2004, Akvaristika, Časová línia, Do roku 2005, Reportáže, Výstavy zvierat

Tropikárium Budapešť

Hits: 40605

Tro­pi­ká­rium sa nachá­dza juž­ne od zábav­né­ho cen­tra Cam­po­na. Nachá­dza sa tu okrem iné­ho 1.4 mili­ó­na lit­rov veľ­ké žra­lo­čie akvá­ri­um s 11 met­rov dlhým vyhliad­ko­vým tune­lom (sdet​mi​.com). Je naj­väč­ším mor­ským akvá­ri­om v stred­nej Euró­pe (zoznam​.sk). Inou atrak­ci­ou je pra­les, v kto­rom sa blýs­ka, hrmí, náv­štev­ní­ci tu zaži­jú tro­pic­kú klí­mu. Okrem toho množ­stvo živo­čí­chov a rast­lín z Afri­ky, Juž­nej Ame­ri­ky, Ázie, Karib­ské­ho a Čer­ve­né­ho mora, ale aj Indic­ké­ho oce­ánu (sdet​mi​.com). Nachá­dza sa tu aj expo­zí­cie domá­cej maďar­skej ich­ty­o­fau­ny (zoznam​.sk). Celý kom­plex je vybu­do­va­ný na roz­lo­he 3 000 m2. O orga­niz­my sa sta­rá tím 2530 bio­ló­gov, vete­ri­ná­rov, ošet­ro­va­te­ľov (visit​-hun​ga​ry​.com).


Tro­pi­ca­rium is loca­ted south of the Cam­po­na enter­tain­ment cen­ter. Among its att­rac­ti­ons is a 1.4 million-​liter shark tank with an 11-​meter-​long obser­va­ti­on tun­nel, making it the lar­gest mari­ne aqu­arium in Cen­tral Euro­pe (sdet​mi​.com, zoznam​.sk). Anot­her high­light is the jun­gle area, whe­re visi­tors can expe­rien­ce a tro­pi­cal cli­ma­te with spark­ling lights and sounds. The Tro­pi­ca­rium hou­ses a varie­ty of ani­mals and plants from Afri­ca, South Ame­ri­ca, Asia, the Carib­be­an, the Red Sea, and the Indian Oce­an (sdet​mi​.com). The­re are also exhi­bi­ti­ons fea­tu­ring the nati­ve Hun­ga­rian icht­hy­o­fau­na (zoznam​.sk). The enti­re com­plex covers an area of 3,000 m², and a team of 25 – 30 bio­lo­gists, vete­ri­na­rians, and care­gi­vers takes care of the orga­nisms (visit​-hun​ga​ry​.com).


A Tro­pi­ká­rium a Cam­po­na szó­ra­koz­ta­tó köz­pont déli rés­zén talál­ha­tó. Lát­vá­ny­os­sá­gai közé tar­to­zik egy 1,4 mil­lió lite­res cápa­ak­vá­ri­um 11 méter hoss­zú kilá­tó ala­gút­tal, ame­ly a Közép-​Európa leg­na­gy­obb ten­ge­ri akvá­ri­umá­vá tes­zi (sdet​mi​.com, zoznam​.sk). Egy másik kie­melt att­rak­ció a dzsun­gel terüle­te, ahol a láto­ga­tók tró­pu­si klí­mát tapasz­tal­hat­nak a csil­lo­gó fény­ek és han­gok között. A Tro­pi­ká­rium gaz­dag állat- és növé­ny­vi­lá­got kínál Afri­ká­ból, Dél-​Amerikából, Ázsiá­ból, a Karib-​térségből, a Vörös-​tengerből és az Indiai-​óceánból (sdet​mi​.com). Az expo­zí­ci­ók rés­ze a hazai magy­ar halál­lo­má­ny is (zoznam​.sk). Az egész kom­ple­xum 3000 m² terüle­ten feks­zik, és egy 25 – 30 fős bio­ló­gus, álla­tor­vos és gon­do­zó csa­pa­ta gon­dos­ko­dik a szer­ve­ze­tek­ről (visit​-hun​ga​ry​.com).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 4151

Záho­rie je kra­ji­na medzi Čes­kom na seve­re, Rakús­kom na zápa­de, Malý­mi Kar­pat­mi na juho­vý­cho­de, rie­kou Dunaj na juhu. Záho­rie si pamä­tá pocho­do­va­nie rím­skych légií, zjed­no­te­nie slo­van­ských kme­ňov do Veľ­ko­mo­rav­skej ríše. Vied­li tu ces­ty nemec­kých rytie­rov i čes­kých knie­žat. Už stá­ro­čia je pohra­nič­ným kra­jom. Na cca 2500 km2 tu žije tak­mer 300 000 oby­va­te­ľov (zaho​rie​.sk). Pome­no­va­nie Záho­rie má kore­ne v 17. sto­ro­čí. Pochá­dza od latin­ské­ho Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus. Tak bol ozna­čo­va­ný kraj Bra­ti­slav­skej župy, kto­rý ležal za Malý­mi Kar­pat­mi – za hora­mi. Iné his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­ven­ské Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tív­ne Záho­rie nikdy netvo­ri­lo jed­not­ný celok (zaho​rie​.sk). Zahŕňa okre­sy Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, čias­toč­ne Myja­va a Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Väč­ši­nu úze­mia tvo­rí Záhor­ská níži­na (zaho​rie​.sk).

Hos­po­dár­ska čin­nosť člo­ve­ka mala za násle­dok obno­ve­nie pohy­bu pies­ku. Pre­to sa v 16. a 17. sto­ro­čí na Záhor­skej níži­ne usku­toč­ni­lo zales­ňo­va­nie uvoľ­ne­ných pies­kov. Pri­ro­dze­ný cha­rak­ter lesov na via­tych pies­koch však potla­či­lo dlho­roč­né vysá­dza­nie boro­vi­ce (zaho​rie​.sk). Dnes je Záho­rie typic­ké boro­vi­co­vý­mi a luž­ný­mi les­mi a pies­či­tou pôdou. Čas­to tu fúka vie­tor (lozor​no​.sk). Avšak pôvod­ne bola Záhor­ská níži­na sil­ne zamok­re­ným úze­mím s moča­ris­ka­mi, jaze­ra­mi a mŕt­vy­mi rame­na­mi riek. Na nivách riek Mora­va a Myja­va aj dnes mäk­ké luž­né lesy. Na vyš­šie polo­že­ných čas­tiach tvr­dý luž­ný les. Oso­bit­ným typom luž­né­ho lesa sú poras­ty jel­še lep­ka­vej na trva­le zamok­re­ných sla­tin­ných pôdach, naprí­klad v prí­rod­nej rezer­vá­cii Bez­dné pri Pla­vec­kom Štvr­t­ku. Z hľa­dis­ka fló­ry je uni­kát­na Devín­ska Koby­la (zaho​rie​.sk).

Záhor­ská níži­na je roz­de­le­ná na dva cel­ky: Bor­skú níži­nu a Chvoj­nic­kú pahor­ka­ti­nu. Cen­trál­nu časť Bor­skej níži­ny tvo­ria via­te pies­ky seve­ro­vý­chod­ne od Lozor­na a Mala­ciek. Na seve­re s pies­ko­vých pre­sy­pov vystu­pu­je Lak­šár­ska pahor­ka­ti­na. Pozdĺž riek Mora­va a Myja­va sú rieč­ne nivy Myjav­ská a Dol­no­mo­rav­ská niva – štr­ko­pies­ko­vé náno­sy roz­ru­še­né mean­dro­va­ním riek. Medzi Cero­vou a Zoho­rom je prie­ko­po­vá pre­pad­li­na Pod­ma­lo­kar­pat­ská zní­že­ni­na, v kto­rej vznik­li roz­siah­lej­šie moča­ris­té úze­mia. Chvoj­níc­ka pahor­ka­ti­na má tri čas­ti: Ska­lic­ký hájik, Unín­sku a Senic­kú pahor­ka­ti­nu. Nachá­dza­jú sa tu hru­bé vrstvy spra­še a spra­šo­vých hlín. Záho­rie má aj kra­so­vé úze­mia v Malých Kar­pa­toch – Borin­ský a Pla­vec­ký kras. Myjav­ská pahor­ka­ti­na sa rozp­res­tie­ra medzi Malý­mi a Bie­ly­mi Kar­pat­mi (zaho​rie​.sk). Záhor­ská níži­na neop­lý­va veľ­kou hus­to­tou rieč­nej sie­te, navy­še pôvod­nú sieť výraz­ne menil člo­vek. Úze­mie je pomer­ne suchou oblas­ťou. Naj­väč­šie rie­ky sú Mora­va, Myja­va a Ruda­va. Avšak naj­mä v rieč­nych a via­tych pies­koch sú význam­né záso­by pod­zem­nej vody. Vysky­tu­je sa tu aj množ­stvo vod­ných nádr­ží, štr­ko­vísk a ryb­ní­kov (zaho​rie​.sk). Väč­ši­na jazier na Záho­rí vznik­la ťaž­bou štr­ku a pies­ku. Jas­ky­ne Dera­vá ska­la a Pohan­ská sú súčas­ťou Malo­kar­pat­ské­ho kra­su (lozor​no​.sk). Na ska­lách a zrú­ca­ni­nách hra­dov Malých a Bie­lych Kar­pát hniez­di dra­vé vtác­tvo, napr. sokol rároh (zaho​rie​.sk). Avšak sú tu aj nále­zis­ká ropy a zem­né­ho ply­nu pri Gbe­loch. Prie­my­sel­ne sa tu ťaži­lo od roku 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie pat­rí k sko­ro osíd­le­ným úze­miam Slo­ven­ska. K naj­star­ším osíd­le­ným loka­li­tám pat­rí jas­ky­ňa Dera­vá ska­la pri Pla­vec­kom Miku­lá­ši a pale­oli­tic­ká osa­da pri Sološ­ni­ci. Asi v 6. až 5. sto­ro­čí pred n. l. sem priš­li Ský­ti, po nich Kel­ti. Síd­lis­ká z mlad­šej doby želez­nej sa našli napr. na Myja­ve, na Deví­ne, v Šaš­tí­ne. Kel­ti budo­va­li dob­re opev­ne­né síd­lis­ká, ovlá­da­li hut­níc­tvo, výro­bu nástro­jov, zbra­ní, šper­kov (zaho​rie​.sk). Na vrchu Pohan­ská bolo vybu­do­va­né roz­siah­le oppi­dum (lozor​no​.sk). Kel­tov a Dákov vytla­či­li na pre­lo­me leto­poč­tov ger­mán­ski Mar­ko­ma­ni a Kvá­di. Ich rozt­rú­se­né kme­ne pre­nik­li aj na Záho­rie. Posled­ný ger­mán­sky kmeň na Záho­rí boli Lon­go­bar­di v prvej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia. V 5. a 6. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li Slo­va­nia, kto­rých ata­ko­va­li avar­ské kočov­né kme­ne. Z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy sú zná­me síd­lis­ká a hra­dis­ká v Pod­bran­či, v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, v Seni­ci, v Rohož­ní­ku, v Stu­pa­ve, v Zoho­re, vo Vyso­kej pri Mora­ve a na Deví­ne (zaho​rie​.sk). Po vzni­ku Uhor­ska sa Záho­rie sta­lo pohra­nič­ným pás­mom s Čes­kým krá­ľov­stvom a Rakús­kom. Na ochra­nu hra­níc boli povo­la­né kme­ne Siku­lovPlav­cov, po kto­rých sa tu zacho­va­li miest­ne náz­vy Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le a iné (lozor​no​.sk). Tatár­sky vpád v rokoch 12411242 spô­so­bil zánik dreveno-​hlinitých hra­dov a sta­va­li si kamen­né hra­dy. Od roku 1221 mala Vie­deň prá­vo skla­du. To zna­me­na­lo, že tu tovar muse­li vylo­žiť a ponúk­nuť domá­cim kup­com. Záro­veň boli núte­ní kupo­vať od vie­den­ských kup­cov dra­hý tovar pri­ve­ze­ný zo zápa­du. Vie­deň sa sna­ži­li kup­ci obísť. Kup­ci pre­bro­di­li Dunaj až v Ostri­ho­me a pokra­čo­va­li po Čes­kej ces­te do Trna­vy, cez Malé Kar­pa­ty do Jab­lo­ni­ce, Seni­ce, Holí­ča a odtiaľ do Brna, Pra­hy a veľ­ko­miest západ­nej Euró­py. Čes­kú ces­tu toto roz­hod­nu­tie pový­ši­lo na základ­nú európ­sku magis­trá­lu, oko­lo kto­rej sa v dru­hej polo­vi­ci 13. a v 14. sto­ro­čí zača­li for­mo­vať feudál­ne hrad­né pan­stvá (zaho​rie​.sk).

Po bit­ke pri Mohá­či v roku 1526 a po turec­kej výpra­ve v roku 1663 ubud­lo na Záho­rí slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo. Novým etni­kom sa sta­li chor­vát­ski kolo­nis­ti, kto­rí osíd­ľo­va­li kopa­ni­ce v oko­lí Myja­vy, Dúb­rav­ku, Lamač, Záhor­skú Bys­tri­cu. V roku 1528 pri­chá­dza­jú na západ­né Slo­ven­sko refor­mač­ní habá­ni. Ich stre­dis­kom sa sta­lo Sobo­tiš­te. Žili ako jed­na veľ­ká rodi­na, spo­loč­ne hos­po­dá­ri­li, nikto nesmel mať súkrom­ný maje­tok. Zaobe­ra­li sa naj­mä kera­mi­kou, hrn­čiar­stvom. V 18. a 19. sto­ro­čí sa Ska­li­ca pre­slá­vi­la jem­ným súk­nom. Bre­zo­vá pod Brad­lom sa sta­lo stre­dis­kom výro­by kože a plát­na. Myja­va, Vrbov­ce a Sobo­tiš­te pyt­li­kár­stvom. V Šaš­tí­ne vznik­la v roku 1736 kar­tún­ku, kto­rá bola do roku 1847, kedy zanik­la, naj­väč­šou a naj­zná­mej­šou manu­fak­tú­rou na Slo­ven­sku. Pat­ri­la k naj­väč­ším v Euró­pe, zamest­ná­va­la tak­mer 20 000 ľudí, svo­je pra­dia­ren­ské cen­trá mala v Dol­nom Rakús­ko, naj­mä vo Vied­ni. V Holí­či vznik­la manu­fak­tú­ra na majo­li­ku. Navy­še sa stal stre­dis­kom zuš­ľach­ťo­va­nia oviec. Ska­li­ca pat­ri­la v sedem­de­sia­tych rokoch 18. sto­ro­čia s 5 000 oby­va­teľ­mi medzi 10 naj­väč­ších miest Slo­ven­ska. V rokoch 184849 bola Myja­va jed­no z cen­tier národ­né­ho hnu­tia. Ziš­lo sa tu prvé národ­né zhro­maž­de­nie, kto­ré vyhlá­si­lo Slo­ven­skú národ­nú radu ako repre­zen­ta­tív­ny orgán (zaho​rie​.sk).

V lete sa tu kona­jú naj­väč­šie a naj­výz­nam­nej­šie stret­nu­tia vojen­ských his­to­ric­kých vozi­diel a klu­bov vojen­skej his­tó­rie na Slo­ven­sku s náz­vom Saha­ra a Slo­ven­ské pies­ky. Iné kul­túr­ne podu­ja­tia: Malac­ká hudob­ná jar, Malac­ké kul­túr­ne leto, diva­del­né podu­ja­tie Zej­de­me se na ham­bál­ku a Jabl­ko­vé hodo­va­nie v Malac­kách, Stu­pa­ve a Jab­lo­ňo­vom, Habán­sky hodo­vý jar­mok vo Veľ­kých Levá­roch, Det­ský medzi­ná­rod­ný folk­lór­ny fes­ti­val Mra­ve­nec v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Záh­rad­ná galé­ria Aloj­za Macha­ja v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Piv­ný fes­ti­val a Dni zelá v Stu­pa­ve, Dedin­ka reme­siel a ume­ní Abe­land pri Lozor­ne, Dni hroz­na a vína v Lozor­ne, Svia­tok Pomo­ra­via v Jab­lo­ňo­vom, Súťaž vo vare­ní gulá­ša v Rohož­ní­ku, folk­lór­ne podu­ja­tie Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic­ké podu­ja­tie Varí­me via­noč­nú kapust­ni­cu v Sološ­ni­ci, Dožin­ko­vá sláv­nosť v Pla­vec­kom Pet­ri, Trd­lo­fest, hudob­né podu­ja­tie Musi­ca sac­ra, vinoh­rad­níc­ky Deň otvo­re­ných búd v Ska­li­ci, Tere­zián­ske dni, Zámoc­ké piv­né sláv­nos­ti v Holí­či, Hrad­né sláv­nos­ti v Pod­bran­či, Letec­ký deň a Mar­tin­ské svet­lo­no­se­nie v Seni­ci, Pre­te­ky dra­čích lodí na Kunov­skej prieh­ra­de (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Tim­ko).


Záho­rie is a regi­on situ­ated bet­we­en the Czech Repub­lic to the north, Aus­tria to the west, the Small Car­pat­hians to the sout­he­ast, and the Danu­be River to the south. Záho­rie has a rich his­to­ry, wit­nes­sing the march of Roman legi­ons, the uni­fi­ca­ti­on of Sla­vic tri­bes into the Gre­at Mora­vian Empi­re, and the pre­sen­ce of Ger­man knights and Czech prin­ces. For cen­tu­ries, it has been a bor­der­land. With an area of app­ro­xi­ma­te­ly 2500 km², Záho­rie is home to near­ly 300,000 resi­dents (zaho​rie​.sk). The name Záho­rie has its roots in the 17th cen­tu­ry, deri­ved from the Latin term Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus,” which refer­red to the regi­on behind the Small Car­pat­hians, bey­ond the moun­tains. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Morav­ské pole na Slo­ven­sku, Slo­vak Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, and Morav­ský dol. Admi­ni­stra­ti­ve­ly, Záho­rie has never for­med a uni­fied enti­ty (zaho​rie​.sk). It inc­lu­des the dis­tricts of Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, par­tial­ly Myja­va, and Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. The majo­ri­ty of the ter­ri­to­ry is cha­rac­te­ri­zed by the Záho­rie Lowland (zaho​rie​.sk).

Human eco­no­mic acti­vi­ties led to the move­ment of sand, promp­ting affo­re­sta­ti­on of the loose sands in the Záho­rie Lowland during the 16th and 17th cen­tu­ries. Howe­ver, the natu­ral cha­rac­ter of the forests on win­dy sands was alte­red by the exten­si­ve plan­ting of pine tre­es (zaho​rie​.sk). Today, Záho­rie is kno­wn for its pine and ripa­rian forests and san­dy soil. Winds are fre­qu­ent in this regi­on (lozor​no​.sk). Ori­gi­nal­ly, the Záho­rie Lowland was a hea­vi­ly mars­hy area with swamps, lakes, and dead river bran­ches. Soft ripa­rian forests still exist on the flo­odp­lains of the Mora­va and Myja­va rivers. On hig­her ele­va­ti­ons, the­re are hard ripa­rian forests. The wet­land forests on per­ma­nen­tly water­log­ged peat soils, such as in the natu­re reser­ve Bez­dné near Pla­vec­ký Štvr­tok, are uni­que. From a bota­ni­cal per­spec­ti­ve, Devín­ska Koby­la is also remar­kab­le (zaho​rie​.sk).

The Záho­rie Lowland is divi­ded into two parts: the Bor­ská Lowland and the Chvoj­nic­ká Hills. The cen­tral part of the Bor­ská Lowland con­sists of wind­swept sands nort­he­ast of Lozor­no and Malac­ky. To the north, sand dunes rise in Lak­šár­ska Hills. Along the Mora­va and Myja­va rivers, the­re are the river basins of Myjav­ská and Dol­no­mo­rav­ská niva, gravel-​sand depo­sits dis­tur­bed by river mean­de­ring. Bet­we­en Cero­vá and Zohor, the­re is the Pod­ma­lo­kar­pat­ská Dep­res­si­on, whe­re exten­si­ve mars­hy are­as for­med. The Chvoj­nic­ká Hills have three parts: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska, and Senic­ká pahor­ka­ti­na. Thick lay­ers of loess and loess-​like soils are found here. Záho­rie also fea­tu­res karst are­as in the Small Car­pat­hians – Borin­ský and Pla­vec­ký kras. The Myjav­ská Hills extend bet­we­en the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). The Záho­rie Lowland does not have a den­se river network, and human acti­vi­ties have sig­ni­fi­can­tly alte­red the ori­gi­nal network. The regi­on is rela­ti­ve­ly dry, with major rivers being the Mora­va, Myja­va, and Ruda­va. Howe­ver, sig­ni­fi­cant groun­dwa­ter reser­ves are found, espe­cial­ly in the san­dy and loamy sands. Nume­rous water reser­vo­irs, gra­vel pits, and ponds are also pre­sent (zaho​rie​.sk). Most lakes in Záho­rie were for­med by gra­vel and sand mining. Caves such as Dera­vá ska­la and Pohan­ská are part of the Malé Kar­pa­ty karst (lozor​no​.sk). Birds of prey, inc­lu­ding the pereg­ri­ne fal­con, nest on the rocks and ruins of cast­les in the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). Addi­ti­onal­ly, oil and natu­ral gas depo­sits have been dis­co­ve­red near Gbe­ly, and indus­trial mining has been ongo­ing sin­ce 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie is one of the ear­liest sett­led are­as in Slo­va­kia. Among the oldest inha­bi­ted sites are the Dera­vá ska­la cave near Pla­vec­ký Miku­láš and a Pale­olit­hic sett­le­ment near Sološ­ni­ca. In the 6th to 5th cen­tu­ries BCE, the Scyt­hians arri­ved, fol­lo­wed by the Celts. Sett­le­ments from the later Iron Age have been found in pla­ces like Myja­va, Devín, and Šaš­tín. The Celts built well-​fortified sett­le­ments, excel­led in metal­lur­gy, and pro­du­ced tools, wea­pons, and jewel­ry (zaho​rie​.sk). The exten­si­ve oppi­dum on Pohan­ská hill was cons­truc­ted during this peri­od (lozor​no​.sk). The Ger­ma­nic Mar­ko­ma­ni and Quadi disp­la­ced the Celts and Dacians around the turn of the eras. The­ir scat­te­red tri­bes also rea­ched Záho­rie. The last Ger­ma­nic tri­be in Záho­rie were the Lom­bards in the first half of the 6th cen­tu­ry. In the 5th and 6th cen­tu­ries, Slavs arri­ved, facing attacks from Avar noma­dic tri­bes. From the time of the Gre­at Mora­vian Empi­re, sett­le­ments and forts are kno­wn in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Seni­ca, Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve, and Devín (zaho​rie​.sk). After the estab­lish­ment of Hun­ga­ry, Záho­rie beca­me a bor­der area with the King­dom of Bohe­mia and Aus­tria. To pro­tect the bor­ders, tri­bes like the Sikuls and Plavcs were sum­mo­ned, and local names like Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le, and others bear wit­ness to the­ir pre­sen­ce (lozor​no​.sk). The Tatar inva­si­on in 1241 and 1242 led to the des­truc­ti­on of wooden and eart­hen cast­les, promp­ting the cons­truc­ti­on of sto­ne cast­les. From 1221, Vien­na had the right to sto­re goods, mea­ning that mer­chants had to unlo­ad and offer the­ir goods to local mer­chants. Simul­ta­ne­ous­ly, they were for­ced to buy expen­si­ve goods brought from the west by Vien­ne­se mer­chants. Mer­chants sought to bypass Vien­na, cros­sing the Danu­be at Esz­ter­gom and con­ti­nu­ing along the Czech Road to Trna­va, over the Small Car­pat­hians to Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč, and from the­re to Brno, Pra­gue, and major cities in Wes­tern Euro­pe. This deci­si­on ele­va­ted the Czech Road to a fun­da­men­tal Euro­pe­an rou­te, around which feudal cast­le esta­tes began to form in the second half of the 13th and 14th cen­tu­ries (zaho​rie​.sk).

After the Batt­le of Mohács in 1526 and the Tur­kish cam­paign in 1663, the Slo­vak popu­la­ti­on in Záho­rie dec­re­a­sed. Cro­atian colo­nists beca­me the new eth­nic group sett­ling the hills around Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač, and Záhor­ská Bys­tri­ca. In 1528, Hut­te­ri­tes, a refor­mist Ana­bap­tist group kno­wn as Habans, arri­ved in wes­tern Slo­va­kia. Sobo­tiš­te beca­me the­ir cen­ter. They lived as one lar­ge fami­ly, col­lec­ti­ve­ly mana­ging the­ir affairs, and no one was allo­wed to have pri­va­te pro­per­ty. They were invol­ved main­ly in potte­ry and cera­mics. In the 18th and 19th cen­tu­ries, Ska­li­ca gai­ned reno­wn for its fine wool. Bre­zo­vá pod Brad­lom beca­me a cen­ter for leat­her and linen pro­duc­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce, and Sobo­tiš­te were kno­wn for the­ir bag making. In Šaš­tín, a card­bo­ard fac­to­ry was estab­lis­hed in 1736, which, until its demi­se in 1847, was the lar­gest and most famous manu­fac­to­ry in Slo­va­kia. It was one of the lar­gest in Euro­pe, emplo­y­ing almost 20,000 peop­le, with its spin­ning cen­ters in Lower Aus­tria, espe­cial­ly in Vien­na. A majo­li­ca manu­fac­to­ry was foun­ded in Holíč. More­over, it beca­me a cen­ter for she­ep bre­e­ding impro­ve­ment. In the 1770s, Ska­li­ca, with 5,000 inha­bi­tants, was among the ten lar­gest cities in Slo­va­kia. In 1848 – 49, Myja­va was one of the cen­ters of the nati­onal move­ment. The first nati­onal assem­bly was held here, dec­la­ring the Slo­vak Nati­onal Coun­cil as a repre­sen­ta­ti­ve body (zaho​rie​.sk).

In the sum­mer, the lar­gest and most sig­ni­fi­cant mee­tings of mili­ta­ry his­to­ri­cal vehic­les and clubs of mili­ta­ry his­to­ry in Slo­va­kia, named Saha­ra and Slo­vak Sands, take pla­ce here. Other cul­tu­ral events inc­lu­de the Malac­ky Music Spring, Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, the­at­ri­cal event Zej­de­me se na ham­bál­ku, and App­le Har­ves­ting in Malac­ky, Stu­pa­va, and Jab­lo­ňo­vo. Haban Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val and Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land near Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Záho­rie ist eine Regi­on zwis­chen der Tsche­chis­chen Repub­lik im Nor­den, Öster­re­ich im Wes­ten, den Kle­i­nen Kar­pa­ten im Südos­ten und der Donau im Süden. Záho­rie hat eine rei­che Ges­chich­te, es erleb­te den Marsch der römis­chen Legi­onen, die Vere­i­ni­gung der sla­wis­chen Stäm­me zum Gro­ßmäh­ris­chen Reich und die Anwe­sen­he­it deuts­cher Rit­ter und böh­mis­cher Fürs­ten. Seit Jahr­hun­der­ten ist es eine Grenz­re­gi­on. Mit einer Flä­che von etwa 2500 km² beher­bergt Záho­rie etwa 300.000 Ein­woh­ner (zaho​rie​.sk). Der Name Záho­rie hat sei­ne Wur­zeln im 17. Jahr­hun­dert und lei­tet sich von dem late­i­nis­chen Beg­riff Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus” ab, der sich auf die Regi­on hin­ter den Kle­i­nen Kar­pa­ten bez­og, hin­ter den Ber­gen. Ande­re his­to­ris­che Namen sind Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­wa­kis­ches Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na und Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tiv hat Záho­rie nie eine ein­he­it­li­che Ein­he­it gebil­det (zaho​rie​.sk). Es umfasst die Bez­ir­ke Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, tei­lwe­i­se Myja­va und Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Der Gro­ßte­il des Gebiets ist durch das Záhorie-​Tiefland gekenn­ze­ich­net (zaho​rie​.sk).

Die wirts­chaft­li­chen Akti­vi­tä­ten des Men­schen führ­ten zur Bewe­gung von Sand und veran­lass­ten die Auf­fors­tung der losen San­de im Záhorie-​Tiefland im 16. und 17. Jahr­hun­dert. Der natür­li­che Cha­rak­ter der Wäl­der auf win­di­gen San­den wur­de jedoch durch das umfan­gre­i­che Pflan­zen von Kie­fern verän­dert (zaho​rie​.sk). Heute ist Záho­rie für sei­ne Kiefern- und Auen­wäl­der sowie san­di­gen Böden bekannt. Win­de sind in die­ser Regi­on häu­fig (lozor​no​.sk). Urs­prün­glich war das Záhorie-​Tiefland ein stark sump­fi­ges Gebiet mit Sümp­fen, Seen und toten Flus­sar­men. Wei­che Auen­wäl­der exis­tie­ren noch auf den Übersch­wem­mung­se­be­nen der Flüs­se Mora­va und Myja­va. Auf höhe­ren Lagen gibt es har­te Auen­wäl­der. Die Feucht­wäl­der auf dau­er­haft was­ser­ge­sät­tig­ten Torf­böden, wie im Naturs­chutz­ge­biet Bez­dné bei Pla­vec­ký Štvr­tok, sind ein­zi­gar­tig. Bota­nisch bet­rach­tet ist auch die Devín­ska Koby­la bemer­ken­swert (zaho​rie​.sk).

Das Záhorie-​Tiefland ist in zwei Tei­le unter­te­ilt: das Borská-​Tiefland und die Chvoj­nic­ká Hügel. Der zen­tra­le Teil des Borská-​Tieflandes bes­teht aus den wind­ge­pe­itsch­ten San­den nor­döst­lich von Lozor­no und Malac­ky. Im Nor­den erhe­ben sich Sand­dünen in den Lakšárska-​Hügeln. Entlang der Flüs­se Mora­va und Myja­va ers­trec­ken sich die Fluss­bec­ken von Myjav­ská und Dol­no­mo­rav­ská niva, Kies-​Sand-​Ablagerungen, die durch das Mäan­drie­ren der Flüs­se ges­tört wur­den. Zwis­chen Cero­vá und Zohor gibt es die Pod­ma­lo­kar­pat­ská Sen­ke, wo sich aus­ge­dehn­te sump­fi­ge Gebie­te bil­de­ten. Die Chvoj­nic­ká Hügel haben drei Tei­le: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska und Senic­ká pahor­ka­ti­na. Hier fin­den sich dic­ke Schich­ten von Löss und lös­sar­ti­gen Böden. Záho­rie bie­tet auch Karst­ge­bie­te in den Kle­i­nen Kar­pa­ten – Borin­ský und Pla­vec­ký kras. Die Myjav­ská Hügel ers­trec­ken sich zwis­chen den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Das Záhorie-​Tiefland hat kein dich­tes Fluss­netz, und men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten haben das urs­prün­gli­che Netzwerk erheb­lich verän­dert. Die Regi­on ist rela­tiv troc­ken, wobei die wich­tigs­ten Flüs­se die Mora­va, Myja­va und Ruda­va sind. In den san­di­gen und leh­mi­gen San­den gibt es jedoch bede­uten­de Grun­dwas­ser­vor­rä­te. Zahl­re­i­che Was­ser­re­ser­vo­irs, Kiesg­ru­ben und Tei­che sind eben­falls vor­han­den (zaho​rie​.sk). Die meis­ten Seen in Záho­rie ents­tan­den durch Kies- und San­dab­bau. Höh­len wie Dera­vá ska­la und Pohan­ská gehören zum Malé Karpaty-​Karst (lozor​no​.sk). Gre­if­vögel, darun­ter der Wan­der­fal­ke, nis­ten auf den Fel­sen und Ruinen der Bur­gen in den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Darüber hinaus wur­den Öl- und Erd­gas­vor­kom­men in der Nähe von Gbe­ly ent­dec­kt, und der indu­striel­le Berg­bau läuft seit 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie ist eine der frühes­ten besie­del­ten Regi­onen in der Slo­wa­kei. Zu den ältes­ten bewohn­ten Stät­ten gehören die Höh­le Dera­vá ska­la bei Pla­vec­ký Miku­láš und eine palä­o­lit­his­che Sied­lung bei Sološ­ni­ca. Im 6. bis 5. Jahr­hun­dert v. Chr. kamen die Skyt­hen, gefolgt von den Kel­ten. Sied­lun­gen aus der spä­te­ren Eisen­ze­it wur­den beis­piel­swe­i­se in Myja­va, Devín und Šaš­tín gefun­den. Die Kel­ten bau­ten gut befes­tig­te Sied­lun­gen, waren im Hüt­ten­we­sen tätig und stell­ten Werk­ze­uge, Waf­fen und Sch­muck her (zaho​rie​.sk). In die­ser Zeit wur­de das umfan­gre­i­che Oppi­dum auf dem Pohanská-​Hügel errich­tet (lozor​no​.sk). Die ger­ma­nis­chen Mar­ko­ma­ni und Quadi verd­räng­ten die Kel­ten und Daker rund um die Zei­ten­wen­de. Ihre zers­tre­uten Stäm­me erre­ich­ten auch Záho­rie. Der letz­te ger­ma­nis­che Stamm in Záho­rie waren die Lan­go­bar­den in der ers­ten Hälf­te des 6. Jahr­hun­derts. Im 5. und 6. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die Angrif­fen der Awa­ren aus­ge­setzt waren. Aus der Zeit des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches sind Sied­lun­gen und Bur­gen in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Senica,

Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve und Devín bekannt (zaho​rie​.sk). Nach der Grün­dung Ungarns wur­de Záho­rie zu einer Grenz­re­gi­on zu Böh­men und Öster­re­ich. Zur Ver­te­i­di­gung der Gren­zen wur­den Stäm­me wie die Sikul und Plav­ci geru­fen, und loka­le Namen wie Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le und ande­re zeugen von ihrer Anwe­sen­he­it (lozor​no​.sk). Der Tata­re­ne­in­fall in den Jah­ren 1241 und 1242 führ­te zur Zers­törung von Holz- und Lehm­bur­gen, was den Bau von Ste­in­bur­gen för­der­te. Ab 1221 hat­te Wien das Recht, Waren zu lagern, was bede­ute­te, dass Händ­ler ihre Waren abla­den und den Ein­he­i­mis­chen anbie­ten muss­ten. Gle­i­ch­ze­i­tig waren sie gezwun­gen, teure Waren zu kau­fen, die aus dem Wes­ten von Wie­ner Händ­lern geb­racht wur­den. Die Händ­ler ver­such­ten, Wien zu umge­hen, indem sie die Donau bei Esz­ter­gom übe­rqu­er­ten und auf der tsche­chis­chen Stra­ße nach Trna­va, über die Kle­i­nen Kar­pa­ten nach Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč und von dort nach Brünn, Prag und gro­ßen Städ­ten in Wes­te­uro­pa wei­ter­fuh­ren. Die­se Ents­che­i­dung erhob die tsche­chis­che Stra­ße zu einer grund­le­gen­den euro­pä­is­chen Rou­te, um die herum sich in der zwe­i­ten Hälf­te des 13. und 14. Jahr­hun­derts feuda­le Burg­herrs­chaf­ten zu bil­den began­nen (zaho​rie​.sk).

Nach der Sch­lacht bei Mohács im Jahr 1526 und der Tür­ken­kam­pag­ne im Jahr 1663 nahm die slo­wa­kis­che Bevöl­ke­rung in Záho­rie ab. Kro­atis­che Sied­ler wur­den die neue eth­nis­che Grup­pe, die sich in den Hügeln um Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač und Záhor­ská Bys­tri­ca nie­der­ließ. 1528 kamen Hut­te­ri­ten, eine refor­mis­tis­che Täu­fer­grup­pe, bekannt als Haba­ner, nach Wests­lo­wa­kei. Sobo­tiš­te wur­de ihr Zen­trum. Sie leb­ten wie eine gro­ße Fami­lie, bewirts­chaf­te­ten kol­lek­tiv ihre Ange­le­gen­he­i­ten, und nie­mand durf­te Pri­vat­be­sitz haben. Sie waren haupt­säch­lich mit Töp­fe­rei und Kera­mik bes­chäf­tigt. Im 18. und 19. Jahr­hun­dert erlang­te Ska­li­ca einen Ruf für sei­ne fei­ne Wol­le. Bre­zo­vá pod Brad­lom wur­de ein Zen­trum für Leder- und Lei­nen­pro­duk­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce und Sobo­tiš­te waren für ihre Tas­chen­hers­tel­lung bekannt. In Šaš­tín wur­de 1736 eine Pap­pen­fab­rik geg­rün­det, die bis zu ihrem Ende 1847 die größte und bekann­tes­te Manu­fak­tur in der Slo­wa­kei war. Sie gehör­te zu den größten in Euro­pa, bes­chäf­tig­te fast 20.000 Men­schen und hat­te ihre Spinn­zen­tren in Nie­de­rös­ter­re­ich, beson­ders in Wien. In Holíč wur­de eine Majolika-​Manufaktur geg­rün­det. Außer­dem wur­de es ein Zen­trum für die Ver­bes­se­rung der Schaf­zucht. In den 1770er Jah­ren gehör­te Ska­li­ca mit 5.000 Ein­woh­nern zu den zehn größten Städ­ten der Slo­wa­kei. In den Jah­ren 1848 – 49 war Myja­va eines der Zen­tren der nati­ona­len Bewe­gung. Hier fand die ers­te nati­ona­le Ver­samm­lung statt, die den Slo­wa­kis­chen Nati­onal­rat als reprä­sen­ta­ti­ves Organ pro­kla­mier­te (zaho​rie​.sk).

Im Som­mer fin­den hier die größten und bede­utend­sten Tref­fen von mili­tär­his­to­ris­chen Fahr­ze­ugen und Vere­i­nen der Mili­tär­ges­chich­te in der Slo­wa­kei namens Saha­ra und Slo­wa­kis­che San­de statt. Ande­re kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen sind der Malac­ky Music Spring, das Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, die The­a­ter­ve­rans­tal­tung Zej­de­me se na ham­bál­ku und die Apfe­lern­te in Malac­ky, Stu­pa­va und Jab­lo­ňo­vo. Haba­ner Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val und Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land bei Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Orava, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Oravský hrad

Hits: 2897

Orav­ský hrad sa nachá­dza na str­mom vápen­co­vom bra­le nad obcou Orav­ský Podzá­mok, 112 met­rov na rie­kou Ora­va. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Vzni­kol v 13-​om sto­ro­čí na mies­te star­šie­ho osíd­le­nia prav­de­po­dob­ne z doby oko­lo pre­lo­mu leto­poč­tov. Prvá zmien­ka je z roku 1267 (muze​um​.sk). His­to­ri­ci pred­po­kla­da­jú že ho zača­li sta­vať po v páde Tatá­rov na naše úze­mie roku 1241 (ora​va​-lip​tov​.sk). Iné náz­vy: Orav­ský zámok, cas­trum Arwa, cas­trum Arua (Zuza­na Bre­zá­ko­vá). Mal via­ce­ro maji­te­ľov, okrem iné­ho Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho, Mate­ja Kor­ví­na. V rokoch 15561621 Tur­zov­ci hrad pre­sta­va­li a opev­ni­li (Wiki­pe­dia). V roku 1800 vyho­rel. Obno­vi­li ho Pál­fy­ov­ci a napo­sle­dy bol význam­ne obno­ve­ný v rokoch 19531968 (muze​um​.sk). V pries­to­roch hra­du je expo­zí­cie Orav­ské­ho múzea. Na hra­de sa nakrú­cal Upír Nos­fe­ra­tu z roku 1922, fil­my Kráľ droz­dia bra­da, Soko­liar Tomáš (Wiki­pe­dia), Adam Šan­ga­la, Lás­ka na vlás­ku (pla​net​slo​va​kia​.sk). Stud­ňu na stred­nom hra­de dal vyhĺbiť Fran­ti­šek Tur­zo16. sto­ro­čí, bol hlbo­ká 90 met­rov (Pla­ček, Bóna). Počas celé­ho roka sa na hra­de kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, napr. roz­prá­va­nie poves­tí a legiend o Orav­skom hra­de či Soko­liar­sky deň (Ľubo­mír Motyč­ka).


Ora­va Cast­le is situ­ated on a ste­ep limes­to­ne cliff abo­ve the vil­la­ge of Orav­ský Podzá­mok, 112 meters abo­ve the Ora­va River. It is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, having ori­gi­na­ted in the 13th cen­tu­ry on the site of an older sett­le­ment, like­ly dating back to the turn of the mil­len­nia. The first men­ti­on of the cast­le is from the year 1267 (muze​um​.sk). His­to­rians spe­cu­la­te that its cons­truc­ti­on began fol­lo­wing the inva­si­on of the Tatars into our ter­ri­to­ry in 1241 (ora​va​-lip​tov​.sk). Other names for the cast­le inc­lu­de Ora­va Cast­le, cas­trum Arwa, cas­trum Arua (Zuza­na Bre­zá­ko­vá). It had seve­ral owners, inc­lu­ding Matúš Čák of Tren­čín and Matt­hias Cor­vi­nus. Bet­we­en 1556 and 1621, the Thur­zos recons­truc­ted and for­ti­fied the cast­le (Wiki­pe­dia). In 1800, it was rava­ged by fire, but the Pál­fys res­to­red it, with sig­ni­fi­cant reno­va­ti­ons taking pla­ce from 1953 to 1968 (muze​um​.sk). The cast­le hou­ses exhi­bi­ti­ons from the Ora­va Muse­um. Notab­ly, the cast­le ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the 1922 film Nos­fe­ra­tu, as well as movies like Kráľ droz­dia bra­da, Soko­liar Tomáš (Wiki­pe­dia), Adam Šan­ga­la, and Lás­ka na vlás­ku (pla​net​slo​va​kia​.sk). The well on the cen­tral cour­ty­ard, rea­ching a depth of 90 meters, was exca­va­ted by Fran­ti­šek Tur­zo in the 16th cen­tu­ry (Pla­ček, Bóna). Throug­hout the year, vari­ous events take pla­ce at the cast­le, inc­lu­ding sto­ry­tel­ling ses­si­ons about legends and tales of Ora­va Cast­le and Fal­con­ry Day (Ľubo­mír Motyčka).


Zamek Ora­ws­ki znaj­du­je się na stro­mym kli­fie z wapie­nia ponad wsią Orav­ský Podzá­mok, 112 met­rów nad rze­ką Ora­wa. Jest to naro­do­we dzie­dzict­wo kul­tu­ro­we. Zbu­do­wa­ny został w XIII wie­ku na miejs­cu wcze­śniejs­ze­go osied­la, pra­wdo­po­dob­nie z okre­su prze­ło­mu tysi­ąc­le­ci. Pier­ws­ze wzmian­ki o zamku pocho­dzą z roku 1267 (muze​um​.sk). His­to­ry­cy spe­ku­lu­ją, że jego budo­wę roz­poc­zęto po najaz­dach Tata­rów na nasze tery­to­rium w 1241 roku (ora​va​-lip​tov​.sk). Inne nazwy zamku to Zamek Ora­ws­ki, cas­trum Arwa, cas­trum Arua (Zuza­na Bre­zá­ko­vá). Miał wie­lu wła­ści­cie­li, w tym Matú­ša Čáka z Tren­čí­na i Macie­ja Kor­wi­na. W latach 1556 – 1621 Thur­zo­wie prze­bu­do­wa­li i umoc­ni­li zamek (Wiki­pe­dia). W 1800 roku ule­gł poża­ro­wi. Odbu­do­wa­li go Pál­fy­o­wie, a ostat­nie znac­zące pra­ce reno­wa­cyj­ne przep­ro­wa­dzo­no w latach 1953 – 1968 (muze​um​.sk). Zamek mie­ści eks­po­zyc­je Muze­um Ora­ws­kie­go. Zamek był miejs­cem kręce­nia fil­mu Nos­fe­ra­tu z 1922 roku, a także fil­mów takich jak Kráľ droz­dia bra­da, Soko­liar Tomáš (Wiki­pe­dia), Adam Šan­ga­la i Lás­ka na vlás­ku (pla​net​slo​va​kia​.sk). Stud­nię na dzie­dzi­ńcu głó­wnym o głębo­ko­ści 90 met­rów wyko­pał Fran­ti­šek Tur­zo w XVI wie­ku (Pla­ček, Bóna). Przez cały rok w zamku odby­wa­ją się różne wydar­ze­nia, w tym opo­wie­ści o legen­dach i his­to­riach zamku Ora­ws­kie­go czy Dzień Sokol­nict­wa (Ľubo­mír Motyčka).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 3289

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 15941605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 18221869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 136,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Ostri­hom is a city in Hun­ga­ry loca­ted on the banks of the Danu­be, at the foot­hills of the Pilis Moun­tains, with an ele­va­ti­on of 105 meters abo­ve sea level (Peter Kac­lík). Its Latin name is Stri­go­nium, Ger­man name is Gran, and Hun­ga­rian name is Esz­ter­gom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Across the Danu­be on the oppo­si­te bank lies the town of Štú­ro­vo. The two towns are con­nec­ted by the Mária Valé­ria Brid­ge, which was recons­truc­ted in 2001 (Karin Bogs­cho­vá). The brid­ge was des­tro­y­ed by the Ger­mans during the war in 1944 (Wiki­pe­dia). The city cen­ter fea­tu­res buil­dings in Baro­que, Roco­co, and Clas­si­cal sty­les. Ther­mal baths are loca­ted near the city cen­ter (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inha­bi­ted by Celts, and during the Roman era, the Romans estab­lis­hed the sett­le­ment of Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). In the 2nd cen­tu­ry, a mili­ta­ry camp cal­led Sol­va sto­od here, with its suburb Ana­vum loca­ted in present-​day Štú­ro­vo. Romans laun­ched expe­di­ti­ons against the Ger­mans from this area, and Roman Empe­ror Mar­cus Aure­lius even stop­ped here and wro­te the first book of his work Medi­ta­ti­ons” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arri­ved, naming the for­mer Roman for­tress Strěgom, sig­ni­fy­ing its guar­ding func­ti­on. Ostri­hom beca­me one of the main for­ti­fi­ca­ti­ons of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra and Gre­at Mora­via. In the ear­ly 10th cen­tu­ry, the Magy­ars, ancient Hun­ga­rians, sett­led here, and the city beca­me the resi­den­ce of Grand Prin­ce Geza. King Step­hen I was born here, and he estab­lis­hed the arch­bis­hop­ric and built the Basi­li­ca of St. Step­hen on the site of an older church (Karin Bogs­cho­vá). During the Mon­gol inva­si­on in 1242, the city was conqu­e­red, but the cast­le remai­ned intact. In 1543, the Turks occu­pied Ostri­hom, and the arch­bis­hop moved to Bra­ti­sla­va for near­ly 300 years, even though his offi­cial seat was in Trna­va. Ostri­hom ser­ved as the seat of the Otto­man Empi­re­’s Beg­ler­beg – a dis­trict. From 1594 to 1605, unsuc­cess­ful batt­les were fought for the city, and it was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed. During the Otto­man peri­od, many Serbs sett­led in Ostri­hom, gra­du­al­ly assi­mi­la­ting. The city was libe­ra­ted by the armies of John III Sobies­ki and Char­les V, Duke of Lor­rai­ne, in 1683. After the defe­at of the Turks, it was resett­led main­ly by Slo­vaks, who assi­mi­la­ted over time (Wiki­pe­dia).

Medie­val records men­ti­on seven chur­ches on the cast­le hill. App­ro­xi­ma­te­ly at the loca­ti­on of toda­y­’s basi­li­ca sto­od the Cat­hed­ral of St. Adal­bert, built around 1010. Near the north tower of toda­y­’s basi­li­ca was the Church of St. Step­hen the Pro­to­mar­tyr. Anot­her church was the con­tem­po­ra­ry cir­cu­lar cha­pel of St. Step­hen. Remains of St. Vitus Cha­pel were only recen­tly dis­co­ve­red. The fifth is the cast­le cha­pel of St. Adal­bert III in the Arpa­dian pala­ce. In modern times, the Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu) was built bet­we­en 1822 and 1869 in a neoc­las­si­cal sty­le on the site of a medie­val church (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), which was des­tro­y­ed in 1543 (Wiki­pe­dia). The basi­li­ca is the third-​largest church in Euro­pe, cove­ring an area of 5,660 m² (well​ness​tips​.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome­’s height is 71.5 meters. The columns sup­por­ting the tym­pa­num are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altar­pie­ce insi­de, the lar­gest single-​canvas altar­pie­ce in the world, was pain­ted by Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). It mea­su­res 136.5 meters (esz​ter​gom​.hu). The basi­li­ca­’s upper flo­or hou­ses the Arch­di­oce­san Tre­a­su­ry, which con­tains a col­lec­ti­on of medie­val and more recent sac­red objects, inc­lu­ding the Renais­san­ce Cal­va­ry of King Matt­hias (tra​vel​gu​ide​.sk). The Basi­li­ca – Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert began cons­truc­ti­on at the urging of Arch­bis­hop Ale­xan­der Rud­nay (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca is the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. Archa­e­olo­gists have unco­ve­red a part of the medie­val roy­al cast­le, which was des­tro­y­ed by the Turks in 1543. The most valu­ab­le part of the cast­le com­plex is the Roma­ne­sque Roy­al Cha­pel with a rose win­dow abo­ve the entran­ce. Its vault is among the oldest works in Cen­tral Euro­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). North of the column hall of the basi­li­ca is the sta­tue of King St. Step­hen on hor­se­back (esz​ter​gom​.hu).

In 1708, Ostri­hom beca­me a free roy­al city. In the ear­ly 19th cen­tu­ry, the arch­bis­hop and chap­ter retur­ned to the city. Ostri­hom beca­me the cen­ter of an arch­di­oce­se, with its ter­ri­to­ry main­ly in Slo­va­kia, att­rac­ting many Slo­vak nati­ona­lists, such as Ján Palá­rik and Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca stands the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. The cons­truc­ti­on of old walls began in the 10th cen­tu­ry (Ľubo­mír Motyč­ka). Besi­des, Ostri­hom is home to the Chris­tian Muse­um, which posses­ses rich and rare works of pain­ting and sculp­tu­re. The Arch­di­oce­san Lib­ra­ry hou­ses around 250,000 prints (Karin Bogs­cho­vá). Among the city­’s notab­le per­so­na­li­ties are the Czech que­en and wife of Pře­mysl Ota­kar I, Cons­tan­ce of Hun­ga­ry, and the wri­ter Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Oszt­rák város Magy­arors­zá­gon, a Duna part­ján feks­zik (Peter Kac­lík), a Pilis-​hegység lábá­nál, ten­gers­zint felet­ti 105 méter magas­ság­ban. Latin neve Stri­go­nium, német neve Gran, magy­ar neve Esz­ter­gom. Lakos­sá­ga 100,35 km² terüle­ten 30 928 fő (Wiki­pe­dia). A Dunán­tú­li rés­zen, a Duna másik part­ján talál­ha­tó Štú­ro­vo váro­sa. A váro­so­kat a Mária Valé­ria híd köti öss­ze, ame­ly­et 2001-​ben állí­tot­tak hely­re (Karin Bogs­cho­vá). A néme­tek lerom­bol­ták a hidat a 1944-​es hábo­rú alatt (Wiki­pe­dia). A város­köz­pont­ban barokk, roko­ko és klass­zi­cis­ta stí­lu­sú épüle­tek talál­ha­tók. A város­köz­pont­tól nem mess­ze ter­mál für­dők is meg­ta­lál­ha­tók (Karin Bogschová).

Régen kel­ták éltek itt, a római idők­ben pedig a rómaiak­nak volt a Sal­vio Man­sio tele­pülé­sük (Wiki­pe­dia). A 2. szá­zad­ban itt állt a Sol­va nevű kato­nai tábor. Annak a város­nak a kül­vá­ro­sa volt Ana­vum, a mai Štú­ro­vo. A római csás­zár, Mar­cus Aure­lius is megállt itt, és itt írta meg Hoz­zám magam­hoz című művé­nek első köny­vét (Jan Potůček). Kb. az 500-​as évek körül a szlá­vok érkez­tek ide, akik a régi római erődöt Strěgom­nak nevez­ték el, őrzé­si fun­kci­ó­juk sze­rint. Esz­ter­gom az Egy­esült Feje­de­lem­sé­gek és a Nagy-​Morvaország egy­ik fő erőd­je volt. A 10. szá­zad ele­jén a magy­arok is ide­ér­kez­tek, a város Géza nagy­fe­je­de­lem szék­he­ly­é­vé vált. I. István itt lett az első magy­ar kirá­ly­ként meg­ko­ro­náz­va (Wiki­pe­dia). Itt szüle­tett. Lét­re­hoz­ta az érsek­sé­get és az idősebb tem­plom hely­én megé­pí­tet­te Szent István bazi­li­ká­ját (Karin Bogs­cho­vá). A várost a mon­gol táma­dás ide­jén, 1242-​ben elfog­lal­ták, de a várat megőriz­ték. 1543-​ban a törökök elfog­lal­ták Esz­ter­go­mot, és az esz­ter­go­mi érsek közel 300 évig Pozso­ny­ba köl­tözött, bár hiva­ta­los szék­he­lye Trna­va volt. Az Osz­mán Biro­da­lom­ban Esz­ter­gom a szandz­sá­bég – kör­zet szék­he­lye volt. 1594 és 1605 között siker­te­len hábo­rú­kat vív­tak a váro­sért, ame­ly majd­nem tel­je­sen elpusz­tult. Ebben az osz­mán idős­zak­ban sok szerb tele­pe­dett le Esz­ter­gom­ban, akik idővel ass­zi­mi­lá­lód­tak. A várost Ján Sobies­ki és III. Káro­ly Lor­rai­ne csa­pa­tai sza­ba­dí­tot­ták fel 1683-​ban. A törökök legy­őzé­se után főként szlo­vá­kok tele­pül­tek be, akik foko­za­to­san ass­zi­mi­lá­lód­tak (Wiki­pe­dia).

A közép­kor­ban hét tem­plom­ról bes­zél­nek a vári dom­bon. Kb. a mai bazi­li­ka hely­én állt Szent Adal­bert kated­rá­lis, ame­ly­et kb. 1010 körül épí­tet­tek. A mai bazi­li­ka észa­ki tor­nya mel­lett állt Szent István Pro­to­már­tír tem­plo­ma. Egy másik tem­plom volt a kor­társ Szent István kör­tem­plo­ma. Szent Vitus kápol­na marad­vá­ny­ait csak nemrég fedez­ték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápol­na a palo­tá­ban. Az újkor­ban épí­tet­ték meg a Szűz Mária és Szent Vitus kated­rá­list (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly Esz­ter­gom jel­leg­ze­tes­sé­ge. 1822 és 1869 között épült klass­zi­cis­ta stí­lus­ban, a közép­ko­ri tem­plom hely­én (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly­et 1543-​ban lerom­bol­tak (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka Euró­pa har­ma­dik leg­na­gy­obb tem­plo­ma, 5,660 m²-​en terül el (well​ness​tips​.sk). Hoss­za 118 méter, szé­les­sé­ge 49 méter, a kupo­la magas­sá­ga 71,5 méter. A tim­pa­non alá­tá­masz­tá­sá­ra szol­gá­ló osz­lo­pok 57 méter maga­sak. A falak vas­tag­sá­ga 17 méter. A bazi­li­ka eme­le­tén talál­ha­tó az érse­ki kincs­tár, ahol közép­ko­ri és újabb szak­rá­lis tár­gy­ak gyűj­te­mé­nye talál­ha­tó, köz­tük Máty­ás kirá­ly renes­zánsz kál­vá­riá­ja is (tra​vel​gu​ide​.sk). Az épí­té­sét Esz­ter­gom érse­ke, Ale­xan­der Rud­nay kez­de­mé­ny­ez­te (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett a vár­fa­lak közé vezet be. Az épí­tés­zek rész­ben fel­tár­ták ben­ne a közép­ko­ri kirá­lyi vár egy rés­zét, ame­ly­et a törökök 1543-​ban lerom­bol­tak. A vár­fal kom­ple­xum legér­té­ke­sebb rés­ze a román stí­lu­sú Kirá­lyi Kápol­na a bejá­rat felett lévő róz­sa­kert ablak­kal. Keresz­té­ny múze­um is talál­ha­tó Esz­ter­gom­ban, gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

1708-​ban Esz­ter­gom sza­bad kirá­lyi város­sá vált. A 19. szá­zad ele­jén az érsek és a káp­ta­lan is viss­za­tért a város­ba. Esz­ter­gom az érse­ki köz­pont volt, ame­ly­nek terüle­te főként Szlo­vá­kiá­ra ter­jedt ki, ezért itt tanult és tevé­ke­ny­ke­dett sok szlo­vák nemze­ti ébresz­tő, pél­dá­ul Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett áll a volt Kirá­lyi Palo­ta az Vár Múze­um­mal. A vár­fa­lak épí­té­sét már a 10. szá­zad­ban meg­kezd­ték (Ľubo­mír Motyč­ka). Az esz­ter­go­mi terüle­ten talál­ha­tó továb­bá a Keresz­té­ny Múze­um, ame­ly gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal ren­del­ke­zik. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zámky

Bojnický zámok

Hits: 3309

Boj­nic­ký zámok je posta­ve­ný na tra­ver­tí­no­vej kope nad mes­tom Boj­ni­ce. Prvá písom­ná zmien­ka o ňom je z roku 1113. Bol dre­ve­ným hra­dom, kto­rý bol posta­ve­ný na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka. V prie­be­hu 13. sto­ro­čia bol sta­va­ný z kame­ňa ako maje­tok Pozna­nov­cov (boj​ni​ce​cast​le​.sk). His­to­ric­ké náz­vy Boj­nic­ké­ho zám­ku: Bai­moz, Way­mich, Bay­much, Bay­mach (hra​dy​.sk), Boy­nicz, Baj­mocz, Weintz, Baj­móc (hra​dy​-zamky​.sk). Kon­com 13. sto­ro­čia sa Boj­níc zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. V roku 1489 bol maji­te­ľom Matej Kor­vín, do roku 1526 Boj­nic­ký zámok (hrad) obý­va­li Zápoľ­ské­ho voj­ská. Po roku 1527 Tur­zov­ci hrad pre­sta­va­li na rene­sanč­né síd­lo. Z gotic­ké­ho hra­du sa stal rene­sanč­ný zámok. Od roku 1637 pat­ri­lo pan­stvo Pál­fi­ov­com, kto­rí ho pre­sta­va­li do baro­ko­vej podo­by. Do roman­tic­kej podo­by bol pre­sta­va­ný v rokoch 18891910. 9. mája 1950 Boj­nic­ký zámok zasia­hol požiar. Od roku 1970 je zámok národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (boj​ni​ce​cast​le​.sk). Medzi naj­výz­nam­nej­šie čas­ti zám­ku pat­rí Boj­nic­ký oltár od Nar­da di Cione, veľ­ký gobe­lín Jozef a jeho bra­tia”, kto­rý bol utka­ný v Bru­se­li začiat­kom 17. sto­ro­čia (muze​um​.sk). Múze­um Boj­ni­ce tu orga­ni­zu­je pra­vi­del­ne napr. Medzi­ná­rod­ný fes­ti­val duchov a stra­ši­diel, Valen­tín­sky víkend, Veľ­ko­noč­né pre­chádz­ky zám­kom, Roz­práv­ko­vý zámok, Rytier­ske dni, Via­no­ce na zám­ku (muze​um​.sk).

Oko­lo zám­ku sa nachá­dza veľ­mi pek­ný park (Peter Kac­lík). Jeho súčas­ťou je lipa krá­ľa Mate­ja, kto­rú pod­ľa poves­ti zasa­dil Matúš Čák Tren­čian­sky v roku, keď zomrel posled­ný kráľ z rodu Arpár­dov­cov Ondrej III., v roku 1301 (boj​ni​ce​cast​le​.sk). Táto lipa je prav­de­po­dob­ne naj­star­ším stro­mom na Slo­ven­sku (Wiki­pe­dia). Súčas­ťou Boj­nic­ké­ho are­álu je tra­ver­tí­no­vá jas­ky­ňa s prie­me­rom 22 met­rov a výš­kou 6 met­rov. Oby­va­te­lia zám­ku vede­li o jej exis­ten­cii, kto­rá im slú­ži­la ako úkryt a záso­bá­reň vody (boj​ni​ce​cast​le​.sk). V tes­nom sused­stve zámoc­ké­ho par­ku sa nachá­dza zoolo­gic­ká záh­ra­da.


Boj­ni­ce Cast­le is situ­ated on a tra­ver­ti­ne hill abo­ve the town of Boj­ni­ce. The first writ­ten men­ti­on of it dates back to 1113. Ori­gi­nal­ly a wooden for­tress, it was cons­truc­ted on the site of an older hill­fort. During the 13th cen­tu­ry, it was rebu­ilt using sto­ne as the pro­per­ty of the Pozna­nov­ce fami­ly (boj​ni​ce​cast​le​.sk). His­to­ri­cal names of Boj­ni­ce Cast­le inc­lu­de Bai­moz, Way­mich, Bay­much, Bay­mach (hra​dy​.sk), Boy­nicz, Baj­mocz, Weintz, Baj­móc (hra​dy​-zamky​.sk). In the late 13th cen­tu­ry, Boj­ni­ce came under the con­trol of Matúš Čák of Tren­čín. In 1489, it was owned by Matt­hias Cor­vi­nus, and until 1526, the cast­le was occu­pied by the Zápoľ­ský army. After 1527, the Tur­zo fami­ly trans­for­med the cast­le into a Renais­san­ce resi­den­ce. The Got­hic for­tress evol­ved into a Renaissance-​style cast­le. From 1637, it belo­n­ged to the Pál­fy fami­ly, who reno­va­ted it into a Baro­que form. It under­went Romantic-​style reno­va­ti­ons from 1889 to 1910. A fire struck Boj­ni­ce Cast­le on May 9, 1950. Sin­ce 1970, the cast­le has been a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (boj​ni​ce​cast​le​.sk). Among its most sig­ni­fi­cant parts are the Boj­ni­ce Altar by Nar­do di Cione and the lar­ge tapes­try Joseph and His Brot­hers,” woven in Brus­sels in the ear­ly 17th cen­tu­ry (muze​um​.sk). Boj­ni­ce Cast­le orga­ni­zes vari­ous events regu­lar­ly, inc­lu­ding the Inter­na­ti­onal Fes­ti­val of Ghosts and Mons­ters, Valen­ti­ne­’s Wee­kend, Eas­ter Walks at the Cast­le, Fai­ry­ta­le Cast­le, Knight Days, and Chris­tmas at the Cast­le (muze​um​.sk).

The cast­le is sur­roun­ded by a beau­ti­ful park (Peter Kac­lík), fea­tu­ring the Matej­ko Lin­den, which, accor­ding to legend, Matúš Čák of Tren­čín plan­ted in 1301 when the last king of the Árpád dynas­ty, King Andrew III, pas­sed away (boj​ni​ce​cast​le​.sk). This lin­den is like­ly the oldest tree in Slo­va­kia (Wiki­pe­dia). Part of the Boj­ni­ce com­plex is a tra­ver­ti­ne cave with a dia­me­ter of 22 meters and a height of 6 meters. The cast­le resi­dents were awa­re of its exis­ten­ce, using it as a refu­ge and water reser­vo­ir (boj​ni​ce​cast​le​.sk). In clo­se pro­xi­mi­ty to the cast­le park is the Boj­ni­ce Zoo.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post