ti­on (Infor­ma­ti­on Board). Skal­ka is a limes­to­ne cliff on Hrad­ska Hora, offe­ring a view of the town, the Wes­tern and High Tatras. In the past, the­re was a watch­to­wer here, but now it hosts the Slo­vak trip­le sum­mit and a two-​armed cross (Infor­ma­ti­on Board).

In the vil­la­ge, you can find:

  • Evan­ge­li­cal church and pra­y­er hou­se buil­ding, the work of Emil Bel­luš, com­ple­ted in 1943.
  • The Salt and Cop­per Offi­ce later ser­ved as the seat of the cham­ber offi­ce. Today, it hou­ses the Lip­tov Muse­um, the Eth­nog­rap­hic and Shep­her­d’s Museums.
  • Depu­ties’ hou­ses for fores­ters and seni­or fores­try offi­cials from the Likava-​Hrádok Cham­ber Esta­te, built in the second half of the 18th century.
  • The clas­si­cist Roman Cat­ho­lic Church of the Visi­ta­ti­on of the Vir­gin Mary was built in 1790.
  • The first fores­try scho­ol in Hun­ga­ry was built in 1800.
  • The Pie­tà sto­ne sculp­tu­re is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, att­ri­bu­ted to the Belo­po­toc­ký fami­ly of sto­ne­cut­ters from the Ora­va vil­la­ge of Bie­ly Potok. It used to be part of the cast­le and mansion.
  • The tomb of Kolo­man Vitá­liš and his wife, long­ti­me tabu­lar jud­ge of the Lip­tov Bench and ent­hu­sias­tic bee­ke­e­per. They lived for 42 years in Lip­tov­ský Hrá­dok, in the man­si­on near the castle.
  • The Jewish ceme­te­ry – lapi­da­rium is a col­lec­ti­on of tomb­sto­nes and cros­ses from the for­mer Jewish ceme­te­ry from the 19th century.
  • The first Slo­vak agri­cul­tu­ral scho­ol was rebu­ilt from the for­mer cham­ber gra­na­ry. It ope­ned in 1871 and was the only lower agri­cul­tu­ral scho­ol in Hungary.
  • Wooden sculp­tu­res made of ash wood, the works of Dali­bor Novot­ný from Lip­tov­ský Hrá­dok, Šte­fan Siváň from Babín, and Stan Ondrík from Tvrdošín.
  • The Mee­ting of Armies” monu­ment was com­ple­ted in 1964, sym­bo­li­zing the mee­ting of the Par­ti­san Unit High Tatras, the tro­ops of the 18th Army of the 4th Ukrai­nian Front, and the 1st Cze­cho­slo­vak Army Corps. It was desig­ned by Miro­slav Ksan­dr from Lip­tov­ský Mikuláš.
  • The Hrá­dok Arbo­re­tum is the first fores­try bota­ni­cal park, foun­ded by the direc­tor of the Horár Scho­ol, Rudolf Ben­kö, in 18861888. Today, it is a pro­tec­ted stu­dy area mana­ged by the Secon­da­ry Fores­try Scho­ol in Lip­tov­ský Hrádok.
  • The Vitá­liš Vil­la was built in 1915 from sto­ne and ruins of Kolo­man Vitá­li­š’s cast­le on the site cal­led Sta­rý trh.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny

Spišská Belá

Hits: 2957

Spiš­ská Belá leží v nad­mor­skej výš­ke 631 met­rov nad morom. Mes­to je zlo­že­né z dvoch kata­strál­nych úze­mí: Spiš­ská Belá a Stráž­ky. Stráž­ky sú dnes mest­skou čas­ťou, boli pri­čle­ne­né v roku 1972. V Spiš­skej Belej žije 6612 oby­va­te­ľov (spiss​ka​be​la​.sk). Kaž­do­roč­ne sa tu koná Spiš­ský zemia­kár­sky jar­mok, fur­man­ské pre­te­ky Belian­ska pod­ko­va, Kaš­tieľ­ne diva­del­né hry v kaš­tie­li Stráž­ky (spiss​ka​be​la​.sk).

Naj­star­šie osíd­le­nie na tom­to úze­mí je z mlad­šie­ho pale­oli­tu spred 40 000 rokov, na loka­li­te Dlhá medza” pri Stráž­kach. Stre­do­ve­ké osíd­le­nie je spo­je­né s Nemca­mi a maďar­skou pohra­nič­nou pev­nos­ťou v Stráž­kach z 12. sto­ro­čia a slo­van­skou osa­dou Stra­gar (Bušov­ce). Slo­van­skí oby­va­te­lia Stra­ga­ru spo­lu s maďar­skou vojen­skou posád­kou strá­ži­li Uhor­skú brá­nu, kto­rá bola rieč­kou Bie­la (Bela). Ten­to názov pre­vza­li do náz­vu osa­dy aj nemec­kí kolo­nis­ti. V 13. sto­ro­čí vybu­do­va­li pre nedos­ta­tok vody 11 km dlhý prí­vod­ný kanál – dnes Belian­sky potok, s oblas­ti Tatrans­kej Kot­li­ny. V 16. sto­ro­čí bol dopl­ne­ný o ďal­šie prí­vod­né kaná­ly (Andrej Novák). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1263. Už v roku 1271 pat­ri­la medzi spiš­ské nemec­ké mes­tá z mest­ský­mi prá­va­mi a výsa­da­mi. V minu­los­ti bola zná­ma výro­bou spiš­skej boro­vič­ky, dnes je význam­ným cen­trom pes­to­va­nia zemia­kov (spiss​ka​be​la​.sk). V minu­los­ti sa tu rozp­res­tie­ra­li roz­siah­le pasien­ky, kde sa cho­va­li ovcedoby­tok. Reme­sel­ní­ci mali cechy, medzi naj­star­šie pat­ri­li mäsiar­sky, obuv­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky a kováčs­ky. Inten­zív­ne sa pes­to­val ľan, na to nad­vä­zo­va­lo tkáč­stvo, mod­ro­tlač plát­na. Ľano­vé plát­no pozna­li v celom Uhor­sku, vyvá­ža­lo sa aj na Bal­kán a do Turec­ka. Spiš­ská Belá bola od 13. sto­ro­čia tak­mer čis­to nemec­kým mes­tom, slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo sa obja­vo­va­lo viac až v 19. sto­ro­čí. V roku 1853 tvo­ri­li Slo­vá­ci len 3.3 %. V roku 193861 %. V roku 1869 vznik­la tká­čov­ňa ľano­vé­ho plát­na, v roku 1878 škro­bá­reň, v roku 18701872 dva pivo­va­ry, v roku 1875 tehel­ňa, píly a likér­ka Kle­in­ber­ger. V rokoch 19451946 boli belian­skí Nemci donú­te­ní odísť. Nehnu­teľ­nos­ti pre­vza­lo oby­va­te­lia z Len­da­ku, Ždia­ru a zama­gur­ských obcí (Andrej Novák).

His­to­ric­ké cen­trum mes­ta je mest­skou pamiat­ko­vou zónou. Nachá­dza sa tu kos­tol svä­té­ho Anto­na Pus­tov­ní­ka z 13. sto­ro­čia, mest­ská rad­ni­ca a rene­sanč­ná zvo­ni­ca zo 16. sto­ro­čia, marián­sky stĺp z roku 1729, sta­ré nemec­ké meš­tian­ske domy. Belian­sky ryb­ník ponú­ka pohľad na pano­rá­mu Vyso­kých Tatier. V Stráž­kach sa nachá­dza rene­sanč­ný kaš­tieľ s anglic­kým par­kom a gotic­ký kos­tol svä­tej Anny so zvo­ni­cou. V kaš­tie­li je expo­zí­cia Slo­ven­skej národ­nej galé­rie veno­va­ná malia­ro­vi Ladi­sla­vo­vi Med­ny­ánsz­ke­mu. V Spiš­skej Belej sa naro­dil mate­ma­tik, fyzik, optik Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (spiss​ka​be​la​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Pribylina – kraj pod Kriváňom

Hits: 3822

Pri­by­li­na je jed­na z obcí, kto­rá bola skráš­le­ná, jej cen­trum bolo naozaj pek­ne spra­ve­né. V obci je Múze­um lip­tov­skej dedi­ny.

Leží vo výš­ke 745 met­rov nad morom, pod súto­kom Rač­kov­ho poto­ka s rie­kou Belá. Zalo­že­ná bol v roku 1331. V súčast­nos­ti tu žije 1350 oby­va­te­ľov. Neďa­le­ké Pod­ban­ské je výcho­dis­kom do východ­nej čas­ti Západ­ných Tatier a do západ­nej čas­ti Vyso­kých Tatier (pri​by​li​na​.sk). Názov obce je mož­no odvo­de­ný od toho, že leží pri rie­ke, kto­rá mala pôvod­ne meno Bia­la. Ale­bo sa via­že ku náre­čo­vé­mu slo­vu pri­by”, kto­ré ozna­ču­je nových osad­ní­kov (pri​by​li​na​.sk).


Pri­by­li­na is one of the vil­la­ges that has been beau­ti­fied, with its cen­ter tru­ly well-​kept. The vil­la­ge is home to the Muse­um of Lip­tov Village.

Situ­ated at an ele­va­ti­on of 745 meters abo­ve sea level, it lies at the con­flu­en­ce of Rač­kov Potok and the Belá River. It was foun­ded in 1331, and cur­ren­tly, it is inha­bi­ted by 1,350 resi­dents. Near­by Pod­ban­ské ser­ves as a star­ting point for the eas­tern part of the Wes­tern Tatras and the wes­tern part of the High Tatras (pri​by​li​na​.sk). The name of the vil­la­ge may be deri­ved from its loca­ti­on near a river ori­gi­nal­ly named Bia­la. Alter­na­ti­ve­ly, it may be lin­ked to the dia­lect word pri­by,” which refers to new sett­lers (pri​by​li​na​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Rodina, Iné

Miestne mená na Horehroní

Hits: 9598

Pri pome­no­va­niach ľudí môže zohrá­vať množ­stvo fak­to­rov. Mená sú čas­to odvo­de­né od pred­kov, his­tó­rie, miest­nych tra­dí­cií. Mená môžu vznik­núť prí­bu­zen­sky, geo­gra­fic­ky, ale­bo sú odvo­de­né od povo­la­nia. V minu­los­ti bolo bež­né pome­no­vá­vať pod­ľa zamest­na­nia, pod­ľa remes­la. Mená môžu odrá­žať geo­gra­fic­ký pôvod, ozna­čo­vať mies­ta pôvo­du, resp. rodin­né síd­la z minu­los­ti. Nie­ke­dy mená vzni­ka­jú obsa­hu­jú zvu­ko­vé črty, kto­ré sú typic­ké pre miest­ne náre­čie, dia­lekt. Úlo­hu môže zohrať aj nábo­žen­ský motív. Pome­nú­va sa pod­ľa svä­tých, nábo­žen­ských postáv. Nie­ke­dy mená odka­zu­jú na prí­rod­né a kul­túr­ne pamiat­ky. Napr. po hore, rie­ke apod. V nepo­sled­nom rade to sú tra­dí­cie. Stá­va sa, že tak­to sa mená dedia cez mno­hé gene­rá­cie. Miest­ne mení sú nosi­teľ­mi his­tó­rie, kul­tú­ry, dedič­stva regi­ó­nu. Meno nesie so sebou prí­beh, vzťah k mies­tu, kto­ré defi­nu­je a tvorí.

V oblas­ti, z kto­rej pochá­dza vet­va Kac­lí­kov­cov a Dugá­tov­cov, sa vysky­tu­jú čas­to nasle­dov­né mená a pome­no­va­nia oby­va­te­ľov domov. Nie­kto­ré z tých­to náz­vov sa uja­li ako pre­zýv­ky, nie­ke­dy dokon­ca aj ako úrad­né mená. Je dôle­ži­té ich poznať už aj z toho dôvo­du, že čas­to si ľudia pamä­ta­jú skôr tie­to miest­ne náz­vy ako sku­toč­né mená. Okrem toho slú­žia na bliž­šiu špe­ci­fi­ká­ciu jed­not­li­vých vetiev rodok­me­ňa. Ja spo­me­niem, tie kto­ré som zis­til v celej spá­do­vej oblas­ti vo Fili­po­ve a oko­lí. Dru­hý pád, kto­rý je za menom prí­me­nia niž­šie, je oso­bi­tý svo­jím dia­lek­tom, vyjad­ru­je tre­bárs odpo­veď na otáz­ku kam ide­me” – napr. do Chyž­kov”. Situ­ácia dospe­la do také­ho štá­dia, že dnes sa nie­kto­ré prí­me­nia pou­ží­va­jú ako priez­vis­ká spo­lu s pôvod­ným, napr. Faško-​Rudáš. Iná situ­ácia je napr. keď nie­ko­mu vra­ve­li Jano z lúky. Dnes žijú v Brez­ne Zlu­ky­ov­ci, najprv to však bol Jano, prí­pad­ne Jožo apod. z lúky, neskôr mali potom­ko­via priez­vis­ko Zlu­ki ale­bo Zluky.


When naming peop­le, seve­ral fac­tors can come into play. Names are often deri­ved from ances­tors, his­to­ry, and local tra­di­ti­ons. Names can ari­se from kins­hip, geog­rap­hy, or be deri­ved from occu­pa­ti­on. In the past, it was com­mon to name based on emplo­y­ment or craft. Names may ref­lect geog­rap­hi­cal ori­gin, indi­ca­ting pla­ces of ori­gin or fami­ly resi­den­ces from the past. Some­ti­mes names are cre­a­ted with sound cha­rac­te­ris­tics typi­cal of local dia­lects. Reli­gi­ous moti­ves can also play a role, naming indi­vi­du­als after saints or reli­gi­ous figu­res. Occa­si­onal­ly, names refe­ren­ce natu­ral and cul­tu­ral land­marks, such as moun­tains or rivers. Last but not least are tra­di­ti­ons. Names are some­ti­mes inhe­ri­ted through many gene­ra­ti­ons. Local names are bea­rers of the his­to­ry, cul­tu­re, and heri­ta­ge of the regi­on. A name car­ries a sto­ry and a rela­ti­ons­hip to the pla­ce it defi­nes and shapes.

In the regi­on from which the Kac­lík and Dugát fami­lies ori­gi­na­te, the fol­lo­wing names and desig­na­ti­ons of resi­dents are often encoun­te­red. Some of the­se names have taken hold as nick­na­mes, some­ti­mes even as offi­cial names. It is impor­tant to know them for the fact that peop­le often remem­ber the­se local names rat­her than the actu­al names. In addi­ti­on, they ser­ve to spe­ci­fy the indi­vi­du­al bran­ches of the fami­ly tree more clo­se­ly. I will men­ti­on tho­se I have dis­co­ve­red throug­hout the catch­ment area in Fili­po­vo and its sur­roun­dings. The second case, which fol­lo­ws the sur­na­me below, is dis­tinc­ti­ve in its dia­lect, expres­sing, for exam­ple, the answer to the ques­ti­on whe­re are we going” – for ins­tan­ce, to Chyž­kov.” The situ­ati­on has rea­ched a sta­ge whe­re today some sur­na­mes are used as sur­na­mes along with the ori­gi­nal ones, for exam­ple, Faško-​Rudáš. Anot­her situ­ati­on is when some­one was cal­led Jano from the mea­dow. Today, in Brez­no, the­re are Zlu­ky­ov­ci, but ini­tial­ly, it was Jano, or Jožo, etc., from the mea­dow, and later the des­cen­dants had the sur­na­me Zlu­ki or Zluky.


Bei der Benen­nung von Men­schen kön­nen vie­le Fak­to­ren eine Rol­le spie­len. Namen lei­ten sich oft von Vor­fah­ren, Ges­chich­te und loka­len Tra­di­ti­onen ab. Namen kön­nen aus Ver­wandts­chaft, Geo­gra­fie oder aus dem Beruf abge­le­i­tet sein. In der Ver­gan­gen­he­it war es üblich, nach Beruf oder Han­dwerk zu benen­nen. Namen kön­nen geo­gra­fis­che Her­kunft wider­spie­geln und Orte der Her­kunft oder Fami­lien­sit­ze aus der Ver­gan­gen­he­it anze­i­gen. Manch­mal ents­te­hen Namen mit klan­gli­chen Merk­ma­len, die typisch für loka­le Dia­lek­te sind. Auch reli­gi­öse Moti­ve kön­nen eine Rol­le spie­len, indem Men­schen nach Hei­li­gen oder reli­gi­ösen Figu­ren benannt wer­den. Gele­gen­tlich bez­ie­hen sich Namen auf natür­li­che und kul­tu­rel­le Wahr­ze­i­chen wie Ber­ge oder Flüs­se. Nicht zuletzt spie­len Tra­di­ti­onen eine Rol­le. Namen wer­den manch­mal über vie­le Gene­ra­ti­onen vererbt. Loka­le Namen tra­gen die Ges­chich­te, Kul­tur und das Erbe der Regi­on. Ein Name trägt eine Ges­chich­te und eine Bez­ie­hung zu dem Ort, den er defi­niert und prägt.

In der Regi­on, aus der die Fami­lien Kac­lík und Dugát stam­men, tre­ten oft die fol­gen­den Namen und Bez­e­ich­nun­gen der Bewoh­ner auf. Eini­ge die­ser Namen haben sich als Spitz­na­men durch­ge­setzt, manch­mal sogar als offi­ziel­le Namen. Es ist wich­tig, sie zu ken­nen, da sich Men­schen oft eher an die­se loka­len Namen als an die tat­säch­li­chen erin­nern. Darüber hinaus die­nen sie dazu, die ein­zel­nen Zwe­i­ge des Stamm­baums genau­er zu spe­zi­fi­zie­ren. Ich wer­de die­je­ni­gen erwäh­nen, die ich in der gesam­ten Ein­zugs­ge­biets­re­gi­on in Fili­po­vo und Umge­bung ent­dec­kt habe. Der zwe­i­te Fall, der dem Nach­na­men folgt, zeich­net sich durch sei­nen Dia­lekt aus und drüc­kt beis­piel­swe­i­se die Ant­wort auf die Fra­ge wohin gehen wir” aus – zum Beis­piel nach Chyž­kov”. Die Situ­ati­on hat sich dahin­ge­hend ent­wic­kelt, dass heute eini­ge Nach­na­men zusam­men mit den urs­prün­gli­chen als Nach­na­men ver­wen­det wer­den, zum Beis­piel Faško-​Rudáš. Eine ande­re Situ­ati­on ist, wenn jemand Jano von der Wie­se genannt wur­de. Heute leben in Brez­no Zlu­ky­ov­ci, aber zunächst war es Jano, oder Jožo, usw., von der Wie­se, und spä­ter hat­ten die Nach­kom­men den Nach­na­men Zlu­ki oder Zluky.


Przy nada­wa­niu imi­on wie­lok­rot­nie bier­ze udział wie­le czyn­ni­ków. Częs­to imi­ona wywo­dzą się od przod­ków, his­to­rii i lokal­nych tra­dyc­ji. Imi­ona mogą wyni­kać z pokre­wie­ńst­wa, geo­gra­fii lub być zwi­ąza­ne z zawo­dem. W przes­zło­ści pows­zech­ne było nada­wa­nie imi­on w opar­ciu o zatrud­nie­nie lub rze­mi­osło. Imi­ona mogą odzwier­cied­lać pocho­dze­nie geo­gra­ficz­ne, wska­zu­jąc na miejs­ca pocho­dze­nia lub rodzin­ne miejs­ca zamiesz­ka­nia z przes­zło­ści. Cza­sem imi­ona pows­ta­ją z cech dźwi­ęko­wych typo­wych dla miejs­co­wych dia­lek­tów. Moty­wy reli­gij­ne również mogą odg­ry­wać rolę, nada­jąc imi­ona od świ­ętych lub posta­ci reli­gij­nych. Cza­sa­mi imi­ona odnos­zą się do natu­ral­nych i kul­tu­ro­wych zabyt­ków, takich jak góry czy rze­ki. Nie bez znac­ze­nia są także tra­dyc­je. Imi­ona są cza­sa­mi dzie­dzic­zo­ne przez wie­le poko­leń. Lokal­ne nazwy są nosi­cie­la­mi his­to­rii, kul­tu­ry i dzie­dzict­wa regi­onu. Imię nie­sie ze sobą his­to­rię i zwi­ązek z miejs­cem, któ­re defi­niu­je i kształtuje.

W regi­onie, z któ­re­go wywo­dzą się rodzi­ny Kac­lík i Dugát, częs­to spo­ty­ka się następu­jące nazwy i okre­śle­nia miesz­ka­ńców. Nie­któ­re z tych nazw przy­jęły się jako prze­zwis­ka, cza­sa­mi nawet jako ofic­jal­ne nazwy. Ważne jest, aby je znać, ponie­waż ludzie częs­to pami­ęta­ją te lokal­ne nazwy bar­dziej niż fak­tycz­ne imi­ona. Ponad­to słu­żą one do bar­dziej szc­ze­gó­ło­we­go okre­śle­nia poszc­ze­gól­nych gałęzi drze­wa gene­a­lo­gicz­ne­go. Wymie­nię te, któ­re odkry­łem na tere­nie całe­go obsza­ru zle­wni w Fili­po­vie i oko­li­cach. Dru­gi przy­pa­dek, któ­ry wys­tępu­je po nazwis­ku poni­żej, jest cha­rak­te­rys­tycz­ny swo­im dia­lek­tem, wyra­ża­jąc na przy­kład odpo­wie­dź na pyta­nie dokąd idzie­my” – na przy­kład do Chyž­kov”. Sytu­ac­ja doszła do takie­go eta­pu, że dziś nie­któ­re nazwis­ka uży­wa­ne są jako nazwis­ka razem z pier­wot­ny­mi, na przy­kład Faško-​Rudáš. Inna sytu­ac­ja ma miejs­ce, gdy ktoś był nazy­wa­ny Jano z łąki. Dziś w Brez­nie są Zlu­ky­ov­ci, ale poc­ząt­ko­wo to był Jano, czy Jožo, itp., z łąki, a później potom­ko­wie mie­li nazwis­ko Zlu­ki lub Zluky.


Vysvet­le­nie nie­kto­rých prímení

  • Andel – man­žel­ka jed­né­ho z Faš­kov bola Ange­la – čes­ky angel je andel
  • Miš­kár – od vyko­ná­va­nia ste­ri­li­zá­cie oší­pa­ných – miškovania
  • Chy­žiak – ten čo posta­vil chy­žu (dom)
  • Kris­tian – od rod­né­ho mena Kristian
  • Palík – od rod­né­ho mena Pavol, malý Palík
  • Kolár – pre­dok bol Kolár
  • Kováč – pre­dok bol Kováč
  • Dídaj – žena bola od Dídajov
  • Macu­ľa (Lopuš­ný) – man­žel­ka bola rode­ná Macuľová

Expla­na­ti­on

  • Andel – the wife of one of the Faš­kos was Ange­la – in Czech, angel” is andel.”
  • Miš­kár – deri­ved from the prac­ti­ce of ste­ri­li­zing pigs – miš­ko­va­nie.”
  • Chy­žiak – some­one who built a chy­ža” (hou­se).
  • Kris­tian – deri­ved from the given name Kristian.
  • Palík – deri­ved from the given name Pavol, mea­ning litt­le Palík.”
  • Kolár – ances­tor was a wheelwright.
  • Kováč – ances­tor was a blacksmith.
  • Dídaj – the wife was from the Dídaj family.
  • Macu­ľa (Lopuš­ný) – the wife was born as a Macuľová.

Faš­kov­ské prí­me­nia (48)

  • Andel, Beľo, Bun­gaj, Cif­rík, Dídaj, Dro­bec, Fará­rik, Fran­ko, Frn­tol, Hurtiak
  • Chr­maj, Chy­žiak, Jan­čiar, Kac­lík, Kanáľ, Kanc­lík, Kan­zel, Knož­ka, Kolár,
  • Kole­sár, Kon­čiš, Kováč, Krajč, Krč­már, Kris­tian, Kri­vý, Kršo, Kun­driak, Mačic
  • Makaš, Manoš, Mäsiar, Miš­kár, Motoš­ka, Murár, Oba­ľok, Palík, Papušiak
  • Pius, Pôj­dik, Pra­žiak, Rudáš, Škríp, Šra­mo, Šugár, Šušo, Taj­tu­li­ta, Zemko

Rus­ná­kov­ské prí­me­nia (3)

  • Fur­ka, Kli­nec, Rataj

Ostat­né prímenia

  • Bab­nič, Bela, Ber­ciak, Ces­tár, Čum­pier, Dor­ka, Eťka, Gelet­ka, Gúľan, Húska
  • Jag­rík, Kači­čiar, Kaňa, Kom­prd, Kon­ďúr, Kopaj, Kukúľ, Libič, Loj­ziak, Macuľa
  • Mogaj, Pac­koš, Pal­tín, Puc­ka, Pudák, Rapoš, Rekeň, Repka, Smr­č­ka, Sodúľ
  • Srn­ka, Štet, Turan, Záhorec

Žen­ské prímenia

  • Lelej­ka – na ničom jej nezá­le­ží, je povrchná
  • Šlom­pa – zle sa oblieka
  • Dudu­ra – stá­le dudre
  • Pávi­ca, Mege­ri­ca, Striga
  • Pre­span­ka – slo­bod­ná mamička

Use Facebook to Comment on this Post