2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Doliny, Hory, Krajina, Orava, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny

Smutná dolina

Hits: 1986

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie

Beckovský hrad

Hits: 4172

Bec­kov posta­vi­li v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia na mies­te nesko­ro­go­tic­ké­ho síd­lis­ka a veľ­ko­mo­rav­ské­ho hra­dis­ka9. sto­ro­čia (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Je posta­ve­ný na 70 met­rov vyso­kom bra­le (pamiat​ky​.net). Spo­mí­na sa už v Ano­ny­mo­vej kro­ni­ke z pre­lo­mu 12, a 13. sto­ro­čia (pra​men​.info), pod ozna­če­ním Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). Pat­ril ku obran­né­mu sys­té­mu hra­dov už v časoch Veľ­kej Mora­vy (Wiki­pe­dia). Kon­com 13. sto­ro­čia pat­ril Matú­šo­vi Čáko­vi Tren­čian­ske­mu, kto­rý ho aj dal pre­sta­vať. V roku 1388 sa dostal do rúk Cti­bo­rov­com, kto­rí okrem iné­ho posta­vi­li gotic­kú kapl­n­kucis­ter­nu, čím sa zo stráž­ne­ho hra­du sta­lo repre­zen­ta­tív­ne šľach­tic­ké síd­lo. Opev­ne­ný hrad bol úto­čis­kom pro­ti Tur­kom. Požiar v roku 1729 zaprí­či­nil spust­nu­tie hra­du. Bec­kov­ské hrad­né vápen­co­vé tvrdo­šo­vé bra­lo vznik­lo selek­tív­nou eró­zi­ou a denu­dá­ci­ou váž­skej nivy na sty­ku s oba­lo­vou séri­ou Považ­ské­ho Inov­ca. Vzhľa­dom na oko­li­tý mier­ne mode­lo­va­ný reli­éf pôso­bí monu­men­tál­ne. Na úpä­tí hrad­né­ho sva­hu je židov­ský cin­to­rín z roku 17391785 (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Bec­kov­ský hrad je jed­ným z najk­raj­ších hra­dov, kto­ré som kedy videl. Je národ­nou kul­túr­nou pamiatkou.

Arche­olo­gic­kým výsku­mom bolo dolo­že­né osíd­le­nie are­álu hra­du a jeho oko­lia už v latén­skej a rím­skej dobe (1. sto­ro­čie pred n.l). Za čias Veľ­kej Mora­vy tu stá­la pev­nosť, kto­rú neskôr vys­trie­da­lo žup­né síd­lo a začiat­kom 13. sto­ro­čia hrad s pod­hra­dím a s kos­to­lom zasvä­te­ným sv. Šte­fa­no­vi. Naj­star­šie lis­tin­né pra­me­ne z rokov 12081226 spo­mí­na­jú osa­du Blun­dix, ležia­cu zrej­me pod krá­ľov­ským hra­dom. Hrad – cas­trum Bolon­duch sa v písom­ných pra­me­ňoch vysky­tu­je až po roku 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Obec­ný úrad Bec­kov). Iné his­to­ric­ké náz­vy Bec­ko­va sú Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). V his­tó­rii sa dôle­ži­tosť bec­kov­ské­ho hra­du a pod­hrad­skej osa­dy výraz­nej­šie pre­ja­vi­la už pri dobý­ja­ní úze­mí Slo­ven­ska sta­rý­mi Maďar­mi, keď sa uká­za­lo, že pev­nosť pat­ri­la iba k nie­koľ­ko málo pev­nos­tiam, o kto­ré novop­ri­chá­dza­jú­ce kme­ne muse­li urput­ne bojo­vať (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor dal posta­viť na hra­de kapl­n­ku, na kto­rej vstup­nom por­tá­li bol tym­pa­nón s erbom Sti­bo­rov­cov. Je to his­to­ric­ky prvé pou­ži­tie svet­ské­ho motí­vu na sak­rál­nej stav­be. Na jej oltá­ri bola 180 cm vyso­ká gotic­ká plas­ti­ka Mado­ny, kto­rá sa svo­jím vypra­co­va­ním vyrov­na­la najk­raj­ším v Euró­pe. Dnes je v Kory­ča­noch pri Mora­ve, kde je zná­ma ako zázrač­ná a uzdra­vu­jú­ca Čier­na Mado­na (obro​da​.sk).

Povesť o Bec­ko­vi vra­ví, že Bec­ko bol dvor­ný blá­zon voj­vod­cu Cti­bo­ra za vlá­dy krá­ľa Žig­mun­da. Zna­me­ni­te zabá­val svoj­ho pána a jeho hos­tí až mu Cti­bor sľú­bil, že mu spl­ní všet­ko o čo požia­da. Bec­ko zo žar­tu uká­zal na neďa­le­ké str­mé ska­lis­ko, aby mu na ňom do roka a do dňa posta­vil hrad. Pre­krás­ny hrad posta­vil a pome­no­val ho pod­ľa svoj­ho dvor­né­ho bláz­na – Bec­ko­vom. Cti­bor ho od Bec­ka vraj odkú­pil za toľ­ko zla­ta, koľ­ko Bec­ko sám vážil (blogs​pot​.sk).

Iná legen­da hovo­rí o tom, že Sti­bor, ako hrad­ný pán, zho­dil zo ska­ly slu­hu za to, že mu slu­ha chrá­niac svo­je die­ťa, zabil jeho obľú­be­né­ho psa. Slu­ha pri páde zo ska­ly ešte zakri­čal, že sa stret­nú do roka a do dňa. Pres­ne v tom čase hrad­né­ho pána uštip­la do oka vre­te­ni­ca a on sle­pý spa­dol do prie­pas­ti (val​ka​.cz).


Bec­kov Cast­le was built in the mid-​13th cen­tu­ry on the site of a later Got­hic sett­le­ment and a Gre­at Mora­vian for­tress from the 9th cen­tu­ry (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). It stands on a 70-​meter-​high cliff (pamiat​ky​.net). It is men­ti­oned in the Chro­nic­le of Ano­ny­mus from the turn of the 12th and 13th cen­tu­ries (pra​men​.info), under the name Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). It belo­n­ged to the defen­si­ve sys­tem of cast­les even in the times of Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). In the late 13th cen­tu­ry, it belo­n­ged to Matúš Čák of Tren­čín, who had it rebu­ilt. In 1388, it came into the hands of the Cti­bor fami­ly, who, among other things, built a Got­hic cha­pel and a cis­tern, trans­for­ming it from a guard cast­le into a repre­sen­ta­ti­ve nob­le resi­den­ce. The for­ti­fied cast­le ser­ved as a refu­ge against the Turks. A fire in 1729 led to the aban­don­ment of the cast­le. The Bec­kov Cast­le limes­to­ne hard­pan was for­med by selec­ti­ve ero­si­on and denu­da­ti­on of the Váh river basin at the con­tact with the Považ­ský Ino­vec over­lay series. Given the gen­tly mode­led sur­roun­ding relief, it appe­ars monu­men­tal. At the foot of the cast­le slo­pe is a Jewish ceme­te­ry from 17391785 (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). Bec­kov Cast­le is one of the most beau­ti­ful cast­les I have ever seen. It is a nati­onal cul­tu­ral monument.

Archa­e­olo­gi­cal rese­arch has docu­men­ted sett­le­ment in the cast­le area and its sur­roun­dings in the La Tène and Roman peri­ods (1st cen­tu­ry BC). During the time of Gre­at Mora­via, the­re was a for­tress here, later repla­ced by a coun­ty seat, and at the begin­ning of the 13th cen­tu­ry, a cast­le with a bai­ley and a church dedi­ca­ted to St. Step­hen. The oldest writ­ten records from 1208 and 1226 men­ti­on the vil­la­ge of Blun­dix, like­ly loca­ted below the roy­al cast­le. The cast­le – cas­trum Bolon­duch appe­ars in writ­ten sour­ces only after 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Bec­kov Muni­ci­pal Offi­ce). Other his­to­ri­cal names for Bec­kov inc­lu­de Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Wes­tern Slo­vak Pub­lis­hing Cen­ter in Bra­ti­sla­va), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). The impor­tan­ce of Bec­kov Cast­le and the sub­cast­le sett­le­ment beca­me more pro­noun­ced during the conqu­est of Slo­vak ter­ri­to­ries by the ancient Hun­ga­rians when it tur­ned out that the for­tress was one of the few stron­gholds that the newco­mers had to fight hard for (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor had a cha­pel built on the cast­le, and its entran­ce por­tal had a tym­pa­num with the Sti­bor fami­ly coat of arms. It is his­to­ri­cal­ly the first use of a secu­lar motif on a sac­red buil­ding. On its altar was a 180 cm tall Got­hic sculp­tu­re of the Madon­na, which, in its crafts­mans­hip, riva­led the most beau­ti­ful ones in Euro­pe. Today, it is in Kory­ča­ny near Mora­via, whe­re it is kno­wn as the mira­cu­lous and hea­ling Black Madon­na (obro​da​.sk).

The legend of Bec­ko tells that Bec­ko was the court jes­ter of Duke Cti­bor during the reign of King Sigis­mund. He enter­tai­ned his lord and his guests so well that Cti­bor pro­mi­sed to ful­fill any wish Bec­ko might have. Bec­ko, jokin­gly, poin­ted to a near­by ste­ep rock and asked Cti­bor to build a cast­le on it wit­hin a year and a day. To eve­ry­o­ne­’s sur­pri­se, Cti­bor built a beau­ti­ful cast­le, naming it Bec­kov after his court jes­ter. Cti­bor sup­po­sed­ly bought it from Bec­ko for as much gold as Bec­ko weig­hed (blogs​pot​.sk).

Anot­her legend says that Sti­bor, as the cast­le lord, threw a ser­vant off a cliff becau­se the ser­vant, in pro­tec­ting his child, kil­led Sti­bo­r’s favo­ri­te dog. The ser­vant, fal­ling from the cliff, shou­ted that they would meet again wit­hin a year and a day. Exact­ly at that time, the cast­le lord was stung in the eye by a gadf­ly, and he fell blind into the abyss (val​ka​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Organizmy, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina, Tatry, Živočíchy

Flóra a fauna Štrbského Plesa

Hits: 3167

Fló­ru Štr­b­ské­ho ple­sa zastu­pu­je napr. šuš­tič­ka tatrans­ká – Loise­le­uria pro­cum­bens. Je to alpín­ska rast­li­na, kto­rá sa doká­že pris­pô­so­biť nároč­ným pod­mien­kam vyso­ko­hor­skej oblas­ti. Koso­dre­vi­na kĺbo­vá – Empet­rum nig­rum je čier­na koso­dre­vi­na, kto­rá tvo­rí hus­té poras­ty oko­lo Štr­b­ské­ho Ple­sa. Jej tma­vé bobu­le sú dôle­ži­tým zdro­jom potra­vy pre mno­ho vtá­kov v oblas­ti a pris­pie­va­jú k bio­di­ver­zi­te. Horec alpín­sky – Gen­tia­na alpi­na zdo­bí hor­ské lúky. Mach Polyt­ri­chum com­mu­ne ras­tie na vlh­kých mies­tach oko­lo jaze­ra. Jeho hus­té ston­ky a výhon­ky tvo­ria cha­rak­te­ris­tic­ký obraz na bre­hoch Štr­b­ské­ho Plesa.

Fau­nu tvo­rí napr. pstruh potoč­ný – Sal­mo trut­ta. jaz­vec hor­ský – Gulo gulo. Majú robust­né telo a sú dob­re pris­pô­so­be­ní na život v zasne­že­ných oblas­tiach. V oko­lí jaze­ra môže­te vidieť rôz­ne dru­hy vtá­kov, vrá­ta­ne husí, kor­mo­rá­nov a iných vod­ných vtá­kov. Štr­b­ské Ple­so je dôle­ži­tým mies­tom pre mig­rá­ciu vtákov.


The flo­ra of Štr­b­ské Ple­so is repre­sen­ted, for exam­ple, by the Tat­ra scurvy-​grass (Loise­le­uria pro­cum­bens). It is an alpi­ne plant that can adapt to the chal­len­ging con­di­ti­ons of the high-​mountain area. Cro­wber­ry (Empet­rum nig­rum) is a black shrub for­ming den­se thic­kets around Štr­b­ské Ple­so. Its dark ber­ries are an impor­tant food sour­ce for many birds in the area, con­tri­bu­ting to bio­di­ver­si­ty. Alpi­ne gen­tian (Gen­tia­na alpi­na) adorns moun­tain mea­do­ws. Polyt­ri­chum com­mu­ne moss gro­ws in wet are­as around the lake. Its den­se stems and sho­ots cre­a­te a cha­rac­te­ris­tic ima­ge on the sho­res of Štr­b­ské Pleso.

The fau­na inc­lu­des, for exam­ple, bro­ok trout (Sal­mo trut­ta) and the Eura­sian lynx (Gulo gulo). They have robust bodies and are well-​adapted to life in sno­wy are­as. Vari­ous bird spe­cies, inc­lu­ding gee­se, cor­mo­rants, and other water birds, can be obser­ved in the vici­ni­ty of the lake. Štr­b­ské Ple­so is an impor­tant site for bird migration.


Flo­rę Štr­b­ské­ho Ple­sa repre­zen­tu­je na przy­kład roj­nik tatr­za­ńs­ki (Loise­le­uria pro­cum­bens). Jest to rośli­na alpej­ska, któ­ra potra­fi dosto­so­wać się do wyma­ga­jących warun­ków wyso­ko­gór­skie­go obsza­ru. Wrzo­siec kłąbo­wy (Empet­rum nig­rum) to czar­ny krzew twor­zący gęs­te zaro­śla wokół Štr­b­ské­ho Ple­sa. Jego ciem­ne owo­ce są ważnym źró­dłem poży­wie­nia dla wie­lu pta­ków w tej oko­li­cy, przyc­zy­nia­jąc się do różno­rod­no­ści bio­lo­gicz­nej. Gorycz­ka alpej­ska (Gen­tia­na alpi­na) ozda­bia gór­skie łąki. Mech Polyt­ri­chum com­mu­ne rośnie w wil­got­nych miejs­cach wokół jezi­ora. Jego gęs­te łody­gi i pędy twor­zą cha­rak­te­rys­tycz­ny obraz na brze­gach Štr­b­ské­ho Plesa.

Fau­nę twor­zą na przy­kład pstrąg poto­ko­wy (Sal­mo trut­ta) i roso­mak gór­ski (Gulo gulo). Mają masy­wne cia­ła i dobr­ze dosto­so­wu­ją się do życia w zaśnie­żo­nych obsza­rach. W oko­li­cy jezi­ora można zobac­zyć różne gatun­ki pta­ków, w tym gęsi, kor­mo­ra­ny i inne pta­ki wod­ne. Štr­b­ské Ple­so jest ważnym miejs­cem dla mig­rac­ji ptaków.


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Organizmy, Poľsko, Príroda, Rastliny, Zahraničie

Flóra Morského oka

Hits: 2077

Fló­ra Mor­ské­ho oka zahŕňa rast­li­ny typic­ké pre subal­pín­ske a alpín­ske oblas­ti vo vyso­kých horách. V oko­lí jaze­ra ras­tie veľa dru­hov rast­lín, naj­mä na jar a v lete. Medzi ne pat­rí naprí­klad šuš­tič­ka tatrans­ká – Loise­le­uria pro­cum­bens, koso­dre­vi­na kĺbo­vá – Empet­rum nig­rum, Polyt­ri­chum com­mu­ne a horec alpín­sky – Gen­tia­na alpi­na. Loise­le­uria pro­cum­bens je níz­ka poduš­ko­vi­tá rast­li­na s drob­ný­mi ružo­vý­mi kvet­mi sa úspeš­ne pris­pô­so­bi­la drs­ným pod­mien­kam vyso­ko­hor­skej oblas­ti. Ras­tie v hus­tých kober­coch na kame­nis­tých sva­hoch. Empet­rum nig­rum – koso­dre­vi­na kĺbo­vá je odol­ná rast­li­na, tvo­rí hus­té poras­ty a jej tma­vé bobu­le pred­sta­vu­jú význam­ný zdroj potra­vy pre mno­ho vtá­kov v tej­to oblas­ti. Polyt­ri­chum com­mu­ne ras­tie na vlh­kých mies­tach oko­lo Mor­ské­ho oka. Je to mach s výraz­ný­mi výhon­ka­mi a hus­tý­mi ston­ka­mi. Gen­tia­na alpi­na domi­nu­je v oblas­tiach s niž­ší­mi tep­lo­ta­mi, má mod­ré kve­ty, kto­ré kvit­nú počas krát­kych let­ných mesiacov. 

Fló­ra Mor­ské­ho oka uka­zu­je schop­nosť rast­lín pris­pô­so­bo­vať sa extrém­nym pod­mien­kam. Níz­ke tep­lo­ty, veter­né pod­mien­ky a obme­dze­ná sezó­na ras­tu tvo­ria nároč­né pro­stre­die, kto­ré ovplyv­ňu­je mor­fo­lo­gic­ké a fyzi­olo­gic­ké vlast­nos­ti rast­lín. Táto boha­tá fló­ra je neoce­ni­teľ­né z hľa­dis­ka bio­di­ver­zi­ty. Pre­to je dôle­ži­té, aby sme zabez­pe­či­li udr­ža­teľ­nosť a mini­ma­li­zo­va­li vplyv na ten­to cit­li­vý eko­sys­tém. Je to kľú­čo­vá úlo­ha pre zacho­va­nie toh­to úžas­né­ho mies­ta pre budú­ce generácie.


Flo­ra Mor­skie Oko obej­mu­je rośli­ny cha­rak­te­rys­tycz­ne dla podal­pej­skich i alpej­skich obsza­rów wyso­kich gór. W oko­li­cy jezi­ora rośnie wie­le gatun­ków roślin, zwłaszc­za wios­ną i latem. Nale­żą do nich m.in. tur­zy­ca tatr­za­ńs­ka (Loise­le­uria pro­cum­bens), wrzo­siec bagien­ny (Empet­rum nig­rum), tor­fo­wiec zwyc­zaj­ny (Polyt­ri­chum com­mu­ne) i gorycz­ka alpej­ska (Gen­tia­na alpi­na). Loise­le­uria pro­cum­bens to nis­ka rośli­na podus­za­ko­wa­ta o drob­nych różo­wych kwia­tach, któ­ra dosko­na­le przys­to­so­wa­ła się do trud­nych warun­ków wyso­ko­gór­skie­go śro­do­wis­ka. Rośnie gęs­to na kamie­nis­tych zboc­zach. Empet­rum nig­rum, czy­li wrzo­siec bagien­ny, to odpor­na rośli­na twor­ząca gęs­te zaro­śla, a jej ciem­ne jago­dy sta­no­wią istot­ne źró­dło poży­wie­nia dla wie­lu pta­ków w tym obszar­ze. Tor­fo­wiec zwyc­zaj­ny (Polyt­ri­chum com­mu­ne) rośnie na wil­got­nych obsza­rach wokół Mor­skie­go Oka. Jest to mech o wyra­źnych pędach i gęs­tych łody­gach. Gorycz­ka alpej­ska (Gen­tia­na alpi­na) domi­nu­je w obsza­rach o niżs­zych tem­pe­ra­tu­rach, ma nie­bies­kie kwia­ty kwit­nące w krót­kich let­nich miesiącach.

Flo­ra Mor­skie­go Oka poka­zu­je zdol­no­ść roślin do przys­to­so­wy­wa­nia się do skraj­nych warun­ków. Nis­kie tem­pe­ra­tu­ry, wiat­ro­we warun­ki i ogra­nic­zo­ny okres wzros­tu sta­no­wią wyma­ga­jące śro­do­wis­ko, któ­re wpły­wa na mor­fo­lo­gicz­ne i fiz­jo­lo­gicz­ne cechy roślin. Ta boga­ta flo­ra ma bez­cen­ne znac­ze­nie z punk­tu widze­nia bio­ró­żno­rod­no­ści. Dla­te­go ważne jest, aby­śmy zape­wni­li zró­wno­wa­żo­no­ść i zmi­ni­ma­li­zo­wa­li wpływ na ten wra­żli­wy eko­sys­tem. To kluc­zo­we zada­nie dla zacho­wa­nia tego nie­sa­mo­wi­te­go miejs­ca dla przys­złych pokoleń.


The flo­ra of Mor­skie Oko encom­pas­ses plants typi­cal for subal­pi­ne and alpi­ne regi­ons in high moun­tains. In the vici­ni­ty of the lake, nume­rous plant spe­cies thri­ve, espe­cial­ly during spring and sum­mer. Among them are, for exam­ple, the Tat­ra scurvy-​grass (Loise­le­uria pro­cum­bens), black cro­wber­ry (Empet­rum nig­rum), com­mon hair­cap moss (Polyt­ri­chum com­mu­ne), and alpi­ne gen­tian (Gen­tia­na alpi­na). Loise­le­uria pro­cum­bens is a low, cushion-​like plant with small pink flo­wers that has suc­cess­ful­ly adap­ted to the harsh con­di­ti­ons of high-​altitude envi­ron­ments, gro­wing den­se­ly on roc­ky slo­pes. Empet­rum nig­rum, or black cro­wber­ry, is a resi­lient plant for­ming den­se thic­kets, and its dark ber­ries are a sig­ni­fi­cant food sour­ce for many birds in the area. Com­mon hair­cap moss (Polyt­ri­chum com­mu­ne) thri­ves in moist are­as around Mor­skie Oko, cha­rac­te­ri­zed by cons­pi­cu­ous sho­ots and den­se stems. Alpi­ne gen­tian (Gen­tia­na alpi­na) domi­na­tes in are­as with lower tem­pe­ra­tu­res, disp­la­y­ing blue flo­wers that blo­om during the short sum­mer months.

The flo­ra of Mor­skie Oko sho­wca­ses the abi­li­ty of plants to adapt to extre­me con­di­ti­ons. Low tem­pe­ra­tu­res, win­dy con­di­ti­ons, and a limi­ted gro­wing sea­son cre­a­te a deman­ding envi­ron­ment that influ­en­ces the morp­ho­lo­gi­cal and phy­si­olo­gi­cal fea­tu­res of the plants. This rich flo­ra is inva­lu­ab­le in terms of bio­di­ver­si­ty. The­re­fo­re, it is cru­cial to ensu­re sus­tai­na­bi­li­ty and mini­mi­ze the impact on this sen­si­ti­ve eco­sys­tem. Pre­ser­ving this remar­kab­le pla­ce for futu­re gene­ra­ti­ons is a key task.


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Orava, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Oravský hrad

Hits: 2906

Orav­ský hrad sa nachá­dza na str­mom vápen­co­vom bra­le nad obcou Orav­ský Podzá­mok, 112 met­rov na rie­kou Ora­va. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Vzni­kol v 13-​om sto­ro­čí na mies­te star­šie­ho osíd­le­nia prav­de­po­dob­ne z doby oko­lo pre­lo­mu leto­poč­tov. Prvá zmien­ka je z roku 1267 (muze​um​.sk). His­to­ri­ci pred­po­kla­da­jú že ho zača­li sta­vať po v páde Tatá­rov na naše úze­mie roku 1241 (ora​va​-lip​tov​.sk). Iné náz­vy: Orav­ský zámok, cas­trum Arwa, cas­trum Arua (Zuza­na Bre­zá­ko­vá). Mal via­ce­ro maji­te­ľov, okrem iné­ho Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho, Mate­ja Kor­ví­na. V rokoch 15561621 Tur­zov­ci hrad pre­sta­va­li a opev­ni­li (Wiki­pe­dia). V roku 1800 vyho­rel. Obno­vi­li ho Pál­fy­ov­ci a napo­sle­dy bol význam­ne obno­ve­ný v rokoch 19531968 (muze​um​.sk). V pries­to­roch hra­du je expo­zí­cie Orav­ské­ho múzea. Na hra­de sa nakrú­cal Upír Nos­fe­ra­tu z roku 1922, fil­my Kráľ droz­dia bra­da, Soko­liar Tomáš (Wiki­pe­dia), Adam Šan­ga­la, Lás­ka na vlás­ku (pla​net​slo​va​kia​.sk). Stud­ňu na stred­nom hra­de dal vyhĺbiť Fran­ti­šek Tur­zo16. sto­ro­čí, bol hlbo­ká 90 met­rov (Pla­ček, Bóna). Počas celé­ho roka sa na hra­de kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, napr. roz­prá­va­nie poves­tí a legiend o Orav­skom hra­de či Soko­liar­sky deň (Ľubo­mír Motyč­ka).


Ora­va Cast­le is situ­ated on a ste­ep limes­to­ne cliff abo­ve the vil­la­ge of Orav­ský Podzá­mok, 112 meters abo­ve the Ora­va River. It is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, having ori­gi­na­ted in the 13th cen­tu­ry on the site of an older sett­le­ment, like­ly dating back to the turn of the mil­len­nia. The first men­ti­on of the cast­le is from the year 1267 (muze​um​.sk). His­to­rians spe­cu­la­te that its cons­truc­ti­on began fol­lo­wing the inva­si­on of the Tatars into our ter­ri­to­ry in 1241 (ora​va​-lip​tov​.sk). Other names for the cast­le inc­lu­de Ora­va Cast­le, cas­trum Arwa, cas­trum Arua (Zuza­na Bre­zá­ko­vá). It had seve­ral owners, inc­lu­ding Matúš Čák of Tren­čín and Matt­hias Cor­vi­nus. Bet­we­en 1556 and 1621, the Thur­zos recons­truc­ted and for­ti­fied the cast­le (Wiki­pe­dia). In 1800, it was rava­ged by fire, but the Pál­fys res­to­red it, with sig­ni­fi­cant reno­va­ti­ons taking pla­ce from 1953 to 1968 (muze​um​.sk). The cast­le hou­ses exhi­bi­ti­ons from the Ora­va Muse­um. Notab­ly, the cast­le ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the 1922 film Nos­fe­ra­tu, as well as movies like Kráľ droz­dia bra­da, Soko­liar Tomáš (Wiki­pe­dia), Adam Šan­ga­la, and Lás­ka na vlás­ku (pla​net​slo​va​kia​.sk). The well on the cen­tral cour­ty­ard, rea­ching a depth of 90 meters, was exca­va­ted by Fran­ti­šek Tur­zo in the 16th cen­tu­ry (Pla­ček, Bóna). Throug­hout the year, vari­ous events take pla­ce at the cast­le, inc­lu­ding sto­ry­tel­ling ses­si­ons about legends and tales of Ora­va Cast­le and Fal­con­ry Day (Ľubo­mír Motyčka).


Zamek Ora­ws­ki znaj­du­je się na stro­mym kli­fie z wapie­nia ponad wsią Orav­ský Podzá­mok, 112 met­rów nad rze­ką Ora­wa. Jest to naro­do­we dzie­dzict­wo kul­tu­ro­we. Zbu­do­wa­ny został w XIII wie­ku na miejs­cu wcze­śniejs­ze­go osied­la, pra­wdo­po­dob­nie z okre­su prze­ło­mu tysi­ąc­le­ci. Pier­ws­ze wzmian­ki o zamku pocho­dzą z roku 1267 (muze​um​.sk). His­to­ry­cy spe­ku­lu­ją, że jego budo­wę roz­poc­zęto po najaz­dach Tata­rów na nasze tery­to­rium w 1241 roku (ora​va​-lip​tov​.sk). Inne nazwy zamku to Zamek Ora­ws­ki, cas­trum Arwa, cas­trum Arua (Zuza­na Bre­zá­ko­vá). Miał wie­lu wła­ści­cie­li, w tym Matú­ša Čáka z Tren­čí­na i Macie­ja Kor­wi­na. W latach 1556 – 1621 Thur­zo­wie prze­bu­do­wa­li i umoc­ni­li zamek (Wiki­pe­dia). W 1800 roku ule­gł poża­ro­wi. Odbu­do­wa­li go Pál­fy­o­wie, a ostat­nie znac­zące pra­ce reno­wa­cyj­ne przep­ro­wa­dzo­no w latach 1953 – 1968 (muze​um​.sk). Zamek mie­ści eks­po­zyc­je Muze­um Ora­ws­kie­go. Zamek był miejs­cem kręce­nia fil­mu Nos­fe­ra­tu z 1922 roku, a także fil­mów takich jak Kráľ droz­dia bra­da, Soko­liar Tomáš (Wiki­pe­dia), Adam Šan­ga­la i Lás­ka na vlás­ku (pla​net​slo​va​kia​.sk). Stud­nię na dzie­dzi­ńcu głó­wnym o głębo­ko­ści 90 met­rów wyko­pał Fran­ti­šek Tur­zo w XVI wie­ku (Pla­ček, Bóna). Przez cały rok w zamku odby­wa­ją się różne wydar­ze­nia, w tym opo­wie­ści o legen­dach i his­to­riach zamku Ora­ws­kie­go czy Dzień Sokol­nict­wa (Ľubo­mír Motyčka).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post